Slovo prvoprijímajúcim

 

        Pri návšteve niektorých reštauračných alebo iných zariadení objavíme pri stoloch pre zákazníkov aj detskú stoličku. Je vyvýšená, aby na dieťa bolo dobre vidno. Výška je nastavená tak, aby sa dieťa mohlo pohodlne najesť. Takáto stolička má svoje miesto aj v mnohých domácnostiach, kde vychovávajú malé deti. Podbradník, detský tanier a príbor sú samozrejmou výbavou k stoličke. Dieťa až po niekoľkých mesiacoch či rokoch môže zanechať stravovanie v takýchto podmienkach a dospelí ho potom príjmu medzi seba k veľkému stolu. Hneď na začiatku by sa za veľkým stolom stratilo a nemohlo by sa samostatne najesť. Takto mu stolička primeraná jeho veku pomáha.

        Naše prvoprijímajúce deti pristúpia spolu s ostatnými dospelými k eucharistickému stolu. Tento stôl až do smrti bude odteraz pre nich eucharistickým stolom dospelého človeka.

        Doteraz iba túžili, modlili sa a sedeli mimo dosahu eucharistického stola. Teraz ich Ježiš aj Cirkev pozývajú slovami známej modlitby, ktorá sa spieva pred jedlom: „....prisadni, budeme jesť spolu.“

        Eucharistia, hoci ju prijímajú aj malé deti, je pokrmom dospelých. Je to preto, lebo človek, ktorý si uvedomuje, že potrebuje Boží pokrm, aby kráčal s nádejou do večnosti, sa stáva dospelým. Čo by sme našim prvoprijímajúcim v tomto krátkom čase odporúčali?

1.) Od stola sa neodchádza.

Určitú paralelu nachádzame v súvislosti s utrpením a krížom. Posledné roky, mesiace a týždne boli pre pápeža, sv. Jána Pavla II., mimoriadne bolestivé a namáhavé. Pápež však zotrval v úrade s tým, že práve hlásal túto myšlienku: „Z kríža sa neodchádza, na kríži sa zomiera.“

        V určitom slova zmysle toto platí aj o eucharistickom stole. Pristupujeme k nemu cca od 9. roku života a zomierame pri ňom, t. j. ešte aj v okamihu smrti môžeme prijať Telo Pánovo.

        Pri bežnom stolovaní platia určité zásady. Týka sa to najmä nedeľného stolovania. Keď zasadne rodina k nedeľnému stolu, neodchádza sa od neho, iba ak so súhlasom autority. Je to prejav úcty a otvorenosti voči ostatným členom rodinného spoločenstva.

        Často hovoríme, že náš život sa krúti okolo práce a rodiny. S tým sa veľa urobiť nedá, ale je dôležité, aby zároveň sa náš život „krútil“ okolo eucharistického stola. Hlavne kvôli tomu, aby sme vládali odovzdávať svoju energiu v rodine a v práci. Žiaľ, je dosť tých, ktorí eucharistické stolovanie prerušili bez toho, že by mali na to vážne dôvody. Ochudobňuje sa ten, ktorý opovrhuje prijímaním eucharistického pokrmu.

2.) Pri stole sa žiada jednota.

Túto atmosféru oceňujeme aj pri bežnom rodinnom stolovaní. Má tam vládnuť pokojná, dobrosrdečná, aj veselá atmosféra. Ide o udalosť, ak sa rodina stretne a môže stolovať mimo dosahu rôznych odstredivých síl. Ak by vládla nejednota a napätie, stolovanie stratí svoju dôležitú črtu.

        Tieto myšlienky možno aplikovať aj na jednotu v súvislosti s eucharistickou obetou. Akým spôsobom?

a)   jednota s Pánom – vždy, keď prijímam eucharistiu, mám si položiť otázku, čo Pán odo mňa vyžaduje, aké má podmienky, čo mi chce povedať, akým spôsobom chce vstúpiť do môjho života. Kladiem si tieto otázky a hľadám odpovede v modlitbe a v skúmaní svojho osobného života. Súlad eucharistie a praxe života je veľmi dôležitý z hľadiska spásy.

b)   jednota s tými, ktorí sú so mnou v kostole – prejavuje včasným príchodom na sv. omšu, a to z úcty voči ostatným účastníkom bohoslužby, prejavuje sa aktívnou účasťou: spevom, modlitbou, ale aj sústredeným a duchovným prežívaním slávenia najsvätejšieho tajomstva. Napriek tomu, že všetci účastníci eucharistie nie sú na rovnakej úrovni: vekovej, zdravotnej, vzdelanostnej či sociálnej, napriek tomu túto jednotu môžu pestovať všetci.

c)   jednota so svetom – nemyslí sa zjednotenie bezbrehé a bezhraničné, ale hľadá sa miera. Primeraná miera, ktorá je vymedzená naším svedomím formovaným skrze evanjelium. Svet môže človeka pohltiť, ak on nezostane verný Bohu. To pohltenie môže mať vážne dôsledky, napr. stratu viery. Ak sa človek nechce dať pohltiť svetom, má mať jasné zásady, podľa ktorých hľadá iba styčné body a ostatným formám interakcie sa vyhýba.

3.) Stôl treba pripraviť, a potom poupratovať.

Je to prirodzená súčasť stolovania. Niekto si dá námahu, aby jedlo pripravil a vkusne pripravil stôl so všetkým, čo k tomu patrí. Po skončení je potrebné, aby sa všetko vrátilo do pôvodného stavu. Tento rituál zachovávame po celý život. Nachádzame tu spoločné body s eucharistickým stolovaním. Na toto stretnutie s Kristom sa treba pripraviť. Príprava začína už doma a pokračuje vstupom do chrámu. Našou úlohou je zjednotiť naše rozvírené myšlienky s tajomstvom, ktoré sa slávi v posvätnom priestore. Pokoj v duši, ale aj telesný pokoj sú dobrými prostriedkami na to, aby prijímanie eucharistie bolo účinné. V živote všeličo robievame v zhone a v chvate. Prevláda silná tendencia túto prax vnášať aj do atmosféry eucharistického slávenia. Je to na škodu človeka. Nie sme zvyknutí si sadnúť, upokojiť sa sústrediť sa na podstatné a potrebné veci.

        Nemenej dôležité je „poupratovať“ vo svojom vnútri. Táto situácia nastáva po prijatí, eucharistie. Tá nás vedie k tomu, aby sme si v duši a v praxi života urobili poriadok. To je to upratovanie, ktoré znamená, že sa znova utvrdíme v potrebných činnostiach, že budeme pestovať trpezlivosť a zároveň, že sa budeme vystríhať všetkého, čo by nám mohlo tieto plány zmariť. Takáto príprava a upratovanie v živote sú výrazom túžby po Ježišovi, ktorá sa neumenší ani životnými skúsenosťami, ani vekom, ani inými okolnosťami.

        Malé dieťa má pri stole svoju stoličku. Každé pokrstené Božie dieťa má mať v chráme svoje miesto. Niektorí majú roky, ba desaťročia to isté. Iní skúšajú aj iné miesta. Na tom nezáleží. Podstatné je to, že sú pozvaní, aby boli blízko k eucharistickému stolu a mohli z neho prijímať. Toľko možností, ako sa zúčastniť na sv. omši, hádam v histórii ani nebolo. Iba duchovne dospelý človek príjme pozvanie od Ježiša, nepohrdne ním a zostane do konca života vďačný.