Bol tu prorok

 

 

         Mnohé inštitúcie si vedú štatistiky napríklad o tom, koľko majú členov, koľkí odišli, prišli a podobne. Výnimkou nie je ani Cirkev. Každoročne vyplňujeme štatistiky týkajúce sa novopokrstených detí, dospelých, ale aj konverzií, rovnako však aj počty tých, ktorí odišli do večnosti.

         Štatistiky sú dôležité, lebo vyjadrujú vnútorný život v tej - ktorej organizácii, ale aj v Cirkvi. Majú význam aj vo vzťahu k štátu a k občianskej spoločnosti. Napriek tomu, že štatistiky sú dôležité, nie sú najdôležitejšie. Najdôležitejšie je to, že sa hlása evanjelium, že Kristov prorocký hlas skrze Cirkev zaznieva po celom svete a individuálne v ľudských dušiach.

         Cirkev toto poslanie plní aj napriek tomu, že nežije všade v optimálnych, t. j. priaznivých podmienkach. Presne to vyjadril prorok Ezechiel, ktorý píše: „Ja ťa k nim posielam a povieš im: Toto hovorí Pán, Boh! A oni, či už ťa počúvnu, alebo odmietnu – lebo je to odbojný dom -, nech vedia, že bol uprostred nich prorok.“
(Ez 2, 2 – 5)

         Kristov prorocký hlas znie už 2000 rokov. Počty a štatistiky nie sú to najpodstatnejšie. Zmyslom ohlasovania je priblížiť Krista, ktorý jediný môže dať ľuďom večný život. Sme svedkami rôzneho druhu postoja voči tomuto prorockému hlasu. Svedčí o tom úryvok z Markovho evanjelia (Mk 6, 1 – 6)

         Ježiš prišiel do svojej vlasti a začal učiť v synagóge.

1.)Údiv

Prvá reakcia ľudí na obsah Ježišovho posolstva je údiv. Údiv je vec neutrálna. Neznamená, že niekto niečo prijme alebo odmietne. Vyjadruje určité vymanenie sa z rutinného spôsobu života.

         Ježišovi rodáci vycítili, že Ježiš priniesol nové učenie, ktorému začali venovať pozornosť. Čosi podobné sa udialo počas putovania Židov po púšti. Keď im Boh zoslal pokrm z neba – mannu, pýtali sa: „Manhu?“ (Čo to je?) Vyvolalo to údiv. Začali to skúmať a konzumovať. Počas dlhšieho obdobia im manna slúžila ako podstatný prvok pokrmu na ceste. (Ex 16,15)

         Ježišovi rodáci takýmto alebo podobným spôsobom budú testovať Ježišovu náuku. Údiv nad niečím znamená, že to treba rozbaliť, preskúmať a konfrontovať s praxou života.

         Presne to robievame my, kresťania, stále. Nemali by sme rezignovať na údiv nad hĺbkou Božieho slova i modlitby a skúmať ich dopad v praxi života.

 2.) Pohoršenie

Evanjelium hovorí, že u Ježišových rodákov údiv prešiel do pohoršenia. Počuli od Ježiša vznešené veci, ale zároveň si uvedomili, že jeho pôvod je nízky. Bol to jednoduchý Žid a nevedeli, z akého zdroja pochádzajú jeho myšlienky. Považovali to za trúfalosť, že tento jednoduchý muž bez spoločenského postavenia hovorí takéto vznešené veci.

         Sú situácie, kedy sa Cirkev javí ako trúfalá. Kde-kto jej vytýka rôzne chyby, slabosti a trhliny. Ona ale svoju trúfalosť vždy znova a znova preukazuje tým, že sa hlási k Ježišovmu odkazu a hlása, že vlastní prostriedky spásy. Táto trúfalosť evanjelia je príznačná aj pre život každého veriaceho kresťana.

         Pred časom som čítal zaujímavý článok o istom mladom človeku. Pomaly, postupne sa dostával do povedomia stále širšieho okruhu verejnosti. Niet sa čo čudovať, že s ním urobili rozhovor do časopisu. Hovoril veľmi pekne, mnohí to vysoko vyzdvihovali. Ktosi to komentoval takto: „Článok je veľmi pekný, ale prečo sa dotyčný neprihlásil k viere?“ Mal k tomu ideálnu príležitosť, aby sa verejnosť dozvedela, že je veriaci. On na to odpovedal: „Teraz, v tomto štádiu, keď som na ceste hore, by mi to mohlo poškodiť.“ Škoda, že nevyužil možnosť byť trúfalým vo veci evanjelia.

         Potrebujeme prekročiť pomyselnú hranicu opatrnosti a takzvaným trúfalým spôsobom vojsť do povedomia ako veriaci kresťania.

 3.) Neviera

         Evanjelista týmto výrazom vyjadruje záverečné vyhodnotenie Ježišovho pobytu medzi rodákmi. Ide o smutné konštatovanie. Týmto dali najavo, že Ježiš bol pre nich epizódnou záležitosťou. Epizóda znamená, že ide o malú, časť celku. Navyše – nie veľmi významnú. Skôr ako tak učinili definitívne židovskí veľkňazi v spolupráci s Pilátom, Ježišovi rodáci tento úkon vykonali už skôr. Ježiš sa stal pre nich uzavretou kapitolou.

         O veľkosti niektorých veľkých hercov svedčí to, že dokázali zahrať aj epizódne postavy vo svojej hereckej kariére. Ježiš je ochotný „zahrať“ aj takúto epizódnu úlohu v živote každého človeka. Objavil sa tam možno iba na malú chvíľu, ale podstatné je niečo iné. Podstatné je to, že takýto človek, pre ktorého Ježiš predstavoval iba bezvýznamnú epizódku, bude pri záverečnej bilancii svojho života počuť: „U teba bol prorok. Aký postoj si voči nemu zaujal? Prijal si ho alebo odmietol? Lebo on ti priniesol cestu spásy.“

        

Povýšme Ježišovu prítomnosť v našom živote z epizódnej na podstatnú. Tešme sa, že on – Najvyšší Prorok“ sa k nám prihovára, nachádza k nám cestu a zjednocuje sa s nami vo všetkom okrem hriechu. Ďakujme Pánovi za túto milosť a chváľme sa tým, že sme spolu s apoštolom Tomášom mohli spoznať Zmŕtvychvstalého, dotýkať sa ho a konštatovať: „Pán môj a Boh môj!“ (Jn 20, 24 – 29)