JEDNOTA

 

        Pre život človeka má jednota veľký význam. Všetci,
ktorí žijú v určitom spoločenstve, to môžu potvrdiť. Existuje jednota z vypočítavosti, ktorá sleduje určitý benefit (materiálny), ale nemá hĺbku ani presvedčenie. Existuje aj jednota z donútenia. Násilie nikdy nedocieli stav slobodnej a presvedčenej jednoty. Ideálom  zostáva jednota sŕdc, ktorá je spontánna a je založená na hodnotách.

        Ježišovi veľmi záleží na jednote Božieho ľudu. Prihovára sa Otcovi a prosí, „aby všetci boli jedno.“ A to nie hocijako, ale tak, ako Otec v ňom a on v Otcovi. (Jn 17, 20 – 26). Popri tejto, najdokonalejšej forme, pekný príklad vidíme vo sv. Štefanovi. Je mimoriadne aktuálny najmä dnes (Sk 7, 55 – 60).

1.)         Štefan uprene hľadel na nebo, kľakol si a modlil sa.

Štefan uprene hľadel na nebo. Je to kontrast s našimi pohľadmi, ktoré sú často blúdiace, nervózne a hlavne prázdne. Zahľadieť sa na nebo a jeho hodnoty predpokladá najprv úkon vôle a ochotu zotrvať pri Bohu za každých okolností. Nesmieme byť vyrušení nijakým lákavým podnetom, lebo náš pohľad na Boha je vrcholom dňa.

        Štefan si kľakol a akoby adoroval živého Krista, ktorý sa mu na nebi zjavil. Pred Bohom kľakáme vtedy, keď si uvedomíme, že nás presahuje svojou nekonečnou mocou a múdrosťou,
ale aj preto, lebo on predstavuje tajomstvo, ktoré sa nám definitívne otvorí až vo večnosti. Touto aktivitou naša viera dostane hĺbku a zdvihne náš život k hodnotnejšiemu významu.

        Štefan sa modlil. Toto robí človek vtedy, keď sa chce dostať do Božej priazne a komunikovať. Nie iba jednorazovo, ale túži po tom, aby sa komunikácia s Bohom stala trvalou súčasťou jeho života. A to aj napriek tomu, že on je pre nás veľkým tajomstvom. Komunikácia s Bohom nás robí silnejšími a istejšími v každodennom živote. Ten, kto si pred tajomstvom kľakne vo viere, tajomstvo sa skloní k nemu a otvorí svoje pokladnice.

        Ide o ponuku, ktorú dostávame od sv. Štefana, mučeníka. Na báze jeho svedectva sa môžeme zjednocovať s úkonmi jeho požehnaného života. Lenže Štefan nekonal takto iba
pred smrťou. Išlo o konanie, ktoré mu dávalo zmysel neustále a bez neho by nedokázal žiť.

2.)         Na Štefanovi sa vyzúrilo celé besniace zlo.

Tí, ktorí ho kameňovali, robili tak s brutálnou zúrivosťou. Paradoxné je to, že boli presvedčení o správnosti svojho konania. Napriek tomu sa mučeník ešte angažoval vo veci ich spásy, lebo prosil Boha, aby im túto zlobu nezapočítal.

        Je chvályhodné prosiť za tých, ktorí ubližujú iným. Je ľahšie prosiť za tých, ktorí ubližujú iným, nie nám. Je záslužnejšie modliť sa za tých, ktorých kamene cítime na vlastnej koži. V bežnom chápaní života si kameň žiada odvetu (oko za oko). V poriadku spásy si kameň žiada odpustenie. Majme odvahu sa aj v tomto zjednocovať – v odpúšťaní a v prosbe, aby sa otvorené nebo ukázalo aj páchateľom zla. Diabla odzbrojíme najmä vtedy, ak odmietneme pomstu a zachováme si čistý štít života.

3.)         Štefan ponúkol svoj život ako zmiernu obetu.

Pane, prijmi môjho ducha! Niekedy nás prekvapí nečakaná návšteva. Povieme: „Ani neviem, či mám niečo na ponúknutie.“ Návšteva povie: „Nič si neprosím, iba sa 10 minút spolu porozprávať a posedieť si.“

        Istá mládežnícka pieseň obsahuje tieto slová: „Mám prázdne ruky, Pane...“ Akoby chcel textár povedať, že nemá Pánovi ani čo ponúknuť. Ale Boh odpovie: „Daj mi denne aspoň 10 minút. Poseď si pri mne a porozprávame sa.“ To je méta, ktorá nie je nerealizovateľná ani pri dnešnom uštvanom tempe života. Tento prvok zjednocovania sa nemá pevné miesto v našom prostredí. Rodina, farnosť by mali byť miestom tejto formy jednoty. Boh veľa nežiada. Ponúknime mu niečo zo svojich drahocenností – svoj čas. Ten si vydobyme na úkor prázdnych činností, do ktorých sa bezmyšlienkovito ponárame.

        Na jednote s Bohom a s blížnymi treba pracovať neustále. Jednota nie je zlatá medaila vo vitríne, ktorá znamená aký si bol dobrý kedysi... V jednote musíš byť dobrý neustále, a to bez nároku na medailu. Ak prestaneš na jednote pracovať, tvoj život sa začne potápať. Je v tvojom záujme, aby si denne obnovoval to, o čo prosí sám Ježiš v modlitbe k svojmu Otcovi: „Aby všetci boli jedno.“

Čo ďalej?

Väčšina ľudí má ambíciu zaoberať sa svojou budúcnosťou. Existujú jednotlivci, spoločenstvá i firmy, ktoré ponúkajú služby ako pomoc pri riešení budúcnosti. Nie všetky sú seriózne, preto si treba dávať pozor do akých rúk zveríme svoju budúcnosť. Týka sa to záležitostí finančných, ale aj ľudských a duchovných.

Ježišovi učeníci boli postavení pred takúto záležitosť. Ich milovaný učiteľ sa vzniesol do neba a ešte pred tým sa s nimi rozlúčil. Určite mali v duši niektoré otázky, a to aj napriek tomu, že dostali uistenie o tom, že dostanú "silu zhora". Tie otázky sú typicky ľudské a môžu sa dotýkať každého z nás. 

1.,Čo bude s nami? Azda aj táto otázka bola predmetom ich rozhovoru. Ježiš ich vyučil náuke evanjelia a teraz, čo s tým? Nebolo všetko zbytočné? Nebola to iba epizóda v ich živote, ktorá sa vytratí a na všetko sa zabudne? 

Život ukázal, že takéto obavy neboli opodstatnené. Evanjelium dalo ich životu nový zmysel. Božie slovo ich naplňovalo tak, že pocítili túžbu ísť a zvestovať svetu veľké Božie diela. 

Naša viera sa dostáva do správnej intenzity vtedy, keď máme chuť sa podeliť. A to nielen s dobrami materiálnymi, ale aj s duchovnými. Vtedy sa stávame apoštolmi svojej doby.

2.,Kto bude s nami? Ježiš ako najvyššia autorita odišiel. On, ktorý ich denne usmerňoval, napomínal i karhal, ale aj pochválil a povzbudzoval. Zrazu je jeho miesto prázdne. Kto teraz po ňom prevezme takúto  životne dôležitú úlohu? 

Musia pochopiť, že Pán ich bude ďalej sprevádzať, aj keď iným spôsobom-tajomným. Oni ho neuvidia, ale budú vnímaví na túto jeho tajomnú prítomnosť. A ešte jedna dôležitá vec. Majú pochopiť, že oni sa stali, z Ježišovho poverenia, teraz vodcami tých, ktorí túžia po spáse. Oni sa stanú učiteľmi, staršími bratmi , či otcami a to až po krajnosť života-po obetu svojho života.

 Naučme sa učiť od tých, ktorí sú pri nás. Napriek ľudskej slabosti nás môžu veľa naučiť. A možno o tom ani nevedia. Učme sa učiť iných, nie postojom chladného mentora, ale pozíciou vnímavého človeka, ktorý zmierňuje akúkoľvek ľudskú biedu.

3.,Budeme prijatí? Možno aj táto otázka rezonovala v mysliach apoštolov, keď si uvedomili, že ohlasovanie evanjelia viditeľným spôsobom je teraz na nich. Ježiš im ešte skôr naznačil, aby boli pripravení aj na odmietavé reakcie prostredia. Podstatné je to, že budú prijatí Pánom, ktorý im dôveruje.  Do výbavy dostanú primerané prostriedky a tak ich služba bude predmetom Božieho požehnania. Jednoducho povedané-je to Božie dielo. 

Ak sme Bohom prijatí, máme prijímať život ako službu Bohu a jeho kráľovstvu. Celý náš život je službou, ktorá končí až posledným výdychom. Ak si ľudia z nej vezmú aspoň niečo, čo ich život pozdvihne, bude to znak toho, že náš život nebol daromný a prázdny. Prijímajme od Pána čo najviac, aby sme mohli dávať a užitočne prežiť život.

SVET A MY

 

 

        Počas svojho života natrafíme na veci, javy, situácie, ktoré sa nám nepáčia. Vidíme v nich rôzne formy nespravodlivosti a nemorálnosti. Okomentujeme to slovami: „Mne sa to vôbec nepáči! Nechcem mať s tým nič spoločné! Dávam od toho ruky preč!“ Takto alebo podobne sa vyhraňujeme voči niečomu, čo podľa nás nespĺňa parametre slušnosti a zdravého správania sa.

        Ježiš sa vyhraňuje voči svetu slovami: „Ale ja vám nedávam, ako svet dáva.“ (Jn 14, 27). Vyhraňuje sa, ale nedáva od sveta ruky preč. On ho chce premieňať, lebo do sveta vstúpil diabol. On chce svet liečiť, obnovovať, oživovať. Aký je teda svet, čo môžeme o ňom povedať a ktoré výrazy s ním spojené sú nám dôverne známe?

1.) Hovoriť do sveta. Ísť do sveta.

Hovoriť do sveta znamená hovoriť ľahkovážne, bez úsudku, bez vážnosti. O niektorých ľuďoch sa hovorí, že ich slová nemôžeme brať veľmi vážne, lebo sa nezakladajú na pravde a serióznosti. Ísť do sveta môže znamenať aj pozitívnu vec. Lebo tam sa môžeš naučiť veľa dobrého, vymeniť si skúsenosti, môžeš porovnávať a vyhodnocovať. Ten, kto ide do sveta a zachová si charakter, získa prehľad o veciach a nadhľad nad nimi.

        Teraz tieto dva termíny spojme a vyslovme jednu myšlienku. Znela by takto: „Choď do sveta a hovor mu, prihováraj sa mu!“ Ježiš to tak urobil. Poslal apoštolov do sveta, aby hlásali evanjelium. Takto postupuje s učeníkmi každej doby. Ani my nie sme výnimkou. Svet potrebuje pravidelne počuť slovo spásy.

2.) Svetová úroveň. Svetský duch.

Nedávno priniesla televízia správu o tom, ako mladý Slovák – stredoškolák – vyhral medzinárodnú súťaž. Jeho projekt prevýšil projekty študentov z celého sveta. On už teraz dosiahol svetovú úroveň, lebo sa úspešne meral s tými najlepšími vo svete.

        Keď sa my, veriaci, zúčastníme nejakého podujatia, nie raz konštatujeme, že tam vládol svetský duch. Úroveň toho – ktorého podujatia bola príliš svetská. Čakali sme viac. Očakávali sme nejakú myšlienku, niečo, čo by nás oslovilo a naplnilo. Svetská úroveň sa nám máli, čakali sme viac. Svetová úroveň a svetský duch, to je kombinácia, ktorá sa nám nepozdáva. Ideálom je svetová úroveň po stránke odbornej a zároveň Ježišov duch, po stránke vzťahov a života. Toto očakávame od ľudí, ale aj od seba – čo najvyššiu úroveň služby a Pánov duch, ktorý svedčí aj o morálnej úrovni osobného života.

3.) Svetobežník. Odchod z tohto sveta.

Prvý výraz podáva charakteristiku človeka, ktorý je málo doma. Ba vlastne nemá ani trvalý domov. Je stále na cestách, má nepokojného ducha, je nespokojný, ba až nešťastný, ak by sa mal dlho zdržiavať na jednom mieste. Kedysi by ho nazvali tulákom, teraz je to svetobežník. Je to človek, ktorý je stále v pohybe a nemieni nikde dlhodobo zapustiť korene. Všetci bežíme v ústrety inému svetu. Napomáha tomu pribúdajúci vek a choroby či neduhy. Svetobežníka z jeho  obežnej dráhy stiahne málokto, ale ako bežca do večnosti si ho volá Boh. Iba on nás, ktorí si bežíme svoje preteky, dokáže stiahnuť k sebe.

        Nedávno vysielali reportáž o dôležitosti hospicov. Hovorili, že toto zariadenie má ambíciu dôstojne odprevadiť človeka na druhý svet. Keď si svetobežník, málokedy niekoho potrebuješ. Ale keď nastúpiš cestu do večnosti, neodmietneš pomocnú ruku, lebo pred večnosťou máš rešpekt a bázeň. Pred svetom ani nie. Ak môžeš, modli sa za svetobežníkov, aby nezabúdali, že svet trvalej hodnoty je v Božom kráľovstve. Ak to robíš, znamená to, že im pomáhaš dosiahnuť dôstojné zavŕšenie života a pravý pokoj v duši.

        Ak sa chceme vyhraniť, nevyhraňujme sa voči svetu, ale voči zlu, ktoré sa v ňom nachádza. Nech Boží Duch premieňa aj nás, aby nás zlo nepremohlo definitívne, ale aby si nás získalo Ježišovo evanjelium, lebo iná dokonalejšia forma náuky tu vo svete neexistuje.

Byť vždy s Kristom

 Každý, kto absolvoval vojenskú službu, počul staré vojenské heslo:bez spojenia niet velenia. Znamená to, že počas akýchkoľvek bojov má veľký význam zabezpečenie komunikácie na veliteľských pozíciach. Kedysi to boli poľné telefóny, vysielačky a dnes technika pokročila a priniesla aj do tejto oblasti nové možnosti cez internet. 

Pán Ježiš nám pripomína:zostaňte vo mne a ja zostanem vo vás. Adresnejší je v týchto slovách:ja som vinič, vy ste ratolesti. Toto spojenie je pre nás veľmi dôležité, lebo znamená toľko, že ten, kto je v trvalom vzťahu s Ježišom, má zabezpečené jeho vedenie až po bránu večnosti. Mohli by sme povedať: bez spojenia /s Kristom/ niet vedenia k najvyššiemu cieľu nášho života.

 K čomu nás Pán chce viesť?

1.,Vedie nás do svojho kráľovstva. Nemusíme sa báť, že ho presne nepoznáme. Boh by nás neviedol zlou cestou. Práve naopak, chce nám dať to najlepšie.

Dnes sa často využíva možnosť virtuálnej návštevy. Človek, ktorý chce navštíviť nejaký objekt, či lokalitu, môže si ju nájsť na internete a absolvovať tzv. virtuálnu prehliadku. Pritom má pocit, akoby sa ocitol presne tam, kam sa chystá ísť. 

Boh nám takú možnosť neposkytne, aby sme absolvovali virtuálnu prehliadku jeho kráľovstva akoby motivačný prvok. Prihovára  sa nám slovami:Božie kráľovstvo je medzi vami! Ak sa človek snaží žiť čo najpresnejšie podľa evanjelia, vysiela potom nie virtuálny, ale reálny, síce iba čiastočný,ale skutočný pohľad na  večnosť.Všetci môžeme osloviť životom blížneho a dvíhať jeho smerovanie k vyšším hodnotám.

2.,Ježiš nás vedie k láske, lebo táto hodnota platí pre večný život. Láska má byť odrazovým mostíkom do života. Nič dôležitejšie ako láska v živote neobjavíme. Použili sme výraz-odrazový mostík. Je veľmi dôležitý napr. pri skokoch na lyžiach. Tam je odrazový moment určujúci. Nie je dobré, keď sa skokan na lyžiach odrazí skoro a platí to isté, ak sa odrazí neskoro. Tieto extrémy môžu negatívne vplývať na kvalitu skoku. 

Boh nám svoju lásku ponúka stále. Aj vtedy, keď sa odrazíme do života bez schopnosti lásky tak, že to môže ovplyvniťčasť nášho života. Boh sa neponáhľa, ale vždy nám bude pomáhať, aby sme si jeho lásku osvojovali a tak na maximum zvýšili hodnotu života. Jeho hodnota je najvyššia vtedy, keď v nás víťazí postoj lásky nad inými možnosťami, ktoré ponúka svet.

3.,Boh nás vedie k tomu, aby sme sa zjednocovali, kým sme na ceste do jeho kráľovstva. Nechal nám odkaz či povzbudenie: hľadajte cestu k sebe. To je tiež zdroj zásluh pre večný život. 

Pri návšteve príbuzných som objavil na stole detský časopis. Bol otvorený na  strane, ktorá obsahovala rôzne úlohy. Bolo tam bludisko a nadpis znel: Nájdi cestu...

Ťažká, ale pekná je úloha, ktorú nám dal Boh, aby sme našli cestu jeden k druhému. Sami vieme, že to jednoduché nie je. Z evanjelia vieme, že Ježiš hľadal cestu k ľuďom, lebo im chcel odovzdať svoju náuku. A vieme aj to, aká trnistá bola táto cesta...Cesta k srdcu druhého vedie cez modlitbu a obetu a potom cez možnosti praktické, ktoré Boh ukáže. Platí zásada, že ten, kto hľadá cestu k Bohu, nájde ju aj k blížnemu. Platí to aj opačne. Hľadanie cesty k blížnemu je proces, ktorý je požehnaný, ktorý Boh bez odmeny nenechá. 

Nepochybujme, že sme spojení s nebom. Najprv preto, lebo nebo je pre nás večná vlasť, o ktorej sám Ježiš povedal, že nám tam pripraví miesto a vezme k sebe. A potom aj preto, že tam hore máme už orodovníkov. Každý, koho vyprevádzame do večnosti, môže byť našim orodovníkom a pomocníkom. Takto si udržiavame spojenie s večnosťou a nebeskými hodnotami. Naša viera nás v tejto myšlienke utvrdzuje a povzbudzuje.

Povolanie

 

 

        Hovorí sa, že mladí ľudia sa v dnešnej dobe boja záväzkov. Určite nie všetci, bohu vďaka, ale je dosť takých, ktorí keď majú potvrdiť a prijať záväzok, cúvnu. Najradšej počujú takúto vetu: „Ak chceš, kedykoľvek to môžeš zanechať a odísť!“ Cítia, že za takouto možnosťou je viac slobody, voľnosti, že je tam možnosť ústupu a nechaných otvorených zadných dverí...

        Ten, kto sa rozhodne kladne odpovedať na Božie volanie, nerieši situáciu tak, že chce odísť. On uvažuje opačne – ako zostať a zachovať záväzok. Uvažuje, ako zostať verný. Ktoré otázky túži mať zodpovedané aspoň sčasti?

1.) Čo Boh odo mňa bude chcieť?

V prvom rade to, aby som učil v jeho mene a ohlasoval jeho náuku. Keď židovský veľkňaz vyšetroval apoštolov, konštatoval: „Nezakázali sme vám prísne učiť v tom mene?! A vy ste naplnili Jeruzalem svojím učením...“ (Sk 5, 27 – 28) Apoštoli do bodky splnili úlohu, ktorú im zveril Ježiš. Vystupovali s odvahou a učili to, čo sa od neho naučili. Ak by aj počuli vo svete lákavejšie veci, Ježišovo slovo má mať v ich službe prvotné miesto, ba vlastne jediné miesto.

        Istý mladý človek nastúpil do zamestnania. Nevydržal tam dlho. Odišiel s tým, že to, čo od neho požadovali, mu „bolo cudzie“. Pre toho, kto je Bohom povolaný, nemôže byť evanjelium cudzie. Práve naopak! Musí sa v jeho srdci cítiť ako doma, musí sa v ňom udomácniť a zapustiť korene. Aj povolaný sa má do evanjelia ponoriť a neustále v ňom zotrvávať. Božie slovo sa v ňom udomácni až do takej miery, že povie slovami apoštola: „Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus.“
(Gal 2, 20) Pavlove slová slúžia povolanému ako ideál, ktorý denne napĺňa.

2.) Čo sa bude diať so mnou, keď prijmem povolanie?

Touto otázkou sa zaoberal vyššie citovaný Pavol, ktorý prehlásil: „Veď ja som najmenší z apoštolov. Ba nie som hoden volať sa apoštolom, lebo som prenasledoval Božiu cirkev. Ale z Božej milosti som tým, čím som a jeho milosť vo mne nebola márna. Veď som pracoval viac ako oni všetci, vlastne ani nie ja, ale Božia milosť so mnou.“ (1Kor 15, 9 – 10)

        Mnohí ľudia radi predvádzajú svoju záhradku. Robia tak preto, lebo je v dokonalom stave. Keď ju ukážu známym, povedia: „Je tu ešte veľa práce.“ Nie je to pravda, lebo tá záhradka je dokonalá. Hovoria tak preto, aby ich iní pochváli.

        Boh vie, že „na záhradke povolania“ je stále veľa práce. Aj samotný adept povolania si to musí uvedomiť. Nie preto, aby ho ostatní chválili, ale preto, že je to pravda. Adept povolania má mať pred sebou obraz Krista, ktorého má nasledovať. Ide o činnosť, ktorá sa nikdy nekončí.

        Sú situácie, v ktorých porovnávame otca a syna. Niekedy vidíme až zarážajúcu podobu. Mnohí vtedy povedia: „Tá podoba!“ Adept povolania sa má podobať Kristovi. Iste nie výzorom, ale výrazom života. Ušľachtilé črty Pána Ježiša sa majú odzrkadľovať v živote toho, ktorý mu raz v živote povedal: „Áno!“ A denne to opakuje. Nikto nemá prijať povolanie, ak mu chýba ambícia spoznávať Ježiša a nasledovať ho.

3.) Povolaná osoba predstavuje prítomnosť Cirkvi, ktorá ukazuje cestu k Bohu.

Cirkev prostredníctvom povolaných pozýva na cestu poznania Boha.

        Dnes je trendom robiť si všetko „po svojom“. Týka sa to najmä mladých. Inštitúcie, smernice, tradície musia počkať, lebo nastúpil trend, ktorý vyjadríme slovami: „po svojom“.

        V histórii horolezectva majú najväčšiu váhu Himalájske „osemtisícovky“. Aj tam sú však vychodené cesty. Tradičné, osvedčené a relatívne bezpečné. No sú výpravy, ktoré hľadajú novú trasu tak, aby išli „po svojom“. Takáto priekopnícka cesta má veľkú váhu. A to dovtedy, kým sa nestane „vychodenou“.

        Poznáme ľudí, ktorí si cestu k Bohu razia „po svojom“. Hovoria, že o asistenciu Cirkvi záujem nemajú a pôjdu vlastnou cestou. No ak hľadajú úprimne, ich kroky sa skôr či neskôr musia zosúladiť s cestou Cirkvi. Na tejto ceste majú veľký význam tí, ktorých označujeme ako povolaných. Táto myšlienka nie je vôbec zlá. Pre individualistov môže byť cesta k Bohu obohatením o poznanie zažiť spoločenstvo a Cirkev. Prostredníctvom svojich členov môže vytvoriť osobnejšiu cestu na poznanie Boha. Zasvätená osoba sa tak môže stať premostením medzi spoločenstvom Cirkvi a jednotlivcom, ktorý sa odhodlal hľadať zmysel života v Bohu.

        Povolania z ľudského pohľadu balansujú medzi schopnosťou prijať záväzok a možnosťou dobrovoľného odchodu. Mnohí odchádzajú preto, lebo hovoria, že ich Boh sklamal. V podstate to pravdou nie je, lebo sklamať ich mohla mylná predstava o Bohu a o povolaní v Cirkvi. V takomto prípade sa nečudujme, že niektorí končia skôr ako začali. Ale ten, kto podstatu pochopil a prijal, nebude utekať, ale zachová si ambíciu vytrvať a priniesť obetu životného povolania.

Vatikánsky film

 

 

        V poslednom čase sa natočilo niekoľko hraných filmov z prostredia Vatikánu. Sú viac či menej vydarené. Prvá otázka, ktorá nám napadne, je: „ Čo z toho je fikciou a čo realitou?“ Divák je už raz taký. To, čo je fikciou, chce považovať za skutočnosť a to, čo je realitou, za fikciu.

        Faktom je, že na obrazovkách Televízie Lux sme sledovali dlhý seriál z prostredia Vatikánu a pápežstva. Žiadna fikcia, ale realita! Začalo to hospitalizáciou už nebohého Sv. Otca Františka, keď sme sa každý večer pri Bazilike sv. Petra v Ríme modlili  (aj my pri obrazovkách) za jeho zdravie. Potom nasledovali obrady súvisiace s jeho pohrebom, samotný pohreb a nakoniec tajomné konkláve. Na túto realitu, že sme všetko videli bližšie, sme si zvykli. Médiá nám v tom dobre poslúžili. Vrcholným bodom bola voľba nového pápeža Leva XIV. Bola rýchla a určite požehnaná. Chcem sa zastaviť pri niektorých termínoch, ktoré rezonovali v čase pred voľbami.

1.) Pápež

Ľudia s údivom sledovali to, že aj profánne médiá venovali životu vo Vatikáne veľkú pozornosť. Treba dodať, že aj relatívne prajnú, pozitívnu. Prečo? Čo to znamená? Aj profánny svet hľadá lídra, ktorý je čistý. Podrobne pozná svetových lídrov a aj ich praktiky a politiku. Mnohí z nich nespĺňajú kritériá morálnosti a základnej slušnosti. Klamstvo, podvod, pretvárka, sa stali ich pracovnými metódami. Nehovoriac o násilí a brutalite. Pápež ako hlava Katolíckej cirkvi (často dehonestovanej a pranierovanej) sa tak stal svetlým bodom, ktorý napriek všetkému predstavuje nádej v súmraku doby a ľudstva. Stelesňuje vlastnosti, ktoré svet požaduje od autorít a nedostáva sa mu ich. Pápež priťahuje pozornosť, ale aj záujem tých, ktorí ešte neprestali hľadať nositeľov morálnych hodnôt vo verejnom živote.

 

2.) Konkláve

Taj(om)né stretnutie kardinálov, ktorí sa zhromaždili, aby zvolili nového pápeža. Samotný názov hovorí, že verejnosť sa o internej atmosfére nedozvie nič. Volitelia sú izolovaní, ale hlavne dobre poučení o tom, čo sa od nich očakáva. Žiadne zákulisie, nijakí hackeri, ktorí by „nabúrali“ systém a prekazili voľby a zverejnili nejaké údaje. Žiadne „predbežné“ výsledky, ba ani vstupy do centrál jednotlivých kandidátov. Nič také, čo registrujeme pri politických voľbách. Všetko, čo sa odohralo v Sixtínskej kaplnke, zostane tam. Čo sa doma navarí, všetko sa tam má aj skonzumovať. Je dobré, že toto dianie má akýsi posvätný charakter mlčanlivosti. Žijeme v dobe, ktorá rada odhaľuje tajomstvá, vniká do súkromia a profanizuje to, čo má charakter posvätnosti. Pre Cirkev sú príznačné tajomstvá. Najmä tie, ktoré slávi na oltári, ale aj tie, ktoré predchádzajú niektoré rozhodnutia alebo sprevádzajú určité javy a udalosti. V dávnych časoch konali v pápežských archívoch službu mnísi, ktorí nevedeli čítať a písať, a to preto, aby sa tajné veci zachovali ako tajné. Až z rozhodnutia pápeža sa môžu odtajniť a zverejniť. Stačí, keď svet pozná zásady voľby pápeža a postup, ktorý je predpísaný pre mužov v červených reverendách.

3.) Kampaň

V spoločnosti sa pred voľbami koná kampaň. Prejavuje sa tak, že kandidát navštevuje ľudí, koná stretnutia s občanmi, debatuje s protikandidátmi v médiách, atď. Nie raz kampaň sprevádzajú špinavé praktiky, očierňovanie iných, dehonestácia rivalov a „vyťahovanie“ ich slabých stránok na povrch, nezriedka spojená so škandalizáciou protivníka. Vieme si predstaviť, že by takémuto štýlu prepadla Cirkev? Ťažko čo i len pomyslieť! Cirkev zachováva dôstojnosť a nedovolí, aby do voľby pápeža zasiahli odstredivé sily. Jediná kampaň, ktorá prichádza do úvahy, je tá modlitbová. Zahrnutí sú do nej kandidáti, ktorí zasadnú k urnám, ale aj my všetci, ktorí sme pokrstení, veríme v Krista a veríme tomu, že Duch Svätý nám pošle nového Petra, ktorý bude utvrdzovať „bratov vo viere“. Ani len nedokážeme vyjadriť, kým je pre nás Sv. Otec – reprezentuje Krista, je znamením jednoty v Cirkvi, je zárukou zachovania náuky podľa evanjelia, prichádza ako otec (bez neho sme siroty), identifikuje sa ako služobník, ktorý slúži, lieči, počúva, spolucíti, nesie bremená našich životov, najmä nás prijíma a zahŕňa do objatia svojich modlitieb a zveruje nás Ježišovi Kristovi.

Ježišov rukopis

 

 

        Je isté, že rukopis istých ľudí dôverne poznáme. Prakticky, hneď spoznáme, čo niekto napísal, lebo vieme, že tak píše niekto z rodiny alebo z radov kolegov či známych. Vtedy povieme: „Toto je jeho rukopis.“

        V prenesenom slova zmysle tak vyjadrujeme aj spôsob pravidelného konania istého človeka. Nazývame to modus operandi. Každý z nás má zaužívané postupové kroky, ktoré používa na dosiahnutie výsledkov. Toto všetko sú naše rukopisy.

        Šimon Peter zažil pri rybolove Ježišov rukopis. (Jn 21, 1 – 14) V čom spočíval? Po neúspešnom celonočnom rybolove, keď sa vracali znechutení rybári domov, ktosi ich oslovil. Dal im pokyn, aby na danom mieste spustili siete ešte raz. Keď tak urobili, vytiahli veľké množstvo rýb (153 rýb). Peter z toho usúdil, že na brehu nemôže byť nikto iný, iba ich milovaný Učiteľ, Ježiš. Iba on dokáže urobiť z ničoho veľkú vec. Nikto iný, iba Ježiš. Ako ovplyvnilo Šimona Petra toto poznanie?

1.) Uvedomil si, že iba Boh dáva mieru (plnú, natrasenú, vrchovatú).

Boh nedáva polovičné dary, resp. dary nižšej kvality. Pre každého má pripravenú plnosť darov. Ide len o to, ako s týmito darmi naložíme.

        V živote zažijeme aj rybolovy, ktoré sa na prvý pohľad zdajú nedostatočné. Túžime po väčšom formáte a obsahu. Aj za tým stojí Boh. Medzi hlavné previerky našej viery v dnešnej dobe patrí to, či stále veríme v Božiu prítomnosť, aj keď nám nedáva dary v takom rozsahu, ako by sme si priali my. Apoštoli zažili prázdne siete, ale aj naplnené do prasknutia. Napriek tomu ostali Ježišovi verní. Aj dnes je viera o vernosti Ježišovi, ktorý rozdáva tak, ako sám chce.

 

 

 

2.) Peter vnímavo zachytil Jánov hlas: „To je Pán!“

Všeobecne vieme, že sme citliví na niektoré skutočnosti. Keď je niekto na niečo citlivý, tzn. že na to bude reagovať – niekedy bolestnou grimasou, inokedy podráždením, alebo tým, že zvýši pozornosť.

        Byť citlivý však znamená aj to, že človek správne posúdi biedu vo svojom prostredí života a primeraným spôsobom ju pomáha zmierniť. Byť citlivý znamená byť vnímavý aj na to, čo niekto povie. Peter napriek tomu, že to bol muž zvyknutý na ťažkú prácu rybára, bol citlivý na podnety o Ježišovi. Stále ho nosil vo svojom srdci, a preto niet sa čo čudovať, keď zbystril pozornosť po Jánovom vyhlásení.

        V dnešnej dobe sme takí citliví na isté podnety, že ich nazývame diskriminačnými. Sme takí citliví, že sme vnímaví na Božie slovo? Peter aj uprostred ťažkej práce nestratil túto citlivosť. Ľudia dnešnej doby akoby ju pod vplyvom zhonu života strácali. Keď vstupujeme do kostola na sv. omšu, máme v duši Jánovu vetu – Tu je Pán! Sme citliví a vnímaví na to, že Boh nás chce osloviť a povedať nám slovo spásy?  Niekedy vnímavosť a otvorenosť zaniká v hluku sveta. Peter nechal svoju loď a náhlivo sa pobral za Ježišom. Aspoň niečo z jeho akcelerácie by sme si mali osvojiť v zmysle túžby po stretnutí s Ježišom v eucharistii.

3.) Peter nebral ohľad na nič a na nikoho.

Skočil do vody a doplával k brehu sám. Ostatní učeníci v zmysle zodpovednosti za úlovok v bezpečí doviezli loďky k brehu. Čo to znamená? Petrovo konanie bolo silno emotívne. Ukázal, ako hlboko bol Ježiš v jeho srdci. Jeho reakcia vyznela až príliš detinsky a naivne, ale koľko radosti a nadšenia bolo v jeho konaní. Predstavuje emotívny prvok života Cirkvi, ktorý má tiež svoje miesto v službe ohlasovania. Ostatní apoštoli konali racionálne a menej emotívne. Vedeli o svojej povinnosti – doviesť úlovok bezpečne na breh. Oni predstavujú inú stránku ohlasovania evanjelia – vecnú, praktickú, konkrétnu, hmatateľnú. Viera nemôže obstáť iba na emócii, ale potrebuje aj racionálne riešenia. A zasa – racionálne riešenia potrebujú aj radostnejší prvok emočného konania. Jedno dopĺňa druhé. Šimon Peter s ostatnými apoštolmi predsa tvorili jednu posádku lode. Aj keď mali rozdielne povahy a úlohy pri rybolove, ukázali súlad a jednotu. Pri ohlasovaní evanjelia sa treba snažiť skĺbiť všetky také sily a kvality, ktoré môžu priniesť plné úlovky Božích darov.

 

        Ježišova otázka, ktorú adresoval apoštolom: „Deti, máte niečo na jedenie?“ Zaznieva aj pre všetky generácie kresťanov. Ak si s Ježišom, ak si adresátom jeho veľkých darov a milostí, musíš pripraviť pokrm dobrého príkladu aj pre ostatných. Ježiš nás obdarúva a sýti preto, aby sme si boli vedomí toho, že z tejto štedrosti máme odovzdávať ďalej. Ak to urobíme, všetci povedia, že je v nás Ježišov rukopis, ktorý spočíva v našom zmýšľaní a konaní podľa evanjelia.