Čo mi zostane?

 

         Je pravdou, že priebehu života rozdáme množstvo vecí. Často podporujeme nemajetných, slabých, chorých alebo trpiacich nejakým nedostatkom.

         Sú ľudia, ktorí rozdávajú zo svojho nadbytku, ale sú aj takí, ktorí pocítia, že niečo darovali. Dávajú zo svojho rozpočtu. Vždy, keď kalkulujeme, ako posledná zostáva otázka: „Čo mi zostane? alebo: „Koľko zostane mne?“

         Presuňme sa do atmosféry, v ktorej Pán Ježiš rozposiela svojich apoštolov. Dáva im rady a ponaučenia a prechádza aj do konkrétností, lebo ich upozorňuje na to, aby si nebrali so sebou chlieb, kapsu, ba ani peniaze. (Mk 6, 7 – 13)

         Je prirodzené, že po takomto upozornení sa mohla zrodiť otázka: „Čo mi zostane na cestu, keď si podstatné veci vziať nemôžem?“

          1.)Na cestu si neberte chlieb

Chlieb dnes nepatrí medzi nosné prvky jedla. Kedysi bol. Dnes sa priam odporúča, aby sme konzumovali čím menej chleba a čím menej múčnych výrobkov.

Táto prax akoby sa premietala aj do duchovného života moderného človeka. Mnohí dnes nepovažujú eucharistiu za nosný prvok duchovného života a duchovného pokrmu. Je to preto, lebo prijímanie eucharistického chleba predpokladá snahu o čnostný život, boj s pokušeniami a nesúhlas s hriechom. Takáto schéma odriekania a duchovného zápasu každému nevyhovuje.

Pred časom som videl pekára, ktorý mal na svojom automobile nápis – Vráťme chlieb na stôl!  Tým naznačil, že vyrába chlieb výbornej kvality a že je určený pre každého konzumenta.

V duchovnom slova zmysle by sme mohli výrok parafrázovať -Vráťme eucharistický chlieb na duchovný stôl súčasnej doby! Týmito slovami nás Cirkev pozýva k častému sv. prijímaniu. Vychádza pritom zo slov Pána Ježiša: „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta.“ (Jn 6, 51)

2.) Neberte si kapsu

Kapsa slúžila na dočasné uloženie a ochranu určitých vecí. Aj dnes používame rozličné obmeny káps, ktoré slúžia rovnakému účelu. Používame ich na pracovné účely, školské, ale i pri cestovaní. Kapsa bude mať stále tento význam. Slúžila najmä na uchovanie a ochranu vecí potrebných na cestovanie.

         V duchovnom slova zmysle ľudské srdce pripomína svojím významom kapsu. Tiež slúži na dočasné uloženie a ochranu hodnotných skutočností. Presviedča nás o tom Matka Božia, Panna Mária, o ktorej sa píše: „Ale Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich.“ (Lk 2, 19)

         Tam, v ľudskom srdci, si uchovávame akoby v pokladnici svoje stretnutia s Bohom, skúsenosti s ľuďmi, etapy prežívania viery a zápasy s hriechom. Stretnutia s Bohom viac či menej pravidelné, skúsenosti s ľuďmi viac či menej kladné, etapy prežívania viery viac či menej uvedomelo a zápasy viac či menej úspešné.

         Toto všetko, čo je obsahom nášho srdca tej „duchovnej kapsy“, raz skonfrontujeme na prahu večnosti. Obsah srdca treba pravidelne preveriť, či je v súlade s duchom evanjelia. Boh najviac miluje srdce, ktoré je skrúšené.

            3.) Neberte si peniaze

Peniaze sa používajú ako platidlo za niečo, za nejaký tovar. Od tohto slovo sa odvodzuje slovo „odplatiť sa“.

V Knihe Genezis sa píše o Jozefovi Egyptskom, ktorý sa už ako človek vysokého postavenia v Egypte, stretáva svojimi bratmi. Tí ho pred rokmi chceli zabiť. Ako im to odplatil teraz? Odplatil sa im odpustením. Vyjadril to takto: „Vy ste osnovali proti mne zlo, ale Boh to obrátil na dobré. Povýšil ma, ako vidíte, a tak zachránil mnoho ľudu. Nebojte sa už! Ja vás budem živiť, aj vaše deti.“ (Gn 49, 29 – 32; Gn 50, 15 – 26)

         Jozef Egyptský predstavuje Ježiša, Božieho Syna, ktorý naznačuje, že ľudia svojimi hriechmi osnovali zlo voči nemu, ale Boh jeho utrpenie obrátil na dobré. On svojou obetou nasýtil všetkých. Najvyššiu cenu platíme, ak odpúšťame, lebo Pán Ježiš zaplatil najvyššiu cenu nie peniazmi, ale vlastnou krvou. Túto myšlienku predpovedal už prorok Izaiáš, ktorý píše: „Oj, všetci smädní, poďte k vodám, a ktorí nemáte peňazí, poďte, kupujte a jedzte, poďte, kupujte bez peňazí, bezplatne víno a mlieko.“ (Iz 55, 1)

        

         Keď sa vcítime do pozície apoštolov, ktorí sú rozposlaní do celého sveta, položíme si otázku: „Čo nám zostane?“ Čo nám zostane na cestu, keď sa máme mnohých vecí zrieknuť? Boh nedopustí, aby sme išli s prázdnymi rukami. Chce nás presvedčiť o tom, že materiálne prostriedky nie sú v diele ohlasovania evanjelia prvoradé. Môžu byť pomôckou, ale prvoradá je naša dôvera v jeho prítomnosť a duchovné prostriedky, ktoré nám zanechal ako svoje dedičstvo.