Môj Pán voľajako nejde

 

            Väčšina z nás pozná reklamu na lahodný čokoládový výrobok /Merci/– bonbón. Z francúzskeho jazyka toto slovo  prekladáme ako „ďakujem“. Celé znenie reklamy obsahuje iba krátku vetu: „...ďakujem, že si.“

            Náš vzťah k Bohu môžeme vyjadriť takto: „Vďaka, že si, vďaka, že existuješ. Vďaka za to, že ma miluješ.“ Nemusíme veriť iba preto, že od neho očakávame niečo špeciálne. Skúsme dať viere túto črtu: „Veríme v teba a milujeme ťa preto, že si. Preto, že si nás stvoril, vykúpil a že s nami počítaš vo svojom kráľovstve.“ Náš vzťah k Bohu si niekedy komplikujeme rôznymi podmienkami. Potom sa zmietame vo viere medzi dvomi kráľovstvami. Na jednej strane hovoríme: Maranatha! Príď, Pane! Takto sa kedysi pozdravovali prví kresťania. A druhá krajnosť sa nachádza v evanjeliu: „...môj Pán voľajako nejde.“ (Lk 12, 32 – 48) Týmto výrokom sa prezentoval sluha z evanjelia, ktorý začal pochybovať o tom, či sa jeho Pán ešte vôbec vráti.

            Človek je už taký. K svojej viere stále niečo dokladá. Raz je to výčitka, inokedy náročná situácia, ktorú prežíva alebo uspokojuje svoje túžby. Ponúkneme zopár príkladov:

1.) Spomeňme si na Martu, sestru Márie a Lazára.

Ako vieme, Ježiš prichádza do ich domu až po pohrebe. Marta ho víta jemnou výčitkou: „Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol umrel.“  (Jn 11, 21) Chcela tým naznačiť skutočnosť, že Ježiš chýbal vo chvíli, ktorá bola doteraz najdôležitejšia. Pánovej prítomnosti sa však máme dovolávať aj v bežných okolnostiach života, nielen vtedy, keď ide o mimoriadnu situáciu. Veď ak bude Boh s nami aj v tých každodenných - rutinou poznačených okolnostiach, prečo by sa
od nás dištancoval vtedy, keď sa cítime ohrození.

 

 

 

2.) Pripomeňme si učeníkov z Emauz.

Podstúpili dlhú cestu spolu s Ježišom a keď prišli do cieľa, adresovali mu výzvu: „Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už schýlil. (Lk 24, 13 – 35)  Človek, ktorý cíti, že sa nad ním „zvečerieva“, že jeho život vstupuje do záverečnej fázy, začne viac pracovať na svojej viere. Vie, že bez jeho pomoci si vo vyššom veku neporadí. Robí dobre, ak takto zmýšľa, lebo prechod z časnosti do večnosti si vyžaduje silné vnútro tak, aby človek prijal skutočnosť odchádzania. Boh je vzácny a vítaný najmä v tzv. prechodových obdobiach života. Najmä v najdôležitejšej činnosti, ktorá spočíva v prechode z hriešnosti do milosti. Každý hriešnik, ktorý pod vplyvom Božieho Ducha cíti, že sa mu „zvečerieva“, lebo žije od Boha odvrátený, prosí Pána o pomoc. Sám by prechod do milosti nezvládol, lebo na to potrebuje silu zhora.

3.) Spomeňme si na človeka, ktorý pretavil túžbu nasledovať Pána Ježiša.

Pribehol k nemu a povedal: „Pôjdem za tebou všade, kam pôjdeš.“ Ježiš jeho nadšenie krotil slovami: „Líšky majú svoje skrýše a nebeské vtáky hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavu skloniť.“ (Lk 9, 57 – 62)

            Ježiš chce každého svojho nasledovníka zbaviť ilúzií, že bude mať pri ňom skvelý život. Ježiš nezaručuje skutočnosť, že ten, kto uverí, bude mať pozemský život bezproblémový a príjemný. Práve takáto viera, ktorá zabezpečí raj na zemi, by sa mnohým pozdávala a nemali by problém v Ježiša uveriť. Oni v neho uveria a on im udelí pozemské výsady, ktoré pôjdu s ním aj na druhý svet. Ježiš takúto podmienku odmieta. On chce udeliť večnosť, a nie „zmraziť“ pozemský život tak, aby dokonalosť pozemského sveta zatienila absolútnu krásu večnosti. Máme uveriť preto, lebo vnímame to, čo je „hore“ ako svoj ideál, za ktorým putujeme cez rôzne úskalia tohto sveta.

            Usilujme sa nedávať Bohu podmienky a ultimáta. Naučme sa pokorne prosiť o svoje potreby. Boh vždy dáva, no hľadisko večného života je preňho prioritou. Nech je aj pre nás tým najvyšším cieľom, pričom tie pozemské majú k nemu smerovať.