O viere

  

        Ľudia mávajú v mobile rôzne aplikácie. Napríklad matka, ktorá nosí dieťa, si zadá do mobilu termín pôrodu. Program jej bude pravidelne generovať, ako plod podrástol, aké veľké je aktuálne dieťa, ktoré matka nosí pod srdcom.

        Známy český kňaz a psychiater, Max Kašparů, napísal knihu Vieromer. Stanovuje určité kritériá, podľa ktorých sa odmeriava naša vier. Krst predpokladá vieru. Vieru dospelého krstenca alebo rodičov malého dieťaťa. Viera je nesmiernym darom, ktorý ani nedokážeme doceniť. Aký postoj máme k nej zaujať?

1.)                   „Ešte stále nemáte vieru?“ (Mk 4, 40)

Takto sa vyjadril Pán Ježiš na adresu apoštolov, keď utíšil búrku na mori. Táto veta nám možno pripomína pokarhanie žiakov zo strany učiteľa. Ten sa snaží dlhodobo svojim zverencom vysvetliť učivo, ale keď zistí, že to nechápu, tak ich napomenie: „Ešte stále to nechápete?“ Trápi ho, že žiaci nespolupracujú,
že nemajú ambíciu rásť.

        Ako sa nám darí komunikovať s nebeskou náukou? Idú nám Božie veci nad hlavu alebo do srdca? Ak to dokázali betlehemskí pastieri a mudrci z Východu so vztýčenou hlavou, tak to môžeme aj my. Stačí otvoriť srdce Božiemu slovu a myseľ uprieť
na eucharistického Krista. Takto „nastaveného“ človeka Boží Duch prenikne, ovplyvní, naladí a usmerní tak, aby sa viera stala jeho dominantou.

2.)                    „Daj nám väčšiu vieru!“ (Lk 17, 5)

Apoštoli touto žiadosťou dávajú najavo, že iba učiteľ z Nazareta ich môže vystrojiť do životných zápasov s primeranými milosťami. Táto reč vychádza už z vlastných skúseností. Svedčí o tom, že viera sa musí prehlbovať, že človek musí na nej neustále pracovať. Táto reč apoštolov svedčí o tom, že vyprázdnili svoje rezervy a že sú aj zoslabnutí zo služby ohlasovania Božieho kráľovstva.

        Je dobré vedieť, že Boh nám posiela ľudí, cez ktorých dopĺňa to, čo naša viera potrebuje. Pred niekoľkými dňami som zachytil informáciu, podľa ktorej žne na Slovensku človek, ktorý má transplantované až dva orgány. Ide o nevšednú záležitosť. Viac je ľudí, ktorí majú transplantovaný iba jeden orgán. Tento človek dostal jeden orgán od mŕtveho človeka a druhý od živého. Je zaujímavé a v súlade s Božím riadením, že určité dary a impulzy dostávame aj od duchovne „odumretého“ sveta, nielen od tých, ktorí sú vo viere vitálni. Aj svet, ktorý považujeme za duchovne vyprahnutý a prázdny, môže byť zdrojom motívov pre upevnenie viery. Neodsudzujme takéto prostredie okolo seba, ale hľadajme taký „transplantát“, ktorý povzbudí naše srdce pri hľadaní Boha.

 

 

3.) „Keby ste mali vieru ako horčičné zrnko...“ (Lk 17, 6)

     „Žena, veľká je tvoja viera!“ (Mt 15, 28)

Tieto dva citáty hovoria o rozpätí viery – od horčičného zrnka až po jej maximálnu mieru, veľkosť. Ježiš akceptuje u človeka celú stupnicu viery, začínajúc malými prvkami a končiac veľkými svedectvami. Počas života sa pohybujeme, oscilujeme po celej tejto stupnici.

Našou ambíciou je ísť vyššie a stabilizovať sa vo viere. Keď pozrieme na Ukrižovaného Ježiša a na jeho rozpäté ruky, akoby sme prečítali Božie posolstvo, ktoré hovorí, že on objíma všetkých, ktorí zápasia o vieru.

        Kňaz pri sv. omši rozpína ruky, aby pri oltári podľa Krista objal všetkých. Aj takých, ktorých viera je ako tlejúci uhlík v pahrebe, ale i takých, ktorí sú jeho oporou v pastoračnej službe. Rozpätie rúk Ježiša a každého kňaza zodpovedá rozpätiu viery jednotlivých členov Cirkvi. Boh miluje každého z nich.

        Vieru môže „zmerať“ iba Kristus. Ona rastie vtedy, keď si zmeriame sily s rôznymi protivenstvami, najmä s hriechom. Kulminuje, keď sa zameriame na obetu v prospech blížneho. Prežije len vtedy, keď sa zmierime s tým, že bez Božej pomoci neurobíme nič. Vystúpi vysoko vtedy, keď zmiernime svoje pozemské ambície na úkor požiadaviek Božieho kráľovstva.