Povolanie

 

 

        Hovorí sa, že mladí ľudia sa v dnešnej dobe boja záväzkov. Určite nie všetci, bohu vďaka, ale je dosť takých, ktorí keď majú potvrdiť a prijať záväzok, cúvnu. Najradšej počujú takúto vetu: „Ak chceš, kedykoľvek to môžeš zanechať a odísť!“ Cítia, že za takouto možnosťou je viac slobody, voľnosti, že je tam možnosť ústupu a nechaných otvorených zadných dverí...

        Ten, kto sa rozhodne kladne odpovedať na Božie volanie, nerieši situáciu tak, že chce odísť. On uvažuje opačne – ako zostať a zachovať záväzok. Uvažuje, ako zostať verný. Ktoré otázky túži mať zodpovedané aspoň sčasti?

1.) Čo Boh odo mňa bude chcieť?

V prvom rade to, aby som učil v jeho mene a ohlasoval jeho náuku. Keď židovský veľkňaz vyšetroval apoštolov, konštatoval: „Nezakázali sme vám prísne učiť v tom mene?! A vy ste naplnili Jeruzalem svojím učením...“ (Sk 5, 27 – 28) Apoštoli do bodky splnili úlohu, ktorú im zveril Ježiš. Vystupovali s odvahou a učili to, čo sa od neho naučili. Ak by aj počuli vo svete lákavejšie veci, Ježišovo slovo má mať v ich službe prvotné miesto, ba vlastne jediné miesto.

        Istý mladý človek nastúpil do zamestnania. Nevydržal tam dlho. Odišiel s tým, že to, čo od neho požadovali, mu „bolo cudzie“. Pre toho, kto je Bohom povolaný, nemôže byť evanjelium cudzie. Práve naopak! Musí sa v jeho srdci cítiť ako doma, musí sa v ňom udomácniť a zapustiť korene. Aj povolaný sa má do evanjelia ponoriť a neustále v ňom zotrvávať. Božie slovo sa v ňom udomácni až do takej miery, že povie slovami apoštola: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus.“
(Gal 2, 20) Pavlove slová slúžia povolanému ako ideál, ktorý denne napĺňa.

2.) Čo sa bude diať so mnou, keď prijmem povolanie?

Touto otázkou sa zaoberal vyššie citovaný Pavol, ktorý prehlásil: „Veď ja som najmenší z apoštolov. Ba nie som hoden volať sa apoštolom, lebo som prenasledoval Božiu cirkev. Ale z Božej milosti som tým, čím som a jeho milosť vo mne nebola márna. Veď som pracoval viac ako oni všetci, vlastne ani nie ja, ale Božia milosť so mnou.“ (1Kor 15, 9 – 10)

        Mnohí ľudia radi predvádzajú svoju záhradku. Robia tak preto, lebo je v dokonalom stave. Keď ju ukážu známym, povedia: „Je tu ešte veľa práce.“ Nie je to pravda, lebo tá záhradka je dokonalá. Hovoria tak preto, aby ich iní pochváli.

        Boh vie, že „na záhradke povolania“ je stále veľa práce. Aj samotný adept povolania si to musí uvedomiť. Nie preto, aby ho ostatní chválili, ale preto, že je to pravda. Adept povolania má mať pred sebou obraz Krista, ktorého má nasledovať. Ide o činnosť, ktorá sa nikdy nekončí.

        Sú situácie, v ktorých porovnávame otca a syna. Niekedy vidíme až zarážajúcu podobu. Mnohí vtedy povedia: „Tá podoba!“ Adept povolania sa má podobať Kristovi. Iste nie výzorom, ale výrazom života. Ušľachtilé črty Pána Ježiša sa majú odzrkadľovať v živote toho, ktorý mu raz v živote povedal: „Áno!“ A denne to opakuje. Nikto nemá prijať povolanie, ak mu chýba ambícia spoznávať Ježiša a nasledovať ho.

3.) Povolaná osoba predstavuje prítomnosť Cirkvi, ktorá ukazuje cestu k Bohu.

Cirkev prostredníctvom povolaných pozýva na cestu poznania Boha.

        Dnes je trendom robiť si všetko „po svojom“. Týka sa to najmä mladých. Inštitúcie, smernice, tradície musia počkať, lebo nastúpil trend, ktorý vyjadríme slovami: „po svojom“.

        V histórii horolezectva majú najväčšiu váhu Himalájske „osemtisícovky“. Aj tam sú však vychodené cesty. Tradičné, osvedčené a relatívne bezpečné. No sú výpravy, ktoré hľadajú novú trasu tak, aby išli „po svojom“. Takáto priekopnícka cesta má veľkú váhu. A to dovtedy, kým sa nestane „vychodenou“.

        Poznáme ľudí, ktorí si cestu k Bohu razia „po svojom“. Hovoria, že o asistenciu Cirkvi záujem nemajú a pôjdu vlastnou cestou. No ak hľadajú úprimne, ich kroky sa skôr či neskôr musia zosúladiť s cestou Cirkvi. Na tejto ceste majú veľký význam tí, ktorých označujeme ako povolaných. Táto myšlienka nie je vôbec zlá. Pre individualistov môže byť cesta k Bohu obohatením o poznanie zažiť spoločenstvo a Cirkev. Prostredníctvom svojich členov môže vytvoriť osobnejšiu cestu na poznanie Boha. Zasvätená osoba sa tak môže stať premostením medzi spoločenstvom Cirkvi a jednotlivcom, ktorý sa odhodlal hľadať zmysel života v Bohu.

        Povolania z ľudského pohľadu balansujú medzi schopnosťou prijať záväzok a možnosťou dobrovoľného odchodu. Mnohí odchádzajú preto, lebo hovoria, že ich Boh sklamal. V podstate to pravdou nie je, lebo sklamať ich mohla mylná predstava o Bohu a o povolaní v Cirkvi. V takomto prípade sa nečudujme, že niektorí končia skôr ako začali. Ale ten, kto podstatu pochopil a prijal, nebude utekať, ale zachová si ambíciu vytrvať a priniesť obetu životného povolania.