Pokušiteľ

 

          Pri istej príležitosti som si vypočul monológ bývalého politika. Zamýšľal sa nad svojím novodobým pôsobením vo vrcholnom politickom pôsobení. Spomínal, že veľakrát zažil situáciu, v ktorej pracoval na dohode s koaličnými partnermi. Už-už boli blízko dohody, keď sa vždy našiel niekto, kto „vložil nohu do dverí“.  Z dohody nebolo nič. Prácne sa tvorila, a keď sa už zdalo, že je to hotová vec, prišiel niekto, kto ju zablokoval a zmietol zo stola. Politik nazval človeka podobného typu – pokušiteľ.

          Evanjelium nás prenáša do púšte (Lk 4, 1 – 13). Nachádzame tam Ježiša, ktorý má za sebou 40-dňový pobyt. Išlo o to, že Pán mal za sebou to, čo dnes nazývame duchovným sústredením. Pred sebou mal totiž veľkolepé dielo vykúpenia a prostredie púšte sa stalo miestom privilegovaným, lebo komunikoval najmä so svojím Otcom.

          Prichádza však Pokušiteľ. Prichádza vo veľkom štýle a je taký drzý, že si trúfa pokúšať Božieho Syna. Chce sa pokúsiť „vložiť nohu“ do Božieho plánu spásy a znemožniť mu jeho plnenie. Veď je to Pokušiteľ! Čo môžeme od neho čakať?“ On je všade tam, kde sa robí nejaké dobro, kde strom rodí a prináša dobré ovocie. Nie je tam preto, aby ho podporoval, ale aby ho zničil. Akým spôsobom pokúša?

1.)   Pokúša človeka, ktorý dobré dielo vypestoval,
aby spyšnel, aby bol presvedčený, že nemusí byť nikomu vďačný a že všetko ostatné môže ignorovať.

Sklony k pýche z dobrého diela sa dajú paralyzovať tým, že si pripomenieme slová Pána Ježiša: „...bezo mňa nemôžete nič urobiť!“ (Jn 15, 5) Aby sme si vzápätí vypočuli slová iných, ktorí pracovali na dobrom diele evanjelia: „...my sme opustili všetko a išli sme za tebou.“ (Mk 10, 28) Pri akomkoľvek dobrom diele, nech by sme si pripísali akékoľvek zásluhy, nikdy nie sme jediní vidiaci medzi slepými.... Ešte viac zásluh získame, keď ich „prerozdelíme“ a uznáme Božie prvenstvo a dôležitú spoluúčasť ostatných, ktorí priložili ruky k dobrému dielu.

2.)         Diabol pokúša človeka tak, aby žil v trýznivej myšlienke, podľa ktorej je jeho dielo márne a prázdne.

Presviedča ho, že úsilie je zbytočné a neprinesie želateľný účinok. Na jednej strane nemusí byť zlé, keď si povieme: „Sme neužitoční sluhovia; urobili sme, čo sme boli povinní urobiť.“
(Lk 17, 10) No na druhej strane je vhodné, keď nás Boh vo svedomí vyzdvihne a pochváli: „Správne, dobrý a verný sluha; bol si verný nad málom, ustanovím ťa nad mnohým...“ (Mt 25, 21) Iba Boh dokáže pozbierať z nášho diela poznačeného slabosťou a hriechom užitočné a hodnotné veci. Dôverujme Bohu viac ako sebe!

          Istí ľudia po dlhých rokoch menili kuchynskú linku. Boli veľmi prekvapení, čo všetko objavili, keď odtiahli od steny tú starú. Boli tam predmety, ktoré kedysi zmizli a našli sa aj tie vzácne. Zakotúľali sa a zmizli z dohľadu. My sa môžeme rozlúčiť so zásluhami
za dobré dielo, Boh nie. On to nájde a v pravý čas vynesie
na piedestál našich zásluh. Nesmieme sa vzdávať konať dobré diela, hoci nás bude pokušiteľ odrádzať.

3.)   Aktivita Pokušiteľa spočíva aj v tom, že chce všetkých presvedčiť o tom, že dobré dielo netreba udržiavať.

O opaku nás presviedča Pán vinice, ktorý celý deň najímal robotníkov, aby pracovali v jeho vinici. Robil to od rána do večera. Záležalo mu na tom, aby jeho dielo bolo nepretržite v dobrej kondícii (Mt 20, 1 – 16). On vinicu udržiaval.

          Najdokonalejším Božím dielom je človek: „A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril...“ (Gn 1, 27)
Na tomto Božom diele treba pracovať najviac.

          Bývalí olympionici a vrcholoví športovci mali stretnutie. Boli to dámy a páni „vo veku“. Jeden druhého povzbudzovali: „Vidím, že sa udržiavaš!“ Kiež by sme svedčili jeden o druhom v zmysle čností: „Vidím, že sa udržiava!“ Sv. Lev Veľký píše: „...pretože ani jeden stupeň dokonalosti nie je taký, že by nemohol byť stále vyšší, musia sa všetci usilovať, aby deň vykúpenia nezastihol nikoho v nerestiach starého človeka.“ (LH II., s. 23)