JEŽIŠOVI TREBA OTVORIŤ

 

        Všetci poznáme vetu: „...a neotváraj nikomu!“ Väčšinou ju adresujeme deťom a tým najstarším v rodine. Pritom im vysvetlíme dôležitosť takéhoto bezpečnostného opatrenia.

Dnes nie je výnimočné zistiť, že otvárame dvere všetkým, len Kristovi veľmi pomaly a obozretne – akoby sme sa ho báli. Jemu treba otvoriť zvnútra, lebo Ježiš nie je provokatér ani násilník. Aký typ človeka má byť ten, kto Ježišovi otvorí dvere?

Evanjelium nám k tomu ponúka bohatý materiál. Spomína udalosti, ktoré sa udiali v Kafarnaume a v jeho okolí.

 

1.) Ježiša najprv pustil do domu Šimon, lebo jeho testiná ležala v horúčke.

Ježiš k nej pristúpil, chytil ju za ruku a postavil na nohy.

        Dnes je vhodný čas na to, aby sme Ježiša vpustili dnu do svojho života, lebo zisťujeme, že veľa vecí nestojí na nohách, ale sú postavené „na hlavu“. Len Ježiš môže urobiť to, že ich postaví na nohy tak, ako to má byť.

        Prednedávnom sme sa mohli dozvedieť, že nemecký futbalový bundesligový klub Beyer Leverkusen dostal pokutu 18 000 Eur. Počas zápasu fanúšikovia klubu rozprestreli veľký banner s nápisom: Existuje veľa hudobných štýlov, ale iba dve pohlavia – muž a žena.“ Liberálna nemecká spoločnosť hneď zareagovala slovami, že ide o urážku, diskrimináciu, že je to neľudské, lebo tým bola urazená dôstojnosť tých, ktorí zmýšľajú inak...

        Žijeme v dobe, v ktorej sú veci postavené „na hlavu“, nestoja na nohách. Tvárime sa, že takto to má byť. Ak si postavíme za vzor život, ktorý je „postavený na hlavu“, raz-dva sa začneme potápať a zažijeme hlbokú krízu.

 

2.) Evanjelista píše, že: „Celé mesto sa zhromaždilo pri dverách.“

Ukázalo sa, že Ježišovi otvárajú brány nielen konkrétne rodiny (Šimonova), ale aj celé mesto. V tomto momente bolo skoro celé mesto jednotné. Dôvod bol jednoduchý. Všetci chceli vidieť a počuť Ježiša. Takúto exemplárnu jednotu nachádzame vykreslenú aj v prvých rokoch kresťanstva. V Skutkoch apoštolov čítame: „Množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu.“ (Sk 4, 32) Dnes o takejto jednote iba snívame.

        Mnohí myslitelia dnešnej doby hovoria, že doba kresťanstva sa skončila. Možno je to pravda. Ale nezabúdajme, že kresťanstvo neskončilo a ani neskončí. Neskončila ani Cirkev a ani neskončí. A ani sám Ježiš neprestáva pôsobiť svojím Duchom. Práve naopak! Dnes musíme ešte silnejšie zdôrazňovať jeho vyhlásenie: „Ja som s vami po všetky dni, až do skončenia sveta.“ (Mt 28, 20)

        Ak bude kresťanov ubúdať, tí, ktorí zostanú, budú silnejší, jednotnejší, evanjeliovejší. Svedectvo ich života tak bude silnejšie.

 

3.) Ježišovi umožnili, aby sa nakrátko utiahol na pusté miesto a modlil sa.

 

Dnes počúvame jednotlivcov, najmä staršie ročníky, ktoré hovoria: „Začal som viac o seba dbať.“ Mysleli tým skutočnosť, podľa ktorej sa začali viac zaujímať napr. o dovolenku, výlet, rekreáciu či liečebný pobyt. A tak je to správne.

Nesmieme však zabúdať na to, že myslieť na seba znamená osvojovať si prax utiahnuť sa do samoty a modliť sa. Začnime dbať o seba tým, že Bohu ponúkneme čo najvýhodnejšiu časť dňa, a nie iba „paberky“, nie iba to, čo zostane ako odrobina po tom, čo sme šťavnatejšie sústa dňa venovali tomuto svetu. Vysiľujúci životný štýl, zraňujúce vzťahy a deptajúca atmosféra v zamestnaní si priam pýta návrat k Bohu.

       

 

Niekedy treba vstať z pohodlia života a Kristovi otvoriť, pretože On stále klope. Svet nás oslepuje, Kristus vnáša príjemné svetlo. Svet ohuruje a šokuje, Kristus ponúka, svet nemôže zaručiť svoj trvalý lesk, hoci sa tvári, že áno, ale Kristus garantuje spásu, lebo On za všetkých položil svoj život.