Skupina ľudí prechádzala autom
uličkami pomedzi domy. V aute prebiehala debata. Cestujúci komentovali to,
čo videli cez okno. Cesta ich zaviedla do blízkosti nejakého sídla, niečo na
spôsob ranča. Išlo o veľkú skupinu budov s veľkou výmerou pozemku okolo.
Nešlo o bývanie bežného človeka. Ktosi z cestujúcich na margo
majiteľa tohto sídla povedal: „Má všetko na čo si spomenie. Nič materiálne mu
nechýba, ale niečo predsa len. Nemá úctu ľudí okolo.“ Takto komentoval pána
domu, ktorý pravdepodobne neprišiel k tomuto majetku legálnou cestou.
Nie je to žiadna novinka. Niektorí
ľudia pôsobia dojmom, že veľa vlastnia, že sú bohatí. No keď príde na lámanie
chleba, zistí sa, že niečo im chýba. Majú, ale zároveň nemajú. Sám Ježiš
hovorí: „... aj keď má človek hojnosť všetkého...“ (Lk 12, 13 – 21) V inej
časti evanjelia sa píše: „...prišiel ku mne priateľ z cesty, a nemám mu
čo ponúknuť.“ (Lk 11, 1 – 13)
Človek, ktorý má hojnosť, nemá čo
ponúknuť! Ide o jeden z najväčších paradoxov pozemského života. Ako
sa tento jav prejavuje v praxi?
Predstavme si človeka, ktorému nič
nechýba. Má všetko, na čo si len spomenie. Nie je zvyknutý prosiť, pozná iba
jedinú prax - iní prosia jeho. Nie je
zvyknutý ani Boha prosiť o niečo, nepotrebuje ho. Ak mu niekto dohovára
slovami evanjelia: „Proste a dostanete!“, odpovie: „Nikdy som sa o nič
nikoho neprosil!“ Toto môže byť problém pre večný život, lebo Boha treba
prosiť, aby nás prijal do svojho príbytku. Treba mu dať najavo, že vyznávame
pominuteľnosť pozemského príbytku a že túžime po takom, ktorý sa
nepominie. Bez pokorného zmýšľania pred Bohom, bez prosenia ako trvalej
dispozície človeka voči Bohu i ľuďom, k nebeskému príbytku nepokročíme.
Niet pochýb, že v ľudskom spoločenstve
je dosť vplyvných ľudí. Ich vplyv sa meria majetkom a mocou. Nikto však
nie je taký vplyvný, aby si niečo zabezpečil navždy. Príde jeden taký na scénu
a nastolí nejaký poriadok. Po ňom však príde ďalší a urobí si „po
svojom“. Takto to ide dookola. Je pravda, že prostredníctvom niečieho vplyvu
uzreli svetlo sveta aj mnohé ušľachtilé diela. Hovoríme o vplyve na
pozemské skutočnosti.
Existuje však veľká skupina ľudí,
ktorí majú vplyv na večný život. Majú vplyv aj na pozemské skutočnosti, ale len
v tom prípade, keď sú účinné pre večnosť. Takýchto ľudí nehľadajme výlučne
iba v manažérskych kreslách. Ani v oblekoch či slávnostných róbach.
Ani sediacich v prepychových limuzínach. Ich vplyv vychádza napríklad z nemocničného
lôžka, z domov sociálnej starostlivosti, zo skromnučkých izieb pri kríži a sviečke,
zo spoločného ruženca v rodine alebo v kostole. Je samozrejmé, že
medzi takýchto vplyvných ľudí sa môže zaradiť taký, ktorý napr. v SMS správe
prosí a posiela výzvu, aby sme sa za niekoho modlili, lebo je chorý, alebo
zomiera. Je bonusom, ak vplyvní tohto sveta vyznávajú vieru v Trojjediného
Boha a posilňujú rady modliacich sa na všetkých úrovniach života.
Zdá sa, že „prvé husle“ v spoločnosti
držia v rukách tí, ktorí majú moc. Moc „vonia málom“. Tí, ktorí ju majú,
chcú ju mať stále väčšiu. Málokedy povedia „dosť“. Z vlastnenia moci sa
potom stáva nemoc. So zneužívaním moci prichádza nemoc, ktorá sa ťažko lieči a môže
smerovať k fatálnemu koncu.
Po 40-tich rokoch štát zrenovuje
budovu, ktorú poznáme ako „Obrátenú pyramídu“ v Bratislave. Ide o budovu
Slovenského rozhlasu. Urobí to za cca pol milióna eur. Práca rozdelená na etapy
a bude sa zameriavať na ošetrenie oceľovej konštrukcie. Aký bude postup?
Najprv sa použije veľký tlak vody, ktorým sa celá konštrukcia zbaví nečistoty.
V ďalšej fáze sa špeciálnymi kefami očistia zvary a nerovnosti.
Napokon pribudnú 2 nové nátery vo finálnej podobe.
Nemoc moci sa neodstraňuje
jednoducho. Treba ísť do hĺbky. Čo je potrebné?
1.) Je potrebný tlak vlastného svedomia, a nie iba tlak verejnej mienky,
ktorá bojuje proti zneužívaniu moci. Tlak vlastného svedomia môže byť
účinnejší a liečivejší ako iba
vonkajšie okolnosti, ktoré sa nezaoberajú schopnosťou sebareflexie človeka,
ktorého opantala moc do štádia nemoci.
2.) Treba počítať s nerovnosťami medzi svedomím a praxou života. Tento
nesúlad je bijúci do očí, preto treba
hľadať možnosti, ako dosiahnuť rovnováhu. Tu platí, že pokánie a sviatosť zmierenia
sú výborné prostriedky na očistenie „zvarov“ prílišného prepojenia s hriechom
a zlobou.
3.) K takto očistenej duši je primeraný nový náter, nový šat milosti,
ktorý sa udržiava Božím slovom a eucharistiou. Koľkí zneužívatelia moci
a rozširovatelia nemoci moci
prejavili záujem o takúto hĺbkovú očistu? Veľa ich asi nebude. Moc sa dá
zneužiť aj v menších rozmeroch, nielen v rámci politických zápasov.
Zneužívanie moci sa dá likvidovať iba s použitím moci Božej milosti.
Zneužitie moci je primitívny spôsob, ako docieliť „svoje“. Naopak, využitie
Božej moci a pomoci „zhora“, je elegantný a účinný spôsob, ako
dosiahnuť „Božie“ a prijať ho za „svoje“.
Mnohí vlastníme veľký dar viery. Je taký dôležitý a významný,
že ho nedokážeme oceniť. Ak je toto pravdou, tak by nemalo o nás platiť,
že nemáme čo blížnym ponúknuť. Kto má vieru, vlastní plnú zásobáreň vlastností
a schopností, ktoré sa naučil od Ježiša Krista. Našťastie, aj v dnešnom
svete poznáme svedectvá ľudí, ktorí rozdávajú z plnosti srdca materiálne i duchovné
dary pre blížnych v núdzi. Za túto obetu určite budú odmenení. Nebude im
nič chýbať na dosiahnutie spásy, najmä nie úcta ľudí, ktorí sa stali objektom
ich nezištnej pomoci.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára