VYŠŠIE MIESTO

  

Vždy, keď niektorí ľudia hovoria o niečom vážnom vo svojom živote, môžu povedať: „Je to dlhý príbeh.“ Nielen kvôli tomu, že niečo trvalo veľmi dlho, ale aj preto, že to bolo všetko dramatické, kľukaté, nepokojné. Jednoducho – bol to dlhý príbeh.

          V evanjeliu čítame: „Postúp vyššie!“ (Lk 14, 7 – 14) Nemyslíme len na to, že sa niekto posunie v rámci etikety o pár stoličiek vyššie. Hovoríme o tom, že sa niekto posunul duchovne, že napreduje, že prechádza procesom obrátenia. V týždni sme slávili spomienku na sv. Augustína, biskupa a učiteľa Cirkvi. On je názorným príkladom definitívneho odklonu od hriechu a trvalého spojenia s Kristom. S ním prešli túto cestu mnohí iní – takí, ktorí môžu povedať, že ich život je dlhý príbeh. Ktorými zákonitosťami sa vyznačuje?

1.       Sv. Augustín a aj iní by konštatovali, že v istom čase, predtým ako spoznali Ježiša, si život „užívali“.

So všetkým, čo k tomu patrí - aj v zmysle hriechu, ktorému boli oddaní. Sám Augustín túto etapu života charakterizoval takto: „Ošklivo som sa vrhal na krásne veci, ktoré si stvoril, Bože. Bol si so mnou, a ja som nebol s tebou.“ (LH IV., s. 1388)

          Z toho vyplýva dôležitý poznatok, podľa ktorého má človek užívať (svet), ale s úžitkom pre dušu. To sa dá len v tom prípade, ak sme svojím životom blízko Boha. Pekne to vyjadril sv. Augustín: „Ja som nebol s tebou.“ Užívanie si niečoho alebo niekoho, ak na tom nemá podiel duša, je výrazom prázdnoty a zlyhania. Užívanie si života bez morálneho aspektu, je stratou a prehĺbením krízy v človekovi.

          V kladnom slova zmysle poznáme ešte jeden význam slova „užívať“. Užívať liek. Ak niekto bezuzdne užíva života, potrebuje užiť liek,  ktorý je primeraný. Voláme ho priateľstvo s Bohom. Ono môže zmeniť život na nepoznanie a otvoriť ho radostným skutočnostiam. Ovocím je pokoj v duši, ktorý je nenahraditeľný. Výraz – „vrhať sa do niečoho alebo na niečo“ môže mať aj negatívny význam. No môžeme ním vyjadriť aj pozitívne skutočnosti: nadšenie, oduševnenie a veľký záujem. Túto skutočnosť môžeme ilustrovať na príklade sv. Petra. Ten sa po zázračnom rybolove vrhol do mora dozvediac sa, že na brehu čaká Ježiš (Jn 21, 1 – 7). Peter a ostatní učeníci sa naučili užívať si Ježišovu blízkosť.

2.) Ďalšia etapa duchovného znovuzrodenia je etapou vysielania signálov zo strany Boha.

Vždy, keď sa stane tragédia – napríklad spadne lietadlo, vyšetrovatelia hľadajú čiernu skrinku. Tá napovie, čo sa naozaj stalo. Ona aj z hlbín mora vysiela signál, ktorý treba zachytiť, kým je to technicky možné.

          Boh má v živote niektorých ľudí miesto až vo veľkej, takmer nedostupnej hĺbke. Dostupnejšie miesta bývajú zaplnené niekedy nepodstatnými vecami. A tak je Boh takmer zabudnutý niekde hlboko, ale vysiela signály, ktoré si treba všimnúť. Sám sv. Augustín píše: „Volal si a kričal a preboril si moju hluchotu. Žiaril si, skvel si sa a zahnal si moju slepotu. Šíril si vôňu, ja som si jej vdýchol a dychtím po tebe. Okúsil som a teraz som lačný a smädný. Dotkol si sa ma a zahorel som túžbou po tvojom pokoji.“ (LH IV, s. 1388)

          Je dôležité, aby človek nebol duchovne slepý a hluchý a necitlivý na Božie impulzy. Každé ráno pozriem z okna do kostola a vidím červené svetielko. Boh je tu. Každý deň vidím kráčať ľudí na sv. omšu. Boh je tu. Ak vidím, že niekto sa pre niečo obetuje a robí veľa dobra, viem, že Boh je tu. Ak vidím pútnikov kráčať na pútnické miesto, aby vyjadrili dôležitosť pokánia vo svojom živote, znamená to len jediné, že Boh je tu. Nechcem zostať bokom, lebo tak mi Boh dáva najavo, aby som vrúcnejšie po ňom zatúžil.

3.) Nasleduje radosť z toho, že som našiel Boha ako trvalú hodnotu.

Sú ľudia, ktorí nájdu Boha po tom, čo ho stratili. Znova ho nájdu a z pozície pokánia ho nachádzajú znova a znova. Mnohí práve toto okusujeme každý deň. Denne Boha nachádzame, lebo hriechom sa od neho vzďaľujeme. Iní sú na tom tak, že Boha objavia ako novú, nepoznanú skutočnosť. Objavitelia sú vo svete veľmi cenení a možno aj honorovaní. Tí, čo objavia Krista a vyvolia si ho za ideál, ktorý nasledujú, nemusia získať spoločenské uznanie. Ale nájdu spôsob, ktorým demonštrujú skutočnosť, že Boh je tu. Keby to tak nebolo, nikdy by sme nenašli poriadok vo svojej duši. Ak si našiel Krista, tak potom si sa našiel v živote, lebo viera je tvojím útočiskom a otvára ti perspektívu Božieho kráľovstva. Výzva : „Postúp vyššie!  - znamená: „Nasleduj Krista! Zostaň verný Kristovi!“

Ježiš a ulica

Pred nejakým časom som sa stretol s človekom, ktorý bol dlhodobo práceneschopný. Absolvoval určité vážnejšie operačné zákroky a bol nútený veľa času stráviť na lôžku. Bolo to pre neho vyslobodenie, keď mu lekári oznámili, že sa môže vrátiť do života. Okrem iného povedal aj takúto vetu: "Už sa mi žiadalo výjsť konečne na ulicu." Veriacemu človekovi sa v čase slobody žiada navštíviť ulice Jeruzalema. To znamená tie ulice, ktorými prechádzal sám Ježiš a učil. Mnohí túto milosť dostali a mohli navštíviť Svätú zem a v duchu sa preniesť do ruchu vtedajšej ulice a vnímať Ježišovu blízkosť. Evanjelium spomína výroky ľudí, ktorí sa pred Ježišom, sudcom, obhajovali výrokom: "... na našich uliciach si učil." (Lk 13, 22-30). Čo nám napadne, keď sa spomenie výraz: Ježiš a ulica? 

1. V bežnej praxi života sa stretávame s pouličným predajom. Do mesta alebo na dedinu prídu súkromní podnikatelia a predávajú svoje výrobky niekde na námestí alebo prechádzajú ulicami.  Pre bežného človeka tento predaj predstavuje isté pohodlie a dostupnosť. Výraz z evanjelia: na našich uliciach si učil, naznačuje, že Ježišovi súčasníci mu ponúkli iba pozíciu pouličného kazateľa. Na prvý pohľad sa to dá chápať ako výsada, ale v skutočnosti tým ľudia akoby načrtli deliacu čiaru, alebo tzv. čiaru diskrétnosti. Tá spôsobila, že Ježišovi umožnili aktivitu na ulici ale nepustili ho do svojho domu a do svojho vnútra. Vyhovovalo im, že Ježiš sa k nim prihováral iba z diaľky a nepripustili, aby mal na ich život vážnejší vplyv. Ježiš má úmysel vážne ovplyvniť život človeka tak, aby ho neustále nasledoval.

2. Určite sme sa už stretli s výrazom: vychovala ho ulica. Všeobecne sa to chápe ako hendikep. Prakticky to znamená, že niekto nezažil veľa z prajnej rodinnej atmosféry počas svojho dospievania. Vačšinou sa zdržiaval na ulici a prijímal jej tzv. kultúru a spôsob života. No niektorí jednotlivci z výchovy ulicou vyťažili veľa. Istá tvrdosť a náročnosť vplyvu ulice ich formovala do takej miery, že v živote veľa dokázali. S odstupom času potom ďakujú ulici, že mala na nich takýto vplyv. No nie každý má takého šťastie. 

Existujú ľudia, ktorým stačí počuť Ježiša akoby z diaľky, t. j. z ulice a vyrastú z nich osobnosti ovplyvnené evanjeliom. Božia milosť nepozná nijaké ľudské hranice a obmedzenia. No na druhej strane sú jednotlivci, ktorí majú možnosť počúvať Božie slovo zblízka. Ani to im nestačí, aby sa otvorili Božiemu pôsobeniu. Božiu milosť majú na dosah ruky. Ale priam majstrovsky sa jej vyhýbajú. Pre nás je dôležitá otázka: čo sme vyťažili z Ježišovej blízkosti, keď sme prijali krst a vieru katolíckej Cirkvi? 

3. Rušná ulica. Všetci vieme, čo to znamená. Rušná ulica znamená mix rôznych zvukov a činností. Patrí sem hluk dopravných prostriedkov, ľudská vrava, chaos i určitá plynulosť života. Dnes je v civilizovanom svete tendencia meniť charakter ulice tak, aby sa z rušnej stala tichá a pokojná. Mnohé metropoly s týmto problémom zápasia. 

Tichý Ježišov hlas má silu a schopnosť urobiť rozruch v živote človeka tak, aby ho zmenil. Ježiš má tendenciu zmeniť klímu nášho vnútra, aby sme sa viac otvorili Božiemu pôsobeniu. Prakticky to znamená, aby sme aj uprostred dnešného rušného sveta dokázali pestovať tiché ale účinné posolstvo evanjelia. Pekne tú myšlienku vyjadruje modlitba 21. nedele, kde čítame: "...aby uprostred pominuteľných vecí tohto sveta naše srdcia boli upriamené na nebo, kde nájdeme opravdivú radosť." Naša duša sa stane rušným miestom Božej aktivity skrz evanjelium a stane sa pôdou z ktorej vyrastie úroda, možno až stonásobná. 

Všetci máme tendenciu vrátiť Ježišov hlas a jeho Ducha do našich ulíc, domovov a duší. Spôsob života, ktorý vedieme nas uisťuje o tom, že práve toto potrebujeme. Len tak získame zmysel života, posilu v zápasoch, a zároveň uistenie, že náš život neminie večný cieľ v nebesiach. 

O kríži

 

          So slovom „kríž“ sa stretávame v rôznych situáciách. Spomeniem aspoň niektoré. Napríklad v súvislosti so zastávkou autobusu. Niekto povie, že vystúpil „pri kríži“. Zastávka autobusu neďaleko kríža je pojmom pre domácich obyvateľov. Môže sa stať, že v blízkosti kríža je parkovisko. Ľudia tak povedia, že zaparkovali auto „pri kríži“. Každý vie, kde sa nachádza.

          Existujú kríže, ktoré sú osadené na vrcholnom bode stúpania. Aj tento kríž je pre cestujúceho či turistu dôležitým orientačným bodom. O čom svedčia tieto príklady? Týkajú sa pocestných, pútnikov a cestujúcich. Všimnime si tiež aj skutočnosť, že vo všetkých týchto prípadoch sa kríž nachádza vedľa cesty. Čo však znamená, keď sa nám „kríž (nehmotný)“ postaví priamo do cesty?

          Sv. Pavol sa touto skutočnosťou nenechal zaskočiť. Píše o Ježišovi: „On namiesto radosti, ktorá sa mu núkala, vzal na seba kríž, pohrdol potupou a sedí po pravici Božieho trónu.“ (Hebr 12, 2) Zamyslime sa nad pojmom „kríž“ tak, ako ho poznáme v bežnom živote.

1.)         Kríže, ktoré evidujeme v teréne, v prírode, pri ceste, nie sú osadené    náhodne. Sú vhodne situované tak, aby okoloidúcich oslovili.

Tak, ako je kríž v teréne výrazným posolstvom, to isté platí aj s krížmi v našom živote. Boh nám ich „osádza“ počas životnej púte. On sám vie, kde, kedy a ako. My tento Boží postup nepoznáme. Nepoznáme jeho zákonitosti, ale vieme, že majú pre ľudí veľký význam. My všetci cítime jeho tlak na svojich pleciach. Nemôžeme povedať, že neexistuje, že sme si ho ani nevšimli.

          Medicína dnes, vďakabohu, pozná prostriedky na tíšenie bolesti. Ľudia, ktorí mávajú fyzické bolesti, takúto možnosť vítajú. Ale niet takého odborníka, ktorý by utíšil bolesti spojené s tlakom životného kríža. Jediným riešením je prijať Ježiša, aby nám pomáhal, keď kríž nesieme na pleciach. On vie utíšiť, liečiť i povzbudiť, aby sme neklesali na duchu a niesli kríž ďalej. Nemáme také schopnosti, aby sme videli kríže na pleciach blížnych. Keby sme mali takú možnosť, videli by sme, že plecia všetkých sú obťažené nejakým krížom. A možno by sme videli niekde v blízkosti samotného Ježiša, ktorý sa od našich krížov neodvracia, ale podáva ruku na znak pomoci tak, ako pomohol topiacemu sa Petrovi.

2.)               Kríž je nemý svedok

Ten pri ceste, ale i ten v kostole. Koľko ľudí či celých generácií sa v ich tôni vystriedalo... Kríže by vedeli rozprávať dlho a pútavo. Kríže už zažili všeličo. Videli veľké diela obetavosti a lásky. Svedčia o úsilí človeka o dobro. Vyznávajú, že videli plač kajúcnikov, ale rôzne životné zápasy, ktoré svedčia o pádoch a vstávaniach nás, slabých ľudí. Majú pred sebou celú drámu človeka, ktorá je poznačená hriechom, ale i veľavravným prejavom Božej lásky. Kríž ako taký je vždy prvý. Je vpredu počas liturgického sprievodu, vedie aj pútnikov v smere pútnického miesta. Mal by privítať hosťa v dome na čelnom mieste, aby hosť vnímal, do akého prostredia vstúpil, aké hodnoty sa v tomto dome vyznávajú. Kríž formuje do Kristovej podoby a v miere jeho lásky. Je to zvláštne, ale kríž je aj pečaťou Božej lásky, ktorá použije všetky milostivé prostriedky na to, aby človeka priviedla na cestu spásy. Kríž nie je niečo neosobné, akoby cudzie teleso, ale je to sám Kristus, ktorý sa nás dotýka, priam nás objíma, aby sme po určitom utrpení uzreli dokonalú podobu jeho lásky.

3.)               Kríž je nevtieravý, ale nedá sa prehliadnuť.

Ľudia prejdú okolo kríža často bez povšimnutia, ba niekedy oň „zavadia“ prázdnym a bezduchým pohľadom nevnímajúc jeho odkaz a hĺbku. Ale sú i takí ľudia, ktorí zvyknú pri ňom zotrvať v krátkom zamyslení nad jeho tajomstvom. Žiaľ, niekedy prichádzame na sv. omšu a iba prázdnym pohľadom kopírujeme siluetu kríža a svetlo bohostánku. Prázdne vnútro a vyprahnutý pohľad máme napĺňať takou modlitbou k Ukrižovanému, aby sme odchádzali plní odhodlania plniť Božiu vôľu a napĺňať vnútro skutkami obetavosti. Takto ani my nebudeme vtieraví vo svojom kresťanstve a ani naše skutky viery sa nebudú dať prehliadnuť. Kríž je zdroj nových síl. Bez neho by sme zostali prázdni a nemohúci a nepripravení na podnety života. Modlitbou vytvárajme most k ukrižovanému Pánovi, aby nás vo vhodnom čase privítal: „Dnes budeš so mnou v mojom kráľovstve.“

Môj Pán voľajako nejde

 

            Väčšina z nás pozná reklamu na lahodný čokoládový výrobok /Merci/– bonbón. Z francúzskeho jazyka toto slovo  prekladáme ako „ďakujem“. Celé znenie reklamy obsahuje iba krátku vetu: „...ďakujem, že si.“

            Náš vzťah k Bohu môžeme vyjadriť takto: „Vďaka, že si, vďaka, že existuješ. Vďaka za to, že ma miluješ.“ Nemusíme veriť iba preto, že od neho očakávame niečo špeciálne. Skúsme dať viere túto črtu: „Veríme v teba a milujeme ťa preto, že si. Preto, že si nás stvoril, vykúpil a že s nami počítaš vo svojom kráľovstve.“ Náš vzťah k Bohu si niekedy komplikujeme rôznymi podmienkami. Potom sa zmietame vo viere medzi dvomi kráľovstvami. Na jednej strane hovoríme: Maranatha! Príď, Pane! Takto sa kedysi pozdravovali prví kresťania. A druhá krajnosť sa nachádza v evanjeliu: „...môj Pán voľajako nejde.“ (Lk 12, 32 – 48) Týmto výrokom sa prezentoval sluha z evanjelia, ktorý začal pochybovať o tom, či sa jeho Pán ešte vôbec vráti.

            Človek je už taký. K svojej viere stále niečo dokladá. Raz je to výčitka, inokedy náročná situácia, ktorú prežíva alebo uspokojuje svoje túžby. Ponúkneme zopár príkladov:

1.) Spomeňme si na Martu, sestru Márie a Lazára.

Ako vieme, Ježiš prichádza do ich domu až po pohrebe. Marta ho víta jemnou výčitkou: „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol umrel.“  (Jn 11, 21) Chcela tým naznačiť skutočnosť, že Ježiš chýbal vo chvíli, ktorá bola doteraz najdôležitejšia. Pánovej prítomnosti sa však máme dovolávať aj v bežných okolnostiach života, nielen vtedy, keď ide o mimoriadnu situáciu. Veď ak bude Boh s nami aj v tých každodenných - rutinou poznačených okolnostiach, prečo by sa
od nás dištancoval vtedy, keď sa cítime ohrození.

 

 

 

2.) Pripomeňme si učeníkov z Emauz.

Podstúpili dlhú cestu spolu s Ježišom a keď prišli do cieľa, adresovali mu výzvu: „Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už schýlil. (Lk 24, 13 – 35)  Človek, ktorý cíti, že sa nad ním „zvečerieva“, že jeho život vstupuje do záverečnej fázy, začne viac pracovať na svojej viere. Vie, že bez jeho pomoci si vo vyššom veku neporadí. Robí dobre, ak takto zmýšľa, lebo prechod z časnosti do večnosti si vyžaduje silné vnútro tak, aby človek prijal skutočnosť odchádzania. Boh je vzácny a vítaný najmä v tzv. prechodových obdobiach života. Najmä v najdôležitejšej činnosti, ktorá spočíva v prechode z hriešnosti do milosti. Každý hriešnik, ktorý pod vplyvom Božieho Ducha cíti, že sa mu „zvečerieva“, lebo žije od Boha odvrátený, prosí Pána o pomoc. Sám by prechod do milosti nezvládol, lebo na to potrebuje silu zhora.

3.) Spomeňme si na človeka, ktorý pretavil túžbu nasledovať Pána Ježiša.

Pribehol k nemu a povedal: „Pôjdem za tebou všade, kam pôjdeš.“ Ježiš jeho nadšenie krotil slovami: „Líšky majú svoje skrýše a nebeské vtáky hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavu skloniť.“ (Lk 9, 57 – 62)

            Ježiš chce každého svojho nasledovníka zbaviť ilúzií, že bude mať pri ňom skvelý život. Ježiš nezaručuje skutočnosť, že ten, kto uverí, bude mať pozemský život bezproblémový a príjemný. Práve takáto viera, ktorá zabezpečí raj na zemi, by sa mnohým pozdávala a nemali by problém v Ježiša uveriť. Oni v neho uveria a on im udelí pozemské výsady, ktoré pôjdu s ním aj na druhý svet. Ježiš takúto podmienku odmieta. On chce udeliť večnosť, a nie „zmraziť“ pozemský život tak, aby dokonalosť pozemského sveta zatienila absolútnu krásu večnosti. Máme uveriť preto, lebo vnímame to, čo je „hore“ ako svoj ideál, za ktorým putujeme cez rôzne úskalia tohto sveta.

            Usilujme sa nedávať Bohu podmienky a ultimáta. Naučme sa pokorne prosiť o svoje potreby. Boh vždy dáva, no hľadisko večného života je preňho prioritou. Nech je aj pre nás tým najvyšším cieľom, pričom tie pozemské majú k nemu smerovať.

A čo si nahonobil, čie bude?

 

 

          Kdesi na Slovensku sa stala vážna dopravná nehoda. Na mieste zasahovali všetky záchranné zložky: hasiči, zdravotníci a policajti. Trvalo iba niekoľko minút, aby postihnutých odviezli do nemocnice. Niektorí z nich absolvovali operáciu. Keď sa jeden z nich prebral, oznámili mu: „Zachránili sme vám život. Boli ste účastníkom nehody.“ Pacient okamžite zareagoval protiotázkou: „A čo je s ostatnými?“ Táto otázka sa netýka iba situácie okolo dopravnej nehody, ale má hlbší význam. Vyjadruje starosť a obavy človeka o iných ľudí, najmä o takých, ktorých osudy mu ležia na srdci.

          Pán Ježiš vyrozprával podobenstvo o boháčovi. (Lk 12, 13 – 21) V živote sa boháčovi všetko vydarilo, ale v jeho slovníku a v jeho zmýšľaní chýbala práve táto veta: „A čo bude s ostatnými?“ Čoho sa to týka?

1.)   Boháčovi prinieslo pole bohatú úrodu.

Nad touto vetou sa treba zamyslieť. Bol to boháč, ktorému prialo šťastie. Bol bohatý a ešte mu bola dopriata dobrá úroda. Keďže bol boháč, tých bohatých úrod zažil veľakrát. Mnohí ľudia by povedali: „Takíto majú večne šťastie...“

          Žiadala by sa mu otázka: „Ale čo bude s ostatnými? Mne sa darí, všetko mi vychádza, kontá mi rastú.“ No takýto človek potrebuje mať vo svedomí mať istý morálny imperatív. Ten môžeme zhrnúť do otázky: „A čo bude s ostatnými?“ Napríklad s tými, ktorí toľko šťastia v živote nemajú, voči ktorým príroda nebola veľmi štedrá. Ich polia nepriniesli takúto bohatú úrodu. Morálny imperatív boháča predpokladá, že sa podelí s ostatnými, ktorí strádajú. Bohatý človek, ktorý má charakter, sa zaujíma aj o tých, ktorí trpia núdzou a sú na hranici prežitia. Otázka typu: Čo bude s ostatnými? ho môže priviesť na cestu spásy. Ak sa podelí so svojou hojnosťou, môže nastúpiť na cestu Božieho kráľovstva.

2.)      Boháč bol z veľkej nádielky bohatej úrody prekvapený.

Jeho sýpky kapacitne nestačili. Prišiel na skvelý nápad – doterajšie sýpky zbúra a postaví si nové, väčšie.

          Sýpka je akoby úložným priestorom. Tomuto termínu rozumieme dobre. Úložný priestor potrebujeme v aute, ale aj v domácnosti. Ide o miesto, kde si ukladáme sezónne veci. Úložný priestor sa týka aj počítačového sveta. Tí, ktorí pracujú často na počítači, riešia aj úložný priestor. Všetci citlivo dbáme o to, aby úložné priestory doma, v aute alebo v počítači boli čo najlepšie využité.

          Existuje však úložný priestor, ktorý má duchovnú podstatu. Tam si zhromažďujeme vykonané dobro v prospech večného života. Jasné svedectvo o tom podáva sám Ježiš, ktorý hovorí, že: „...aj keď má človek hojnosť všetkého, jeho život nezávisí od toho, čo má. Večnosť života nezávisí od plných úložných priestorov v domácnosti alebo v počítači, ale od toho, či je naša duša naplnená duchovným bohatstvom. Samotné materiálne bohatstvo nie je bránou do Božieho kráľovstva. Rozhodujúci je tzv. úložný priestor, do ktorého ukladáme nezištné obety a dobré skutky.

3.)   Pán Ježiš hovorí, že boháč potom, čo rozšíril kapacitu svojich sýpok, mohol odpočívať a užívať si.

Aj tu platí dôležitá myšlienka, podľa ktorej treba myslieť na ľudí, ktorí také dary nedostali. Aj keď sa, že materiálna stránka človeka uspokojí, jeho duša musí byť stále hladná po duchovných daroch. Po stránke duchovnej sa nikdy nebudeme nachádzať v hojnosti, lebo dobro máme konať neustále. Materiálne skutočnosti môžu mať svoje limity, ale duch obety a modlitby musí byť stále otvorený požiadavkám večnej blaženosti. Definitívny stav spokojnosti so svojím životom tu, na zemi, neexistuje. Bieda človeka, ktorá je všade okolo, nás neustále motivuje zahŕňať núdznych rôznymi formami pomoci. Táto prax sa týka nielen tých, ktorí štedro rozdávajú dobro zo svojho konta, ale aj tých, ktorí bez ohľadu na materiálny stav života berú do ruky ruženec a vyprosujú duchovné dobrodenia. Kombinácia materiálnych darov a milostí, ktoré vyprosíme v modlitbe  a pri sv. omši môžu vytvoriť základ nového života. Táto myšlienka je určite v súlade s Božou vôľou a s Ježišovým evanjeliom.