Veľkonočné dary od Zmŕtvychvstalého

Paradoxne, začnem Vianocami. Poznáte to. Počas Vianoc navštívite rodinu, v ktorej sú malé deti.  Zvyčajne sa k nim prihovoríte zaužívanou frázou: „Povedz, čo ti priniesol Ježiško?“

Zažili ste už niekedy, aby sa niekto vo veľkonočnom období pýtal dieťaťa túto frázu? Sotva! Hoci sa práve v období sviatkov Ježišovho zmŕtvychvstania najviac stretávame s Pánovou dobrotou. Naučme sa, že nám Zmŕtvychvstalý priniesol dary nesmiernej hodnoty. Spomeňme aspoň niektoré.

            Veľkonočné sviatky vnášajú do života čistotu. Všetci poznáme ten príjemný pocit, keď si ľahneme do čistých perín. Ide o blaživý pocit, ktorý človeka prenikne
po stránke telesnej i duševnej.                                                                                                   Po stránke duchovnej platí, že človek, očistený od jarma hriechu, má dušu v blaženom pokoji, ktorému sa nijaký iný pocit nemôže vyrovnať. Máme nielen pocit, ale najmä istotu, že Božia milosť si potom nájde miesto v srdci a bude si hovieť v jeho čistote, ktorá je darom a výsledkom Ježišovej veľkonočnej obety.

            Človek potrebuje dýchať. Vedia o tom svoje ľudia, ktorí majú s dýchaním problémy. Niekedy sa žiada doslova „vyletieť“ z ťaživej atmosféry a poriadne, zhlboka sa nadýchnuť. Stačí raz – dva razy, aby sme obnovili pravidelný cyklus dýchania na čerstvom vzduchu.                                                                                       V období Veľkej noci sú pokrstení viacerí dospelí. Krstom, akoby sa zhlboka nadýchli a opustili „dusno“ predchádzajúceho spôsobu života. Od krstu začína pravidelný cyklus „dýchania“ v Božej milosti, ktorá do ich duší prúdi najmä
zo sviatostí Cirkvi.

            Vždy, keď slávime sviatky Veľkej noci a prežívame Ježišovu obetu Kalvárie, musíme si pod dojmom silného Ježišovho výkriku na kríži položiť otázku, či sme urobili všetko pre svoju spásu.                                                                                                  Veľkosť Pánovej obety nás nenecháva chladných a vyvoláva pocit  bázne
voči dôstojnosti Pánovej absolútnej obete. Ona sama sa nám prihovára, aby sme ju
vo svojom živote zohľadnili a kvôli nej sa vždy znova odhodlávali na zápas proti zlu v našom srdci a v našom okolí. Priamo nám sú adresované slová sv. Pavla: „Deti moje, znovu vás v bolestiach rodím, kým vo vás nebude stvárnený Kristus.“ (Gal 4, 19)

            Veľkonočné sviatky vtláčajú do nás pečať novosti. V prvom rade ide o nový pohľad na našu neutešenú situáciu hriešnosti. Je to stav, ktorý je dôsledkom dedičného hriechu a môže spôsobiť stav dezilúzie a rezignácie. Z tohto bezútešného pohľadu nás môžu vyslobodiť inšpirované slová, ktorých autorom je apoštol národov, sv. Pavol: „Aj pohania sú spoludedičmi, spoluúdmi a spoluúčastníkmi prisľúbenia v Kristovi Ježišovi.“ (Ef 3, 6)        

            Sú to slová plné nádeje a láskyplnej starostlivosti, ktorej sa nám
od Zmŕtvychvstalého dostáva. Boh nechce nikoho „vymknúť“ z blaženosti svojho príbytku.                                                                                                    

Každý rok na slávnosť zmŕtvychvstania nás Boh objíma radostnou istotou,
že veľkonočné dielo dokonal za nás, aby sme nestrácali nádej. Ak sa jej ušlo pohanom, podľa Pavlových slov, tak určite nebude Boh skúpy voči nám, ktorí sme už obmytí vodou krstu.

            Za zamyslenie stojí pripomenúť si podobnosť dvoch slov: prístup a pristúp. Majú odlišné významy, hoci sa navonok líšia len minimálne. Prístup znamená postoj človeka k nejakej skutočnosti. Pristúp je však výzva adresovaná niekomu, aby sa priblížil, aby bol viac na očiach.

Slávnosť Zmŕtvychvstania Pána nám predkladá obidva významy. Slovo „prístup“ vo svetle Pánovho vykupiteľského diela znamená, že prístup obety a obetavosti bude raz vysoko ocenený. Slovo „pristúp“ máme chápať ako Pánovu výzvu často prijímať z Pánovho oltára, lebo na základe Ježišovej obety máme my, hriešnici, prístup k pokrmu, ktorý ostáva pre večný život. Volíme si správny prístup, ak na výzvu: „Pristúp!“ – prijímame presväté Telo a Krv Pána Ježiša.

O niektorých skutočnostiach zvykneme hovoriť, že sú hodné námahy. Dnešným jazykom povedané – aktivita pre dobrú vec. Všetci vieme,
že v parlamentných laviciach sedia nami volení naši zástupcovia. Novinári napríklad skúmajú, ako (ne)aktívne sa správa ten – ktorý poslanec počas výkonu svojho mandátu: ako hlasoval, ako sa zapájal do diskusie, alebo či predkladal návrhy, pripomienky, atď.

Veľkonočné sviatky skúmajú každého z nás, akí sme aktívni v boji
proti hriechu. Nezachytí to však nijaké hlasovacie zariadenie či displej s uvedením počtu hlasov „za“ alebo „proti“. Túto skutočnosť ale zaznamená naša duša,
ktorá uchováva stopy zápasu so zlom. Zachytí to aj naše prostredie, ktoré reaguje
na naše pokusy eliminovať hriech a vyhlásiť celoživotný zápas s protivenstvom zloby. Schému tejto aktivity nájdeme v Božom slove. Evanjelium nám ju pripomína takto: „Proste a dostanete, hľadajte a nájdete, klopte a otvoria vám.“ (Mt 7, 7)

Veľkonočné sviatky nás povzbudzujú k požehnanej aktivite, ktorá najprv predpokladá z našej strany nikdy nekončiace prosby. Bez pomoci „zhora“ nie sme schopní konať dobro. Zmŕtvychvstalý nás nabáda hľadať v pozemskom živote stopy večnosti. Ak nie inde, tak ich určite vo svojich životných skúškach objavíme.

Požehnaná schéma aktivity vyúsťuje do klopania na svedomie ľudí dneška. Ide o schopnosť prorocky vydávať svedectvo o Víťazovi nad smrťou a hriechom. Práve ľudia dnešnej doby potrebujú počuť toto klopanie, ktoré sa rozlieha v útrobách ich zatvrdnutého svedomia. Boh požehnáva túto aktivitu mnohými milosťami.

Čo nám prinieslo Ježišovo veľkonočné víťazstvo? Úľavu v skúškach a strastiach, nádej v bezvýchodiskových situáciách, radosť v záplave katastrofických informácií, kreativitu v konaní dobra uprostred ducha ubíjajúcej konzumnej spoločnosti, a tiež aj povzbudenie k večnosti, zatiaľ čo svet ponúka iba krehkú krásu a dokonalosť materiálneho sveta.

Kandidát na prezidenta.

V živote človeka zohrávajú dôležitú úlohu kuchári. S mnohými sme sa stretli v stravovacích zariadeniach škôl,inetrnátov,závodných kuchýň,hotelov,či bežných reštavrácii. Pre mnohých má však,najvyšší kredit,domáca kuchyňa reprezentovaná matkou,či starou mamou. Spomínam si na dva roky strávené na ZVS. Tam sa vystriedalo kuchárov! O niektorých z nich sa vytvorila mienka,podľa ktorej,nie je isté,či chcú konzumenta priotráviť,prípadne odnaučiť jesť. Cestou,čo sme sa blížili k objektu jedálne,už boli počuť medzi vojakmi diskusie:"nevieš,kto dnes varí?". Keď padlo konkrétne meno,niektorí sa otočili na opätku,lebo nechceli zažiť konfrontáciu s diskutabilným pokrmom. Je isté,že boli aj opačné prípady. Niektorí sa stavali do radu aj dvakrát. Dobrý kuchár si veľmi rýchlo získa meno a chýr o ňom priťahuje konzumentov,ktorí nechcú byť sklamaní. Začal som kulinárskou témou. Nečudujte sa. Blížia sa voľby. Tie prezidentské. Všade "sa varí" v plnom prúde,resp.dovára. Politický kotol je plný ingrediencií a už v ňom vrie. Kuchárov je veľa. Každý z nich hovorí,že chystá vlastnú špecialitu. Každý z nich chce byť orginálny. Čo treba skúmať pri posudzovaní kvalít kuchára,ktorý varí v politickom tlakovom hrnci? 1,Aké produkty,výrobky,potraviny používa? Z čoho varí? Je vítané,ak ťaží z vlastných skúseností. Je vítané,ak nejaké má. Profesné i životné. Privítame,ak môže ponúknuť hodnoty,ktoré práve jeho formovali počas života. Obdivujeme,že kvôli týmto hodnotám priniesol aj určité obety. Nehrnie sa do úradu len preto,aby "poslúžil" určitej skupine a dostal sa do pozície istej servilnosti. Podľa môjho názoru,malo by sa o ňom vedieť skôr,ešte pred voľbami. Rýchlokvasení kandidáti,ktorí musia veľa energie a peňazí investovať/to je,napokon ich vec/,do sebapredstavenia,môžu ohúriť verejnosť,no nie presvedčiť o tom,že sú "kandidáti všetkých".Niektorí z nich tvrdia,že chcú "spájať",no pritom sa vie,že oni už "spojení/s niekým vplyvným/,či napojení"/túžbou po moci/,sú. Pre mňa,ako konzervatívneho voliča,je z hľadiska dlhodobosti,permanentná vernosť istým zásadám,kreditom najvyšším a hovorí to v prospech kandidáta,ktorý sa vživote takto prezentoval. 2,Kandidát sa prejavuje postupom varenia. Nemôže byť pasívny vo vzťahu k verejným skutočnostiam. Mal by uviesť svoj plán,myšlienku/nie klišé,ktoré nachádzame v letákoch/,ktorú sa pokúsi vniesť do života spoločnosti. Jeho úrad sa nemôže orientovať iba na dôstojnú reprezentáciu na verejnosti/tiež dôležité/,ani sa nemôže obmedzovať iba na komentovanie tipu: toto je zlé a toto zas dobré. Jeho funkčné obdobie by malo obsahovať návrhy,podnety,ktoré slúžia na ochranu ľudskej dôstojnosti a ochrane toho,čo je v zhode s Božou vôľou,vo vzťahu k životu vo vlasti. Mal by pomenovať procesy v spoločnosti,ktoré sú proti tomuto smerovaniu a postaviť za tých,ktorí chcú žiť a pracovať v dôstojných materiálnych a morálnych podmienkach. Mal by byť silný,lebo v spoločnosti sú na jeho osobu a úrad vyvíjané veľké tlaky a  možno vydierania. Optimálne je,keď má čistý štít a predstavuje istú bezúhonnosť života. 3,Stáva sa spolukonzumentom s tými,pre ktorých varí. Slabí v spoločnosti majú mať v ňom oporu. Všetci,ktorým sa ukrivdilo,majú pocítiť,že sa stáva pre nich akýmsi tútorom. Má mať pre nich odkaz,podľa ktorého "konzumuje z ich hrnca" t.j. drží sa evanjeliového posolstva:radujte sa s plačícimi a plačte s plačúcimi. Ťarchy a problémy bežného človeka ho majú zaujímať prioritne. To,čo hovorí,mal by potvrdzovať v praxi verejného i súkromného života. Ak už je takto žiť zvyknutý,o to lepšie. Ľudia potrebujú konečne zažiť osobnosť,ktorá nie je previazaná s nikým a s ničím,iba s Ježišovou cestou evanjelia.

Riziko stavania sôch.

Viete,kto je Ole Einar Bjorndalen? V oblasti športu mimoriadna osobnosť. Je to Nór,ktorý pretekal v disciplíne biatlon dvadsaťpäť sezón! Počas kariéry získal tinásť olympijských medailí,z toho osem zlatých. Mal prezývku: Kanibal,pretože tak nekompromisne išiel za víťazstvami. Uvádza sa,že súčasťou jeho tréningu bolo aj behanie po žeravých uhlíkoch na boso. Preto,počas pretekov,bol v behu  na lyžiach, ťažko dostihnuteľný. V rodisku,v Simonstrande mu ešte za života postavili sochu. Rodáci si ho takto uctili. Socha je vysoká tri metre a váži cca dvesto kilogramov. Keď ukončil kariéru,vyliezol na svoju podobizeň a pózoval fotografom. Akoby chcel naznačiť,že investícia do tejto sochy nebola zbytočná. Teraz spomeniem iný príklad so sochou. Vo februári 2019 v poľskom Gdansku skupina mužov zhodila na zem sochu. Socha bola podobizňou významného kňaza,preláta,ktorý v Gdansku pôsobil a v osemdesiatych rokoch podporoval Solidaritu. Z vďačnosti mu tamojší obyvatelia postavili sochu. Prelát zomrel v roku 2010. Nikto netušil,ako sa raz situácia zvrtne. V poslednom čase sa prevalila cez život Cirkvi vlna škandálov so zneužívaním detí.  Práve teraz kulminuje. Začali sa ex post ,objavovať údajné svedectvá zneužívania aj vo vzťahu k nebohému prelátovi. Napätie vyvrcholilo práve v tomto čase,keď v noci ,vyššie spomínaná skupina mužov,zhodila sochu preláta. Na prekvapenie,nezhodili ju na holú zem,ale miesto pádu sochy vystlali pneumatikami,aby sa nezničila. Chceli tým povedať,že nechcú zničiť majetok,ale "zhodiť mýtus",ktorý sa okolo kňaza neprávom vytvoril niekedy v minulosti. Je v tom veľa poučného. Blíži sa obdobie štyridsaťdňového pôstu. Blíži sa čas "búrania mýtov" o sebe. Podstavce a sochy na nich inštalované,nemusia predstavovať nijakú istotu. Neexistuje nijaká istota,až kým ju nepotvrdí Boh. Boh sa vo svojej spravodlivosti neriadi nijakými sochami,ktoré postavil človek. Pravý pamätník dokáže postaviť iba Pán. Keď ho vystaví on,nik ho už potom,nebude môcť zhodiť. Pôstne obdobie využime na to,aby sme zrúcali falošné predstavy,ktoré budujeme sami v sebe alebo sa o to usilujú nejakí priaznivci,ktorí túžia nekriticky, s našou slávobránou vyzdvihnúť aj svoju. V pôstnom období nám Boh dáva milosť,aby sme začali budovať niečo nové. Staré,hriešne podstavce života,máme rýchlo zbúrať. Často sú iba umelé a duté. Chýba im obsah. Chýba im základný stavebný materiál-milosť,ktorú dáva Boh,aby sme obetavo niesli svoju ťarchu kríža a pomáhali v tejto činnosti aj našim blížnym. Stavebným materiálom je aj milosť daná Bohom,aby sme nekompromisne bojovali proti hriechu a neresti. Taký materiál Boh rešpektuje a oceňuje v podobe triumfu,nie v zmysle sochy z bronzu,ale v podobe živého,nového stvorenia,pripraveného pre večný život.

Nový poriadok zoradenia..

Zúčastnil som sa osláv v istej rodine a to v rámci životného jubilea. Súčasťou bolo aj fotografovanie. Okrem rodinných príslušníkov,ktorí behali so smartfónmi po sále a snímali z každého i nemožnéhp uhla,bol tam aj oficiálny fotograf. Po večeri nás vyzval,aby sme vstali a zoradili sa. Urobili sme to podľa svojho: kto kde prišiel,tam sa postavil. Fotografovi zvraštilo tvár od nevôle. Zakričal:"nie,nie,nemôžete takto stáť!". A vzápätí nás začal premiestňovať. Vyšší do zadu,nižší zostali viac vpredu,deti úplne do prvého radu,spolu s prítomnými seniormi. Párkrát nás ešte poprehadzoval,kým nebol úplne spokojný. Potom prišla chvíľa pre fotografiu. Vydarila sa. Pomyslel som si: ktovie,aká by to bola fotografia,keby nás odfotil podla poriadku a zoradenia,ktoré sme si naordinovali sami? Bola by to katastrofa,jemnejšie povedané-nevydarená fotografia. Ježiš,podľa evanjelia,vyučoval apoštolov. Učil ich mnohé  také veci,ktoré počuli snáď,prvýkrát v živote. Povedal im,že kto chce byť medzi nimi prvý,musí sa stať posledným a sluhom všetkých/porov. Mk 9,30-37/. Takéto zoradenie muselo byť pre učeníkov akousi novinkou. Zrejme  vyrastali v inej hierarchii a ich zmýšľanie a predstava o zoradení kandidátov pre Božie kráľovstvo,viac zodpovedalo predstavám bežného človeka o zoradení pri fotogfrafovaní. Ale to len dovtedy,kým to zoradenie nezoberie do rúk odborník. Zoradenie pre požiadavky Božieho kráľovstva zobral do rúk Odborník,ktorý svojmu kráľovstvu rozumie najlepšie-Ježiš Kristus. Musíme veriť,že toto zoradenie je správne a už sa meniť nebude. Netreba špekulovať nad správnosťou,či nesprávnosťou Božieho zoradenia. Treba ho prijať a snažiť sa podľa neho žiť.

Vykonávatelia ohavností a tí,ktorí ich kryli.

Katolícka Cirkev prežíva ťažké časy. Na svetlo sa dostali správy o praktikách zneužitia detí,ktoré sa odohrali v minulých rokoch,či desaťročiach. Všetko sa skúma a vyšetruje. Aj cirkev koná tak,ako snáď nikdy v minulosti. Zločiny sa musia vyšetriť. Ozvali sa obete a ich rodinní príslušníci a žiadajú zadosťučinenie/právom/. Pápež František zvolal summit na ktorom predostrel dvadsaťjeden téz,ktoré musia kompetentní rozpracovať a urobiť z nich viditeľné prostriedky spravodlivosti,podľa ktorých sa bude postupovať. Zneužitie dieťaťa je ohavnosť všetkých ohavností. Na to sa ťažko hľadá ospravedlnenie. Na Cirkev sa valia zo všetkých strán dobre mierené útoky. Na svoje si prídu  odídenci z Cirkvi, v rade stoja najmä úhlavní nepriatelia,ktorí sa hotujú prispieť dobre miereným úderom a zasadiť Cirkvi definitívne k.o. Iní hovoria,že Cirkev musí prejsť hlbokým procesom očisťovania a pokánia,na všetkých úrovniach. Všetci už cítime ťarchu dopadu tohto ťažkého a dlhodobého procesu na sebe,na svojej práci,na vzťahoch. Je samozrejmé,že sa hľadajú najmä vykonávatelia týchto neospravedlniteľných zločinov. Akési nóvum je v tom, že popri aktéroch násilia,sa dostávajú pred súdy aj takí,ktorí zločincov kryli, hoci o týchto praktikách vedeli. Na Slovensku,paralelne s vyššie uvedenými skutočnosťami,prebiehajú vyšetrovania a diskusie na tému vrážd a pokusov o ne. Zdá sa,že o exekútoroch týchto ohavností sa už vie resp.tuší. Podľa všetkého ide o schému: objednávatelia-sprostredkovatelia-vrahovia. Táto schéma sa skúma do podrobna. Ľudia si myslia,že vyšetrovania sa o čosi spomalili,lebo musia prekonať plytčinu,aby sa dostali ďalej. Týmto pomyselným bodom sú tí,ktorí skutočnosti mohli kryť,hoci o nich vedeli. Možno ich zakryli širokým plášťom svojej dôstojnosti a právomoci s tým,že sa veci dostanú do závozu alebo na plytčinu a loď vyšetrovania tam uviazne. Necháme sa prekvapiť,uvidíme,či sa pohne ďalej. Tak,ako sa teraz postupuje priamočiaro vo veciach vyšetrovania klerikov vo veci zneužitia,tak by sa malo aj v skutočnostiach vrážd,ktoré rezonujú v spoločnosti. Aj v jednom aj v druhom prípade sú známi násilníci. V prípade Cirkvi aj tí,čo ohavnosti kryli. V prípade mimocirkevných násilností sa tiež pôjde touto cestou dôkladnosti???

Nenápadné dobro.

Zvykli sme si,že niektoré udalosti bývajú mohutne medializované. Čím majú viac sponzorov,čím majú lepšie materiálne zabezpečenie,tým častejšie sa objavujú v reklamách a informačných zdrojoch. Na druhej strane sú aktivity,ktoré nemajú materiálne pozadie a spôsobia veľmi veľa dobra. Pritom,málokto o nich vie. Myslím si,že až večnosť ukáže,v plnom rozsahu, ktoré skutočnosti priniesli viac úžitku pre večnosť: tie,čo boli médiami favorizivané alebo také,ktoré ,akoby v tichosti a nenápadnosti,poskytli možnosti pre veľké Božie diela. Určite by nebolo správne,keby sme zatracovali viaceré počiny,ktoré sa ocitli na medializovaných úrovniach a boli úspešné a hodnotné. Evanjelium však, pripomína,že mnohé diela sú konané "v skrytosti,v tichu samoty,v komôrkach nenápadnosti" a ich prínos sa nedá vyčísliť. Mnohé odpustenia,návraty,reštarty života,majú práve svoj odrazový mostík v takýchto nenápadných formách existencie. Predstavme si biblickú situáciu. Prvá Kniha Samuelova hovorí o konflikte kráľa Saula s Dávidom,budúcim veľkým panovníkom/1 Sam 26,2-23/. Konflikt eskaloval tak,že Saul sa rozhodol,že Dávida zabije. Písmo vypovedá,že mal so sebou "tritisícky vybraných bojovníkov". Nešlo teda,o hocijakú záležitosť. Saul si dal záležať na tom,aby vybral na hon na Dávida skúsených a spoľahlivých bojovníkov. Dnes by sme konštatovali,že išlo a akciu vysokého stupňaj priority. Pre Saula mala charakter taký,že neznesie odkladu. Aká bola reakcia Dávida? V noci sa priblížil až k miestu,kde odpočíval Saul. Nenápadne vzal kopiju a krčah na vodu a odišiel. Nikto si nič nevšimol. Mohol urobiť jednoduchú vec: vziať kopiju a Saula ňou zabiť.  Neurobil to. Svätopisec poznamenáva,že: "nik ich nevidel, nik nič nespozoroval, nik sa neprebudil". Takto to býva pri mnohých hodnotných dielach. Dávid urobil neskutočný skutok. Nepomstil sa ,nezneužil svoju momentálnu prevahu,nestal sa podlým vrahom. Mnohé diela ostávajú,akoby zabudnuté,bez povšimnutia. Nikto "nič nespozoruje,nevšimne si, neprecitne zo svojho obmedzeného snenia". Koľko dobrých vecí robíme v každodennosti života. Sú nenápadné,robíme ich s láskou a s dôrazom na evanjeliové pohnútky,napríklad: nepomstiť sa,hoci máme na to ideálnu príležitosť, nezneužiť prostriedky,ktoré máme k dispozícii,aby sme vykonali falošný úkon "spravodlivosti",opovrhnúť možnosťou dať na javo, že niekým pohŕdame,že sme ľudsky a duchovne na vyššom leveli,ako tí,čo trpia zúfalým nedostatkom úcty a schopnosti milovať podľa evanjelia.

Vždy vyššie.

Spomínam si na situáciu spred cca tridsiatich rokov. Približne v tom čase, sme v kňazskom seminári nacvičovali tzv.suché omše. Jednoducho povedané- učili sme sa celebrovať,slúžiť svätú omšu. Je to iné,keď omšu sledujete len tak,ako divák a je to iné,keď sa máte prvýkrát postaviť za oltár ako celebrant. Treba sa naučiť skoordinovať reč,gestikuláciu a pohyb pri oltári v spolupráci s liturgickými predmetmi. Pamätám si na slová vtedajšieho špirituála,ktorý na adresu nášho "suchého" celebrovania povedal a upozorňoval:" Ruky vyššie!" V istej časti sv.omše má kňaz povinnosť roztiahnuť ruky a pri modlitbách chvíľu v tejto polohe vydržať. S pribúdajúcimi rokmi,akoby som častejšie počul hlas špirituála: Ruky vyššie! A to preto,lebo s pribúdajúcim vekom a ubudajúcimi silami,ochabujú. Predstavme si malé dieťa. Kým nechodí,rodičia nemusia pred ním ukrývať nijaké nebezpečné predmety. Dieťa sa ešte nedokáže samo premiestniť. Keď vyrastie a chodí už samostatne,treba dávať naň väčší pozor. Čo robia vtedy rodinní príslušníci? Jednoduchú vec-nebezpečné predmety/zápalky,nože,nožnice atď./,premiestňujú vyššie,do horných úrovní skríň. Dieťa sa tam nedostane. Ale len dovtedy,kým sa nenaučí podložiť si stoličku a vyliezť hore t.j. tam,kde sú schované rôzne lákavé veci. Je dôležité,aby sme svoj život dvíhali vždy vyššie.Boh nás týmto smerom aj naviguje. Presvedčili sa o tom Pánovi učeníci,ktorí boli neúspešní pri uzdravovaní postihnutého človeka/Mk 9,14-29/. Učeníci ,robili,čo bolo v ich silách,ale zlého-nemého a hluchého ducha,vyhnať nedokázali. Ešteže bol na blízku Ježiś.Ten zlého ducha vyhnal. Učeníci si uvedomili,že neobmedzenú moc nemajú. Tú má jedine Boh,a oni dostali iba účasť na tejto absolútnej moci. Aj týmto "neúspešným" pokusom sa apoštoli dostali vyššie. Znova sa niečo naučili. Pokročili. Zistili,že bez Boha nedokážu nič. Niekto by dnes konštatoval,že je to slabá útecha. Koľkým ľuďom,múdrym,šikovným,prezieravým, intelektuálne nadaným,chýba to podstatné. vedomosť a poznanie,že bez Božej pomoci nič pre večnosť nedosiahnu. Aj akýkoľvek neúspech,či prehra,paradoxne,môžu byť impulzom dostať sa v živote vyššie.