Ľudská slabosť.

Pred každou športovou súťažou odborníci porovnávajú jednotlivých kandidátov na popredné umiestnenie. Sú to prognózy,ktoré robia síce odborníci,no tie nemusia vyjsť. V rámci jednej  prognózy sa objavila aj takáto charakteristika: Prevládajú uňho pozitíva,výraznejšie slabiny nemá. Toto poteší každého. Každý chce vnímať svojho kandidáta na víťazstvo ako človeka bez výraznejšich slabín. Myslí sa odbornosť,kondícia,zručnosti,technika v športovom zápolení. Ale,keby sme mali hovoriť o ľudských vlastnostiach,o kom by sme mohli povedať,že nemá výraznejšie slabiny? Nik,kto je čo i len trocha sebakritický,nebude o sebe hovoriť,že nemá chyby a výrazné slabé miesta. Predstavme si udalosť,ktorú opisuje sv. Lukáš v piatej kapitole svojho evanjelia. Ide o situáciu zázračného rybolovu/ Lk  5,1-11/. Je tu niekoľko postrehov,ktoré hovoria o slabosti človeka. A nejde o hocijakých ľudí,ale o apoštolov. Oni sami sú si vedomí svojej nedostatočnosti,čo aj pred Ježišom vyznávajú. Ako sa to prejavilo? 1,"Učiteľ,celú noc sme sa namáhali, a nič sme nechytili". Ide o odpoveď Šimona Petra na Ježišovu výzvu,aby zopakovali rybolov,lebo ten prvý bol neúspešný. Apoštolom treba veriť. Sme presvedčení,že pri rybolove nič nepodcenili. Neboli predsa začiatočníci. Ich úsilie bolo určite stopercentné. Napriek tomu bol prvý pokus neúspešný. Prečo je to tak v živote? Prečo je to tak,že všetky naše úsilia nie sú požehnané tak,akoby sme si predstavovali? Preto,lebo Boh chce vedieť,či dokážeme začať znova. Druhý pokus v prípade rybolovu apoštolov bol úspešný a bohatý. Rozhodol Ježiš,ktorý ich povzbudil,aby nerezignovali a pokračovali ďalej. V živote registrujeme mnoho neúspešných pokusov,najmä,čo sa týka čností a dobrých návykov. Ten ďalší,už môže byť úspešný. Boh nám môže vynahradiť predchádzajúce neúspechy takým bohatým úlovkom,že sa budeme môcť podeliť aj s ostatnými,tak,ako to urobili apoštoli s prebytkom svojho úlovku. 2,Aj druhé vyznanie slabosti síce pochádza od Šimona Petra,ale zastrešuje všetkých:"Pane,odíď odo mňa,lebo som človek hriešny". Ide o typickú ľudskú reakciu. Je pomýlená,lebo človek práve vtedy,keď Boha potrebuje,tak ho odháňa. Je pravda,že hriechom sa od Boha vzďaľujeme,ale veľmi ho potrebujeme,aby sme sa mohli vrátiť do stavu milosti. Práve vtedy,keď na nás doliehajú rôzne starosti,pokušenia,skúšky,práve vtedy je Boh našim najdôležitejším spojencom. Boha netreba nikdy odháňať a vyháňať zo života. Išli by sme proti sebe. Spomeňme si teraz na osoby,rodiny,spoločenstvá,ktoré Boha vyhnali zo svojho stredu a ich život sa stal prázdnym. Pomôžme im v diele opätovného nachádzania Boha,aby po ňom zatúžili a urobili všetko,aby si ho udržali. Žijeme v dobe vyháňania Boha a to pod rôznymi zámienkami. Ale je to aj doba úspešných návratov a nájdení zmyslu života. 3,Evanjelista hovorí o tom,že rybári vystúpili z lodí a prali si siete. Vedľa nich množstvo ľudí počúvalo Ježišové slová. Možno si povieme:nemali nechať všetko tak a ísť počúvať Pánove katechézy? Napriek tomu, predsa len mali účasť na diele počúvania Božieho slova,lebo na jednu z lodí Ježiš nastúpil,trocha odrazil od brehu a učil. Aj apoštoli takto mali podiel na diele spásy. Teraz nepriamo,no v budúcnosti sa ocitli v situácii,kedy nehovoril Ježiš priamo,ale hovorili a kázali oni. Boh využíva potenciál každého,aby cez neho dosiahol svoj cieľ. Mnohí ani netušia,že sa stali súčasťou Božieho plánu spásy. Boh ich použil,aby sa stali akousi formou kazateľnice, z ktorej Boh oznamuje veľké pravdy evanjelia. Ježiš si "sadne a učí zástupy". Veľa toho nepotrebuje. Iba otvorené srdce a naše chabé dannosti. Boh aj cez našu slabosť ohlasuje pravdy spásy. Deje sa to vtedy,ak po našom vyznaní slabosti,nastúpi  odhodlanie vrátiť sa ku Kristovi. Bohatý rybolov je možné zažiť aj v dnešných časoch.

Záujem o hlavu.

Počas života si mnohí ľudia získajú náš obdiv a rešpekt. O niektorých z nich vieme,že vedia pekne hovoriť. Niektorí kvetnato a zápalisto,iní racionálne a logicky-k veci,žiadne "omáčky". Iní hovoria z pamäti,nepotrebujú poznámky. Niektorí riešia ťažké matematické príklady akoby to bola malá násobilka. Mnohým stačí,aby si raz prečítali text a môžu ho zopakovať od slova do slova,nech je akýkoľvek rozsiahly. Toto všetko a ešte aj niečo iné,nám stačí na to,aby sme na adresu konkrétneho človeka povedali takéto svedectvo: chcel by som mať jeho hlavu. Napadlo mi to,keď som si prečítal udalosť o uväznení a mučeníckej smrti Jána Krstiteľa/Mk 6,14-29/. Okrem iného sa tam dočítame o tom,ako mladá, zvodne tancujúca dievčina,na popud svojej matky,žiada kráľa Herodesa o "hlavu Jána Krstiteľa". Robí to preto,lebo matka zúri na proroka od Jordána a snuje plány krutej pomsty. Keby chcela,mohla mať "hlavu Krstiteľa" v inom slova zmysle. Nie na mise,po vykonaní krutého rozsudku,ale priam ako na podnose mohla mať k dispozícii myšlienky spásy,ktoré mal Ján vo svojej hlave,mysli,srdci,duši...Keby sa bola otvorila Božiemu učeniu o Mesiášovi,ktorého Ján predpovedal a predstavil spoločenstvu pri Jordáne,mohla do konca života žiť podľa náuky spásy. Nič však, z toho nebolo. Mala síce záujem o Jánovu hlavu,ale ako o odseknutú časť ľudského tela/čo znamená istú smrť/, a nie o hlavu v zmysle myšlienok cesty spásy/čo znamená istý Boží život/. Vyprosujme si "Jánovu hlavu",aby sme žili pre Boha a pre večný život.

Sprievody v živote kresťana.

Možno ste niektorí z vás sledovali úvodný ceremoniál olympijských hier. Všetky výpravy sa usporiadajú do spoločného sprievodu. Na čele ide vlajkonosič,ktorý hrdo zviera v rukách zástavu svojej krajiny. Ľudia,ktorí to sledujú v priamom prenose sa pýtajú:kedy pôjdu tí naši,kedy pôjde ten náš sprievod? Počas života zažijeme veľa sprievodov. Folklórny,politický,športový i náboženský. V niektorom z nich,určite sme už našli svoje miesto. Krátkodobé,či trvalé. Mnohí z nás sme už absolvovali nejeden pohrebný sprievod. Lebo nám zomrel blízky človek,priateľ,kolega. Ani jeden z nich nebol ešte "ten,náš sprievod". Neboli sme v ňom hlavnou postavou. Ten ,náš sprievod,ktorý vedie z kostola na cintorín,ešte len príde. Nikto z nás sa mu nevyhne. Je to zákonité,že pozemský svet opúšťame. Ide o sprievod veľkej pokory pred Pánom života a smrti,ktorý nás k sebe povoláva. Skôr,ako sa tak stane,uvedomujeme si dôležitosť iných sprievodov v pozemskom živote. O ktoré ide? 1,Sprievod,ktorý hľadá Boha. Predstavme si situáciu z evanjelia,ktoré hovorí dvanásťročnom Ježišovi v chráme/Lk 2,41-52/. Božie slovo upozorňuje,že Ježiš sa počas púte stratil a rodičia ho bolestivo hľadali,kým ho nenašli v chráme,medzi učiteľmi Zákona. Dali bokom svoju únavu i požehnané zážitky z púte,lebo hľadanie malého Ježiša sa stalo pre nich prioritou. 21.januára spadlo malé lietadlo s futbalistom Emilianom Salom do Lamanšského prielivu. Oficiálne zložky chvíľu trosky lietadla hľadali,no napokon to vzdali. Niektorí hráčovi kolegovia a iní ľudia sa vyzbierali na použitie najnovšej techniky,ktorá asi po dvoch týždňoch trup lietadla objavila v hlbinách. Hľadanie Boha patrí v pozemskom živote k prioritám č.1. Máme šťastie a milosť,keď nájdeme v pozemskom živote ak nie zástup,tak aspoň malý húf ľudí,ktorí nám ukazujú,ako hľadať Boha. Hľadanie Boha tu, v hlbinách pozemského života, má najmä ten zmysel,že ho potom ľahšie objavíme a objímeme vo večnosti. 2,Nie veľký,ale predsa zástup,či sprievod,chce si Ježiša najprv "overiť". Hovoríme o udalosti,ktorú opisuje sv.Ján/1,38-39/. Niektorí učeníci sa opýtali Ježiša:"Učiteľ,kde bývaš?" On im odpovedal:"Poďte a uvidíte". A evanjelista dodáva,že zostali v ten deň u neho. Žalmista predkladá podobnú myšlienku,keď hovorí:"Skúste a presvedčte sa,aký dobrý je Pán"/Ž,34/. Keď si ktokoľvek z nás kupuje nejaký tovar,pri doručení alebo kúpe počujeme upozornenie:ak nebudete spokojní,môžete ho vrátiť. Ten,kto spoznal Ježiša a snažil sa žiť podľa evanjelia,už nehľadá možnosti "vrátenia viery". Vie,že Boh mu dal všetko,celú svoju lásku. A on sa ju snaží opätovať. Ježiš nikdy nikoho nenúti. On ponúka,motivuje svojou láskou. Mnohí,teda,zostávajú u neho natrvalo a vedia,že ich nič neodlúči od Ježišovej lásky. 3,Sprievod Dvanástich. Tak označujeme apoštolov-Ježišových najvernejších. On im zveruje veľkú duchovnú výzbroj-dal im moc nad nečistými duchmi. Zároveň ich upozorňuje,aby si nič,okrem palice,nebrali so sebou. Chce,aby sa v prvom rade spoliehali na "Božiu výzbroj",nie na pozemskú. Takto ich podrobil dosť veľkej skúške. Praví Ježišovi nasledovníci okúsia aj nedostatočné materiálne  krytie,či zabezpečenie. Tých,čo neprestanú v neho dúfať,bohato odmení. Veriaci sú tí,ktorí veria,že Boh im dal viac ako tento svet. A to napriek tomu,že nie sú,možno kvôli viere,dostatočne pozemsky poctení a honorovaní. Boh nám dal veľa. Prostredníctvom krstu nás prijal medzi svoje milované deti. Zaslúžime si te náš pohrebný sprievod. Lebo tí,čo videli náš zápas o vieru,povedia,že sme kvôli tomu žili a že Boh bol pre nás všetko vo všetkom. 

Čas s Bohom.

Raz som bol svedkom situácie,kedy muž navštívil svoju manželku v nemocnici. Prišiel sám popoludní,počas návštevných hodín. Oči manželky sa na chvíľu rozžiarili,ale o pár sekúnd ich zakryl akýsi pomyselný mrak. Vzápätí nasledoval dôvod v podobe otázky:A deti sú kde? Typická otázka,primeraná pre každú dobrú matku. Vyjadruje starosť a zodpovednosť ohľadom svojich najbližších. Manžel pokojne odpovedal,že deti zostali zo starými rodičmi. Manželka sa na to zjavne uspokojila,lebo vedela,že tam im je dobre a že im nič nehrozí. Občas si kladieme otázku:kde sú tie deti Božie,ktoré odchádzajú z tohto sveta prostredníctvom fyzickej smrti? Veľmi by sme chceli,aby patrili Bohu,lebo veríme,že pri ňom im je dobre a že tam,pri ňom sa im nič zlé už nemôže stať. Takúto istotu nemôže mať nikto,ale všetci máme istotu v tom,že Boh nás počuje,keď ho budeme prosiť za spásu nášich zosnulých. Ako môžeme tu na zemi definovať čas strávený s Bohom? 1,Čas strávený pri Bohu nie je strateným časom. Predstavme si rozhovor dvoch ľudí. Jeden z nich niečo vysvetľuje,ale druhý iba krúti hlavou na znak nesúhlasu. Napokon ten prvý povie:"Vieš čo,ja tu s tebou zbytočne strácam čas"! Možno boli v našom živote situácie,kedy sme chceli,pod vplyvom zložitej situácie,Bohu adresovať tie isté slová...No,po čase,sme museli uznať,že sme uvažovali nesprávne. Zistili sme,že s Bohom nestrácame,ale iba získavame. Komunikáciou s nejakým povrchným človekom môžeme stratiť množstvo drahocenného času,ale komunikáciou s Bohom rastie naša duchovná výbava do takej miery,že sa na stretnutie s Pánom vo večnosti stávame stále viac a viac pripravenejšími. 2,Určite nejeden z nás počul alebo povedal túto vetu:"Žijeme zlé časy". Aj dnes by mnohí pri týchto slovách súhlasne prikývli. A mali by k dispozícii dôkazy veľkej argumentačnej sily. Nemôžeme tak ľahko povedať,že žijeme zlé časy,ak sme spoznali Boha osobne. Ak nespoznávame Boha vo svojom živote,sme oprávnení konštatovať,že náš život je poloprázdny a že žijeme zlé časy. Markovo evanjelium zachytáva situáciu, podľa ktorej Ježišovi rodáci spochybňujú jeho moc a poslanie/Mk 6,1-6/. Nechali sa počuť:"Skade to má tento? Aká to múdrosť ,ktorej sa mu dostalo, a zázraky ,čo sa dejú jeho rukami?! Vari to nie je tesár,syn Márie a brat Jakuba a Jozesa ,Júdu a Šimona? A nie sú tu s nami jeho sestry? A pohoršovali sa na ňom". Tieto výroky svedčia o zlých časoch pre obyvateľov Nazareta,lebo nespoznali čas svojho navštívenia. Každý jeden z nás môže do tzv. zlých časov vložiť svoj príspevok viery a oživiť ich Kristovou prítomnosťou. 3,V bežnej praxi života používame výraz-krátkosť času. Pre krátkosť času: a,hovoríme stručne,lebo aj iní chcú hovoriť a aj preto,lebo niekedy sme všetci unavení zo záplavy a devalvácie slov v dnešných časoch, b,konáme v chvate,lebo nás tlačia rôzne termíny a dostávame sa až do situácie chorobného stresu, c,máme sa rozhodovať v sekunde,lebo inak by nás dnešný svet považoval za nepružných a nepripravených pre súčasný štýl života. Žiaľ,obeťou tohto štýlu zmýšľania a konania sa stáva aj náš vzťah k Bohu. Má podobu:zbrklo,rýchlo,v chvate,často bez myšlienky a hlbky. Na kontakt s Bohom potrebujeme čas. Potrebujeme mu čas venovať,čas zasvätiť,čas obetovať,dať...Boh má vedieť,že sme sa pristavili kvôli nemu a že chceme s ním udržiavať "horúcu linku". Potom nám určite pripraví miesto,aby sme sme s ním tešili naveky. Vo sv.omši sa používa známa invokácia. Kňaz povie:Hore srdcia! a ľudia odpovedajú:Máme ich u Pána! Každý,kto mal za života na zemi pozdvihnuté srdce k Bohu,aj po smrti ho nájde v Božej blízkosti.

Hrôza alebo zimomriavky z Ježiša?

Blížia sa prezidentské voľby na Slovensku. Už prebiehajú verejné,odborné i menej kvalifikované debaty na túto tému. Bol som svedkom jednej z nich. Jeden z diskutérov/pri káve a pivku/podrobne vykresľoval,čo by urobil,keby sa stal prezidentom on. Keď to počuli spoludiskutéri,zmocnila sa ich hrôza. Povedali si,že je dobré,že tento veľkohubý rečník nikdy prezidentom nebude. Niekedy je lepšie,keď je od slov k skutkom ďaleko. Vidíme,že človeku nemusí nahnať hrôzu iba nejaké nešťastie. Stačí sa započúvať do debát,ktoré naznačujú,ako "hrôzostrašne" zmýšľajú niektorí ľudia. Evanjelium sv Marka prináša správu o niektorých hrôzach/Mk 5,1-20/. Hrôza č.1-človek posadnutý nečistým duchom. Akúže môžeme mať predstavu alebo pocit z človeka,ktorý má takúto charakteristiku?:"Býval v hroboch a nik ho už nemohol zviazať ani reťazami. Lebo často ho sputnali okovami a reťazami,ale on reťaze roztrhol a okovy rozlámal, nik ho nevládal skrotiť". Hrôza č.2-črieda svíň, v počte dvetisíc kusov sa potopila v mori,po tom,čo Ježiš do nich poslal zlých duchov. Pastieri a majiteli svíň  určite vyčíslili ťažké materiálne straty. Hrôza č.3-človek,ktorého Ježiš zbavil nečistého ducha. Svätopisec uvádza,že po Ježišovom zázračnom zásahu,sedel človek:"oblečený a pri zdravom rozume". Keď ho takto videli ľudia "schytila ich hrôza". Ide o dosť prekvapujúci fakt. Čakali by sme od nich prajnejšiu reakciu. Reakciu radosti,že človek je zachránený. Oni však mali skôr hrôzu z Ježiša. Prečo? Určite sa pýtali kto to je,že dokáže robiť takéto divy? Aká je vlastne jeho moc? Nie je ešte horší ako diabol,ktorý bol donedávna v tomto tu človekovi? Nedivme sa,ak ľuďom vírili v hlave takéto a podobné myšlienky. Ak by sme chápali vzťah s Bohom ako akúkoľvek stratu,potom môžeme mať oprávnene z neho hrôzu. Tento efekt nemusí byť falošný. Môže byť súčasťou ponímania viery,ale nie absolútnou. Boh je aj  Sudca,no v prvom rade Láska. Položme si však inú otázku? Kedy sme mali naposledy z Ježišovho počínania zimomriavky? Nie hrôzu,ale zimomriavky. Ide o úkaz,kedy sa v našom vnútri deje niečo veľké a významné. Napríklad,nadšenie pre Krista,ktorý je Vykupiteľom a Spasiteľom,ktorý priniesol a ukázal cestu spásy. Aby sme sa k tomu prepracovali,musíme viac uvažovať nad Ježišovým pôsobením do takej miery,že ho budeme považovať za nasledovaniahodného. Až potom môže nastať čas zimomriavok. Možno aj hrôzy. No nie hrôzy z Ježiša,ale zo seba. A to preto,lebo sme toľko času stratili tým,že sme zanedbali cestu hľadania spásy.

Od Ježiša možno mnoho očakávať.

Istý človek,odborník v ekonomike,odchádzal do dôchodku. Uznanie a renomé si získal tým,že dokázal pozdvihnúť krachujúce firmy. Urobil také opatrenia,ktoré dokázali zachytiť pád nejakej inštitúcie. Dokázal nastaviť systém tak,aby sa inštitúcia vymanila z mínusových čísel a dostala sa do pokojných vôd existencie. Len čo prekročil prah dôchodkového štýlu života,už mu zaklopal ktosi na dvere. Prišli za ním ľudia,ktorí reprezentovali nejakú krachujúcu inštitúciu a povedali,že potrebujú pomoc. Prosili ho:"Nechceme od vás nič viac iba to,čo ste urobili tam a tam". A na svetlo vytiahli jeho úspešné účinkovanie v akejsi firme. Nechceli nič viac a nič menej,len tú stratégiu,ktorú uplatnil na predchádzajúcom pôsobisku. Evanjelium zachytilo Ježiša pri návšteve v nazaretskej synagóge/Lk 4,21-30/. Ujal sa slova a stopercentne vystihol túžby svojich rodákov,keď povedal:"Počuli sme,čo všetko sa stalo v Kafarnaume,urob to aj tu,vo svojej vlasti". Akoby počul ich nástojčivú výzvu:Nechceme od teba nič viac,iba to,čo si urobil v Kafarnaume. Škoda,že si neuvedomili,že môžu od Ježiša očakávať omnoho viac,ako iba zopár zázrakov a uzdravení. On im ponúkol omnoho viac. Ponúkol im možnosť uveriť v neho ako v Mesiáša,ktorý prišiel vyslobodiť človeka z jarma hriechu a smrti. Ktorý človek je pripravený takto prijať Ježiša do svojho života? 1,Ten,ktorý potrebuje zažiť hlbku života. Je to človek,ktorý sa jej dožaduje,lebo zažíva iba plytkosť. Počuje síce denne slová,ale sú to iba frázy,slogany,heslá,výkriky,pokyny,nariadenia,vyhrážky,ultimáta. Dnešný človek je s týmto stavom denne konfrontovaný a často znechutený a sklamaný. Chýba mu pravdivosť a hlbka. Tú nájde až vtedy,keď sa započúva do Božieho slova,bude nad ním uvažovať a urobí z neho meradlo svojho konania. Vtedy objaví dokonca,pravú radosť,ktorú môže dať iba Boh vo svojom slove. 2,Ten,kto príliš dôveroval tomuto svetu. Dôveroval a zostal sklamaný. Vytvoril si v tomto svete príliš veľa istiacich prvkov. Naučil sa viac dôverovať svetu ako Bohu. Vo vzťahu k nemu si vytvoril málo istiacich pút. Možno práve preto,sa objavujú v posledných rokoch v našich kostoloch obrazy,na ktorých dominuje Ježiš,z ktorého vychádzajú lúče milosti a v spodnej časti obrazu sa nachádza nápis:Ježišu,dôverujum ti. Možno ide o prozreteľnostnú myšlienku pre ľudí tejto doby,ktorí sú príliš istení k tomuto svetu. K tomuto svetu pripútaní byť môžu,ak sú najprv ku Kristovi. Pri každej návšteve pozdvihnime zrak k obrazu Božieho milosrdenstva a povzbuďme sa krátkou,ale účinnou modlitbou k Tomu,ktorý jediný je hoden absolútnej dôvery. 3,Ten,kto cíti ambíciu rozdávať a rozdávať sa. Pri tejto aktivite potrebuje Boha ako zdroj,prameň,pokladnicu všetkých darov. Človek,ktorý sa sýti Pánovou prítomnosťou je žiadaný. Ako osoba je pre dnešný svet málo prijateľný,ale svet lačnie po hodnotách,ktoré vyznáva a podľa nich aj žije. Ĺudia chcú priam z neho strhnúť všetky tieto hodnoty a ukoristiť pre seba. Presne tak,ako vojaci na Kalvárii strhli z Ježiša šaty a hodili o ne lós. Zrejme ani netušili,čo hodnotné od zomierajúceho Pána získali. Po Poprade občas jazdí malé auto-elektromobil. Na boku má nápis:Som nabitý!. To znamená,že je k dispozícii,že jazdí na energiu,ktorú musí najprv nabiť a až potom môže ukázať svoje schopnosti v uliciach mesta. Kresťan je akoby nabitý energiou,ktorú získava od Boha tým,že s ním komunikuje. A neraz musí ukázať vitalitu,silu,odolnosť a pružnosť v nástrahách tohto sveta. Nabitý Božou silou sa chce rozdávať,lebo cíti,že toto je jeho poslanie. Boh urobí pre nás viac,ako si môžeme myslieť, predstavovať a dúfať. Pre každého z nás môže urobiť viac ako urobil v Kafarnaume,Nazarete a inde. On z nás môže urobiť služobníkov evanjelia,ktorí prijali Krista ako záruku večného života.  

Talent,či povolanie?

Pred nejakým časom v sídle istej inštitúcie odmeňovali talenty. Jeden z organizátorov povedal nasledujúce slová: talent treba najprv vyhľadať, potom si ho udržať a formovať ho. Určite hovoril z vlastných skúseností. Vždy,keď hovoríme o zasvätenom živote,máme na mysli paralelu s talentom. Aj povolanie treba vyhľadať,udržať si ho a následne formovať. Tí,ktorí vyhľadávajú talenty majú k dispozícii prostriedky. Majú tímy,štruktúry,projekty a hlavne finančné prostriedky. Sú to akoby záchytné siete,ktoré "ulovia" nadaných ľudí pre nejakú činnosť. No nestačí to,lebo talenty treba udržať. Udržať sa dajú,ak im niekto predstaví budúcnosť. Budúcnosť takú, v ktorej budú môcť realizovať svoje schopnosti a hlavne takú,ktorá im zabezpečí materiálne potreby,pokiaľ možno,do maximálnej miery. Až potom prichádza finále. Tam materiálne lákadlá nestačia. Talent musí chcieť na sebe pracovať. A popritom sa zopár ľudí dobre zabezpečí a zarobí na základe objavenia nadaného človeka. Tam musí talent ukázať svoj charakter. Nie všetky talenty ustoja svoju slávu. Mnohí ho nedotiahli do konca. Zastali na pol ceste. A čo má s tým spoločné povolanie? Aj povolanie treba objaviť. Môžu pomôcť štruktúry,projekty ba dokonca i finančné prostriedky. No najväčším inšpirátorom povolania je štýl života,ktorý kandidáta osloví. Štýl,ktorý obsahuje isté odriekanie,slobodu a aj duchovnú náplň povolania. Povolania majú dnes ťažkú pozíciu/kedy mali ľahkú?/. Povolania totiž bývajú konfrontované s extrémne zaujímavými ponukami sveta. Popri nich sa môže povolanie javiť ako žobrák stojaci vedľa štýlovo nahodeného elegána. Tak je to správne,lebo takto stál aj Pôvodca každého povolania,keď o sebe povedal,že "Syn človeka nevie,kde by hlavu sklonil". Napriek tomu tzv.hendikepu sa našli takí,ktorí Ježiša kontaktovali s otázkou:Učiteľ,kde bývaš? Z toho vyplýva,že povolania si dokážu aj dnes udržať vysoký štandard záujmu tých,ktorí dokážu demaskovať prefíkané spôsoby nachádzania adeptov na rôzne iné činnosti. Ak by také existovali v oblasti povolaní,skôr,či neskôr by sa prezradili a skončili svoju pochybnú existenciu. Povolania treba formovať. Táto činnosť má byť permanentná. Zostáva aktuálnou do konca života. V prípade talentov  táto ambícia končí na veku a na fyzických možnostiach ľudského organizmu. V prípade povolania sa formačná fáza realizuje až do odchodu z tohto sveta. Talent opúšťa arénu ako bohatý človek,nezriedka však s podlomeným zdravím,na základe extrémne ťažkého tréningu. Povolaný človek môže odísť ako formovaný a pripravený pre Božie kráľovstvo. Paradoxne sa stalo to,že zopár talentov opustilo kariéru,kvôli tomu,že našli zmysel života v zasvätenom živote. Stal sa však aj opak. Niektoré povolania zanechali cestu zasväteného života,lebo ich zmohla vidina realizovania talentu na báze komerčného zhodnotenia svojich schopností. Aj povolaný človek je človekom talentu. Dostáva od Pána schopnosť privádzať ľudí k dokonalému majstrovstvu-k schopnosti zaklopať na dvere nebeskej vlasti.