Schopnosť vyhodnotiť situáciu

 

          Ľudia, ktorí nesú v živote určitú zodpovednosť, musia pravidelne vyhodnocovať niektoré situácie. Každý z nás vie, že to nie je jednoduché. Činnosť pri vyhodnocovaní určitého javu má mať charakter posúdenia súčasného stavu, ale musí aj otvárať dvere do budúcnosti.  (Lk 15, 11 – 32)

          Evanjelium nám predkladá pred duchovný zrak múdreho človeka, otca márnotratného syna. Mohli by sme položiť otázku: „Vyhodnotil správne situáciu okolo kauzy oboch synov – jedného ľahtikára a druhého zatrpknutého sebca?“ Pri oboch konštatujeme, že áno. Dnes by sme povedali, že aj manažérsky, aj z duchovného hľadiska dokázal nájsť najlepšie riešenia. Ako sa to prejavilo?

1.)   Reakcie otca sa zaobišli bez hnevu, urážok a hlavne bez sankcií.

Mnohí by sa pýtali, či je správne, že vpustil strateného syna do svojho domu len tak... Otec vedel a spoznal, že každý trest by bol kontraproduktívny a zbytočný. Dôvod spočíva v tom, že sa vrátil domov ako kajúcnik. Preto otec nechcel robiť veľké gestá len preto, aby ukázal za každú cenu svoju autoritu. Prichádzajúci syn nepotreboval výčitky, lebo v jeho hlave i v srdci bolo všetko tak, ako to má byť. Bol si vedomý toho, že nekonal správne a hlavne, že urazil otca, ktorý mu poskytol všetko, čo pre svoj život potreboval. Prišiel domov, aby dal vzťahy do poriadku, lebo v duši už poriadok mal.

2.)      Otec otvoril šatník a možno aj zainvestoval do nového oblečenia a novej vizáže svojho syna.

Urobil to preto, lebo vybadal, že vnútro jeho syna už nové je. Blízke mu boli slová evanjelia: „..nové víno do nových nádob.“ (Mk 9, 17) Niekto by však oponoval: „Načo taká okázalosť, načo ceremónie. Nie je práve toto hýrenie? Návrat darebného syna mala sprevádzať tichá atmosféra, syn mal prísť „po kanáloch“, žiadna hostina!“

Dôvod však na hostinu existuje. Boh je hoden hostiny. Človek, ktorý si chce niekoho uctiť, vystrojí hostinu. Márnotratný syn možno ani hostinu nepotreboval. V centre oslavy však nebol on, ale milosrdný a láskavý  Boh, ktorý vracia hriešnika na správnu cestu. Dôvodom hostiny a oslavy bolo Božie dielo, ktoré sa realizovalo v živote mladého človeka, ktorému sme už navždy dali titul – márnotratník. Je pravdou, že sa dnes ešte nedokážeme radovať z obrátenia sa človeka. Vždy sú tam pochybnosti: „Myslí to vážne? Nepretvaruje sa? Naozaj to robí z pokory? Akoby sme už ani neverili, že Boh môže zmeniť človeka. Vždy platí to biblické: „Po ovocí ich poznáte.“ (Mt 7, 20)

3.)   Otec márnotratného syna bol ústretovým človekom.

My ako ľudia, ktorí majú zmysel pre spravodlivosť, by sme povedali toto: „Zavesili" mu na vešiak nové šaty?! Otec  mu mal radšej dve-tri zavesiť! Nasadili mu na prst vzácny prsteň? Mali mu radšej klepnúť po tých chamtivých prstoch! Dostal novú obuv? Mal chodiť bosý!“

          Nič z toho otec neurobil. Vyšiel v ústrety mladšiemu synovi, a to fyzicky i otcovsky. Vyšiel v ústrety aj staršiemu synovi, ktorý nechcel mať účasť na rodinnej radosti. Vyšiel mu v ústrety fyzicky i otcovsky – duchovne, lebo ho elegantne poučil o tom, prečo existuje dôvod na radosť. Jeho ústretovosť sa prejavila v tom, že dal verejne najavo, že s nimi počíta, že ich nezavrhol, že ich nevyženie z domu a nevydedí. Chcel oboch stmeliť, zjednotiť a znovu ich „zoznámiť“, lebo ako sa zdá, boli si navzájom odcudzení, hoci vyrastali pod jednou strechou. Otec obidvom synom avizoval evanjeliovú ponuku: „Vojdi do radosti svojho Pána!“ (Mt 25, 23)

          Neviem, čo by sme dali za to, keby sme sa dozvedeli, ako sa tam vyvíjala situácia ďalej. Tie vzťahy boli dramatické, vyhrotené, ale Boh tam mal dôstojného zástupcu – otca. Svojím správaním stanovil určité zásady, ktoré zabezpečia pokoj a radosť v rodine. Z pokladnice Cirkvi vyniesol tie najvzácnejšie poklady: pokánie, prijatie kajúcnika a odpustenie, ktoré reflektuje jubilejný rok, ktorý prežívame.