Ľudia si často kladú otázku: „Komu to patrí?“ Sme zvyknutí na
to, že objekty, budovy, pozemky niekomu patria, prípadne, že sa o nejaké
nehnuteľnosti vedie zápas viac či menej férový.
Niekto má ambíciu svoje impérium bezbreho rozširovať, iný si
len bráni svoje. Iný vraví, že bol napr. okradnutý a dožaduje sa len
svojho. Boj o tento svet je veľký.
Pomaly ale isto sa zabúda na Boha Stvoriteľa. Starozákonný
prorok Izaiáš nám pripomína: „Nebesá sú mojím trónom a zem podnožkou
mojich nôh...veď toto všetko stvorila moja ruka.“ (Iz 66, 1 – 2) Vzápätí
dodáva: „Lebo toto hovorí Pán, Boh, Stvoriteľ neba, on je Boh, ktorý stvoril
zem, učinil ju a upevnil. Nie prázdnou ju stvoril, obydlím ju urobil.“ (Iz
45, 18) Boh teda nestvoril hocijaké podmienky pre náš život.
Stvoriteľského
génia, nášho Pána, vyzdvihol sv. Atanáz, biskup, takto: „Lebo keby sa to, čo
bolo stvorené, pohybovalo bez rozumného poriadku a svet by sa otáčal
náhodne, potom by oprávnene nebolo treba veriť tomu, čo sa povedalo. Ale ak bol
zariadený rozumne a múdro a s prehľadom a bol obdarený dokonalou
krásou, potom je samozrejmé, že jeho pôvodcom a skrášľovateľom nie je nik
iný ako Božie Slovo.“ (Liturgia hodín III, s. 28)
Sv. pápež, Klement I., naňho nadväzuje, keď píše Korinťanom:
„Veď sám Stvoriteľ a Pán všetkého plesá nad svojimi dielami. Nebesia
upevnil svojou najvyššou zvrchovanou mocou a ozdobil ich svojou
nepochopiteľnou múdrosťou.“ (Liturgia hodín III, s. 37) Každému súdnemu
a pokornému človeku musia byť tieto „vlastnícke práva Božie“ jasné
a zrozumiteľné. Čo vytvoril človek z tohto geniálneho Božieho zámeru?
Celý svet volá po náprave, lebo ľudstvo necitlivo, ba až
devastačne pochopilo Božiu ponuku Boha: „Ploďte a množte sa a naplňte
zem! Podmaňte si ju a panujte nad rybami mora, nad vtáctvom neba
a nad všetkou zverou, čo sa hýbe na zemi!“ (Gn 1, 28) Nikdy sme tak
nelamentovali nad podmienkami života ako dnes. Nikdy sme tak nevolali po
náprave ako v súčasnosti. Nikdy sme tak netúžili po obnove svojho
prostredia ako teraz, keď sme tzv. pánmi civilizácie. Človek síce prináša svetu
civilizáciu, ale zároveň nivočí živú prírodu, ktorú vytvoril živý Boh. Toto je
jeden z najväčších paradoxov doby.
Ako riešiť túto situáciu? Jedine návratom k Bohu. Najprv
sa musí obnoviť zmýšľanie a konanie človeka. To sa prejaví tak, že pán
tvorstva znovu objaví Boha a začne vyzdvihovať jeho neprekonateľné dielo
stvorenia a vykúpenia.
Mojžiš bol mimoriadnym zjavom medzi Izraelitmi. Ako ich vodca
dostal
od Boha Desatoro ako normu života. Kým Mojžiš komunikoval na vrchu
s Bohom, Izraeliti si urobili liatu modlu. Mojžiš pri pohľade na toto
dielo skazy a modloslužby rozbil obidve kamenné tabule Desatora. Tento čin
bol od neho nerozvážny a nevďačný voči Bohu.
Keď
vstúpil do tábora, urobil chvályhodnú vec. Liatu modlu rozbil na kúsky plný
hnevu z počínania svojich súkmeňovcov.
(Dt 9, 7 – 21) Poučme sa z Mojžišovho konania! Nerozbíjajme
a neničme to, čo je dobré a čo vyjadruje Božie dokonalé dielo.
Dokonalé je to, čo chce Boh.
V oblasti morálky a prírody musíme hľadať Boha,
ktorý sleduje dobro človeka – jeho spásu. Radšej rozbime a zničme iba to,
čo vedie k zániku, a to je hriech. Ten je pôvodcom akejkoľvek zloby
a neporiadku vo svete.
Ten, kto bojuje proti hriechu s pomocou Božej milosti,
začína nový život. Potrebujeme mať obnovený pohľad na svoju spásu
a zároveň na životné prostredie okolo nás. Až keď bude v duši človeka
zmier s Bohom, potom môže byť obnovený život okolo nás. Skutočnú ekológiu
tvoria iba tí ľudia, ktorí hľadajú Boha a dobro svojho blížneho.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára