Mnohí sa pýtajú,či prebiehajúca pandémia Covid-19,vojde do histórie,alebo to bude iba epizódna záležitosť. Vieme s určitosťou povedať,že súčasní historici ju zaznamenajú,že táto udalosť výrazne ovplyvnila život súčasných generácií a že ich podstatne vyrušila zo zaužívaných stereotypov. Pliaga pandémie nie a nie ustúpiť. Je dotieravá a veľmi nerada opúšťa človeka. My,veriaci, hľadáme najmä duchovný akcent a odkaz. Azda sa nám zapáči táto biblická myšlienka:"Potom budem na vás kropiť čistú vodu,že sa očistíte, od všetkých vašich škvrn a od všetkých vašich modiel vás očistím. A dám vám nové srdce a nového ducha vložím do vás ,odstránim z vášho tela kamenné srdce a dám vám srdce z mäsa"/Ez 36,25-26/. Učite je to vhodný čas na zbavenie sa modiel,ktoré sme si osvojili v štýle dnešného sveta. Nejde iba o očistenie sa superhygienické v zmysle R-O-R/rúško-odstup-ruky/. Ide aj o očistu duchovnú a o hľadanie možností vydávať svedectvo viery v tejto chaotickej dobe. Do problému sú zapojené špičky-politické,vedecké,mediálne,spoločenské. Aj Cirkev si hľadá svoje miesto a chce poukázať na to,že obnova človeka musí vychádzať zvnútra. Najmä odtiaľ vychádza jeho sila a motivácia popasovať sa s nepríjemným problémom. Sme rozbehnutou a rozbehanou generáciou. Všetko robíme v chvate,automaticky,/na/rýchlo. Bez týchto automatizmov by sme si život nevedeli predstaviť. Ba,vedeli! Už si ho predstaviť vieme,lebo musíme rušiť akcie,plány,projekty. Neboli sme na to zvyknutí. Chýbajú nám zrazu istoty,najmä materiálne a myslíme si,že sa nám zrútil svet. Ten svet, za ktorým je veľa chamtivosti,nenásytnosti,dobrodružstva a akejsi zvrátenej snahy napredovať aj "cez mŕtvoly". A teraz do tejto nepríjemnej situácie vchádza nariadenie autorít spomaliť,ba až zastaviť. Teda niečo,na čo nie sme zvyknutí a len ťažko sa tomu poddávame. Z čias autoškoly si mnohí pamätajú na úvodné lekcie. Rýchlosť automobilu sa dá znížiť rôznym spôsobom:učili nás,že niekedy stačí dať preč nohu z plynového pedálu a motor spomalí. Ide o "bezbolestné" a šetrné riešenie. Niekedy však treba "pribrzdiť". Ide o pekný výraz,ktorý zohľadňuje jemnocit nohy vodiča pri kontakte s pedálom brzdy,vzhľadom na situáciu na ceste. Sú však situácie,kedy takéto jemné riešenie neobstojí. Vtedy musíme "zaflekovať". Občas si to vyžiada situácia. Otcovia myšlienky riešenia pandemickej situácie zvažujú,ktoré riešenie je najvhodnejšie. Skúšajú rôzne kombinácie a silou mocou sa snažia vyhnúť tzv,zaflekovaniu spoločenského života. Ten musí pokračovať,no s určitými obmedzeniami a hlavne s úsilím človeka naučiť sa žiť zodpovednejšie voči sebe a voči svojmu okoliu. Aj pri spomalení/najmä/ má život svoju krásu a svoju hodnotu. Pri spomalení môžeme vnímať to,čo pri veľkej až závratnej rýchlosti životného štýlu,nemáme možnosť pozorovať. Učíme sa ohľaduplnosti,úcte,sebareflexii a hlavne viac sa snažíme vnímať Božiu prítomnosť. Ako sa to má prejaviť? . Dajme Bohu slovo. Spomínam si,pri tejto príležitosti, na časy základnej vojenskej služby. Určite mi za ňou nebýva smutno,no naučila ma spôsobu predstavenia sa pred autoritou s čapicou v ruke: Dovoľte mi prehovoriť! O slovo sa muselo žiadať,nebolo dané automaticky. Dnes mi to znie komicky. Je vhodný čas na to,aby sme dali Bohu slovo. Doteraz sme ho málo zapájali do diskusii a rozhovorov na rozličných úrovniach. Na tento fakt už poukázal sv. pápež Ján Pavol II. Vo svojej inauguračnej reči/1978/ popvedal:"Dnes človek tak často nevie,čo si nosí vo svojom vnútri, v hĺbke svojho ducha, v hlbke svojho srdca. Tak často pochybuje o zmysle svojho života na tejto zemi. Je zasiahnutý pochybnosťou,ktorá sa premieňa v beznádej. Dovoľte teda-prosím vás,úpenlivo vás prosím,s pokorou a dôverou-,dovoľte Kristovi prehovoriť k človeku. Áno,iba on má slová života! Večného života". Všetky pódia a rečnícke pulty by mali reflektovať na túto ponuku,lebo dnešný človek potrebuje najmä slová života,ktoré siahajú do večnosti. Páter Pio,taliansky stigmatizovaný svätec hovorí,že svoju vieru prežíva tak,akoby sa topil v oceáne Božej blízkosti. Nazdáva sa,že sme zovšadiaľ obklopení Božou láskou,až tak,že sa v nej akoby topíme. Hovorieval:"Strácam sa v oceáne Božej prítomnosti". Dnes nám chýba takýto prístup k viere. Radšej sa "strácame" v opojení túžby po zmyslových pôžitkoch. Tie nám dokonale vydrancujú dušu a zanechajú morálnu a charakterovú spúšť. O strácaní sa pred Bohom hovoril už sv. Ján Krstiteľ. Vyjadril sa takto:"On musí rásť a mňa musí ubúdať"/Jn 3,30/. Postoj pokory je nezanedbateľný aj v dnešných časoch. Tiež sa vytráca. Policajné vyšetrovanie u nás odhaľuje množstvo individuí v ľudskej koži,ktoré chceli zápasiť so Stvoriteľom a Spasiteľom v bohorovnosti. Prax života ukázala,že boli neúspešní a že svoj zápas prehrali na celej čiare. Ďalší postoj "strácania sa " pred Bohom hovorí o tom,že život človeka má plnohodnotný význam len vtedy,ak si uvedomím,že bez neho nič neznamenám. Svoje úspechy a radosti z toho vyplývajúce,situujem do sféry Pánovej priazne. Naučme sa Bohu ďakovať,lebo táto forma vďačnosti nás pozdvihne na najvyšší piedestál.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára