OHLASOVANIE EVANJELIA – NEUSTÁLA VÝZVA PRE CIRKEV

            Každý človek sa stretáva s rôznymi ťažkosťami a problémami. Niekedy máme pocit, že sa stupňujú a že dosahujú vysoký stupeň náročnosti. Myslíme si, že je to už nad naše sily. V určitých kruhoch sa táto situácia charakterizuje nie ako problém alebo ťažkosť, ale ako výzva. Prečo je to tak? Uprostred skúšky, ktorou človek prechádza, sa môžu ukázať jeho schopnosti a talenty,
ako sa vysporiadať s náročnou situáciou. Až životné skúšky ukážu, čo sa v človeku nachádza. Často sa stáva, že skúška odhalí v človeku jeho najhlbšie schopnosti. Človek sa ukáže ako autorita a silná osobnosť. Preto to niektorí považujú
za výzvu.

            Cirkev považuje ohlasovanie evanjelia za jednu zo svojich prvoradých povinností. Nikdy to nemala ľahké pri ohlasovaní evanjelia. Svoje poslanie chápala ako výzvu, ktorá vzišla od samotného Ježiša. Pri ohlasovaní Slova vždy odhalila svoje schopnosti a talenty. S ohlasovaním evanjelia sa bude takto vyrovnávať do konca čias.

            4. veľkonočná nedeľa je nedeľou modlitieb za kňazské a duchovné povolania. Zároveň si uvedomujeme, že od kvality duchovných povolaní
okrem Božej milosti závisí aj vierohodné a plnohodnotné ohlasovanie evanjelia.

            Aké sú výzvy pri ohlasovaní evanjelia pre Cirkev dneška? Pomôžme si životným príkladom sv. Pavla, apoštola národov.

1.) Pavol ešte ako Šavol ochotne zatýkal prvých kresťanov

Skutky apoštolov píšu, že: „Stále dychtil po hrozbách a zabíjaní Pánových učeníkov.“ (Sk 9, 1) Evanjelium je dnes adresované aj tým, ktorí dychtia
po tomto svete. Hovoria o sebe, že sa hlásia ku Kristovi a Cirkvi, ale zároveň dychtia a túžia po materiálnom svete. K Cirkvi a k jej hodnotám sa hlásia,
ale po svete dychtia. Hlásiť sa k niečomu – to môže znamenať aj nejaký bezduchý administratívny úkon. Pre veriaceho človeka je tento status slabý. On musí dychtiť nie po tomto svete, ale po Božích tajomstvách. To by mala byť charakteristika kresťana dnešných čias – že túži po Kristovi, po jeho slove,
po sviatostiach viac ako po tomto svete. Prihlásiť sa k nemu je začiatok,
ale vrcholný bod spočíva v tom, že sa cvičí v túžbe po Bohu. Pri tejto schopnosti môže byť inšpirovaný samotným Ježišom, ktorý svojim učeníkom pri poslednej večeri povedal: „Túžobne som chcel s vami jesť veľkonočného baránka.“ Cirkev si má osvojovať takúto vrcholnú túžbu prijímať a ohlasovať samotného Krista.

 

2.) Šavol  počas cesty do Damasku spadol z koňa. Postaralo sa o to oslnivé svetlo z neba. (Sk 9, 3)

Božie slovo je adresované aj tým, ktorých zrazili na zem nenaplnené túžby. To, v čo dúfali, sa rozpadlo. Ich pád bol veľmi bolestivý, a to ani nie tak fyzicky ako skôr duševne. Ich plány dostali veľkú trhlinu. Príliš verili tomuto svetu. Ten im udelil veľkú ranu. Vhodné prirovnanie nachádzame
pri rekonštrukcii potopenia sa lode Titanic.

Pred vyše 100 rokmi sa táto exkluzívna loď potopila. Vtedajšie vyšetrovanie dospelo k záveru, že loď nabehla na ľadovec, pričom vznikla trhlina a loď sa veľmi rýchlo potopila. Po vyše 100 rokoch sa vyšetrovanie obnovilo. Zistili sa nové skutočnosti. Tie boli výsledkom uplatnenia najnovších vedeckých postupov. Ukázalo sa, že od začiatku plavby bol na lodi požiar, s ktorým zápasili celé armády kuričov. Dôsledkom požiaru sa poškodili kovové platne, ktoré mali v prípade vniknutia vody zastaviť jej tok. Keďže platne boli poškodené, voda sa dostala všade.

Mnohí ľudia dnešnej doby utrpeli v konfrontácii s týmto svetom trhlinu. V ich duši registrujeme mohutné požiare, ktoré súvisia s rozmanitými rozpormi a problémami. Tie spôsobili, že do ich života prenikli návaly zloby a problémov, ktoré nevládali ustáť. Aj oni sú objektom ohlasovania evanjelia, lebo ono im chce dať novú príležitosť. Nikto sa o nich tak nepostará ako milosť Ježiša Krista, ktorá hojivo pôsobí prostredníctvom služby ohlasovania evanjelia.

 

3.) Podľa Božieho slova Šavol po pobyte v Damasku a potom, čo sa ho ujal učeník Ananiáš, vstal a otvorili sa mu oči.

Skutky apoštolov hovoria, že mu: „...spadli z očí akoby lupiny a vrátil sa mu zrak.“ (Sk 9, 18) Božie slovo sa uchádza aj o priazeň tých, ktorí otvorili oči vnútra pre vyššie tajomstvo. Možno ich zrak je zranený a ovplyvnený mylnými náukami a nesprávnymi cestami, ktorými prešli. Dôležité je to, že sa im otvorili oči a záleží na tom, koho uvidia. Šavol uvidel Ananiáša, ktorý mu poskytol maximálnu duchovnú starostlivosť. Rovnako by mohla o tom svedčiť aj iná biblická postava zo Skutkov apoštolov. Išlo o učeníčku menom Tabita. Tá náhle ochorela a zomrela. Peter k nej prišiel, pomodlil sa a uzdravil ju. Ona sa posadila a uvidela Petra a hneď potom vstala.

            Tí, ktorým sa otvára duchovný zrak, by mali vidieť pred sebou niekoho, kto im podáva pomocnú ruku. Ľudia, ktorým sa nanovo otvoril duchovný zrak, majú síce za sebou rozličné traumy, ale bývajú aj disponovaní na prijatie hodnotných vecí. Výsledkom môže byť svedectvo starca Simeona,
ktorý po stretnutí s nazaretskou rodinou konštatoval: „Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka v pokoji podľa svojho slova, lebo moje oči uvideli tvoju spásu...“ (Lk 2, 29 – 32)

            Božie slovo, ktoré je Cirkvou ohlasované, je pripravované tak,
aby poskytlo zraneným, no nanovo dúfajúcim nové obzory. Ich otvorený a obnovený zrak môže uvidieť Spasiteľa. S ním uvidí aj tých, ktorí ho pri službe ohlasovania reprezentujú.

            Deň modlitieb za duchovné povolania nech je pre nás výzvou. Nie ťažkosťou či problémom, ale výzvou napomôcť ohlasovaniu evanjelia. Úpenlivo máme prosiť Pána žatvy, aby do svojej služby poslal takých, ktorých sa Božie slovo zmocní zvnútra. To bude záruka, že Božia milosť bude cez nich účinne pôsobiť. Toto nech je hlavným motívom našich modlitieb a prosieb, v čase, keď do Pánovej vinice prídu noví služobníci oltára.