Mnohí z nás si spomínajú na viaceré dobré výchovné lekcie z detstva. Uštredili mám ich najmä rodičia resp.iní vychovávatelia ex offo,prípadne neoficiálne. Určite si spomenieme na zásadnú lekciu o stolovaní :s plnými ústami sa nerozpráva! Je to neslušné a je to aj nebezpečné po zdravotnej stránke. Tento výrok trochu poopravme: s plnými ústami,s plným žalúdkom sa ľahko rozpráva. Ten,kto má hojnosť,nemá problém radostne,veselo a optimisticky komunikovať so svojim okolím. Má totiž dobrý základ,nič mu nechýba. Ale aj človek,ktorý žije otvorene svoju vieru v Boha,má dôvod a hlavne matériu,o ktorej môže hovoriť iným. "Z plnosti srdca hovoria ústa"/Lk 6,45/. Ako však hovoriť,keď životu chýba príslovečná plnosť a radosť? Keď mnohé dobrodenia chýbajú,alebo sú zastúpené nedostatočným spôsobom? Veľa o tom vie sv. Pavol. Píše:"...vytrvalo bdejte a proste za všetkých svätých! Aj za mňa,aby mi bola daná reč,keď otvorím ústa,a aby som smelo zvestoval tajomstvo evanjelia ,ktorého vyslancom som v okovách,aby som mal v ňom odvahu hovoriť,ako som povinný"/Ef 6,19-20/. Apoštol národov je v okovách. Na mnohých by tento fakt zapôsobil depresívne a mohol by spôsobiť nežiadúce mlčanie. Pavol vie,že napriek všetkému,hovoriť musí. A zároveň potvrdzuje,že jedine Boh môže otvoriť a nájsť správnu reč najmä vtedy,ak vonkajšie okolnosti víťazia nad odhodlaním ducha ubitého človeka. Rovnako aj starozákonný inšpirovaný autor pripomína:"Nech mi dá Boh hovoriť podľa presvedčenia a myslieť tak,aby to bolo hodné darov,čo som dostal,lebo on sám je vodcom múdrosti a usmerňovateľom mudrcov. Veď sme v jeho ruke,my aj naše reči, múdrosť i zručnosť v konaní"/ Múd 7,15-16/. Dnešná pandemická doba,akoby nedávala dostatok dôvodov radostne a spontánne hovoriť. Evanjelista zachytil tieto Ježišove slová:"Hľa,váš dom vám ostáva pustý"/Lk 13,35/. Prichádzajú nám na myseľ naše prázdne,nie pusté,myslím si,chrámy. Určite nie sú spustnuté a zanedbané,sú však prázdne. Pre mnohých je to taký bôľ,že ťažko hľadajú slová povzbudenia pre seba,nie to ešte pre okolie. Hovoriť však,treba. Presne tak to vyžaduje sv. Pavol,ktorý upozorňuje Timoteja,že sa o to treba pokúšať, či je to vhod alebo nevhod /2 Tim 4,2/. Kedy je človek schopný hovoriť a prinášať slovo života? Určitú inšpiráciu nachádzame v starozákonnom texte:"Potom Pánov anjel dosvedčoval Jozuemu:"Toto hovorí Pán zástupov:Ak budeš kráčať po mojich cestách a budeš zachovávať moje nariadenia,ty budeš spravovaťaj môj dom a budeš strážiť moje nádvoria a dám ti sprievodcov spomedzi týchto,čo tu stoja"/Zach 3,6-7/.1, Inšpirovaný autor odporúča "kráčať po Pánových cestách". Raz som bol svedkom takéhoto minipríbehu. Do domu vstúpil otec rodiny. Vrátil sa z obchodu a priniesol nákup. Keď ho začal vybaľovať,zistil,že niečo z nákupu chýba. Obrátil sa k synovi a vyzval ho: choď vonku po mojich stopách až k autu,určite to nájdeš. Syn sa po chvíli vrátil a v ruke držal stratenú položku z tovaru. Ten,kto sa v živote dokáže vrátiť,aby našiel Pánove stopy a po nich nanovo vykročil,ten nájde zmysel života a aj zaniknutú schopnosť povedať pravé slovo v pravom čase. Kráčať v Pánových šľapajach znamená nachádzať a objavovať,učiť sa a cvičiť sa v dobrom,nachádzať chuť i motiváciu vydávať svedectvo o veľkosti Boha. 2,Jozue sa dozvedá,že má "spravovať Boží dom". Človek má pochopiť,že nič na tomto svete nie je jeho. Všetko patrí do "Božieho domu". Ani plnosť života,po ktorej túžime,ani "plné ústa" rôznych dobrodení nie sú v našom "liste vlastníctva". Všetko sa máme učiť spravovať a užívať tak, že to patrí jedinému Vlastníkovi,ktorý síce prenajíma,ale žiada výpočet z hospodárenia. Ako by sa život zmenil,keby ľudia na všetko okolo seba pozerali ako na "Boží dom" a nemysleli by,že tento termín sa vzťahuje iba na chrám?! 3, Pán nariaďuje Jozueme,aby "strážil jeho nádvoria". Samotné nádvorie ešte chrámom nie je. Ale je vstupnou komunikáciou do samotného jadra svätyne. Pozemský život možno chápať ako nádvorie,ktoré vyúsťuje do svätyne vo večnosti. Pozemský život nemá byť nami nechaný napospas s tým,že to sväté a dokonalé nájdeme až vo večnosti a nie na nádvorí. Všetky naše rozhodnutia,úvahy,skutky,postupy sú cestou do večnosti. Pozemský život nemá byť odtrhnutý od myšlienky na večnosť. Práve naopak,má byť nádvorím,ktoré navodzuje atmosféru svätosti a dokonalosti. Určite ešte nie v absolútnej podobe,ale už má charakterizovať smerovanie nášho života k hodnotám,ktoré vedú do Božieho kráľovstva. Už nádvoria nášho života majú obsahovať prvky Božej veľsvätyne. Predstavme si dlhý rad ľudí,ktorí nastupujú do vlaku. Komusi vzadu sa zdalo,že tempo nastupovania je pomalé. Zvolal:hej vy tam vpredu,pohnite kostrou! Pán,ktorý stál vpredu sa obrátil a povedal,že to robiť nebude,že to robil celý deň. Dostal otázku:a čo vlastne robíte? Odpovedal:som patológ...Je síce čas pandémie,ale to neznamená,že náš život má ustrnúť,že máme byť odsúdení na pasívne ničnerobenie. Jedna z mnohých reklám v médiach obsahuje slogan:odstrihni sa! Odstrihnime sa od žalostenia a bedákania nad situáciou,ktorá nás ubíja. Mnohé fyzické aktivity sú obmedzené a nemôžeme ich vykonávať naplno,no myseľ a duša môžu byť aktívne. Rozmýšľajme,ako sa v živote posunúť bližšie k Bohu,nielen k biznisu. Boh nám dal tento čas o.i. na to,aby vynikla naša viera a neustrnula reč našich skutkov,lebo tá musí byť jasná,zrozumiteľná za každých okolností.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára