sobota 20. mája 2023

Komunikačné prostriedky Pána Ježiša

 


         Sú situácie, v ktorých si kladieme otázku typu: „Ako to mám povedať?“ Začínajú napríklad žiakom, ktorý musí doma povedať, že sa mu dnes v škole nedarilo. Pokračujú niekým, kto si v duchu formuluje výhovorku, aby pred autoritou ospravedlnil svoje počínanie. Táto otázka sa ďalej týka niekoho, kto musí oznámiť určitú nepopulárnu vec tak, aby neranila viac, ako je to potrebné. Týka sa aj vysvetlenia určitej veci tak, aby ju všetci zúčastnení pochopili.

         Pripomíname si Svetový deň spoločenských komunikačných prostriedkov. Myšlienka vznikla počas II. vatikánskeho koncilu
(1962 – 1965). Tu nejde iba o odovzdanie tzv. „horúcich noviniek“ z rôznych oblastí spoločenského života, ktoré denne očakávame. Tu hovoríme najmä o ohlásení Slova spásy. Príkladom tejto myšlienky je sám Ježiš, ktorý v evanjeliu hovorí: „...lebo slová, ktoré si dal (Otče) mne, ja som dal im. A oni ich prijali... a uverili...“ (Jn 17, 1 – 11)

         Ide o vynikajúcu myšlienku, ktorá hovorí o komunikácii v Duchu Svätom s Otcom a Synom. Pekným príkladom odovzdávania myšlienok spásy je putovanie zmŕtvychvstalého Pána s emauzskými učeníkmi. (Lk 24, 13 – 35) Aké spôsoby používa Pán Ježiš, keď sa k nim pridruží na ceste?

1.) Nie je invazívny, vtieravý ani násilný

Skôr ponúka, ako by nahlas a agresívne presviedčal. Nechce ich vyľakať, lebo sú smrťou milovaného učiteľa dezorientovaní. Naopak, chce ich upokojiť a uistiť, že viera v zmŕtvychvstalého Ježiša nie je mýtus, ale najdokonalejšia pravda, ktorá obsahuje celý vesmír. Túto pravdu treba ohlasovať do konca sveta.

         V predchádzajúcich dňoch výdatne pršalo. Boli aj povodne. Napríklad v Taliansku v meste Benátky použili pri zvýšenej hladine vody systém, ktorý sa nazýva Mojžiš. Jeho význam spočíva v tom, že sa zdvihne železná zábrana, ktorá bráni prieniku vody. Takto kedysi prešiel suchou nohou Mojžiš so svojím ľudom, lebo Boh zastavil tok mora z jednej i druhej strany.

         Človek potrebuje mať pokoj v duši na to, aby prijal veľké Božie pravdy. Potrebuje zastaviť či obmedziť prívaly hluku sveta a prázdnych senzácienosných informácií, ktoré človeka postupne pohlcujú. Potrebuje mať pokoj v duši, aby sa myšlienky spásy vo vnútri ujali. Usilujme sa v dnešnej ukričanej a uvravenej dobe dožičiť si Kristov pokoj, ktorého ohnisko sa orientuje najmä na Boží chrám.

2.) Ježiš doprial emauzským učeníkom čas na to, aby spoznali toho, kto s nimi putuje.

Evanjelium zdôrazňuje fakt, podľa ktorého učeníci spoznali Ježiša, až keď sa im stratil z očí. Vtedy povedali pamätnú vetu: „Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a otváral nám Písma?“ Doprial im čas, nebol netrpezlivý, nenástojil na tom, ž musia uveriť v sekunde. Chcel docieliť, aby si vždy spomenuli, že im spásonosné myšlienky odovzdával, keď sa s nimi rozprával.

         Prijatie a pochopenie Ježišovej obety musí byť sprevádzané modlitbou. Ona dušu pripravuje na to, aby prijala vyššie veci. Liturgia 6. veľkonočnej nedele nám túto myšlienku pripomína, keď v modlitbe nad obetnými darmi hovorí:  „Pane, prijmi naše modlitby, ktorými sprevádzame tieto obetné dary...“ To, čo treba prijať od Boha ako posolstvo, malo by byť sprevádzané pravidelnou modlitbou. Boh nám v nej dáva čas na to, aby sme Božie slovo strávili s úžitkom pre svoju dušu.

3.) Ježiš vyučuje emauzských učeníkov tak, že si s nimi sadá za jeden stôl.

Ježiš naznačuje, že ich situáciu pozná, že sa dokáže vžiť do toho, čo prežívajú. Pri stole vytvoril atmosféru akejsi rovnosti, otvorenosti a úprimnosti.

         Istí ľudia rozprávali o atmosfére, v ktorej chystali svadobnú hostinu. Organizácia takej udalosti je veľmi náročná. Naznačili, že najviac sa zapotili vtedy, keď chystali vizitky s menami pozvaných hostí. Týkalo sa to zasadacieho poriadku na svadobnej hostine. Museli intenzívne rozmýšľať o tom, kto s kým bude sedieť. Ten nemôže vystáť toho, ten zasa nemôže sedieť s tým, lebo ich vzťah je v stave napätia, onen je zasa s tým v súdnom spore, atď. Ide o smutný jav, žiaľ, typický pre dnešnú dobu. Je živený aj tým, že málo stolujeme s Ježišom, a preto máme zábrany stolovať s inými. Málo sa usilujeme vžiť do toho, čo urobil Ježiš pre našu spásu. Emauzskí učeníci sediaci vedľa Ježiša to pochopili a hneď sa vrátili do Jeruzalema, aby svojou obnovenou vierou obohatili tamojšie spoločenstvo Cirkvi. Viera obohacuje. Ide o takú vieru, ktorá vzniká a upevňuje sa pri stolovaní s Ježišom. On obohacuje nás a my zasa tých, ktorí sa ocitnú v blízkosti nášho života. Od Pánovho stola vstávame bohatší. Preto nech bohatší od nás odchádzajú tí ľudia, s ktorými si sadáme za jeden stôl v ľudskom spoločenstve.

 

         Každý učiteľ, ktorý sa pripravuje na vyučovanie, si kladie v duchu otázku: „Ako to mám žiakom povedať?“ Každý kňaz, ktorý chystá katechézu a homíliu, robí to isté: „Ako to mám veriacim povedať?“ Vyprosujme si od zmŕtvychvstalého Pána vhodné slová a výrazové prostriedky, ale i silu presvedčivosti, aby sme kľúčom pokory, trpezlivosti i modlitby otvárali srdcia iných tak, aby boli otvorení na prijatie takých myšlienok, ktoré budú nielen informovať rozum, ale aj formovať charakter a dušu.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára