Vždy, keď sa ocitneme v živote pred nejakou zmenou, zamestnáva nás najprv otázka:je to iba na čas alebo navždy? Istý človek odchádzal do dôchodku. Na pracovisku sa lúčil so spolupracovníkmi a v záverečnej reči pripomenul, že ho pred 40-imi rokmi poslali na toto pracovisko s tým, že ide tam iba na čas. Nakoniec tu strávil celý svoj produktívny život. Iní ľudia-manželia, spomínajú, že žijú v tom istom bytovom dome 50 rokov. A pritom, keď doň prichádzali, vraveli si, že to bude iba na čas, iba dovtedy, kým si "nenájdu niečo lepšie". Podobných príkladov je isto veľa.
V okamihu,keď začne človek uvažovať o večnosti, jedna z prvých otázok znie:bude to iba na čas alebo sa už naozaj nevrátim? Z večnosti návratu niet, ale Boh svojim verným sľubuje , že nebudú ľutovať a túžiť po návrate, lebo on naplní všetky ich hlboké túžby. Ďalšia otázka môže znieť takto: čo musím urobiť, aby som si blaženosť s Bohom zaslúžil? Je to veľký zoznam? Ani nie, lebo Samaritánovi z evanjelia stačilo na večnosť iba to, aby sa na istý čas venoval obeti prepadnutia a lúpeže. Ako sa to prejavilo?
1.,Samaritán sa na čas vzdal svojich plánov. Bol rozbehnutý za svojim cieľom, ale keď videl ľudskú bytosť v úbohom stave, cestu prerušil. Zrazu zistil, že jeho plány znesú odklad, ale situácia obete je vážna a neodkladná. Večnosť si zaslúži človek, ktorý aspoň niekedy, povýši situáciu života svojho blížneho nad svoju. A primerane tomu aj zmýšľa a koná. Boh tento prístup vysoko oceňuje a otvorí preň dokorán vstup do svojho kráľovstva.
2.,Samaritán na čas prijal cestu iného človeka za svoju. Vcítil sa do situácie obete a nezostal voči nej chladným. Pre nás je blížšie rojčiť a uvažovať tak, že chceme radšej zdieľať osud víťazného človeka, ktorý sa nachádza v epicentre popularity. Ale "obuť si topánky" chorého a trpiaceho človeka, nedokáže každý. Je to dôležité preto, lebo touto cestou išiel aj Pán Ježiš /lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí/. Počas svojho verejného účinkovania sa venoval najmä tým najúbohejším z ľudskej populácie. Táto črta života mnohým otvorí oči a začnú vnímať svet iným pohľadom. Toto "prevtelenie" sa do situácie obetí vedie k zmene života a k úsiliu viac slúžiť a obetovať sa.
3.,Samaritán sa zaviazal na istý čas platiť trovy obete, kým sa nepostaví na vlastné nohy. Zaplatil trojako:1,tak, že ho ošetril vlastnými rukami, 2,tak, že mu venoval svoj drahocenný čas a 3, tak, že za ňho platil trovy v hostinci. Všetci raz za čas stojíme pred takouto výzvou. Nemusí ísť o všetky tri položky naraz a už vôbec nie v takomto poradí.Niektoré sa prelínajú či zbiehajú do súvislej činnosti alebo je medzi nimi časový odstup. Je isté, že nebo rado prijme takých, ktorí dokázali "platiť" za iných a to rozmanitým spôsobom. Ten, kto stráca pre službu iným, nadobúda a získava z pohľadu večnosti. Ani jediná, čo i len minimálna obeta podobného charakteru, nevyjde naprázdno, ale zapíše sa do knihy života. /biblický pohár studenej vody/, /čokoľvek ste urobili jednému z mojich najmenších, mne ste urobili/.
Človek, ktorého osloví takáto forma zmýšľania a konania, už sa nepýta, či to bude trvať iba istý čas alebo dlhšie. Je mu jasné, že takéto nastavenie zmýšľania môže sa pre ňho stať novým zmyslom života a istou cestou do Božej slávy. Kto to skúsi raz, neodmietne pomôcť aj inokedy. Toto je cesta nasledovania Krista, ktorá sa zastaví až v Božej večnosti.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára