Resumé Veľkonočného trojdnia

 

       Pokúsme sa o zhrnutie udalostí v súvislosti s Veľkonočným trojdním, pretože dnes Trojdnie vrcholí a zajtra budeme naplno sláviť Ježišovo zmŕtvychvstanie. Začnime otázkou: „Za čo bol odsúdený Ježiš z Nazareta?“ Existujú minimálne 3 dôvody:

1.)        Ježiš bol obvinený z buričstva.

Bol označený za človeka, ktorý narúša nábožensko-spoločenský poriadok.

2.)        Ježiš ako rúhač.

Rúhačom bol označený preto, lebo vyhlasoval o sebe, že je Boží Syn. To bolo pre najvyšších predstaviteľov – farizejov a zákonníkov – čosi neprípustné.

3.)        Ježišovi vytýkali, že bol posadnutý diablom.

Nevedeli si predstaviť, že by tento jednoduchý človek, potulný Rabbi, Ježiš z Nazareta, dokázal vlastnou mocou konať divy a znamenia.

 

Minimálne tieto dôvody viedli židovských pohlavárov k tomu, aby robili nátlak na miestodržiteľa, Piláta. Ten nechcel ísť s nimi do väčšieho konfliktu, a tak im vydal Ježiša na zabitie. Židia odsúdili Pána Ježiša na potupný trest ukrižovaním. Potom, čo Ježiš na kríži zomrel, Židia urobili príslušné opatrenia. Opatrenia sa robia vo výnimočných situáciách, napríklad pri morových epidémiách a rôznych krízach, ktorým musia ľudia čeliť. V tomto prípade išlo o opatrenie voči Ježišovmu mŕtvemu telu. K hrobu postavili ozbrojenú stráž. Kameňom zatvorili hrob, čo bolo bežné, hygienicky odôvodnené riešenie. Vojenská stráž mala zabrániť tomu, aby telo niekto ukradol alebo aby sa tam nezhromažďovali Ježišovi stúpenci.

Opatrenia, ako vieme, boli nedostatočné. Neexistuje totiž nijaká ľudská sila, ktorá by bola schopná čeliť sile Ježišovho zmŕtvychvstania. Výsledným efektom bolo to, že vojaci, ktorí hrob strážili, sa rozutekali a obrovský kameň bol od hrobu odvalený. Naskytol sa iba pohľad do prázdneho hrobu. Rôzni svedkovia (anjeli) konštatovali dôležitú pravdu: „Niet ho tu, vstal z mŕtvych.“ Je zbytočné hľadať Ježiša v hrobe, keďže vstal z mŕtvych.  Ježiš sa po svojom zmŕtvychvstaní zjavoval určitým jednotlivcom, resp. skupinám, a to:

1.)        Márii Magdaléne

Hľadanie Ježiša v jej podaní nám pripadá trochu komicko-naivné. Ale Boh ju za to odmenil tým, že sa so Zmŕtvychvstalým stretla z tváre do tváre, hoci ho spočiatku nespoznala. Z toho vyplýva, že Ježiš sa zjavuje tým, ktorí ho hľadajú a hľadanie Boha povýšili na vrcholný bod svojej pozemskej existencie.

2.)        Ježišovým učeníkom

Ježiš s učeníkmi strávil najkrajšie chvíle svojho pozemského života. Práve im odovzdal vrcholné tajomstvá viery, evanjelia a vyzval ich, aby tieto pravdy ohlasovali. Ježiš sa zjavuje tým, pre ktorých je viera veľkým darom a ktorí cítia vnuknutie, že sa s týmto darom majú podeliť vo svojom prostredí života.

3.)        Emauzským učeníkom

Tí, ako vieme, odchádzajú smutní z Jeruzalema na vidiek, lebo si myslia, že Ježiš ich sklamal. Je pravdou, že Boh sklame tých, ktorých viera nemá správne parametre. Ježiš sa im zjavil preto, aby ukázal, že on nie je Bohom sklamaní, ale Bohom nádeje a jedinej istoty, ktorá presahuje rámec pozemského života.

 

       Zmŕtvychvstalý Kristus tak, ako každý rok, aj teraz vstupuje do nášho života a zjavuje nám svoje myšlienky víťazstva. Chceme byť ľuďmi, ktorí stopy alebo znaky Ježišovho triumfu nesú vo svojich životoch. Žiadna neprávosť ani hriech by nás nemali odlúčiť od tejto nekonečnej Ježišovej lásky.       

Taká je doba

Človek si nedokáže  odpovedať na všetky otázky, s ktorými je konfrontovaný počas pozemského života. Mnohé skutočnosti ho presahujú a tak nenachádza vždy primerané východiská. Preto sa často uchyľuje k takýmto frázam: taká je doba, také sú časy, takto sa dnes žije atď. Poukážme na niektoré prvky, ktoré charakterizujú život v súčasnosti. 

1.,Život pod tlakom. Mnohí sa na to sťažujú a oprávnene hovoria, že im chýba väčšia sloboda. Iní majú názor opační a presviedčajú svoje okolie, že bez určitého vonkajšieho tlaku by neurobili takmer nič. Udajne iba "pod tlakom" sa im darí vytvárať požadované hodnoty a podávať nadštandardné výkony.

Ježiš nám ukazuje, aký je život pod tlakom kríža. Pobožnosti krížovej cesty nám predstavujú Ježiša, ktorý trikrát pod krížom skolaboval a dokonca mu museli pomáhať niesť kríž ľudia zo zástupu /Šimon z Cyrény/. Život pod tlakom životného kríža nie je jednoduchý, ale ukazuje nám cestu spásy. Kristus nám chce povedať, že človek je pod ťarchou kríža slobodnejší a otvorenejší pre večný život ako pod ťarchou hriechu. Život po ťarchou hriechu ničí v človekovi hodnoty Božieho dieťaťa, ale pod jarmom Kristovho kríža ich bohato rozvíja.

2.,Dnes sme svedkami polarizácie v spoločnosti. Vždy je niekto proti niekomu. Často sa nám ponúka tento model ako takmer ideálny a prirodzený. Koľko zla a napätia sa vytvorí z takejto polarizácie života?! Kristov kríž dokáže stmeľovať a zjednocovať. Ako náhle sú ľudia v živote "navštívení" krížom, zabúdajú na akúkoľvek polarizáciu a začínajú sa viac zjednocovať v úsilí o pripodobnenie sa ukrižovanému Kristovi. To je jednotiaci model pre ľudí, ktorý priniesol Ukrižovaný, aby sa ľudia zjednocovali v láske Kristovho kríža, lebo ten  je znakom spásy. Životný kríž neobíde nikoho a preto je dôležité, aby sme sa učili pochopiť tajomstvo kríža Kristovho a napojiť naň svoje utrpenie.

3.,Mnohí sa dnes zhodujú v tom, že nám chýbajú autority v spoločnosti. Zhodujú sa aj v tom, že niektoré autority sa skrývajú za autoritárstvo. 

Ježiš sa nominuje ako autorita všetkých autorít, keď volá:"Ja, až budem vyzdvihnutý na kríž, všetkých pritiahnem k sebe". Svoju autoritu ukázal , keď umýval apoštolom nohy a keď v pozícii obetovaného Baránka ako nevinný prijal údel zločinca a nechal sa ukrižovať za naše hriechy. Z tohto pohľadu zistíme, že autorít okolo nás nie je až tak málo, lebo obetavých duší nájdeme dosť. Ježiš tajomne priťahuje svojim krížom tých, ktorí prinášajú denné obety, aby reprezentovali Ježiša, ktorý cez nich koná svoje dielo. Pre autoritu je charakteristická obetavosť a pripútanosť života ku Kristovi, ktorý je našim neprekonateľným vzorom. 

Každý z nás vkladá do doby v ktorej žije svoju pečať. Taká je doba, ale takí sme my! Nie doba, ale Kristus má byť východiskom i cieľom nášho pozemského putovania, lebo jeho hodnoty sú nemenné a vždy aktuálne. 

Dominancia

 

       Ľudia svoju dominanciu nad inými dávajú najavo rozmanitým spôsobom. Platí to aj v oblasti verbálnej komunikácie. Ten, kto má k dispozícii a ponúkne viac argumentov, presvedčí ostatných. Aj jeho prejav možno považovať za dominantný. V takomto prípade použijeme výraz „usadiť niekoho“, t. j. dominovať nad niekým.

       Pán Ježiš počas svojho verejného účinkovania usadil mnohých. Argumentačne a logicky dominoval napríklad nad farizejmi a zákonníkmi, ale dokázal „usadiť“ ľudí aj v inom slova zmysle.

1.)        Evanjeliá prinášajú správu o tom, že nasýtil niekoľkotisícový zástup.

Ten, ako vieme, mal so sebou iba zopár chlebov. Ježiš nariadil: „Usaďte ľudí!“ Až potom vykonal zázrak rozmnoženia chleba. Ešte predtým poslal učeníkov, aby ľudí po skupinách usadili. Nebolo to vôbec jednoduché. Usadiť takto tisícové zástupy nebolo otázkou chvíle.
Aj apoštoli sa museli rozdeliť a dohodnúť na spoločných direktívach.

 

       Ježiš aj dnes má ambíciu usádzať ľudí, t. j. poslucháčov jeho slova. Posiela Cirkev, ktorá zdedila po apoštoloch službu tzv. „usádzania“. Je to služba katechézy a nasýtenia Božím pokrmom eucharistie. Ani táto služba jednoduchá nie je. Ale Cirkev má svoju štruktúru, formy ohlasovania a neustále odovzdáva Ježišovu výzvu, aby sa ľudia pred prijatím Božích darov usadili, t. j. aby sa pripravili pokáním na prijatie týchto vrcholných darov.

 

2.)        Ježiš usadil svojich protivníkov.

Farizeji poslali svojich sluhov, aby sa prikradli k Ježišovi počas jeho katechézy, aby ho podchytili v reči a následne ho priviedli na výsluch. Sluhovia sa však vrátili naprázdno s konštatovaním: „Nikdy tak človek nehovoril.“ Z toho vyplýva, že Ježiš neusadil iba svojich priaznivcov a sympatizantov, ktorí tak vďačne učinili, ale aj tých, ktorí boli proti nemu. Ježiš dokázal zmeniť aj zmýšľanie svojich neprajníkov. Dokázal ich usadiť tak, že nedokázali vzniesť proti nemu nijaký argument, ktorým by si zaslúžil perzekvovanie. To isté sa deje s nami, hriešnikmi. Kvôli hriechom sa staviame proti Bohu, ale on nás svojou milosťou neustále lieči a robí z nás takých, ktorí si znova s pokorou prisadnú k Ježišovým nohám a s radosťou počúvajú jeho dobrú zvesť.

3.)        Ježiš usadil svojich apoštolov vo večeradle.

Apoštoli si tam uvedomili, ako veľmi sú závislí na Ježišovi. Stratili všetky väzby s týmto svetom a jediný, kto im zostal, bol Ježiš. Svoju prítomnosť a budúcnosť mienili spojiť jedine s osobou Ježiša. Iný zmysel svojho života nenašli.

       Pri prijímaní eucharistie z eucharistického stola si uvedomujeme svoju závislosť na Ježišovi. Bez neho sme nič, bez jeho milosti nedokážeme vykonať nijaké dobro, bez jeho milosti sa nedokážeme zbavovať hriechov, bez jeho milosti nedokážeme účinne ohlasovať evanjelium. Ježiš sa stal pre nás všetkým. Pri spoločnom eucharistickom stolovaní si uvedomujeme, že sme spojení s Kristom, ale i medzi sebou navzájom, lebo máme podiel na tom istom chlebe. Ježiš je taký dominantný, že nás usádza aj dnes okolo svojho stola a zanecháva nám definitívny prísľub zdroja svojich darov v podobe sviatosti kňazstva, sviatosti eucharistie a príkazu Božej lásky. My, keď prijmeme jeho tézy, vždy si pri tom s pokorou sadáme v jeho blízkosti, lebo vieme, že nás môže sýtiť pokrmom, ktorý zostáva pre večný život.

Finále

V bežnej praxi života pomerne často počujeme výraz-finále. A to v rôznych obmenách. Napríklad pri rôznych súťažiach, ktoré sú pre ľudí veľmi populárne. Včera bol posledný deň oficiálneho vysluhovania sviatosti pokánia pred sviatkami. Ktosi z našich kolegov, spolubratov povedal:"Ideme do finále!". V nedeľu sme Kvetnou /Palmovou/ nedeľou vstúpili do Veľkého týždňa . Máme oprávnenie konštatovať, že ideme do finále, lebo nás čaká vrchol liturgického roka-Veľkonočné trojdnie. To isté môžu povedať príbuzní chorého, ktorí vidia, že ich milovaný člen rodiny odchádza do večnosti. Povedia:je vo finále! A keď potom stoja pri rakve zosnulého vedia, že rozlúčka s ním v kostole, či na cintoríne má charakter pozemského finále. 

V týchto dňoch nás liturgia a Božie slovo vovádzajú do Ježišovho finále. Vstupuje do Jeruzalema v sprievode svojich učeníkov, aby dokonal za nás veľkonočnú obetu. Dôležité je , že toto finále strávi so svojimi apoštolmi, hoci vieme, že zatiaľ nenašli odvahu prihlásiť sa k nemu aj vo chvíľach zatknutia a krutého vypočúvania.

1.,Ježiš vstupuje slávnostným spôsobom do Jeruzalema. Ľudia mu mávajú a prevolávajú na slávu.  Učeníci sú s ním a dané chvíle si užívajú. Niekto by povedal, že sú na "víťaznej vlne". No potom, prichádza na scénu kríž a ukrižovanie. Kríž je v Ježišových rukách nástrojom víťazstva. A preto tí, ktorí ho nesú na svojich pleciach, nesú sa na víťaznej vlne. Od čias Pána Ježiša dostal kríž potupy nový rozmer. Stal sa nástrojom víťazsta. Ten, kto ho nesie s vierou, nesie sa na víťaznej vlne spásy.

2.,Ježiš berie zo sebou učeníkov do Getsemanskej záhrady, ktorá sa nachádza na úpätí Olivovej hory. Má požiadavku, aby bdeli a modlili sa, lebo naňho dolieha úzkosť kvôli utrpeniu, ktoré má znášať. Chce od nich, aby vyjadrili istú solidaritu a  jednotu s ním, lebo ho čakajú chvíle bolesti a muky ukrižovania. 

Je dobrou skutočnosťou, ak môžeme konštatovať, že niekto vyjadruje solidaritu a jednotu s tým, ktorý trpí. Každý nakoľko môže a nakoľko mu dovoľujú okolnosti. Mnohí strávia hodiny, dni, mesiace i roky pri chorom. Ich starostlivosť je obdivuhodná. Chorý potom odchádza do večnosti a začína sa preňho nový život. Aj tu dostávame príležitosť k solidarite a zjednoteniu sa s ním. A to tým, že tiež začneme nový život. Keď ho začal náš príbuzný vo večnosti, malo by byť zákonitosťou, že my, ktorí zostávame, chceme vyzdvihnúť jeho oslávenie pri Bohu novým , dokonalejším životom podľa evanjelia. Smrť blízkeho človeka môže mať na nás veľký vplyv, v zmysle radostnejšieho nasledovania Krista.

3.,Ježiš stoluje s učeníkmi pri poslednej večeri. Ide o historickú chvíľu, ktorá sa premietla aj do svetovej literatúry či umenia. Ktovie, čo vtedy apoštoli prežívali? 

Nám, ktorí máme stolovať s Pánom pri slávení eucharistie, dáva podnet sv. biskup Augustín. Píše:"...už v Šalamúnových Prísloviach čítame:"Keď si sadneš jesť k stolu u veľmoža, dávaj pozor a všímaj si, čo ti predkladajú, a tak siahni rukou vo vedomí, že aj ty musíč také pripraviť". Lebo aký stôl veľmoža to je, ak nie ten, z ktorého sa prijíma telo a krv toho, čo položil za nás svoj život?  A čo znamená sadnúť si k nemu, ak nie pokorne pristúpiť? A čo znamená dávať pozor a všímať si, čo ti predkladajú, ak nie rozjímať , ako si zasluhuje taký dar? A čo znamená tak siahnuť rukou, aby si vedel, že aj ty musíš také pripraviť, ak nie to, čo som už povedal: že ako Kristus položil za nás svoj život, tak aj my sme povinní dávať život za bratov? " /Lh II., s. 411/. 

Mnohí naši priatelia už stolujú s Pánom pri večnej veľkonočnej hostine. Nech je táto chvíľa pre nás motiváciou, aby sme pripravovali vo svojom počínaní stôl obiet a uľachtilého konania. Eucharistia, ktorá sa slávi tu na zemi a z ktorej môžeme často prijímať, nech nás navedie na konanie takých skutkov, ktoré sú Bohu milé a pre nás užitočné. Snažme sa aktívne zapojiť do tejto schémy Božieho stolovania: oslávení v nebí, pozemskí v chráme pri eucharistickom tajomstve a pri aplikácii týchto darov v praxi života pre dobro núdznych. Ak si ju osvojíme, finále bude naše. Naše a Božie. Bude výsledkom pôsobenia Božieho daru, ktorému chceme aj dnes otvoriť svoje srdce.

Držať krok s Ježišom

V istej firme bilancovali výsledky svojej práce a vrcholný predstaviteľ manažmentu konštatoval: Držíme krok s najlepšími. Ide o celkom dobré hodnotenie, lebo ak nie si jednotka, tak sa aspoň môžeš držať v popredí.

Môžeme držať krok s Ježišom? On je Jednotka. Neexistuje nijaký ukazovateľ, podľa ktorého by sme mohli držať s ním krok. No, dôležité je, aby sme sa k nemu približovali a nasledovali ho v rámci svojich možností. Čo nám v tomto smere napovie udalosť Ježišovho vstupu do Jeruzalema?

1.,Trpieť s Ježišom. V úvodnej modlitbe liturgie Palmovej nedele sa modlíme a prosíme, aby sme "nasledovali jeho príklad v utrpení". Utrpenie vyhľadávať nemusíme, lebo ono si k nám cestu nájde. Podobné slovo je výraz-strpieť. Trpieť-strpieť. Určitou formou utrpenia je dokázať strpieť niečo alebo niekoho. Toto máme možno na dennom poriadku. Aj touto formou sa môžeme k Ježišovmu utrpeniu priblížiť. Skúsme mať úmysel vo Svätom týždni niečo strpieť, aby sme nestŕpli, keď treba konať a priblížiť sa ku Kristovi. 

2.,Bdieť s Ježišom. Predzvesťou dobrého a požehnaného bdenia je schopnosť prebudiť sa. Prebudiť sa s naivnej predstavy, podľa ktorej bude svet bez Boha lepší a jednoduchší. Prebudiť sa k rozhodnutiu premeniť svoj život na aktívny, kreatívny v duchu evanjelia. Prebudiť sa zo stavu akejsi duchovnej malátnosti a dokázať sa okolo poobzerať s úmyslom priniesť obetu, nie na svoju, ale Božiu slávu. V konečnom dôsledku prebudenie sa znamená podporiť myšlienku modlitby a povýšiť ju v rebríčku hodnôt na najvyššie miesta.

3.,Svedčiť. Sledujme apoštola Petra v čase  Ježišovho zatknutia a predvedenia pred veľkňaza. Najprv vyhľadával kúty a prítmie veľkňazovho dvora, aby zostal inkognito, čo sa mu vôbec nepodarilo. Až potom, keď ho iní usvedčili, že patrí k Ježišovi, rezignoval na schovávanie sa a uvedomil si, že táto taktika je biedna a prinajmenšom nečestná voči jeho Majstrovi z Nazareta. Skôr ako svedčil musel sa presvedčiť. Musel sa presvedčiť, že byť Pánovým učeníkom znamená nehrať dvojitú hru, ale verejne vydať svedectvo o svojom zmýšľaní.

 Nám, kresťanom dneška , viac imponujú pomyselné kúty a prítmie života, aby sme sa nestali terčom výsmechu z toho, že Kristus nám imponuje.

 Všetci s hlbokým znepokojením sledujeme vojnu na Blízkom východe. Svedkovia hovoria, že extrémisti a teroristi sa pred bombardovaním uchyľujú do oblastí, kde žijú ešte zvyšky kresťanov. Usadia sa v blízkosti kresťanských osídlení zámerne, aby z kresťanov urobili terč nepriateľských náletov. Kresťan je vyhľadávaným terčom. Aj Peter takým bol. Ale v tomto "bombardovaní" paradoxne zosilnel vo viere tak, že jeho svedectvo života je z nášho pohľadu takmer neprekonateľné. 

Snažme sa zosúladiť krok s Ježišovým. On sa nám prispôsobí, pripojí sa k nám a bude nás viesť. Primeraným spôsobom sa o to pokúsme  vo Veľkom týždni. Obsahuje veľké výzvy k zmene života a k nájdeniu jeho hlbšieho zmyslu.

Sprievodcovia

Blíži sa Kvetná nedeľa a my budeme v duchu sledovať Ježiša, ako vstupuje do Jeruzalema. Neputuje sám, má sprievodcov  v osobách učeníkov a sympatizantov. Tí mu prevolávajú: Hosanna Synovi Dávidovmu! 

1.,Aj človek, ktorého duša odišla do večnosti má svojich sprievodcov. Pri pohrebných obradoch zvyknú niektorí hovoriť, že prišli sprevádzať zosnulého na jeho poslednej ceste. Myslí sa tým cesta na cintorín ,ku hrobu, lebo tam, v tomto bode, sa končí definitívne pozemské putovanie každého človeka. Aj cesta Pána Ježiša v tele smrteľnosti do Jeruzalema bola jeho poslednou, ak neberieme do úvahy putovanie na Kalváriu. 

Je pekné, keď sprevádzame človeka na jeho poslednej ceste, ktorá má podobu pohrebu. Toto spoločenstvo nemá byť iba tichým zdvorilostným sprievodom, ale má tam byť miesto na modlitbu. Lebo iba tá je účinná v zmysle orodovania za dušu zosnulého. Takejto modlitby by sa mal zhostiť každý účastník pohrebných obradov. Sprievodca na poslednej ceste nemá byť nezaujatým a chladným človekom. Má byť schopný pozdvihnúť myseľ a odovzdať Bohu prosbu za spásu duše zosnulého človeka.

2.,Človeka sprevádzame aj na cestách života, ktoré ešte nie sú posledné, ale náročné. Týkajú sa životných krížov a skúšok. Nie je dobré, keď je človek pod jarmom kríža sám. Dokonca sámotný Ježiš privítal pomoc na svojej krížovej ceste, keď mu istý Šimon z Cyrény pomohol niesť kríž. Aj to iba na krátky čas. Šimon vtedy zastupoval celé ľudstvo, ktoré má  okúsiť kríž života a zároveň vyjadriť ochotu pomáhať blížnemu, keď ho zmáha ťarcha kríža. Až večnosť odhalí, koľko modlitieb a obiet bolo vyslaných za nás, aby sme pod jarmom kríža neklesali a ak áno, tak aby sme potom vstali a kráčali ďalej. Sú takí sprievodcovia životom, o ktorých vieme, že nám pomáhajú, ale aj takí, o ktorých sa dozvieme až vo večnosti. Už za pozemského života si môžeme akoby adoptovať človeka nesúceho kríž a poskytnúť mu takto veľmi účinnú pomoc.

3.,Je užitočné, ak sme sprievodcami takých, ktorí hľadajú pravé hodnoty alebo povieme na ich adresu, že sa" hľadajú". Vrámci hľadania chodia niekedy od jedného extrému k druhému, pokročia vpred, potom sa vracajú,inokedy akoby rezignovali a stratili chuť hľadať. Ježiš ich povzbudzuje slovami:"Hľadajte a nájdete...".Pritom sa môžu oprieť o svedectvo tých, ktorí už našli svoj poklad v Kristovi. Máme prosiť za hľadajúcich, aby dostali dar čistého pohľadu, lebo pravda je niekde celkom blízko. Takýto sprievodca nerezignuje aj keď hľadajúcemu dochádza dych motivácie. Sprievodca týchto osôb neopúšťa svoje miesto a pomáha až do konca.V jednej z mládežnických piesní sa spieva:Boh je blízko nás...Určite je blízko aj v túto chvíľu. Vidí naše úsilie pomôcť zosnulým, aby našli pomyselnú bránu Božieho kráľovstva. Prosme, nech sú zmyté ich hriechy a nech sa im ukáže Pán, ktorý nezabúda na nijaké dobro, ktoré človek urobil v záujme pomoci iným a v záujme spásy svojej duše.

Boh je tu!

 

          „Mal si tu byť!“ Takto alebo podobne adresujeme jemnú výčitku tomu, kto absentoval na nejakej významnej alebo zaujímavej akcii. Vzápätí dodáme: „Bol to zážitok. Prišiel si o veľa. Škoda, že si tu nebol!“ Týmito slovami chceme dotyčného priviesť k vyjadreniu smútku, že sa nestal svedkom niečoho podnetného.

          Sestry nebohého Lazára – Marta a Mária – privítali Ježiša slovami: „Pane, keby si bol býval tu...“ (Jn 11, 1 – 45). Išlo o určitú výčitku, že Ježiš nebol práve tam, kde ho čakali a nebol ani v tom čase tam, kde sa niečo odohralo. Ako keby Ježiš všetko zmeškal, a tak sa pričinil o to, že došlo ku smrti jeho priateľa Lazára. Vlastne, všetky výčitky Bohu, že zapríčinil niečo zlé vo svete, začínajú podobnými slovami: „A kde bol Boh...“, keď sa niečo tragické odohralo, atď.

          Kde je Boh? Boh je tu!

1.) Keď Lazár vážne ochorel, sestry mu poslali odkaz: Ten, ktorého miluješ, je chorý.

Možno nevedeli celkom presne, kde sa Ježiš nachádza, ale vedeli s istotou, že posol ho nájde. Sú ľudia, ktorí nepraktizujú sviatostný život, ale môžu nám s úctou povedať: „My nie sme príliš nábožní, ale vy ste blízko Boha, pomodlite sa za nás.“ Oni vedia, že Boha nájdeme, lebo vieme, kde sa nachádza. A my ako ich poslovia povieme Bohu: „Tí, ktorých miluješ, sú chorí.“ Prijmime takúto sprostredkovateľskú službu aj bez výzvy, sami od seba. Veď vieme, že Boh je najmä tu, v chráme a tu je aj privilegované miesto, kde môžeme Bohu adresovať rôzne odkazy vo forme modlitby.

2.) Boh je tu, ale musíš k nemu vystúpiť.

Lazárove sestry tak urobili. Ježiš totiž nevošiel do domu, ale zastal niekde na pomyslenej hranici obce. Sestry museli vyjsť z domu a ísť mu v ústrety, aby s ním mohli komunikovať. Človek musí vyjsť k Bohu zo svojej diskrétnej a komfortnej zóny. Musí opustiť zázemie svojich zlozvykov s túžbou po novom živote. Má mať ambíciu prekročiť prah svojho smútku, sklamania, znechutenia a prázdnoty v duši. Lebo ak by to neurobil, tak by riskoval, že sa s Bohom „minie“ a možno sa s ním nikdy nestretne. Nie je dobrým riešením, ak si človek urobí barikádu a útulok z bolesti života, s ktorou sa sám trápi vo vnútri. Ježiš by mu potom mohol adresovať akoby jemnú výčitku: „To si nemohol ani chvíľu bdieť so mnou?“

3.) Ježiš napokon zastal so svojím sprievodom pred hrobom Lazára.

Na jeho opätovnú výzvu po počiatočnom zdráhaní sa, odvalili hrobový kameň. Lazár na Ježišovu výzvu vyšiel z hrobu von. Pán nariadil, aby ho porozväzovali, a tak oslobodili.

          Iba Boh môže zbaviť človeka hriechu a vyslobodiť ho z hrobu zatuchnutosti. Boh ho vyslobodí milosťou sviatosti pokánia, ale ponúkne človekovi, aby ho „porozväzoval“, a tak zbavil škodlivých väzieb na tento svet. Je dôležité, aby bol zaviazaný Bohu a nezväzoval sa s hriešnymi praktikami pozemského sveta. Boh nám dáva príležitosť spolupracovať tak, aby človek, ktorý má byť oslobodený, rozviazal svoj jazyk na Božiu oslavu, aby si rozviazal ruky na konanie obetavých skutkov a aby rozviazal a prerušil väzby na tých, ktorí stroja úklady a zvádzajú iných na zlé cesty. Aj tu je Boh, ktorý volá človeka k zmene života a zároveň ho pozýva k tomu, aby blížnym vydal svedectvo dobrého života.

          Vždy, keď sa stane nehoda, tragédia, prichádzajú na miesto rôzne záchranné zložky: hasiči, zdravotníci i polícia. Pri prešetrovaní celej záležitosti sa skúma aj to, v akom časovom intervale prišli na miesto činu, za aký dlhý čas sa dostali na miesto činu. Ježiš po tom, čo prijal od posla správu o chorobe Lazára, zostal ešte dva dni na mieste. Neponáhľal sa, lebo chcel, aby vynikli veľké Božie diela. Boh sa neponáhľa, ale chce, aby sme ho nepretržite hľadali. Čaká na svoju príležitosť, aby mohol povedať: „Som tu a som tu pre Teba, aby si sa stal objektom mojich spásonosných činov.“

S čím treba počítať?

Medzi dôležité skutočnosti tejto doby patrí aj to, že si ľudia vzájomne odovzdávajú skúsenosti a informácie. Tí, ktorí sa vrátili napr. z dovolenky alebo z nejakej cesty alebo navštívili určité podujatie, odovzdávajú poznatky tým ľuďom, ktorí pôjdu v ich stopách. Namieste sú otázky :ako tam bolo, na čo sa treba pripraviť , na čo nemám zabudnúť, s čím musím počítať atď.?

Evanjelium nám prináša pomerne rozsiahlu a podrobnú správu o tom, ako Ježiš uzdravil slepého od narodenia /Jn 9, 1-41/. Táto udalosť na nás pôsobí ako určitý odkaz s tým, že dáva možnosť zamyslieť sa. Ten, koho sa Pán dotkne, musí s niečím počitať, musí sa na niečo pripraviť. O ktoré skutočnosti ide? 

1.,Priprav sa na to, že Boh, ktorý sa ťa dotkne svojou milosťou, bude vyžadovať zmenu v tvojom živote. Tieto Božie dotyky sa nedejú pre nič za nič. On nerobí šou, ktoré sú znakom tejto doby. Boží dotyk má v prvom rade uzdravujúci charakter.

Pred niekoľkými dňami som sledoval v TV unikátne zábery z operačného zákroku na srdci. 29-ročnému pacientovi vymieňali niektoré časti srdca a použili umelé náhrady. Hovorili, že po rekonvalescencii sa vráti do plnohodnotného života. 

Najzaujímavejší a najdojímavejší záber pre mňa nastal vtedy, keď sa chirurg dotkol ľudského srdca. Pre ňho možno už rutina, ale pre bežného smrteľníka  aj zimomriavky na tele. Chirurg sa rukou dotýka srdca a zároveň ho pobáda k tomu, aby sa naštartovalo a našlo svoj rytmus. 

Boh sa uzdravujúco dotýka vnútra každého z nás. Robí tak preto, aby sme sa naštartovali a konali primerane svojmu poslaniu vo svete, aby sme v tejto činnosti objavili svoj každodenný rytmus. Bez kontaktu s ním, by naše srdce stratilo svoju apoštolskú pozíciu a bilo by pre iné a nie pre  Božie kráľovstvo. 

2.,Duchovné uzdravenie človeka môže vyvolať akúsi roztržku a rôznosť názorov medzi tými, ktorí ho pred tým poznali. Tak sa to stalo aj medzi tými, ktorí slepého od narodenia vídali žobrať. Teraz je zrazu na nohách a zdravý. Ich názory sa delili na tých, ktorí hovorili-je to on, ale iní hovorili opak-nie je to on, len sa mu podobá. 

Človek, ktorého sa Boh dotkol a priviedol na správnu cestu je ten istý, čo predtým, ale nie úplne, lebo zmenil princípy zmýšľania a konania. A ľudia sa tak môžu pýtať-je to ešte on, ten, ktorého sme poznali? 

Apoštolský nuncius ,arcibiskup Nicola Girasolli, počas piatkovej jubilejnej slávnosti v Poprade zdôrazňoval identitu nového človeka v týchto bodoch:a, Má byť v pohybe , kým môže a má konať veľa dobra. Je opakom toho, ktorý uviazol v nezdravej pohodlnosti doby. b.,Má sa stať prameňom, ktorý nikdy nevysychá, ale stále buble a ponúka svoj životodorný obsah, Je opakom toho, ktorý ako prameň vyschol a už nedokáže nikoho občerstviť a potešiť. c., Má byť svetlom, ktoré nezhasína. Včera večer v správach priniesli reportáž odkiaľsi zo stredného Slovenska. Našli sa tam ľudia, ktorí priniesli podnetnú myšlienku. Dohodli sa, že na viacerých miestach, vzdialených od seba aj niekoľko kilometrov si nasadia  vo večernom čase čelové lampy a budú putovať na určité  miesto. Vznikol zaujímavý a dojímavý obraz-reťaz svetiel, ktoré vzájomne komunikovali a dávali o sebe vedieť. V tomto správaní je veľa podnetného pre tých, ktorí chcú v sebe niesť Kristovo svetlo a neboja sa toho, že o svetlo nebude záujem. Pre tých, ktorí sa v tme nachádzajú a uvedomia si to, Kristovo svetlo sa stane spásou a požehnaním.

3.,Uzdravený slepec bol predvedený pred židovskú náboženskú vrchnosť na výsluch. A dostalo sa mu uznania, lebo ho označili ako -"jeho /Ježišovho/ učeníka". To bolo veľké vyznačenie, najmä z pohľadu dnešnej doby, kedy sa všetci viac či menej úspešne pokúšame stať Ježišovými učeníkmi. 

Napr. apoštol Peter sa po Ježišovom zatknutí zdráhal priznať, že patrí k jeho učeníkom /nepoznám toho človeka!/. Vzápätí to oľutoval, a neskôr sa stal svetlom pri ohlasovaní evanjelia medzi Židmi. 

Skutky života hovoria za veriaceho človeka. Hovoria o tom, že má v hlave a v duši jasno, čo sa týka hodnôt života. Hovorí sa, že čísla nepustia t.j. majú veľkú výpovednú hodnotu. A nepustia ani skutky, lebo odhaľujú smerovanie človeka, ktoré v duchu viery , nemá byť iba pozemské, ale má zohľadňovať vyšší horizont. 

V istom americkom filme sa objavila takáto replika:"Ak chceš dážď, musíš počítať s blatom". Toto môže potvrdiť uzdravený slepec, lebo zažil dážď milostí, a preto mu Ježiš blatom potrel oči, aby videl. Nie je to príliš hygienické, ale účinné. Niekedy pád do blata ľudskej biedy pomôže človeku, aby lepšie videl a spásonosne konal do konca života.

Spoznaj svojho učiteľa

 

 

       Prednedávnom vystupovali v našom kostole pedagógovia z umeleckej školy. Išlo o hodnotné podujatie, ktoré sa nieslo v duchu hesla: Spoznaj svojho učiteľa. Väčšinou sme zvyknutí na to, že vystupujú žiaci. Teraz sa však ako interpreti predstavili učitelia. Odtiaľ pramení názov kultúrneho podujatia.

       Je pôstne obdobie. Môže existovať lepší námet na prežívanie času očisty a pokánia ako: Spoznaj svojho Učiteľa? Spoznávanie Ježiša Krista, nášho Učiteľa, je témou, ktorá nikdy nezunuje a nikdy nebude dostatočne vyčerpaná.

1.)                   Začnime myšlienkou z Knihy Genezis (Gn 12, 1)

Pán hovorí Abramovi: „Odíď zo svojej krajiny, od svojich príbuzných a z domu svojho otca do krajiny, ktorú ti ukážem.“ Dom predstavuje určitú stabilitu a dlhodobé zakorenenie sa na istom mieste. Treba skúmať náš život v tom zmysle, či sme sa nezakorenili v priemernosti viery. Či sme si zo svojej pohodlnosti a zlých návykov nepostavili akoby dom a zabarikádovali sa v ňom. Boh ako dobrý Učiteľ nás pozýva k tomu, aby sme ho opustili a ešte predtým zničili v ohni pokánia. Liturgia hodín nám v pôstnom čase prináša tieto myšlienky:

a)   Máme prosiť o Božiu pomoc, aby sme nezostávali v skutkoch neprávosti. Hrozí nebezpečenstvo, že si zo skutkov neprávosti vytvoríme akési trvalé pohodlie, ktoré budeme považovať za status života, ktorý je nezmeniteľný.

b)  Máme prosiť o milosť, ktorá by napravila našu vzdorovitú vôľu. Vzdor je odmietnutím prejavu vďaky za všetky Božie dobrodenia. Ide opovrhnutie Božou láskou, ktorú on na nás zosiela.

2.)                   Spoznajme svojho Učiteľa pri utrpení kríža.

Takto ho spoznal sv. Pavol, ktorý odkázal Timotejovi: „Milovaný, trp spolu so mnou za evanjelium, posilňovaný mocou Boh.“ (2 Tim 1, 8) Všímajme si Učiteľa ako trpí. Nevšímajme si iba víťazov v rôznych odvetviach spoločenského života, ale Krista – Víťaza na kríži. Jeden z veľkých predstaviteľov politického života v celosvetovom meradle, ktorý rád o sebe hovorí, že je najmocnejším mužom planéty, sa veľmi často dáva počuť, že je zmierovateľ. Správy sú preplnené informáciami o tom, že ide s niekým telefonovať. S niekým telefonuje a keď skončí, povie: „Mal som veľmi dobrý rozhovor. Celý svet sa dozvie, že mal dobrý rozhovor, ale efekt nevidieť žiaden.

       Všetci by sme mali mať ambíciu mať dobrý rozhovor s Bohom. So zlom nemôžeme mať dobrý rozhovor. S trpiacim Učiteľom áno. Pri rozhovore s trpiacim Pánom sa dozvieme: „Trp spolu so mnou.“ Nikto nemusí byť v utrpení sám. Ba dokonca my môžeme v rozhovore povedať Ježišovi: „Trp spolu so mnou.“ Takýto rozhovor je veľmi dobrý, lebo uisťuje človeka v tom, že sám najvyšší znášateľ utrpenia – Ježiš, nás neopustí v čase našej osobnej obety.

 

 

 

3.)                   Všímajme si Učiteľa – Ježiša – na Hore premenenia
(Mt 17, 1 – 9).

On vzal so sebou Petra, Jakuba a Jána a vyviedol ich na vysoký vrch. Keď sa pred nimi premenil, jeden za apoštolov zvolal: „Učiteľ, dobre je nám tu.“ Toto zvolanie hovorí o tom, že učeníci registrujú veľký rozdiel medzi bežným životom vo svete a životom dôverného vzťahu so svojím Učiteľom. Spoznaj svojho učiteľa, keď sa premeníš ty! Ako ho budeš vnímať, keď sa budeš zbavovať hriechov? Hriech sa prejavuje trojako:

 

a)   Keď zlo začneš považovať za dobro

b)  Keď si začneš produkovať falošných bohov a klaňať sa im

c)   Keď opovrhuješ darmi Božej milosti lásky.

 

V zápase proti hriechu sa ti tvár Učiteľa bude javiť v jasnejšom svetle a zistíš, že môžeš ísť za ním všade a že môžeš s ním zažiť svoje vrchy Tábor a byť svedkom veľkých vecí.

Život kresťana je vyobrazením nášho kontaktu s Božským Učiteľom. Vzťah s ním sa odráža na živote človeka. Spoznávať ho povrchne nestačí. Teraz ho spoznávaj ako trpel, aby si ho spoznal, keď ti môže otvoriť bránu večnosti.

                                                             

Sme pútnici

 Medzi charakteristické znaky doby, v ktorej žijeme, patrí cestovanie. Platí, že sme rozcestovaní. Tomu je primeraná aj sieť dopravy. Podľa svojich možností sa môžeme rozhodnúť, či pocestujeme autom, autobusom, vlakom alebo poletíme lietadlom. Súčasní ľudia dotiahli schopnosť cestovať miestami až do extrému. Ale, taký je štýl života a cestovanie za účelom práce, vzdelávania, dobrodružstva patrí k fenoménom doby. 

Veriaci človek túži po večnom živote. Ako by sme jednoducho nazvali jeho ambíciu dosiahnuť večný život? Použijeme výraz-putovanie. Putovanie dnes prežíva renesanciu. Putovanie náboženské, ale i za účelom dovolenky či výletu. Možno je to protipól rozcestovanosti, ktorú sme vyššie opisovali. Pozícia pútnika je primeraná nášmu úsiliu o večný život. Sme pútnici.

Čím sa vyznačuje pútnik?

1.,Má poznať cieľ. Čo možno povedať o večnom cieli? Napr. to, že hoci o ňom vieme a veríme v neho, fyzicky ho nevidíme. Ale ideme za ním, lebo Boh do nás vtlačil nezmazateľnú pečať túžby po jeho dosiahnutí. Vedome alebo nevedome, kráčame za ním. Ďalej. Platí to, že dosiahnutím blaženého života musíme zanechať ten pozemský. Pozemskú atmosféru nemôžeme preniesť do večnosti. Musíme sa učiť strácať ju. Ale s vedomím, že Boh nám to bohato vynahradí. Keď večnosť dosiahneme, za pozemským svetom nám ľúto nebude. Víťazi v športe, ovenčení medailami a vavrínmi sa zvyknú vrátiť domov a ukázať ich svojim priaznivcom. V prípade večných vavrínov to neplatí. Nositelia večných vavrínov sa naspäť nevracajú. Ako pútnici do nebeskej vlasti si máme byť vedomí týchto skutočností. 

2.,Pútnik do večnosti potrebuje prostriedky. Mnohí ľudia sa chvália tým, že veľa dokázali vlastnými silami a schopnosťami. Je to pravda, ale aj za ich úspechmi je Božia pomoc. Na cestu do večnosti nám nepostačia naše , čo ako výnimočné, sily a schopnosti. Cesta do Božieho kráľovstva si vyžaduje nadprirodzené prostriedky. Človek musí dať k dispozícii svoju ochotu putovať a Boh dá to podstné. Pútnik potrebuje pokrm, aby vládal. Aj pútnik do večnosti ho má pripravený. Je k dispozícii na eucharistickom stole. Je to Pánovo Telo a Krv, ktoré sa pútnikovi ponúkajú ako najvýživnejší pokrm na ďalekú a náročnú cestu. Vždy po ňom siahnime, lebo jeho požívaním sme vsadili na istotu, ktorá nesklame.

3.,Akým spôsobom sa do večnosti putuje? Sú pútnici, vo všeobecnosti, ktorí potrebujú samotu, ale iní radšej putujú v spoločenstve. Boh chce, aby ľudia skrze Cirkev putovali v spoločenstve. Nie v spoločnosti, lebo tá môže obsahovať aj odstredivé sily, ale v spoločenstve. V ňom sa nachádzajú ľudia v pestrosti pováh a názorov, ale v jednote Kristovho krstu, a tak putujú za svojim cieľom. Spolupútnici na ceste večnosti nemusia byť ideálni, ale ich vieru a túžbu po večnosti Boh pozná. Aj celkom jednoduchí ľudia nám môžu dať dobrý príklad vernosti Božiemu putovaniu. Nepohrdnime ich príkladom. Oni ho nevnucujú, len demonštrujú Božiu silu, ktorá sa v ich živote prejavila.

Putovanie do Božieho kráľovstva preverí každého. Počas putovania nevieme, čo nás na ceste čaká. Počítajme s únavou, rôznymi bolesťami a pokušením zastať, ba dokonca vrátiť sa. So všetkým sa zdôverme s Púnikom /Ježišom/, ktorý doputoval na Kalváriu, aby sa za nás obetoval. On je ochotný kráčať s nami a sprevádzať nás až do konca, aby nám otvoril brány svojho príbytku.

Hĺbka človeka

Pred niekoľkými rokmi vznikla naša cirkevná materská škola. Stojí iba pár metrov od kostola. Pamätám si, že skôr, ako sa mohla začať rekonštrukcia pôvodnej budovy KBD,lebo na jej pôde MŠ vznikla, museli sa vykonať určité úkony. Nielen administratívne, ale terénne. Prišla vŕtacia súprava, ktorá mala vybrať vzorky zeminy a podložia, aby sa zistilo, či je podklad dostatočne pevný. Súprava sa zavŕtala do určitých hĺbok a vyniesla na povrch vzorky, ktoré odborník hneď popisoval . Tieto poznámky sa stali základom pre záverečnú správu, ktorú odborník neskoršie poslal. Zmysel tejto činnosti spočíva v tom, aby sa odborne preskúmalo, či je hĺbka zeme dostatočne pevná, aby budovu uniesla. 

Kto vidí do hĺbky človeka? Kto vie, čo sa v ňom skrýva? Nikto z ľudí nedokáže predpovedať, či má človek dostatočne pevnú hĺbku, aby ustál tlak života! Hĺbka iného človeka je pre nás neprístupná oblasť, pokiaľ ju sám človek aspoň trochu nepoodhalí. Kniha Žalmov nás upozorňuje:"Hlbočina je človek a jeho srdce priepasť"/Ž 64,7/. Preto je pre nás konanie iného človeka nepredvídateľné a niekedy také, ktoré by nám ani vo sne nenapadlo. 

Čo potrebuje človek, aby spevnil svoje vnútro? Čím spevní svoje rozhodnutia tak, aby kráčal životom v mierach prirodzeného zmýšľania a konania?

1.,Vážnou skutočnosťou je vzťah s Bohom. Mnohí konštatujú, že "Boh je so mnou, Boh je pri mne!". Ukazuje sa, že, najmä dnes, je dôležité, aby bol Boh v nás. Kristus sa má zmocniť srdca človeka. Doslova ho "ukradnúť"  tak, aby v ňom nastolil svoju vládu, aby kladne ovplyvnil myslenie a konanie človeka. Boh chce byť "hýbateľom" v človekovi, aby ten kráčal požehnanou cestou. Čo to vie o veci povedať sv. Pavol. Ten sa prepracoval do mimoriadneho vzťahu s Kristom, keď povedal:"Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus" /Gal 2,20/. 

2.,Spriaznení ľudia sú dôležitým článkom života. Ide o ľudí, ktorí sa prejavia najmä v zložitejších životných situáciách. Sme radi, ak nám poskytnú praktickú i morálnu podporu. 

Pred niekoľkými hodinami sa skončili ZOH /Miláno-Cortina/. Kto si našiel čas, bol svedkom unikátneho zápolenia. Lyžiari, ktorí absolvovali čistý beh alebo biatlon, mali popri trati priaznivcov. V istých úsekoch ich čakali ľudia s tímu, aby ich informovali o stave pretekov, ale boli tam aj priaznivci, ktorí ich hlasno povzbudzovali. Aj o tom je život. Pri trase nášho života sa nachádzajú takí, ktorí nás iba informujú o niečom, čo je tiež dôležité. No túžime sa stretnúť s ľuďmi, ktorí budú pre nás povzbudením, aby život sme nevnímali ako pustý a nezmyselný príbeh.  Ľudia, ak chcú, sa môžu stať pre nás, po Bohu, všetkým. Takýchto ľudí nemusí byť veľa, ale môžu sa stať inšpirátormi nových začiatkov a povzbudení v živote. 

3.,Veľký význam má skutočnosť, podľa ktorej svoj život niečomu zasvätíme. T.j., keď dáme svojmu životu hlbšiu myšlienku a úlohu, ktorej sa držíme a prehlbujeme ju. Evanjelium nám hovorí, že sa to týka najmä obety pre dobro blížneho/ čokoľvek ste urobil...mne ste urobili.../. Nie je to jednoduché, ale užitočné veľmi. Lebo, keď strácame pre človeka, vtedy získavame. Obeta si vyžaduje, aby sme strácali čas, plány a sily a takto nezištne konali pre dobro iných. Dnes je to veľmi citlivá záležitosť, lebo mať čas, plány a sily sú najväčšou pozemskou devízou. A my na to siahneme a strácame len kvôli tomu, aby sme priniesli obetu pre tých, ktorí sú v núdzi a nemohúci...Tým, však, náš život nadobúda mimoriadnu príťažlivosť evanjelia a tým sa zároveň podobáme Kristovi, ktorý "neprišiel, aby ho obsluhovali, ale aby sám slúžil a položil svoj život..." /Mk 10,45/. Zrazu má život iný obsah, taký, ktorý dáva človekovi vnútorný pokoj a presvedčenie, že aj drobnými obetami môžeme byť podobní Kristovi a užitoční medzi jeho bratmi a sestrami.

V istých situáciách si robievame tzv. náčrty rôznych situácií. Nemusia byť hneď záväzné, ale môžu sa stať základom pre oficiálne dokumenty. Týmto ponúkame náčrty pomoci všetkým, ktorí potrebujú svoj život zakotviť v istých hodnotách. Od náčrtu je iba krok k tomu, aby vzniklo to,čo nazývame hodnotový program na celý život. Učite vieme, že pôjde do hĺbky a obsiahne celú dušu človeka. Cieľom je, aby začal bezhranične dôverovať Pánovi života a smrti.

Nech sa tak stane

Všetci sme v rámci svojej náboženskej výchovy do života zvyknutí na to, že na konci akejkoľvek modlitby pridávame slovo-amen. To je to isté ako keby sme povedali:verím tomu, nech sa tak stane! Dávame tak najavo, že sme s obsahom modlitby stotožnení a že si prajeme, aby Boh naše modlitby vypočul. Je isté, že mi nemáme právo Bohu nariadiť, čo má robiť, len ho prosiť o to, aby sa jeho dielo vzmáhalo:nech sa tak stane! 

V evanjeliu počúvame o tom, ako diabol pokúšal Ježiša na púšti /Mt 4,1-11/. A pokúšal sa mu rozkázať formou-nech sa stane! Povedal:...nech sa stanú z týchto kameňov chleby. Nič také sa nestalo. Ale stáva sa niečo iné.

1.,Prax pôsobenia Božieho milosrdenstva hovorí  o tom, že z kamenných ľudských sŕdc sa stávajú také, ktoré sa vplyvom pokánia stávajú v Božích plánoch tvárlivými. Iba Boh ich môže svojou milosťou obmäkčiť tak, že zo zatvrdlivého hriešnika sa stáva človek túžiaci po Božom odpustení. A nielen to. Môže sa z neho stať človek, ktorý zatúžil po novom živote. O srdce kamenné rozpomeň sa, na bolesť Kristovu zadívaj sa /JKS 168/. Slová tejto pôstnej piesne nech nás sprevádzajú pôstnym obdobím a udržia v nás túžbu po pravom pokání a živote v duchu Ježišovej blahozvesti. A myslíme vo svojich pôstnych aktivitách aj na tých, ktorí odmietajú svoje kamenné srdce vystaviť žiarivému pôsobeniu Ježišovho kríža. Mali by zotrvať svojim pohľadom na tvári Ukrižovaného. Veľa by pochopili z náuky o Božej láske.

2.,Nech sa tak stane. Tieto myšlienky si pripomenieme aj pri slávení najsvätejšej obety. Z chleba a vína sa stáva telo a krv Ježiša Krista. Deje sa to vtedy, keď kňaz vyriekne konsekračné slová v osobe Ježiša: toto je moje Telo, toto je moja Krv...A naša viera nás presviedča o tom, že sa tak naozaj stane. Zdanlivo jednoduché veci každodenného použitia akými sú chlieb a víno sa stávajú tými najposvätnejšími skutočnosťami na zemi. Z jednoduchých úkonov viery a dobrých skutkov si pripravujeme večný život. Aj to je veľký zázrak. Chvíľa jednoduchého vyjadrenia ľútosti nad hriechmi nám môže zabezpečiť blažený život na veky. Jednoduchá modlitba prosby môže niekomu vyprosiť tú milosť, aby našiel milosrdnú náruč Cirkvi, ktorá prijíma každého kajúceho jedinca. Jednoduché, ale úprimné podanie rúk môže zmieriť dlhoročných protivníkov a uvoľniť neprajnú vzťahovú bariéru medzi jednotlivcami alebo rodinami. Jednoduché skutočnosti môže Boh povýšiť na vrcholné body života, ak ich posvätíme čistým svedomím a úprimným úmyslom. Toto všetko by sa nám páčilo. Preto prosíme Pána: nech sa tak stane už v tomto pôstnom období.

3.,Nech sa tak stane. Ježiš, ktorý bol účastníkom a hosťom na povestnej svadbe v Káne, premenil vodu na víno. Sluhovia podľa pokynov, ktoré dostali, naliali vodu do nádob. A možno si povedali:nech sa tak stane, ako povedal Ježiš. Nemohli si nevšimnúť, že dnu do nádob liali vodu, ale načierali z nich už víno prvotriednej kvality. Nalievajme do nádob vzťahov vodu láskavého prístupu a budeme zožínať či načierať iba sladký produkt, ktorý Boh rozmanito rozmnoží. Nenechajme sa pri tom premôcť myšlienkou, že láskavosť, prajnosť, obetavosť sú len fádne prejavy slabších pováh. Opak je pravdou, lebo oni sú výsledkom dlhodobého pôsobenia Božej milosti v  duši smrteľníka. Dodávajme denne  do svojho prostredia vodu dobroprajného konania a Boh ju premení na víno požehnania pre toho, kto je adresátom dobra, ale i pre toho, kto ho odovzdáva. Nech sa tak stane! Amen!

Podľa čoho spoznáš človeka?

1.,Podľa čoho spoznáme človeka vizuálne? Začneme spoznávaním na diaľku. Prvé, čo nás upúta na človeku, keď ho vidíme zdiaľky je postava a chôdza. Ešte mu nevidíme do tváre a už môžeme podľa postavy a chôdze identifikovať niekoho známeho. Jeho pohyby sú nám známe, máme rokmi naštudované, lebo každý človek má svoju charakteristickú chôdzu. 

Apoštoli  Ježiša, svojho učiteľa, na diaľku nespoznali. Stalo sa to vtedy, keď sa plavili po mori a dul silný vietor. Celý prestrašení zvolali: Mátoha!. 

Ulohou kresťana nie je spoznávaťJežiša podľa toho, ako fyzicky kráčal, aká bola jeho chôdza a pohyby,ale to,  kam smerovali jeho kroky. Tie viedli najmä medzi ľudí, ktorí boli chudobní a všeobecne biedni. Ježiš išiel tam, kde ho ľudia chceli vidieť a hlavne počúvať jeho katechézy. Ale, využíval aj také možností , ktoré mu umožňovali stretnúť sa s hriešnikmi , aby spoznali svojho Lekára, ktorý uzdravuje telesne aj duchovne. 

Hlbka viery človeka sa môže merať podľa toho, či má záujem pomáhať tým, ktorí každú pomoc vítajú, lebo žijú v stave núdze. Taký človek koná podľa vzoru Ježiša, ba dokonca sa stáva akoby jeho poslom, lebo prináša úľavu v biede ľuďom, ktorí sú nemohúci. Ježišových poslov poznať už zdiaľky, lebo sa vyznačujú schopnosťou empatie a využívajú každú príležitosť na to, aby pomáhali. 

2.,Človeka spoznávame zblízka podľa čŕt jeho tváre. Ak sme ho nespoznali z diaľky, tak sa ho snažíme spoznať podľa tváre, keď sa viac priblíži. 

Predstavme si scénu z pobožnosti krížovej cesty. Je tam scéna, ktorá vykresľuje istú Veroniku ako odvážnu ženu, ktorá pristúpi k trpiacemu Ježišovi a ručníkom mu utrie skrvavenú tvár. Bola tak poznačená krvavým mučením, že musela prísť Veronika a utrieť ju tak, aby ľudia videli a spoznali Pánove čŕty.

Keď chceme nasledovať Ježiša, netreba, aby sme utierali jeho tvár, oči... Ale je nutné, aby sme utierali tie naše. Je dôležité, aby sme videli Ježiša nezakaleným pohľadom. Aby ten pohľad nebol zastretý hriechom. A aby sme takto pozerali aj na jeho posolstvo evanjelia a tak isto na spoločenstvo tých, ktorí sa k nemu hlásia a pritom nie sú ideálnymi ľuďmi. Takto sa na ľudí díval sám Ježiš, ktorý prišiel, aby ukázal cestu vykúpenia a spásy. Ten, kto si očisťuje svoj zrak modlitbou a pokáním, má otvorenú cestu do Božieho kráľovstva.

3.,Človeka poznávame podľa hlasu. Ak ho máme rokmi napočúvaný, tak je potom ľahšie pričleniť hlas ku konkrétnemu človekovi. 

Niektorí z radov farizejov, po tom, čo  si Ježiša vypočuli, povedali: Nikdy tak človek nehovoril! A iní túto myšlienku potvrdili takto: Všetci sa divili milým slovám, ktoré vychádzali z jeho úst. Niektorí svedkovia počuli Boží hlas, po tom, čo bol Ježiš pokrstený v Jordáne. Znel takto:Toto je môj milovaný Syn, počúvajte ho!

Kým budeme žiť na tomto svete, snažme sa počúvať Božie slovo, lebo ono prináša spásu. Aj tu máme možnosť spoznať Ježiša do takej miery, aby sme boli vnímaví na jeho hlas aj pri bráne večnosti. Ide o primárny zdroj, popri eucharistii, z ktorého čerpáme vitalitu svojej viery. Sám Ježiš nás vyzýva:"Dávajte pozor na to, čo počúvate" /Mk 4,24/. Je v  neoficiálnom zozname toho, čo počúvame aj Božie slovo? Zaraďme ho tam, lebo ono bude viesť a formovať náš život až do večnosti. Nech je pre nás takou skutočnosťou, ktorú v médiach označujú ako "prime time"- hlavný vysielací čas t.j. čas, ktorý je najvýhodnejší. Počúvanie Božieho slova ako najvýhodnejšie využitý čas je pre nás zlatou menou do večnosti. 

V istom filme, v ktorej účinkuje Denzel Washington, sa hlavná postava pýta takto: Keď sa pozeráte na mňa, čo vidíte? Čo vidíme, keď sa pozeráme na Ježiša? Možno nádej, dôvod žiť, zmysel pre konanie dobra, čas na zaoberanie sa svojou dušou...On je všetko to, čo nám hovorí , že ho máme milovať a nasledovať, lebo v nikom inom spásy niet.

Cesta k dokonalosti

Možno ste sa niekedy stretli s výrazom: dokonalosť až v nebi! Používame ho v určitej situácii, kedy sa nám stopercentne nevydarí nejaká aktivita alebo dielo. Prípadne sa nevydarí niekomu inému a my sme s touto situáciou  nemilo konfrontovaní. Aby sme ju trochu nadľahčili a vyhli sa prehnanému pesimizmu, povieme-dokonalosť až v nebi!. 

V tomto výroku je veľa pravdivého. Pri Bohu vo večnosti nemôže byť nič nedokonalé. Máme my, slabí a nedokonalí ľudia, nádej na večný život? Denne sa, totiž, presviedčame o svojej nedokonalosti.  Pre koho by Boh chystal večný život, keď nie pre svoje deti?!. On nás cestou pozemských skúšok na večnosť postupne pripravuje. Ako sa to prejavuje?

1.,Sv. apoštol Jakub píše, že v živote máme podstupovať všelijaké skúšky, lebo takto sa skúša naša vytrvalosť a tá prináša dokonalosť/Jak 1, 1-11/. Bežne sa medzi ľuďmi používa fráza-pokúšaj šťastie. Ide o to, aký zmysel dávame tomuto výroku. Lepší je výraz-pokúšaj dokonalosť t.j., snaž sa o dokonalosť. Rob, čo môžeš, aby si svoju činnosť neustále zdokonaľoval. Platí to v rôznych oblastiach života a určite aj o ceste do večnosti. Dôvodom pre tento postoj k životu sú slová evanjelia:"Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach" /Mt 5, 16/. 

Je to Boží dar, ak o niekom môžeme povedať, že je svetlom  a to pre hodnoty, ktoré vyznáva a podľa nich aj žije. Správne hodnoty tvarujú charakter a pripravujú človeka pre večný život. Život v intenciách evanjelia je najdôstojnejšou oslavou Boha. Je to viac, ako mnohovravnosť, je to viac ako všetky debaty, lebo zo skutkov života vychádza najväčšia sila, ktorá nepotrebuje inú argumentačnú podporu.

2.,Snažiť sa o dokonalosť znamená aj to, aby sme nasledovali vzory. Vzor života môže byť dôležitým motivačným prvkom. On nás tiahne  a mobilizuje. Je dôležité, aby sme mali okolo seba ľudí, ktorí sú vzormi. A to nielen kvôli tomu, čo dokážu, ale aj preto, akí sú, teda ako žijú. Páčia sa nám ľudia, ktorí sa v určitej činnosti zdokonaľujú a možno ešte viac tí, ktorých životné skúšky zošľachťujú a pretvárajú do podoby a vzoru samotného Krista. Vrchol tohto postoja ponúkol sv. Pavol, keď napísal:"Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus" /Gal 2,20/. 

3.,Média sa často pohybujú aj medzi ľuďmi, ktorí sa dožili určitého jubilea a bilancujú. Povzbudzujú ich k tomu, aby zanechali odkaz pre budúce roky a generácie. Pri telefonovaní sme si nie raz vypočuli výzvu-zanechajte odkaz! V tomto prípade odkaz formou hlasu a slova, ale duchovne výživnejší je odkaz života, ktorý poukazuje na určité zaužívané, osvedčené hodnoty. Boh každému hovorí, aby zanechal odkaz a odpovedal na otázky: pre aké skutočnosti si žil a čím si naplnil svoj život?

Sv. opát Bernard, kedysi napísal text o múdrosti života. Píše:"...v troch prípadoch ti ústa oplývajú múdrosťou a rozumnosťou: ak máš v ústach vyznanie vlastnej neprávosti, potom vzdávanie vďaky...a napokon slovo povzbudenia" /Liturgia hodín III., s.175/.

 Toto sa javí ako dôležitý faktor pri tvorbe charakteru človeka v duchu evanjelia. Vyznanie slabosti, lebo náš život obsahuje aj nedokonalé prvky a my ich máme pokorne uznať. Pokorou si dláždime cestu k Bohu a jeho kráľovstvu a na základe pokory sa môžeme k nemu privinúť kedykoľvek, najmä vtedy, keď na nás dolieha ťarcha hriechu. Vzdávanie vďaky, lebo Ježišovo srdce si získavame aj tým, že mu stále vzdávame vďaky za dobrodenia jeho milosti. Boh nám dáva dary s tým úmyslom, aby sme ich zveľadili a poukázali na neho ako na jediný zdroj milostí, ktorých adresátom sme sa stali.  Slová povzbudenia. Určite nikdy nezabudneme na ľudí, ktorí nám adresovali slová povzbudenia. Sú aj iní, ktorí nás veľa praktického naučili, ale na ľudí so schopnosťou povzbudiť pamätáme dlhšie a radšej. Vďaka nim sme nestratili chuť do života a ak áno, tak sme ju znova našli. Vďaka nim sme nezabudli konať dobro a to aj vtedy, keď sme nadobudli zlé skúsenosti s ľuďmi a nezatrpkli sme. Vďaka nim sme sa rozhodli pre životnú misiu povzbudzovať iných a v tejto činnosti nachádzať zmysel života. 

Boh má rád dokonalosť a už túžbu po nej odmeňuje. Nejde tu len o dokonalosť, ktorá sa zameriava na skutočnosti pozemské. Ešte viac benefitov ponúka za túžbu rásť v čnostiach. Túžbu po dokonalosti nám Boh vštepil, máme ju v sebe. Nechcime iba prijímať dokonalé skutočnosti, ale s pomocou Pána života a smrti sa staňme ich tvorcami v dosahu nášho života.  

Pôstna mapa

 

 

       Kresťanské kníhkupectvo Zachej vydalo Pôstnu mapu odovzdanosti (40 krokov na ceste k vzkrieseniu). Každý deň pôstneho obdobia má svoje miesto a ponúka možnosť konkrétneho skutku pokánia, napríklad: nájdem si 5 minút ticha – len ja a Boh; dnes sa nebudem na nič sťažovať; dnes si otvorím sociálne siete až po tom, čo si prečítam úryvok evanjelia; atď. Ide o podnetný text na prahu pôstneho obdobia.

       Čo môže obsahovať naša pôstna mapa? Na čo sa máme zamerať?

1.)  Popol

Veľký pôst začína popolcom. Kdesi som čítal, že popol je pomocníkom človeka. Napríklad ako hnojivo v záhrade. Obsahuje látky, ktoré podporujú rast určitých rastlín. Pokánie môže podporiť duchovný rast človeka. Zvlášť čas pôstu má svoju milostivú atmosféru, ktorá nám pomáha duchovne rásť. Popol poznáme aj vďaka jeho protišmykovým vlastnostiam. Pôst nás môže urobiť silnejšími tak, aby sme sa nezošmykli do veľkej duchovnej biedy. Skrze pôst sa môžeme stať bdelejšími a vnímavejšími na to, ako žijeme. Učíme sa viac dbať na to, aby naše skutky boli v súlade s Božou vôľou. Častejšie sa venujme spytovaniu svedomia a porovnávaniu života so životom Ježiša. Popol poznáme aj ako prostriedok na čistenie. Čistí rôzne kovové materiály. Pôst je prostriedkom očisty. Fyzickej, ale najmä duchovnej. Rozmýšľajme o tom, či naše spovede nie sú veľmi plytké a či skutočne obsahujú prvok pokánia. Pokiaľ naša duša necíti vnútornú bolesť nad hriechmi, sviatosť pokánia nám žiadanú úľavu neposkytne. Je naša spoveď skutočným rozhodnutím skoncovať s hriechom? Je užitočné, aby sme sa vyznali z hriechov už na začiatku pôstu. Potom môžeme
„s ľahkou“ dušou znášať ťarchu kajúcnosti a ľahšie odolávať zlobe.

2.)  Stôl

V pôste menej vyhľadávajme stôl obťažený materiálnymi dobrami a viac sa sústreďme na stôl duchovných dobrodení. Ten prvý vyhľadávame často, automaticky, až nenásytne. Považujeme ho často za vrchol blaha, pričom vrcholné dary
od Boha majú svoje miesto na stole eucharistickom. Je ešte pre nás motiváciou? Prijímanie eucharistie nám pomáha krotiť zmysly telesné a cibriť či formovať zmysly pre Božie veci. Skúsme aspoň raz v týždni prísť, okrem nedele, na svätú omšu. Týka sa to aspoň niektorých z rodiny – aby mohli priniesť štafetu viery a milostí do rodinného príbytku. Je dôležité, aby tento plameň viery horel a žiaril omnoho dlhšie ako ten olympijský na športoviskách v Miláne a Cortine. Dbajme o to, aby sme krotili svoj jazyk, ktorý býva často žriedlom sváru a nepokoja. Kroťme svoj jazyk, aby sme si mohli s úžitkom vypočuť ten Boží. Veď už len časté počúvanie Božieho slova nás môže očistiť a naladiť na harmóniu evanjelia.

3.)  Jubileum diecézy

V pôstnom období začína významná udalosť, ktorá sa dotýka našej diecézy. Pripomíname si 250. výročie od vzniku troch diecéz: spišskej, rožňavskej a banskobystrickej (r. 1776). Pri tejto príležitosti naša diecéza vydala brožúru, ktorá nás bude jubileom viesť. Obsahuje zaujímavé podujatia, ktorými nás potešil diecézny biskup František. Brožúrku si vezmite do každej rodiny a rozhodnite sa pre podujatia a aktivity, ktoré navštívite alebo ktorým sa budete venovať. Môžu byť súčasťou pôstnych úmyslov a môžu vyvrcholiť v čase Ježišovho zmŕtvychvstania. Mottom jubilea je citát zo Sv. písma: „Plný horlivosti za Pána.“
(1Kr 19, 10) Nech sa nám stane aj mottom pôstneho času, lebo v ňom môžeme nájsť odhodlanie k väčšej horlivosti, ktorou sa kresťan má dnes zvlášť prezentovať. Každý deň sa snažme prežiť v atmosfére Božej horlivosti tak, aby sa naša pôstna mapa,
ale i celoživotná, napĺňala dobrými skutkami.

Pospájaj body

 

        V rôznych detských časopisoch uvádzajú úlohu,
ktorú môžeme nazvať: Pospájaj body. Je tam obrázok,
ktorý obsahuje veľké množstvo bodiek. V zadaní úlohy sa hovorí, že tieto body je potrebné pospájať, aby tak vznikol požadovaný obrázok.

        Deti často inšpirujú dospelých. Dospelí už nespájajú malé bodky na papieri, ale v živote. V realite musia vzťahovo všeličo pospájať, aby vznikol pomyselný obraz. Ak nie idylický, tak aspoň hovoriaci o úcte a spolupatričnosti. S Božou pomocou sa dajú pospájať aj skutočnosti zdanlivo nespojiteľné.

        Soľ a svetlo (Mt 5, 13 – 16). Kto ich nejako spojí a hlavne prečo? Urobil to Ježiš, keď hovoril o tom, ako má vyzerať svedectvo života kresťana. Čo teda majú spoločné?

1.)           Na prvý pohľad sa umiestňujú nenápadne, ale ich účinok je silný a viditeľný.

Soľ má byť síce poruke, ale nie tak, aby zacláňala stolovaniu a jedlu. Svetlo býva v niektorých interiéroch dobre schované, t. j. tak, aby nevyrušovalo a neodvádzalo pozornosť. No účinok musí byť nepopierateľný. V opačnom prípade sa každý legitímne domáha soli a svetla.

        Svedectvo kresťana nemá byť agresívne ani arogantné. Nie je vulgárne, zbytočne nerobí okolo seba krik. Upozorňuje na seba iba hĺbkou života a múdrosťou, ktorá je výsledkom účinkovania Božieho Ducha a otvorenosti človeka konať Božie skutky. Sviatosti a modlitba môžu formovať človeka tak, aby sa stal biblickým rozsievačom stôp Božej prítomnosti vo svete.

2.)        Soľ a svetlo sú tam, kde sa niečo deje, kde človek vykonáva určitú dôležitú činnosť.

Soľ je dôležitým prvkom stolovania a svetlo si pýta svoje miesto pri štúdiu alebo v dielni či tam, kde je potrebná presnosť a precíznosť.

        Vo svete sa vždy niečo deje. Napríklad v politike, v hospodárstve. Svet nerád prijíma víziu, podľa ktorej by sa malo zohľadňovať svedectvo Božieho zákona. Evanjelium má ambíciu byť tam, kde sa rozhoduje o globálnych skutočnostiach. Ono vylučuje akúkoľvek nespravodlivosť a nemorálnosť. A tej je medzi ľuďmi neúrekom.

        Vždy sa niečo deje aj na úrovni rodiny, spoločenstva a rôznych zoskupení, ktorých sme súčasťou. Aj tam vznikajú rozhodnutia, ktoré ovplyvňujú vzťahy i osudy jednotlivcov.

        Vždy, keď si niekto kupuje šaty, oblek, kostým, vyjde s nimi na svetlo. Odev sa inak ukáže v prítmí obchodu a inak vo svetle. Život sa inak posudzuje „v prítmí“ plytkých hodnôt a inak vo svetle prítomnosti zásad evanjelia. Niet sa čo čudovať, keď niektorí navždy uviaznu v prítmí života a Božieho svetla sa budú strániť. A vždy sa niečo deje aj v našich dušiach. Tam prebiehajú zápasy o najvyššie méty večnosti. Naše vnútro potrebuje svetlo Božieho slova a soľ svedectva blízkeho človeka.

3.)           Soľ i svetlo sa majú používať s mierou, primerane situácii.

Keď je soli nadmieru, každý dáva jedlo bokom. Aj veľa svetla môže negatívne vplývať na zrak človeka. Soľ i svetlo sa majú používať s mierou.

        Pred časom prvýkrát operovali u nás mozog človeka pomocou Ai. Zákrok bol šetrnejší ako býva pri podobných zákrokoch. Lekár – vedúci operačného tímu konštatoval, že Ai si na základe údajov sama vypočítala hĺbku a smer zákroky. Človek takéhoto majstrovstva, takej dokonalosti nie je schopný. Boží duch dáva nášmu svedectvu primeranú hĺbku a smerovanie k určitej hodnote. U každého človeka je to individuálne, lebo každý má svoju hĺbku citlivosti. Príklad svedectva života kresťana nemá za cieľ iných znechutiť tak, aby sa cítili ubití, ale podnietiť v nich záujem o vyššie veci.

        Doprajme si čas a všimnime si dnes soľ na našom stole a svetlo, ktoré najviac pri práci používame. Oni našu prácu i život dotvárajú. Nie sú vtieraví, len čakajúci na to, že ich využijeme, lebo nám chcú poslúžiť. Ich ponuka nie je manifestačná, skôr pokorná, ale intenzívna. Je v tom niečo, čo má obsahovať naše svedectvo viery. Nech sa stanú našou inšpiráciou, aby sme boli vernými Ježišovými učeníkmi.

S čím na druhý svet?

Počas života riešime viac či menej často, otázku cestovania. Cestujeme za prácou, štúdiom, rekreačne atď. S tým súvisia primerané otázky: čo si vziať zo sebou? V batožine chceme mať niečo na zjedenie, nejaké oblečenie napr. kvôli zmene počasia a aj určité hygienické položky. Plus ešte možno niečo navyše.

Z Božieho slova evanjelia vyplýva , že sa touto skutočnosťou zaoberali aj apoštoli, lebo ich Ježiš posielal hlásať evanjelium /Mk 6,7-13/. Pri rozoslaní do celého sveta im poslúžil praktickými radami, podľa ktorých nie sú v tejto službe dôležité materiálne skutočnosti, ale duchovná pomoc zhora. 

Je prirodzené, že sa na základe týchto myšlienok pýtame, čo nám zaváži ako najväčšia hodnota pred bránami Božieho kráľovstva? S materíalnymi počítať nemôžeme, lebo nám neposlúžia, skôr naopak.

Pri úvahe si ale pomôžme obsahom cestovnej batožiny. 1.,Dôležitá je otázka pokrmu: čím sa sýtila naša duša počas pozemského putovania? Najprimeranejší je pre ňu pokrm Božieho slova a eucharistie. 

Pre každú krajinu sú dôležité zdroje-zdroje vody, nerastných surovín, ale aj ľudské zdroje. Aj duchovný pokrm má svoj zdroj, lebo jeho ťažisko sa nachádza v slávení eucharistie. Tento zdroj je vždy po ruke, prístup k nemu je viac ako ideálny. Vyžaduje iba postoj viery, ktorý je však veľkým Božím darom. Kým Cirkev koná túto slávnostnú a sviatostnú službu, stále je otvorená štedrá Božia ruka. Tá poukazuje na Kristovu vykupiteľskú obetu na Kalvárii. Eucharistia a Božie slovo sa javia ako duchovné vrcholy a zdroje, ktoré sa nevyčerpávajú, lebo Ježišova obeta je neprekonateľná a absolútna. Je zárukou toho, že duša človeka má k dispozícii silný zdroj svojho nasýtenia.

2.,Na cestu si berieme oblečenie a to na výmenu alebo kvôli zhoršeniu počasia. Človek takto koná, lebo myslí do predu a predvída určité situácie. 

Aj duša sa potrebuje zaodiať a takto ísť v ústrety Kristovi. Odevom duše sú čnosti. Ide o opakované a tým zdokonaľované konanie dobra , ktoré je inšpirované samotným Ježišom. Človek si vytvára odev čností na základe obetavosti, prajnosti, pokory, striedmosti, znášania určitých nepríjemností a obmedzení života, ale aj nábožnosti, ktorá z viery vyplýva. Šatník pre dušu, ako vidíme, je pestrý. Bežný pozemský šatník sporadicky obmieňame z rôznych dôvodov, ale čnosti , ktoré sú odleskom Božej dokonalosti, zostávajú aktuálne stále. Čas ani iná ujma sa ich hodnoty nedotkne ani ich nezníži. Všetky čnosti vychádzajú z tej najdokonalejšej-z lásky a k nej smerujú, lebo Boh je Láska. 

3.,Hygiena duše. V posledných mesiacoch a rokoch sa do popredia dostal termín hygiena/Covid/. Je dôležiým faktorom proti nákaze. Hygiena duše je účinná proti nákaze hriechu. Pravidelná revízia života v duchu evanjelia, duch kajúceho zmýšľania sa javia ako prostriedok duchovného rastu tak, aby sa hriech nestal samozrejmosťou a neodviedol nás niekde mimo cesty k Bohu. Tak, ako pravidelne kontolujeme svoje účty v banke, mali by sme pravidelne zúčtovávať pred Božou tvárou, rekapitulovať a nachádzať cesty Ježiša Krista. Veľmi sa tým uľaví našej duši a to vďaka pokoju, ktorého zdrojom je sám Boží Syn. 

Sme pútnici. Počas života konáme rôzne cesty, niekto viac, niekto menej. Ale všetky sú len predobrazom cesty záverečnej , ktorá vedie k večnosti a čaká na každého z nás. Snažme sa , aby mohol Boh nahliadnuť do obsahu našej pomyselnej batožiny a urobiť v nej poriadok. Kristus putuje s nami a pomáha nám niesť kríže každodenného života a prekonať prah časnosti a večnosti. Dôverujme mu.