Predstavme si nejakého verejného činiteľa, ktorý navštívi našu krajinu. Určite prednesie nejaký prejav. Za bonus z jeho strany sa považuje fakt, ak povie aspoň jednu vetu v našej reči. Všade vo svete si to vážia a považujú za prejav úcty.
Pán Ježiš sa prihováral svojim súčasníkom zrozumiteľnou rečou. Nemyslím teraz iba jazyk, štylistiku, vyjadrovacie prostriedky, ale hlavne obsah. Používal také prostrieky, ktoré boli blízke ich kultúre. V podobenstvách nájdeme výrazy: ovčinec, pastier, ovce, pastva /Jn 10,1-10/. Týmto výrazom museli rozumieť, lebo úzko súviseli s náplňou ich pozemského života. Napriek tomu evanjelista konštatuje:"Ježiš im to povedal takto obrazne, ale oni nepochopili, čo im to chcel povedať".
Boh hľadá prostriedky, ktorými sa môže priblížiť nášmu srdcu. My dnes už vieme viac, ako Židia, ktorých oslovil Kristus ako prvých so svojou náukou. Napriek tomu sa tvárime, že nevieme, čo od nás chce. Židia mu nerozumeli, my sa tvárime, že nevieme, o čo mu ide. Aj keby sa nám, deťom modernej doby, vzdialili pojmy súvisiace s pasienkami a poľnohospodárstvom, Boh sa nám ozve vo svedomí inak. Dá nám najavo, čo robíme dobre a čo je v nesúlade s vôľou Stvoriteľa. Pripomeňme si slová žalmu:"Nie sú to slová, nie je to reč, ktorá by sa nedala počuť" /Ž 19/. To najdôležitejšie, to, čo súvisí so spásou, nám Boh hovorí nadčasovou, vždy a všade zrozumiteľnou rečou.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára