Vlastní, ale nemá

 

 

            Skupina ľudí prechádzala autom uličkami pomedzi domy. V aute prebiehala debata. Cestujúci komentovali to, čo videli cez okno. Cesta ich zaviedla do blízkosti nejakého sídla, niečo na spôsob ranča. Išlo o veľkú skupinu budov s veľkou výmerou pozemku okolo. Nešlo o bývanie bežného človeka. Ktosi z cestujúcich na margo majiteľa tohto sídla povedal: „Má všetko na čo si spomenie. Nič materiálne mu nechýba, ale niečo predsa len. Nemá úctu ľudí okolo.“ Takto komentoval pána domu, ktorý pravdepodobne neprišiel k tomuto majetku legálnou cestou.

            Nie je to žiadna novinka. Niektorí ľudia pôsobia dojmom, že veľa vlastnia, že sú bohatí. No keď príde na lámanie chleba, zistí sa, že niečo im chýba. Majú, ale zároveň nemajú. Sám Ježiš hovorí: „... aj keď má človek hojnosť všetkého...“ (Lk 12, 13 – 21) V inej časti evanjelia sa píše: „...prišiel ku mne priateľ z cesty, a nemám mu čo ponúknuť.“ (Lk 11, 1 – 13)

            Človek, ktorý má hojnosť, nemá čo ponúknuť! Ide o jeden z najväčších paradoxov pozemského života. Ako sa tento jav prejavuje v praxi?

            Predstavme si človeka, ktorému nič nechýba. Má všetko, na čo si len spomenie. Nie je zvyknutý prosiť, pozná iba jedinú prax  - iní prosia jeho. Nie je zvyknutý ani Boha prosiť o niečo, nepotrebuje ho. Ak mu niekto dohovára slovami evanjelia: „Proste a dostanete!“, odpovie: „Nikdy som sa o nič nikoho neprosil!“ Toto môže byť problém pre večný život, lebo Boha treba prosiť, aby nás prijal do svojho príbytku. Treba mu dať najavo, že vyznávame pominuteľnosť pozemského príbytku a že túžime po takom, ktorý sa nepominie. Bez pokorného zmýšľania pred Bohom, bez prosenia ako trvalej dispozície človeka voči Bohu i ľuďom, k nebeskému príbytku nepokročíme.

            Niet pochýb, že v ľudskom spoločenstve je dosť vplyvných ľudí. Ich vplyv sa meria majetkom a mocou. Nikto však nie je taký vplyvný, aby si niečo zabezpečil navždy. Príde jeden taký na scénu a nastolí nejaký poriadok. Po ňom však príde ďalší a urobí si „po svojom“. Takto to ide dookola. Je pravda, že prostredníctvom niečieho vplyvu uzreli svetlo sveta aj mnohé ušľachtilé diela. Hovoríme o vplyve na pozemské skutočnosti.

            Existuje však veľká skupina ľudí, ktorí majú vplyv na večný život. Majú vplyv aj na pozemské skutočnosti, ale len v tom prípade, keď sú účinné pre večnosť. Takýchto ľudí nehľadajme výlučne iba v manažérskych kreslách. Ani v oblekoch či slávnostných róbach. Ani sediacich v prepychových limuzínach. Ich vplyv vychádza napríklad z nemocničného lôžka, z domov sociálnej starostlivosti, zo skromnučkých izieb pri kríži a sviečke, zo spoločného ruženca v rodine alebo v kostole. Je samozrejmé, že medzi takýchto vplyvných ľudí sa môže zaradiť taký, ktorý napr. v SMS správe prosí a posiela výzvu, aby sme sa za niekoho modlili, lebo je chorý, alebo zomiera. Je bonusom, ak vplyvní tohto sveta vyznávajú vieru v Trojjediného Boha a posilňujú rady modliacich sa na všetkých úrovniach života.

            Zdá sa, že „prvé husle“ v spoločnosti držia v rukách tí, ktorí majú moc. Moc „vonia málom“. Tí, ktorí ju majú, chcú ju mať stále väčšiu. Málokedy povedia „dosť“. Z vlastnenia moci sa potom stáva nemoc. So zneužívaním moci prichádza nemoc, ktorá sa ťažko lieči a môže smerovať k fatálnemu koncu.

            Po 40-tich rokoch štát zrenovuje budovu, ktorú poznáme ako „Obrátenú pyramídu“ v Bratislave. Ide o budovu Slovenského rozhlasu. Urobí to za cca pol milióna eur. Práca rozdelená na etapy a bude sa zameriavať na ošetrenie oceľovej konštrukcie. Aký bude postup? Najprv sa použije veľký tlak vody, ktorým sa celá konštrukcia zbaví nečistoty. V ďalšej fáze sa špeciálnymi kefami očistia zvary a nerovnosti. Napokon pribudnú 2 nové nátery vo finálnej podobe.

            Nemoc moci sa neodstraňuje jednoducho. Treba ísť do hĺbky. Čo je potrebné?

1.)  Je potrebný tlak vlastného svedomia, a nie iba tlak verejnej mienky, ktorá bojuje proti zneužívaniu moci. Tlak vlastného svedomia môže byť

účinnejší a liečivejší ako iba vonkajšie okolnosti, ktoré sa nezaoberajú schopnosťou sebareflexie človeka, ktorého opantala moc do štádia nemoci.

2.)  Treba počítať s nerovnosťami medzi svedomím a praxou života. Tento

nesúlad je bijúci do očí, preto treba hľadať možnosti, ako dosiahnuť rovnováhu. Tu platí, že pokánie a sviatosť zmierenia sú výborné prostriedky na očistenie „zvarov“ prílišného prepojenia s hriechom a zlobou.

3.)  K takto očistenej duši je primeraný nový náter, nový šat milosti, ktorý sa udržiava Božím slovom a eucharistiou. Koľkí zneužívatelia moci

a rozširovatelia nemoci moci prejavili záujem o takúto hĺbkovú očistu? Veľa ich asi nebude. Moc sa dá zneužiť aj v menších rozmeroch, nielen v rámci politických zápasov. Zneužívanie moci sa dá likvidovať iba s použitím moci Božej milosti. Zneužitie moci je primitívny spôsob, ako docieliť „svoje“. Naopak, využitie Božej moci a pomoci „zhora“, je elegantný a účinný spôsob, ako dosiahnuť „Božie“ a prijať ho za „svoje“.

 

Mnohí vlastníme veľký dar viery. Je taký dôležitý a významný, že ho nedokážeme oceniť. Ak je toto pravdou, tak by nemalo o nás platiť, že nemáme čo blížnym ponúknuť. Kto má vieru, vlastní plnú zásobáreň vlastností a schopností, ktoré sa naučil od Ježiša Krista. Našťastie, aj v dnešnom svete poznáme svedectvá ľudí, ktorí rozdávajú z plnosti srdca materiálne i duchovné dary pre blížnych v núdzi. Za túto obetu určite budú odmenení. Nebude im nič chýbať na dosiahnutie spásy, najmä nie úcta ľudí, ktorí sa stali objektom ich nezištnej pomoci.