V týchto letných dňoch prebiehali v Bratislave korunovačné dni. Všetko dýchalo históriou a história ožila. Návštevníci boli svedkami pestrého programu, ktorý vyvrcholil korunovačným úkonom Márie Terézie .Ako vieme,tá bola korunovaná za uhorskú kráľovnú v r.1741 v Dóme sv. Martina v Bratislave.
Ľudia si radi užívajú takéto spomienkové slávnosti, aspoň na čas ich to odbremení od každodennej rutiny.
Cirkev nás učí, že pravidelne každý rok 26.07. na sviatok sv. Joachima a Anny si pripomíname Deň starých rodičov a seniorov. Ide o akúsi korunováciu života tých, ktorí vstúpili do poslednej etapy života a zaslúžia si úctu a uznanie. Týmto ľuďom sa nedostáva vždy to, čo si zasluhujú, lebo sú považovaní za vyradených zo života a to pre svoje fyzické a nie raz aj duševné obmedzenia. Práve preto im Cirkev pripravila takúto liturgickú akoby korunováciu, aby ich životy neupadli do zabudnutia. Čo by malo byť príznačné pre toto spoločenstvo ľudí, ktoré hľadá svoje miesto v živote?
1.,U starších si vážime skutočnosť, podľa ktorej dokážu "vážiť /si/ slová". Vážia si slová, lebo často sa nemajú s kým porozprávať a ak neberieme do úvahy, že ich oslovujú špekulanti a podvodníci, tak potom je iba televízor pre nich akousi celodennou formou umelej komunikácie.
Evanjelium hovorí o človekovi, ktorého Ježiš uzdravil, ale ešte pred tým sa o ňom dozvedel, že má problém dostať sa do liečivej vody v rybníku Betsata /.Jn 5,1-15/. , lebo "nemá človeka..."/nemám človeka, ktorý by mi pomohol/.
To isté môžu povedať starší ľudia, ak cítia, že ich názory sú zaznávané a pripisuje sa im minimálna dôležitosť. Buďme ľuďmi, ktorí si nájdu čas na rozhovor s tými, ktorí už mesiace či roky nedostali príležitosť komunikovať.
Pre starších by malo byť príznačné aj to, že vážia slová. Nie sú v súdoch unáhlení, ale viac sa dokážu zahľadieť do dôsledkov svojho verbálneho prejavu. Nechcú hovoriť za každú cenu prázdne a bezduché frázy, ktorými sme obklopení zo všetkých strán. Chcú, aby ich slová mali váhu a vyjadrovali životnú múdrosť, ku ktorej sa človek dopracúva postupne rokmi a skúsenosťami. Medzi najväčšie ocenenia vyššieho veku patrí fakt, že hovorí tak, aby ich slovo zavážilo vtedy, keď sa hovorí o dôležitých skutočnostiach.
Slovo staroby by malo mať váhu, ale malo by mať aj ambíciu odľahčiť určité situácie a malo by upokojiť rozvášnenú a premotivovanú atmosféru, ktorá je typická pre dnešný svet. Nikto nedokáže vložiť toľko pokoja do komunikácie ako tí, ktorí zažili v živote chvíle dobré, ale aj horšie a dokážu ju prevzdušniť postojom nadhľadu.
2., Starší môže "odvážiť sa povedať". Len, aby dostal priestor. A to nie preto, aby jeho názor dominoval za každú cenu, ale preto, aby vyvážil tzv. novátorske , či provokačné výmeny názorov na všetkých úrovniach spoločenského života. Starší má mať právo na to, aby povedal rozumné a povzbudivé slovo tam, kde opačné názory vedú k nenávisti a pohŕdaniu úctou medzi tými, ktorí nehľadajú pravdu, ale lacnú dominanciu. Žijeme v dobe, v ktorej profitujú tí, ktorí sú hluční, žiaľ aj vulgárni a nedopustia, aby pokojné a uvážlivé slovo, reprezentované staršími, dostalo adekvátny priestor. Je zlé, ak starší vedú rebríčky hlučnosti a vulgárnosti. Vyšší vek má mať svoju dôstojnosť a neopúšťať ju ani za cenu straty miesta pri mikrofónoch doby. Hlas starších je možno tichší, ale počuteľný pre tých, ktorí nie sú samoľúbi sebci, ale sú otvorení pre zdravú vyváženosť hovoreného slova.
3.,Pre vyšší vek je charakteristické zvýraznenie čŕt nábožnosti. Príkladom je starec Simeon / Lk 2,22-35/. Na scénu sa dostáva v pravý čas. Je to vtedy, keď Mária s Jozefom vstupujú do chrámu, aby obetovali malého Ježiša Pánovi. Simeon vzal dieťa do náručia a požehnal ich. Vzal dieťa do náručia. Tým je vyjadrená vrúcnosť jeho viery, lebo vedel, že drží v rukách Mesiáša.
Ide o veľkú vec, ak si človek udrží vieru do konca. Takú vierou, ktorou udrží v srdci Mesiáša aj v ohni skúšok a protivenstiev. Starší by si mali často vybavovať v duchu pohľad na Simeona, pre ktorého bolo objatie s Mesiášom najsilnejším momentom života. Niet silnejšieho momentu, ako je zjednocovanie sa s Pánom v duchu evanjelia.
Simeon celú nazaretskú rodinu požehnal, hovorí Božie slovo. Starší človek zvoláva Božie požehnanie na tých, na ktorých mu najviac záleží. Ale zvoláva ho aj na celé prostredie svojho života, ba na celý svet. Stáva sa takým prajným , lebo vie, že všetko závisí od Božej milosti a možno je jediným veriacim v rodine a ako jediný sa modlí a zvoláva požehnanie na tých, ktorí vieru zavrhli alebo v nej spohodlneli. Mnohí starší sa stávajú Simeonmi vo svojom prostredí a očakávajú v modlitbe to, že možno predsa len príde Mesiáš aj na schody ich domu a osloví ostatných členov rodiny. Táto pozícia nie je ponižujúca, ale vznešená a primeraná človeku, pre ktorého je viera a spása neprekonateľnou prioritou. Ide o záležitosť, ktorá sa rovná korunovácii života staršieho človeka. Nič pozemské už preňho nemá taký význam, ako je sprevádzanie blízkych po cestách života a to tak, aby sa neodchýlili od tej, ktorá vedie do Božieho príbytku.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára