Najprv uvediem epizódu, ktorá pochádza zo školského prostredia. Istý žiak odpovedal na hodine histórie či dejepisu. Do odpovede mu vstúpil pedagóg a spýtal sa na nejaký dôležitý historický časový údaj. Žiak uviedol nejaké časové rozpätie, no s veľkou neistotou v hlase . Pedagóg iba pokrútil hlavou nad nesprávnou odpoveďou a poznamenal: u teba je sto rokov hore dole.
Možno v prípade historicky nesprávne zorientovaného laika je to takto-sto rokov hore dole. Ale neplatí to o živote človeka, ktorý mal stovku rokov na dosah. Taký vek si zaslúži pozornosť, úžas,ale hlavne úctu. V takomto prípade cítime, že sa Boh mimoriadnym spôsobom dotkol určitého človeka a zahrnul ho nevšedným darom dlhovekosti. Sväté Písmo používa pri tejto príležitosti výraz, podľa ktorého niekto dlhoveký odišiel z tohto sveta "sýty svojich dní" /Jób/. Čo nám chce pripomenúť takýto úctyhodný vek človeka, ktorý bol takmer doostatku produktívny?
1.,Zisťujeme, že človek nemusí mať ambíciu dlho žiť.Ale jeho ambíciou je to, aby prežil každý deň ako Boží dar a prežil ho naplno pri konaní dobra. Ale, ak sa niekto dožije vysokého veku pri zachovaní vyššie uvedených štandardov, je to nezaslúžený bonus, ktorý treba pripísať Božej moci. Jedna z mnohých modlitieb v Liturgii hodín, ktorú sa modlievajú Bohu zasvätené osoby, znie takto: Pane, daj mi prežiť tento deň pokojne, príjemne a bez hriechu a daj, aby som ho naplnil tvorivou láskou k tebe a blížnemu". Nech sa človek dožije akéhokoľvek veku, tieto zásady ho dobre pripravia k tomu, aby raz mohol stáť vztýčený a s čistým svedomím pred tvárou Toho, ktorý ho k životu povolal.
2.,V očiach mnohých starších ľudí vidíme ľudskosť, múdrosť, nadhľad a skúsenosť. Pred niekoľkými hodinami sa vrátil z prvej pastoračnej cesty Sv. Otec Lev XIV. Navštívil Turecko a Libanon. Pri jednom stretnutí s veriacimi v Libanone si vypočul svedectvá ľudí, ktorí si prešli utrpením. Jeden z nich povedal takúto peknú myšlienku:" V spoločenstve sme sa vzájomne podporovali a podelili sa s chlebom, strachom a nádejou". Tieto slová sú hlboko ľudské a vytvárajú nosné črty života podľa evanjelia. Ak sa ľudia dokážu podeliť s chlebom, strachom a nádejou, stávajú sa apoštolmi svojej doby a svojho času stráveného na zemi. Apoštolmi preto, lebo prví Ježišovi učeníci-apoštoli ukázali práve tieto črty vo svojom čase pôsobenia a zanechali nám takto moment povzbudenia a nasledovania.
3.,Kotva. Tento výraz zvykneme použiť vtedy, keď chceme poukázať na hodnotový systém určitého človeka. Hovoríme, že má život zakotvený v určitom bode, o ktorý sa opiera a spolieha sa na neho. Zakotviť znamená spustiť železnú kotvu do hlbiny a zostať stáť na mieste. Takto sa objavujú hlbiny života. Zastaviť sa v zhone života a skúmať Božie hlbiny. Napr. teraz, v advente. Skúmať hlbiny Božieha slova a preverovať popri tom hlbku svojej lásky k Ježišovi a blížnemu, je ideálny životný program pre každého z nás.
Ale, zvykneme aj hovoriť, že chceme svoj život zakotviť v Bohu. Akoby sme chceli naznačiť, že zhora očakávame hlavný zdroj milosti. Akoby sme chceli vyjadriť skutočnosť, podľa ktorej Kristus je našim vzorom a pohľad hore neznamená len vyvrátenú tvár k nebesiam, ale hlavne úprimný kontakt s budúcou slávou. Aj toto sa má objaviť v životnom štýle človeka, ktorý vie, že bez pomoci zhora by neurobil ani krok.
Pri archeologických prácach prenikli odborníci do určitej hĺbky zeme. Urobili akoby rez pôdou a jeden z nich ukázal na jednu vrstvu a povedal:Pozrite sa, toto je sto rokov.
Keď sa lúčime s človekom, ktorý sa dožil požehnaného veku, povieme: toto je sto rokov pôsobenia Božej milosti. Roky človeka poznačia na jeho zovňajšku, ale duša môže byť mladá pôsobením Božej milosti. Pozemský život sa míňa a nie je definitívou. Ten nebeský sa nám otvára a ponúka spoločenstvo s Bohom a jeho vernými. Toto vnímame ako odkaz vždy, keď vyprevádzame na večnosť svojich drahých a prajeme si, aby sme sa s nimi raz tam aj radovali.
