EŠTE PÁR SLOV O CHLEBE...

 

       Občas vidím pri kontajneri na odpad pohodený chlieb. Býva už od dažďa premočený, rozťahaný po okolí. Hostinu si z neho urobili vtáci, pridali sa mačky, aj iná háveď.

Pripomína mi to Ježiša. Jeho Sv. Telo bolo akoby „rozťahané“ Annášom aj Kajfášom či inými židovskými predstaviteľmi a hlavne Pilátom z Pontu. Nakoniec si na ňom zgustli tí najagresívnejší a najprimitívnejší – žoldnieri, ktorí ho mučili a ukrižovali.

Ježiš často hovorieval o svojom tele – eucharistii. Hovorieval, že on je „pravý chlieb z neba“, že on je ten „chlieb, ktorý zostúpil z neba a dáva život“, a napokon, že on je „chlieb života“. (Jn 6, 24 – 35) Čo možno o tomto vzácnom pokrme povedať každodenným spôsobom?

 

1.)Skupinka ľudí vošla do jedálne. Hľadala voľné miesto na stolovanie.

Miestnosť bola už takmer prázdna, no služba ešte nedala stoly hygienicky do poriadku. Napokon si našli miesto za stolom, na ktorom dominovali omrvinky. Ktosi povedal: „Tu niekto nedávno jedol chlieb.“ Počas svojho života dokážeme nájsť aspoň omrvinky dobra. A ak vieme, že za nimi stoja ľudia, ktorí prijímali eucharistický pokrm, tak vieme, že tento pokrm bol pre nich všetkým. Iba v sile eucharistie dokážeme konať Božie skutky, ako ich spomína evanjelium. Aj omrvinky dobra na stole nášho života stačia na to, aby sme postúpili na večnosť. Aj omrvinky dobra stačia ako svedectvo pre iných, že sme eucharistický chlieb neprijímali nadarmo.

 

2.)„Čo máme jesť?“ spýtal sa študent doma po návrate z internátu.

Typická otázka , lebo ju poznajú mladí aj starí, deti aj rodičia. Odpoveď rodičov znela: „Chlieb, lebo je pôst.“ Mladý ohrnul nos, ale pôstnu disciplínu narušiť nechcel, a tak si
na chlebe pochutil.

       Dnešný človek hľadá módne veci, to, čo je atraktívne.  Ide mu o prestíž a postavenie. Eucharistický chlieb je jednoduchý svojím výzorom. Cirkev nič „lepšie“ nemá ako je Pánovo telo. Ono nie je módnou skutočnosťou. Nie je ani vecou prestíže ani spoločenského postupu. My radi hľadáme exkluzívnejšie skutočnosti, no na eucharistickom pokrme nič také nenájdeme, iba strohosť, pokoru, poklonu, mlčanie a oddanosť.

 

3.)       Do obchodu vbehol tesne pred záverečnou

zákazník. Hľadal chlieb, ale v tom čase už bol vypredaný.

Pracovníka sa spýtal, či im nejaký nezostal. Išli sa pozrieť a s veľkou úľavou konštatovali, že ešte jeden bochník zostal. Zošuchol sa a zapadol medzi ostatné pečivo, takže ho nebolo vidieť.

Najhoršie je, keď eucharistický pokrm „zapadne“ medzi iné skutočnosti. Nie je dobré, keď sa sprofanizuje a dá s na úroveň takých vecí, ktoré nemajú nič spoločné s pokrmom duše. Človek potom hľadá niečo na duchovné osvieženie a nenachádza nič, čo by mu prinieslo pokoj. Potom musí prácne vymaniť eucharistický chlieb spomedzi iných lákadiel a znova objaviť čaro Božieho chleba z neba.

Núdza nie raz človeka k takémuto kroku privedie, aby hľadal a nachádzal. Lebo možno ten pravý chlieb z neba zapadol, čo sa týka nášho záujmu o poschodie nižšie. Treba sa pred Pánom zohnúť a pokloniť a aj pokľaknúť, aby sme jeho úžitok znova objavili.

 

Eucharistia vyvoláva v človekovi tzv. sväté túžby. Motivuje, aby prijímajúci túžil po vyšších veciach. Ona aj udržiava človeka v tomto nastavení. Čím častejšie ju prijímame, tým viac po Bohu túžime.