Chudoba

 

            Svetové metropoly ponúkajú dvojaký pohľad na svet. Prvý pohľad je pohľad bohatých. Vidno to na architektúre, na udržovanom vonkajšom prostredí, na oblečení ľudí, na automobiloch vysokej kvality a hlavne ceny. Za touto časťou mesta je hranica, ktorá mení vzhľad mesta. Za (pomyselnou) hranicou sa nám núka iný pohľad. Vstúpime totiž do sveta chudobných. Všetko má zrazu nádych všednosti, ošumelosti, dekadencie a akejsi nemožnosti posunúť sa vyššie, tam, kde slnko svieti akosi jasnejšie. Svet bohatých v kontraste s chudobnými, medzi ktorými cítime a vidíme akoby neprekonateľnú hranicu. Na svete je to tak, že jedni robia iných chudobnými. A to nie iba materiálne, ale aj duchovne.

            Evanjelium nám v príbehu o milosrdnom samaritánovi ponúka názorný príklad (Lk 10, 25 – 37).

1.) Dozvedáme sa, že „úradovali“ zbojníci.

Kohosi vystriehli, ozbíjali, doráňali a odišli preč. Prisvojili si jeho majetok a spôsobili vážne zranenia.

            Aj dnes sme svedkami podobných situácií. Jedni oberajú iných a osvojujú si ich majetok, zásluhy a berú im aj chuť do života. Dokážu ožobračiť človeka kompletným spôsobom. Spôsobujú im ujmu, ktorá sa nedá vyčísliť. Takáto vynaliezavosť nepozná hranice morálky. O človeka majú záujem len preto, aby ho oklamali a ožobračili. Vnášajú do sveta nežiadúci prvok chudoby, ktorá spôsobuje to, že iní nemajú čo do úst, ale aj to, že ľudia v ich okolí strácajú zmysel života. Je veľmi ťažké bojovať s touto všeobecnou formou chudoby, ktorá je typická najmä pre tzv. civilizovaný spôsob života.

2.) Na scénu vstupujú iní dvaja ľudia, a to nezávisle od seba – kňaz a levita.

Obidvaja sa pri pohľade na drastickú scénu zachovali rovnako. Tvárili sa, že nič a nikoho nevidia a išli si svojou cestou. Oni sú reprezentantmi tých, ktorí spôsobujú určitú formu chudoby. Prečo? Tvárili sa, že sa nestalo nič také, aby nemohlo prísť ešte horšie. Klamú sami seba tým, že si hovoria: „Veď sa nájde niekto, kto im pomôže...“ Sami seba ospravedlňujú tým, že sa veľmi ponáhľajú a ich povinnosti sú vážnejšie ako je situácia dobitého človeka na ceste do Jericha. Výsledkom takéhoto postoja alibizmu je oslabenie ochoty pomáhať a angažovať sa v prospech bezmocných a trpiacich. Koľká chudoba je v ľuďoch, ktorí majú možnosti, prostriedky, a nevyužívajú ich na angažovanie sa v zápase s biedou tohto sveta. Týmto konaním biedu nielen ešte zväčšujú, ale aj sami seba robia chudobnými a prázdnymi na možnosť realizovať svoje dary, ktoré dostali preto, aby iných sýtili.

3.) Nezabúdajme na hostinského.

Samaritán mu zveril dobitého človeka do opatery. Nezostal mu nič dlžný, samaritán mu zaplatil. Ktovie, či by bol ochotný pomáhať, keby mal konať nezištne, t. j. bez odmeny meranej v peniazoch. Svet potrebuje ľudí s nezištnými úmyslami a s presvedčením, že pozemská odmena nie je pre nich motívom. Charaktery ľudí s nesebeckými úmyslami sú veľmi žiadané. Vďaka nim sa bieda, ktorá nadobudla veľké rozmery, zjemňuje.

4.) Samaritán

Samaritán, keď videl, čo sa stalo, zosmutnel. Nie preto, že musel svoje aktivity prerušiť, ale pre rozpoloženie obete. Ľudská obeť nemusí vždy ležať na zemi ako v príbehu z evanjelia. Poznáme obete, ktoré sú na nohách a vykonávajú svoje rutinné povinnosti. No vnútorne sú ubití svetom, ktorý im zobral radosť, nádej i chuť robiť čosi navyše. Sú to mobilní pacienti tejto doby. Aj oni potrebujú stretnúť samaritána – jednotlivca alebo spoločenstvo, ktoré „obviaže ich rany“ a zverí do vhodnej opatery. Byť obeťami sebectva, násilia  a neúcty byť môžeme i nemusíme. Ale samaritánmi sa môžeme stať vždy, lebo bieda sveta má stále fatálnu podobu a trvanie.