Hosť v dome

 

            Počas leta žijú ľudia v mestách aj kultúrou. Na námestiach sú vytvorené priestory, kde sa konajú koncerty. Na úvod vystúpi moderátor večera, a ten predstaví hosťa. Zaznie potlesk a na pódium vystúpia hudobníci. Každý si to namieri k svojmu nástroju: ku gitare, ku klávesovým nástrojom, k bubnom, atď. Nikto sa nepomýli. Každý si nájde ten svoj hudobný nástroj.

            Evanjelium spomína návštevu Pána Ježiša v dome Márie a Marty
(Lk 10, 38 – 42). Sestry Božského hosťa privítali a každá z nich zaujala to svoje miesto: Marta pri hrncoch a pri príprave jedla a Mária pri Ježišových nohách. Každá išla neomylne za svojím. Išli tam, kam ich volalo srdce, ale každá chcela svojím spôsobom Ježišovi poslúžiť. Napriek tomu nájdeme na ich správaní veľa spoločného.

1.) Pri vstupe hosťa do domu domáci z úcty k nemu vstanú a pozdravia ho.

Prerušia svoju doterajšiu činnosť a venujú sa hosťovi. Dokážeme ešte dnes vstať od činnosti a venovať čas Kristovi, ktorý vstúpil do nášho života? Práca, povinnosti a aktivity nás miestami „dusia“ a robia z nás otrokov. Ježiš je pre nás slobodou a úľavou. Prerušiť na chvíľu čo ako dôležitú činnosť a venovať čas Bohu, je dnes veľkou čnosťou. On má byť v našom živote nad všetkým, čo tvorí náplň života. Spoza háld povinností už ani nevnímame Ježišovu prítomnosť a ak áno, potom sme pohodlní vstať a venovať sa mu radostne, spontánne a úctivo. Je čas prekonať túto slepotu a lenivosť a oživiť v sebe Krista ako nositeľa pokoja a spásy.

2.) Pri Ježišovej návšteve sa určite objavilo na stole jedlo, ktoré pripravila Marta.

Vzácny hosť dostáva na stôl to najlepšie. Tak sme doma zvyknutí robiť. Ježiš tiež neprichádza s prázdnymi rukami. Prináša nádej, pokoj, úľavu a sám o sebe sa stáva zmyslom nášho života. Čo také vzácne môžeme predložiť my jemu?

            Nič si tak necení ako pokánie. Je to najvzácnejší dar, ktorý môžeme Bohu predložiť. On vyjadruje mieru vďačnosti za všetky dar, ale najmä za dar vykúpenia. Tento dar sa Bohu nikdy nesprotiví, lebo aj my z jeho daru vykúpenia budeme profitovať stále. Boh vie, že pokánie nie je pre nás ľahkou záležitosťou. O to viac si cení, ak s oň neustále pokúšame.

3.) Vzácneho hosťa nelimitujeme dĺžkou návštevy.

A to aj napriek subjektívnym pocitom. Citlivý hosť sám odhadne mieru dĺžky návštevy. Mária a Marta mali z Ježišovej návštevy veľkú radosť. Tešili sa rovnako, keď prišiel opakovane. On je hosť, ktorý chce zostať natrvalo. A to až dovtedy, kým nás on sám nebude hostiť vo svojom kráľovstve. Hovorí: „Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja.“ (Jn 14, 3)

            Prežívať trvalú prítomnosť je veľká milosť. On nás môže takto neustále formovať. Jeho stála prítomnosť je navonok zvýraznená červeným svetielkom
pri bohostánku.  Sv. omša je Božie dielo, ktoré nás formuje podľa Ježišovho vzoru. A mohlo by ešte viac, keby sme neprichádzali na sv. omšu na poslednú chvíľu a neodchádzali so spevom: „Choďte v mene Božom!“ Na Božiu prítomnosť sa treba „naladiť“ tak, ako hudobníci ladia pred vystúpením svoje hudobné nástroje. Svoj čas má aj chvíľa, keď necháme v sebe doznieť to, čo Boh do nás zasial.

Dnes máme možnosť kúpiť si vitamíny a doplnky výživy, ktoré sa vyznačujú efektom postupného predĺženého uvoľňovania. Účasť na eucharistii možno predĺžiť poďakovaním, ktoré nemusí byť rušené lomozom odchádzajúcich z kostola, ktorí v rýchlosti nemôžu nájsť ani dvere. Privítanie i rozlúčka so vzácnym hosťom majú svoju dôstojnosť i hĺbku. Platí to pre obe strany.

            Účastník bohoslužieb si neomylne nájde svoje miesto v kostole a hneď k nemu zamieri. Každý kresťan má mať svoje miesto v živote, v ktorom oslávi Boha dlhodobo. Boh pri ňom vytrvá v milostiplnej atmosfére tak, ako pobudol Ježiš

pri návšteve v dome Márie a Marty.