Počas života sa stretávame s rôznymi výrazmi či
pojmami, ktoré sa nám javia ako veľmi všeobecné. Vtedy privítame možnosť
osloviť niekoho, aby nám ich premenil „na drobné“ – prerozprával dostupným
jazykom.
Aj v školách má prebiehať
výuka týmto spôsobom. Každá fráza, poučka, sa má dokázať na konkrétnych
príkladoch, ktoré si žiaci a študenti vyskúšajú. Rovnako aj úradníci,
ktorí sú pravidelne zaplavovaní rôznymi zákonmi a usmerneniami, potrebujú
poznať ich výklad a premostiť ich do praktickej roviny života.
Aj úryvok Evanjelia od sv. Matúša (Mt 22, 34 – 40) nám prináša
najdôležitejšiu, no na prvý pohľad veľmi všeobecnú pozíciu života, a tou je
láska.
Ježiš ju formuluje tak, že je
potrebné milovať Pána Boha celým srdcom, celou dušou a celou mysľou. Vzápätí
dodáva, že milovať blížneho treba ako seba samého. Táto formulácia si priam
pýta bližšie vysvetlenie a hlavne aplikáciu do praxe života. V tejto súvislosti
si vysvetlime niekoľko pojmov.
1.)
Ježiš hovorí: „Milovať budeš...“ Ide o proces, ktorý trvá celý
život. Tejto láske nás naučí On sám.
V komunikácii medzi ľuďmi sa objavuje fráza – počkaj,
ja ťa naučím!
Tento výraz má charakter
vyhrážky. Ale Ježiš postupuje inak. Chce povedať: „Postoj, ja ťa to naučím.“
Naučím ťa správne milovať Boha i blížneho. Táto náuka vyplýva najmä z evanjelia.
Ježiš predsa urobil toľko zázrakov a uzdravil toľko ľudí, že sa to nedá
ani spočítať. V týchto uzdraveniach sa prejavuje Ježišova láska k ľuďom.
To nie je všetko. Božie slovo nám predstavuje Ježiša, ako sa nechal zatknúť v Getsemanskej
záhrade; ako ho odvliekli na výsluch k veľkňazom a k samotnému Pilátovi.
Ježiša vidíme, ako je mučený, potupený, ako berie kríž na plecia a nechá sa
ukrižovať na Kalvárii. Tu už ide o dramatické vyústenie a zobrazenie Ježišovej
lásky k človekovi. Nemôžeme vidieť iba jeho zázračné uzdravenia, ale najmä
tú etapu života, kedy svoj život odovzdal do rúk ľudí. Vrcholný dôkaz jeho
lásky sa ukázal najmä na kríži. To je jedna z veľkých lekcií, v ktorých
nás Ježiš učí milovať nielen pre efekt a oko, ale preto, aby sme pocítili,
že v skúškach života a utrpení dokážeme milovať svojho Boha a blížneho.
2.)
Zisťujeme, že v láske sa môžu posúvať hranice. Každý deň môžeme
dokázať viac.
Občas
si s úsmevom spomeniem na naše žiacke a študentské zemiakové brigády.
Zaviezli nás na pole a vymerali nám úseky. Každá dvojica dostala primeraný
úsek poľa. Lenže niektorí spolužiaci boli takí vypočítaví, že posúvali hranice.
Keď to nik nezbadal, posunuli hranicu tak, aby z ich úseku práce ubudlo. Bolo
to vždy len dovtedy, kým im na to neprišli.
Aj v láske možno posúvať hranice. Nie vypočítavo, ale obetavo.
Sv. Otec Lev XIV. hovorí o praktickom posúvaní hraníc dobra. Pri stretnutí
s účastníkmi medzinárodného kongresu o školskej a univerzitnej pastorácii
sa účastníkom prihovoril takto: „Život človeka sa stáva plodnejším, čím viac sa
sústredí na výchovu srdca: k súcitu, k vďačnosti, k schopnosti nechať
sa zasiahnuť bolesťou druhých, ale aj k chvále a túžbe po Bohu.“
Vzápätí pokračuje: „Služba chudobných, dobrovoľníctvo a starostlivosť o stvorenie
nie sú doplnkovými aktivitami, ale miestami, kde sa ich srdce učí rozširovať.
Nezabúdajme: láska a modlitba sú neoddeliteľné.“
Sv. Otec naznačuje, že hranice lásky nespočívajú v pasivite, ale v aktivite
človeka, ktorý slúži, pomáha, obetuje sa pre dobrú vec. Hranice lásky sa
posúvajú takýmto štýlom života, ktorý je spojený s modlitbou.
3.)
Vo výroku evanjelia o maximálnej láske Ježiš nespomína žiadne
podmienky. Ten, kto chce milovať, má milovať bez podmienok. Tu neplatí, že „áno,
ale...“
Počas svojho verejného účinkovania
Pán Ježiš mnohých oslovoval, aby ho nasledovali. V jednej konkrétnej
situácii mu oslovený jednotlivec povedal: „Áno, pôjdem za tebou, ale dovoľ mi
najprv pochovať si otca.“ Ježiš na to dodal: „Nechaj, nech si mŕtvi pochovávajú
svojich mŕtvych, ty poď za mnou.“ (Mt 8, 21 – 22) Ktosi sa pokúšal lásku k Ježišovi
niečím podmieniť. Ježiš sa vyjadril, že láska má vtedy absolútne parametre, ak
nie je ničím podmienená a vychádza z čistého a pripraveného srdca.
Srdce však musí prejsť určitou „rekonštrukciou“, pretože do srdca, ktoré je
poznačené hriechom či pôžitkárstvom a konzumom, sa neusadí ani gram
Ježišovej evanjeliovej lásky. Človek musí najprv vyliečiť svoje vnútro a má
ho nastaviť tak, že chce prijať každého.
Sv.
Otec Lev XIV. na vyššie uvedenom kongrese zdôraznil, že život by mal byť
miestom a priestorom, kde som všetkými očakávaný a ja očakávam a vítam
všetkých. Táto pravda vychádza z Ježišovej lásky, ktorá bola nedeliteľná,
absolútna a najčistejšia.
Ak sa
pozrieme na problematiku praktickými očami evanjelia, zistíme, že láska, ktorú Boh
od nás očakáva, nie je nudná, nezrozumiteľná, ale vyúsťuje do praktických
krokov, v ktorých odovzdávame sami seba svojim blížnym.
Ježiš
Kristus je pre nás v tomto smere ideálnym Vodcom a príkladom.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára