Sú situácie, v ktorých si kladieme otázku typu: „Ako to
mám povedať?“ Začínajú napríklad žiakom, ktorý musí doma povedať, že sa mu dnes
v škole nedarilo. Pokračujú niekým, kto si v duchu formuluje
výhovorku, aby pred autoritou ospravedlnil svoje počínanie. Táto otázka sa
ďalej týka niekoho, kto musí oznámiť určitú nepopulárnu vec tak, aby neranila
viac, ako je to potrebné. Týka sa aj vysvetlenia určitej veci tak, aby ju
všetci zúčastnení pochopili.
Pripomíname si Svetový deň spoločenských komunikačných
prostriedkov. Myšlienka vznikla počas II. vatikánskeho koncilu
(1962 – 1965). Tu nejde iba o odovzdanie tzv. „horúcich noviniek“ z rôznych
oblastí spoločenského života, ktoré denne očakávame. Tu hovoríme najmä o ohlásení
Slova spásy. Príkladom tejto myšlienky je sám Ježiš, ktorý v evanjeliu hovorí:
„...lebo slová, ktoré si dal (Otče) mne, ja som dal im. A oni ich
prijali... a uverili...“ (Jn 17, 1 – 11)
Ide o vynikajúcu myšlienku, ktorá hovorí o komunikácii
v Duchu Svätom s Otcom a Synom. Pekným príkladom odovzdávania
myšlienok spásy je putovanie zmŕtvychvstalého Pána s emauzskými učeníkmi.
(Lk 24, 13 – 35) Aké spôsoby používa Pán Ježiš, keď sa k nim pridruží na
ceste?
1.) Nie je invazívny, vtieravý ani
násilný
Skôr
ponúka, ako by nahlas a agresívne presviedčal. Nechce ich vyľakať, lebo sú
smrťou milovaného učiteľa dezorientovaní. Naopak, chce ich upokojiť a uistiť,
že viera v zmŕtvychvstalého Ježiša nie je mýtus, ale najdokonalejšia
pravda, ktorá obsahuje celý vesmír. Túto pravdu treba ohlasovať do konca sveta.
V predchádzajúcich dňoch výdatne pršalo. Boli aj
povodne. Napríklad v Taliansku v meste Benátky použili pri zvýšenej
hladine vody systém, ktorý sa nazýva Mojžiš. Jeho význam spočíva v tom, že
sa zdvihne železná zábrana, ktorá bráni prieniku vody. Takto kedysi prešiel suchou
nohou Mojžiš so svojím ľudom, lebo Boh zastavil tok mora z jednej i druhej
strany.
Človek potrebuje mať pokoj v duši na to, aby prijal
veľké Božie pravdy. Potrebuje zastaviť či obmedziť prívaly hluku sveta a prázdnych
senzácienosných informácií, ktoré človeka postupne pohlcujú. Potrebuje mať
pokoj v duši, aby sa myšlienky spásy vo vnútri ujali. Usilujme sa v dnešnej
ukričanej a uvravenej dobe dožičiť si Kristov pokoj, ktorého ohnisko sa orientuje
najmä na Boží chrám.
2.) Ježiš doprial emauzským učeníkom
čas na to, aby spoznali toho, kto s nimi putuje.
Evanjelium zdôrazňuje
fakt, podľa ktorého učeníci spoznali Ježiša, až keď sa im stratil z očí.
Vtedy povedali pamätnú vetu: „Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou
rozprával a otváral nám Písma?“ Doprial im čas, nebol netrpezlivý,
nenástojil na tom, ž musia uveriť v sekunde. Chcel docieliť, aby si vždy
spomenuli, že im spásonosné myšlienky odovzdával, keď sa s nimi rozprával.
Prijatie a pochopenie Ježišovej obety musí byť
sprevádzané modlitbou. Ona dušu pripravuje na to, aby prijala vyššie veci.
Liturgia 6. veľkonočnej nedele nám túto myšlienku pripomína, keď v modlitbe
nad obetnými darmi hovorí: „Pane, prijmi
naše modlitby, ktorými sprevádzame tieto obetné dary...“ To, čo treba prijať od
Boha ako posolstvo, malo by byť sprevádzané pravidelnou modlitbou. Boh nám v nej
dáva čas na to, aby sme Božie slovo strávili s úžitkom pre svoju dušu.
3.) Ježiš vyučuje emauzských učeníkov
tak, že si s nimi sadá za jeden stôl.
Ježiš
naznačuje, že ich situáciu pozná, že sa dokáže vžiť do toho, čo prežívajú. Pri
stole vytvoril atmosféru akejsi rovnosti, otvorenosti a úprimnosti.
Istí ľudia rozprávali o atmosfére, v ktorej chystali
svadobnú hostinu. Organizácia takej udalosti je veľmi náročná. Naznačili, že
najviac sa zapotili vtedy, keď chystali vizitky s menami pozvaných hostí.
Týkalo sa to zasadacieho poriadku na svadobnej hostine. Museli intenzívne
rozmýšľať o tom, kto s kým bude sedieť. Ten nemôže vystáť toho, ten
zasa nemôže sedieť s tým, lebo ich vzťah je v stave napätia, onen je
zasa s tým v súdnom spore, atď. Ide o smutný jav, žiaľ, typický
pre dnešnú dobu. Je živený aj tým, že málo stolujeme s Ježišom, a preto
máme zábrany stolovať s inými. Málo sa usilujeme vžiť do toho, čo urobil
Ježiš pre našu spásu. Emauzskí učeníci sediaci vedľa Ježiša to pochopili a hneď
sa vrátili do Jeruzalema, aby svojou obnovenou vierou obohatili tamojšie
spoločenstvo Cirkvi. Viera obohacuje. Ide o takú vieru, ktorá vzniká a upevňuje
sa pri stolovaní s Ježišom. On obohacuje nás a my zasa tých, ktorí sa
ocitnú v blízkosti nášho života. Od Pánovho stola vstávame bohatší. Preto
nech bohatší od nás odchádzajú tí ľudia, s ktorými si sadáme za jeden stôl
v ľudskom spoločenstve.
Každý učiteľ, ktorý sa pripravuje na vyučovanie, si kladie v duchu
otázku: „Ako to mám žiakom povedať?“ Každý kňaz, ktorý chystá katechézu a homíliu,
robí to isté: „Ako to mám veriacim povedať?“ Vyprosujme si od zmŕtvychvstalého
Pána vhodné slová a výrazové prostriedky, ale i silu presvedčivosti,
aby sme kľúčom pokory, trpezlivosti i modlitby otvárali srdcia iných tak,
aby boli otvorení na prijatie takých myšlienok, ktoré budú nielen informovať
rozum, ale aj formovať charakter a dušu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára