Pred časom som navštívil svojho známeho
v sídle jeho pracoviska. Hneď, ako som sa posadil, zbadal som na stene
zarámovaný diplom. Veľkým písmom bolo napísané – „Predajca roka“.
V rozhovore som mu položil zopár otázok na túto tému. Dozvedel som sa, že
pred nedávnom predal istý počet výrobkov a na základe tohto výsledku mu
firma udelila vyššie uvedený titul.
Pri rozhovore čo – to porozprával
o svojej stratégii komunikácie so zákazníkmi. Povedal: „Položím zákazníkovi niekoľko otázok
a viem, koho mám pred sebou. Či je
ten človek bohatší alebo je menej majetný – podľa toho pripravím pre neho
ponuku. Dôležité je, aby si vedel, s kým hovoríš, koho máš pred sebou.“
Božie slovo spomína dvoch významných
mužov, ktorí sa preslávili pri ohlasovaní evanjelia. Píše sa o tom
v Skutkoch apoštolov. Jeden z nich je apoštol Filip (Sk 8, 26 – 40)
a druhý je učeník Ananiáš (Sk 9, 1 – 20). Obidvaja dosiahli na poli
evanjelia veľký úspech. Filip bol v kontakte s vysokým predstaviteľom
etiópskej kráľovnej a Ananiáš so samotným Šavlom, ktorý zažil obrátenie.
Obidvaja – Filip i Ananiáš – vedeli, koho majú pred sebou. Z Božieho
vnuknutia sa dozvedeli, aká je ich situácia a čo Boh chce cez ich životy
ukázať. Čo nám ukáže rýchly prieskum situácií etiópskeho veľmoža
a prenasledovateľa kresťanov, Šavla?
1.) Filip sa ocitol na ceste medzi Jeruzalemom a Gazou.
a)
Svätopisec uviedol, že táto cesta je
pustá. Skutočné
oživenie v živote človeka sa dosahuje vierou. Tam, kde je pusto,
najúčinnejším prostriedkom oživenia je viera v Krista. Spýtajte sa
starších ľudí, čo sa zmení, keď ich navštívia deti s vnúčatami. Obyčajne
odpovedia: „Prišli vnúčatá, ožili sme.“ Všade tam, kde je kresťan so svojím
svedectvom života, všetko ožije. Nemusí to byť z večera na ráno, lebo
dobrý príklad života treba zasiať ako semeno do pôdy. Semeno treba potom
polievať, starať sa a pestovať. Po čase vzíde úroda. Kresťan je človek,
ktorý zaseje semeno viery aj v najpustejších ľudských dušiach.
b)
Na druhej strane je Ananiáš, ktorý sa
ocitol na inej ceste. Na tej, ktorá je medzi Jeruzalemom a Damaskom. Ona je omnoho živšia
ako cesta do Gazy, ktorá bola pustá. Je živá až príliš. Je bujará
a extrémne neviazaná. Prečo? Na nej sa pohybuje vojenská posádka na čele
so Šavlom. Určite sa pohybovali rýchlo, lebo Šavol bol nenásytný. Z toho
vyplýva, že pozemská radosť musí mať svoje limity. Ak ju preženieme do
bujarosti a dychtivosti, môžeme na to trpko doplatiť. Životu musíme dať
rámec a základ. Mali by sme sa naučiť, že do slovníka kresťana sa majú
dostať výrazy: „Stačí!“ „Dosť!“ „Ďalej už nie!“ Len za týchto okolností bude
v nás prúdiť pravý život, nie neviazanosť, ale skutočný život radosti
a nádeje.
2.) a) Filip bol poslaný k Etiópčanovi, veľmožovi a hodnostárovi
tamojšej kráľovnej.
Počas cesty ho Filip katechizoval
a vzápätí aj pokrstil. Etiópsky hodnostár sa dal pokrstiť a stal sa
vo svojej kultúre viditeľným. Určite sa s touto skutočnosťou doma
pochválil. Bol hrdý na to, že ho Filip pokrstil. Ide o opak toho, čo
zažívame dnes. Mnohí rodičia síce dávajú svoje deti pokrstiť, ale potom spolu
s nimi zapadnú do anonymity a priemeru. Malo by to byť opačne. Majú
sa ako rodina zviditeľniť a dať najavo, že chcú byť živými členmi farského
spoločenstva. Určite by sa mali priučiť nadšeniu od novopokrsteného etiópskeho
hodnostára.
b) Ananiáš zasa pracuje na Šavlovi, a to úspešne. Boh ho posiela, aby sa mu venoval, ukázal
mu cestu povolania a pokrstil ho. Zo Šavla sa tiež stane hodnostár. Nie
však taký, ktorý sa pohybuje na kráľovských dvoroch. V súvislosti so
slovom hodnostár dávame do povedomia slovo „hodnota“. Šavol sa stal hodnostárom
preto, lebo priniesol najvyššiu hodnotu, t. j. obetoval celý zvyšok svojho
života ohlasovaniu evanjelia. Nestal sa takým hodnostárom, ako to chápeme dnes,
ale takým, ktorý obetuje pre Krista a jeho náuku všetko - aj svoj život. Ochota obetovať sa dáva
nášmu životu to, čo nazývame „pridaná hodnota“.
3.) a) Filip Etiópčana pokrstil, a ten pokračoval na ceste domov.
Sv. písmo spomína, že cestoval plný
radosti. Vôbec nič nemusel na svojom živote meniť – len to, aby išiel radostne
v ústrety svojmu životu. Len Boží pokrm spôsobuje plnosť pozemskej
radosti. Radosti bývajú všelijaké. Skutočná pozemská plnosť radosti sa dosahuje
tým, že človek pravidelne prijíma pokrm slova a eucharistie.
Ako prirovnanie môžeme použiť bežný
príklad z oblasti gastronómie. Každý, kto doma varí a chystá
slávnostný obed, absolvuje záverečnú skúšku. Zoberie lyžicu, načrie
a ochutná. Možno si povie: „Je to dobré, ale niečo tomu ešte chýba.“
Vzápätí to doplní.
Človek počas života môže prežívať
rôzne formy radosti. Nemusí ho to však napĺňať. Povie si: „Niečo tej mojej
radosti chýba.“ Zistí, že do plnosti pozemskej radosti potrebuje ingredienciu
Božieho slova a eucharistie, a to čím častejšie.
b) Šavol už vo svojej začatej ceste nepokračoval. Zrazu stratil chuť a záujem
prenasledovať kresťanov. Sv. písmo hovorí, že istý čas zostal s Ananiášom
a ostatnými učeníkmi. Šavol sa už ako Pavol zapojil do služby ohlasovania.
Nebolo to preňho ľahké. Musel podstatne zmeniť svoj život. Prakticky – zvečera
na ráno – sa stal akoby novým človekom a vyrástol v zrelého
ohlasovateľa Božieho slova.
Pred nejakým časom som sa rozprával
s jednou matkou. Povedala mi, že chodí k lekárom so svojím
dospievajúcim synom. Keď som sa spýtal, o čo ide, povedala: „Veľmi rýchlo
vyrástol a s tým sú spojené zdravotné komplikácie."
Aj o Šavlovi by mohol niekto
povedať, že duchovne veľmi rýchlo vyrástol a že to môže mať na neho
negatívne dôsledky. Nič také sa však neudialo. Šavol mal totiž hlboký duchovný
základ vo svojom židovstve a do tejto pôdy radostne prijal semienko
Kristovej blahozvesti. Preto vyrástol v oporný stĺp prvotnej Cirkvi.
4.) a) Etiópčan mal pri sebe literatúru. Počas cesty čítal proroka Izaiáša.
Čítal texty spásy. Zaoberal sa tým, čo k spáse pomáha.
Aj našou úlohou je venovať sa tomu,
čo je spásonosné. Máme vykonávať svoje činnosti tak, že ich obetujeme na oltári
spásy. Nemá nám ísť iba o pozemské ciele, ale máme vnímať aj hľadisko
večnosti. Tento úmysel máme nosiť so sebou. Tak ako etiópsky veľmož texty
Starého zákona.
b) Na druhej strane Šavol na ceste do Damasku mal pri sebe istý druh
literatúry, či skôr písomností. Boli to odporúčajúce listy pre synagógu v Damasku, aby
tam mohol pôsobiť a zatýkať kresťanov. Na rozdiel od Etiópčana mal texty,
ktoré mali zabíjať. Mal pri sebe i v sebe to, čo spôsobuje zlo. Vzniká
dôležitá otázka, či nerobíme niečo, čo iného duchovne zabíja alebo mu škodí či
ho zneisťuje na ceste spásy.
Šavol po
svojom obrátení určite tieto sprievodné listiny spálil. Do rúk dostal
literatúru života – Kristovu blahozvesť a už ju nikdy nepustil z rúk.
Zaoberajme sa takými činnosťami a v takej miere, aby sme v iných
podporovali život – nielen ten pozemský, ale hlavne taký, ktorý pripravuje na
večné hodnoty.
Božie slovo je adresované všetkým.
Ježiš Kristus vie veľmi dobre, koho má pred sebou, kto sa v akej situácii
nachádza. On vie, či je niekto bohatý alebo chudobný. Vidí, či je
v človeku zloba alebo otvorenosť na prijatie Božích tajomstiev. Každému
posiela slovo spásy v primeranej forme a miere. Posiela nám do života
rôznych ľudí – aj takých, akými boli Filip a Ananiáš. Nehovoriac
o tom, že takými sa máme stať aj my.
Naša cesta medzi narodením a smrťou je cestou stretania sa
s Pánom. Toto nech je pre nás motívom, aby sme prežili život v službe
prijatia a ohlasovania Ježišovej blahozvesti.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára