Svet tu a tam

V čase, keď nám zomrie blízky človek,v duši prevláda atmosféra trúchlenia. Cítime bolesť nad stratou človeka, ktorého sme mali radi a teraz nám bude chýbať. Raz mi ktosi, v podobnej situácii, povedal, že chce poslať odkaz zosnulému do večnosti. Jeho skon bol rýchly a tak si nedopovedali určité dôležité veci. Niekedy ide o poďakovanie, inokedy o odprosenie  alebo inú dôležitú informáciu. 

To podstatné, čo môžeme niekomu akoby odkázať do večnosti je vyjadrené slovami evanjelia.  Sú to slová Pána Ježiša, ktorý hovorí:"...blahoslavené sú vaše oči, že vidia, aj vaše uši, že počujú" /Mt 13,16-17/. Tým chcel povedať, že iba v jeho kráľovstve možno nerušene komunikovať so živým Bohom. O atmosfére tu na zemi sa to povedať nedá. Človek sa musí vysporiadať s mnohými skutočnosťami, ktoré ho stoja určitú obetu.

1.,Istý človek mi pred niekoľkými dňami s hrôzou povedal, že skoro zrazil kdesi na dedine dieťa. Našťastie nešiel rýchlo a včas zabrzdil. Chlapčekovi vypadla z ruky loptička a odgúľala sa do stredu cesty. A on sa vytrhol otcovi z ruky a pobral sa za ňou. Našťastie nič vážne,sa okrem zľaknutia sa dieťaťa a rodiča, nestalo. 

Všetci máme tendenciu vytrhnúť sa Bohu z jeho ochrannej ruky. Láka nás perióda života bez Božieho dohľadu. Týka sa to nás všetkých, ktorí patríme medzi Božie deti. Všeličo nás môže zlákať, čo zaujme našu pozornosť a odvráti nás od cesty spásy. Boh je však trpezlivý a stále ide za nami a ponúka cestu návratu. Až večnosť odhalí, od čoho sme boli uchránení a aká dôležitá je viera žitá v praxi života. Tá nám dáva signály, aby sme sa od Boha príliš ďaleko neodvrátili.

2., Staršia pani opúšťala nemocnicu. Hospitalizácia jej skončila a tak ju prepustili domov. Povedali jej, že ju odvezie sanitka. Nevedela ktorá to bude sanitka, kedy pôjde a odkiaľ. A tak sedela a čakala celé hodiny. Až po dlhom čase si ju niekto všimol a rýchlo konal nápravu. Toto sa môže stať každému. 

Je to obraz života človeka. Pred Bohom a s ním nie sme nepovšimnutí a zabudnutí. On nad nami bdie. Dokonca aj vtedy, keď opúšťame tento svet. Táto chvíľa je náročná, lebo opúšťame svet, v ktorom sme prežili desaťročia a otvárame sa novému svetu, ktorý bol doteraz pre nás tajomstvom. Robíme dobre, ak prosíme Boha, aby nás nenechal a neopúšťal najmä vtedy, keď musíme zanechať  síce"slzavé údolie", ale napriek tomu inšpiratívne a také, ktoré bolo doteraz našim domovom. Domov sa ľahko neopúšťa. Často pomájme  modlitbou aj tým, ktorí zomierajú a okrem našich modlitieb nemajú iného sprievodcu do večnosti.

3.,Felix Baumgartner. Bol to prvý človek, ktorý v r.2012 prekonal voľným pádom z vesmíru rýchlosť zvuku. Letel z výšky 39 km a pri dopade padákom zoskočil na rovné nohy. Žiaľ, pred niekoľkými dňami tragicky zahynul. Prežil všetky pády, ale ten posledný sa mu stal osudným. 

Vo svojom živote registrujeme rôzne pády. Mnohé z nich ustojíme, mnohé nás poznačia a ovplyvnia. Viaceré nás ľudsky a duchovne posunú vpred. Dokonca aj pády, ktoré poznačil hriech. Aj po ich absolvovaní nás Boh postavil na nohy a mohli sme znova vykročiť, nestratiac Božiu dôveru. On chce osláviť nielen človeka, ktorý sa usiloval žiť čestne, ale aj takého, ktorý sa touto ambíciou nevyznačoval. Konáme užitočnú vec pre svoju dušu, keď si častejšie vzbudzujeme ľútosť nad pádmi, ktoré sme absolvovali. Mať v súlade svedomie so skutkami je našou celoživotnou úlohou. 

Zosnulí už vidia a počujú to, čo mi ešte nie, hoci sa na  to pripravujeme. Učite by nám dopriali vidieť túto panorámu, lebo do nej nezasahuje nič deštruktívne a hriešne. Ďalší dôležitý odkaz, ktorý im môžeme poslať do večnosti má podobu prosby. Nech za nás orodujú u Pána života a smrti, aby nám raz umožnil prežívať naplno túto Božiu atmosféru spolu s našimi blízkymi.

O utrpení

Takmer denne sa stretávame s rôznymi druhmi utrpenia. Ľudia trpia po stránke telesnej i duševnej. Vieme aj to, že jedna oblasť ovpyvňuje druhú. Telesné utrpenie má dosah na dušu a duševné ťažkosti môžu prechádzať aj do roviny telesnej. Utrpenie človeka sa prenáša aj na ľudí okolo neho. Sv. Písmo nás poučuje slovami:"Radujte sa s radujúcimi , plačte s plačúcimi" /Rim 12,15/. Tak, ako sa tešíme z radosti iného človeka, tak na nás dolieha aj bieda nášho blížneho. Ideálom je to, aby nikto netrpel osamote. Ide o pekné svedectvo, ak existujú ľudia, ktorí chorého a trpiaceho podporujú, ošetrujú a dávajú mu na javo, že nie je vo svojom položení sám. Zjemňovanie ťažkostí a utrpenia patrí k vrcholom evanjeliovej lásky, ktorú nám zanechal Ježiš Kristus. Boh odmení tých, ktorí slúžia pri trpiacom do jeho posledného výdychu. Čo vyjadruje slovo utrpenie?

1.,Strpieť. Myslí sa na skutočnosť, podľa ktorej musíme v živote niekoho alebo niečo znášať. Slovo strpieť obsahuje minimálny optimizmus, ktorý dáva nádej, že určitý stav nebude trvať stále. Že po určitom čase sa všetko vráti do normálnych koľají. Bývajú situácie, keď máme strpieť maniere alebo slabosti určitého človeka. Týka sa to zamestnania, školy, prípadne miesta, kde bývame a máme do činenia s rôznymi ľuďmi. 

Sv. Pavol píše:"Kiež by ste zniesli trochu mojej nerozumnosti. Len ma už strpte. Veď horlím za vás Božou horlivosťou" /2 Kor 11, 1-2/. 

Strpieť niekoho nie je jednoduché, ale môže  to byť zdrojom požehnania, ak svoju situáciu odovzdávame Bohu ako svoj dar. 

2.,Trpieť. Ide o aktuálny stav, ktorý človek prežíva. Prijal by úľavu a vyslobodenie, ale cesta je ešte ďaleká. Koľkokrát počujeme, ako niekto v rozhorčení povie:"Ja to trpieť nebudem!" Naráža tým na rôzne formy neporiadku a nespravodlivosti vo svojom prostredí. Potom sa snaží podniknúť určité kroky, aby sa situácia zmenila. Niekedy sa to podarí, inokedy nie.

 Existuje však utrpenie, ktoré musíme znášať a neurobíme s tým nič. Neexistuje nič také, čo by podstatne zmenilo našu situáciu. Pre veriaceho človeka je jediným riešením to, aby aby obnovil svoju cestu ku Kristovi. Prečo? Lebo Kristus dôverne poznal cestu utrpenia, sám po nej kráčal a ukázal, že cenou znášania utrpenia je pre človeka Božie kráľovstvo. Boh nenechá bez odmeny nikoho, kto trpí s pohľadom na Ježiša a počúva na jeho výzvu: poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním" /Mt 11,28/. Táto situácia vedie trpiaceho k tomu, aby si osvojoval spásonosnú schému života. Spočíva v tom, že najprv treba na Krista pohliadnuť, učiť sa od neho pohľadom na kríž a prosiť o silu. Takto sa dostáva trpiaci do blízkeho kontaktu so svojim Spasiteľom a v tomto rozpoložení môže svoj život očisťovať a zároveň ho obetovať na dôležité ciele, ktoré sa dotýkajú jeho samého alebo blízkych. 

3.,Utrpenie môže byť sprevádzané javom, ktorý nazývame zatrpknutosť. Tá je výsledkom straty pozemských ambícii a radostí, ktoré  tento svet ponúkal. Pozemský svet prestáva byť zdrojom optimizmu a určitej spokojnosti. 

Utrpenie môže spásonosne zmeniť človeka a to tak, že ho privedie k hodnotám stálym.  Predstaví mu jedinú formu nádeje, ktorá pozostáva z večných radostí a nie z tých pozemských.  Pozemské radosti trpia na nestálosť a potom trpí aj človek, ktorý jedinú svoju nádej vložil na ich účet. 

Je dôležité, aby sme už počas života dvíhali srdcia ku Kristovi a v ňom hľadali a nachádzali perspektívu pre svoju dušu. Pomáhajme trpiacim, aby sa vzopreli zatrpknutosti a hľadali úľavu a útechu v živom Bohu. Niet nad spoločenstvo, ktoré sa vytvorí okolo lôžka trpiaceho. Tam je dosť miesta pre službu, pre modlitbu a pre upevnenie puta s človekom, ktorý na večnosť odchádza a s tými, ktorých služba lásky zjednotila a posunula duchovne vyššie.

Hosť v dome

 

            Počas leta žijú ľudia v mestách aj kultúrou. Na námestiach sú vytvorené priestory, kde sa konajú koncerty. Na úvod vystúpi moderátor večera, a ten predstaví hosťa. Zaznie potlesk a na pódium vystúpia hudobníci. Každý si to namieri k svojmu nástroju: ku gitare, ku klávesovým nástrojom, k bubnom, atď. Nikto sa nepomýli. Každý si nájde ten svoj hudobný nástroj.

            Evanjelium spomína návštevu Pána Ježiša v dome Márie a Marty
(Lk 10, 38 – 42). Sestry Božského hosťa privítali a každá z nich zaujala to svoje miesto: Marta pri hrncoch a pri príprave jedla a Mária pri Ježišových nohách. Každá išla neomylne za svojím. Išli tam, kam ich volalo srdce, ale každá chcela svojím spôsobom Ježišovi poslúžiť. Napriek tomu nájdeme na ich správaní veľa spoločného.

1.) Pri vstupe hosťa do domu domáci z úcty k nemu vstanú a pozdravia ho.

Prerušia svoju doterajšiu činnosť a venujú sa hosťovi. Dokážeme ešte dnes vstať od činnosti a venovať čas Kristovi, ktorý vstúpil do nášho života? Práca, povinnosti a aktivity nás miestami „dusia“ a robia z nás otrokov. Ježiš je pre nás slobodou a úľavou. Prerušiť na chvíľu čo ako dôležitú činnosť a venovať čas Bohu, je dnes veľkou čnosťou. On má byť v našom živote nad všetkým, čo tvorí náplň života. Spoza háld povinností už ani nevnímame Ježišovu prítomnosť a ak áno, potom sme pohodlní vstať a venovať sa mu radostne, spontánne a úctivo. Je čas prekonať túto slepotu a lenivosť a oživiť v sebe Krista ako nositeľa pokoja a spásy.

2.) Pri Ježišovej návšteve sa určite objavilo na stole jedlo, ktoré pripravila Marta.

Vzácny hosť dostáva na stôl to najlepšie. Tak sme doma zvyknutí robiť. Ježiš tiež neprichádza s prázdnymi rukami. Prináša nádej, pokoj, úľavu a sám o sebe sa stáva zmyslom nášho života. Čo také vzácne môžeme predložiť my jemu?

            Nič si tak necení ako pokánie. Je to najvzácnejší dar, ktorý môžeme Bohu predložiť. On vyjadruje mieru vďačnosti za všetky dar, ale najmä za dar vykúpenia. Tento dar sa Bohu nikdy nesprotiví, lebo aj my z jeho daru vykúpenia budeme profitovať stále. Boh vie, že pokánie nie je pre nás ľahkou záležitosťou. O to viac si cení, ak s oň neustále pokúšame.

3.) Vzácneho hosťa nelimitujeme dĺžkou návštevy.

A to aj napriek subjektívnym pocitom. Citlivý hosť sám odhadne mieru dĺžky návštevy. Mária a Marta mali z Ježišovej návštevy veľkú radosť. Tešili sa rovnako, keď prišiel opakovane. On je hosť, ktorý chce zostať natrvalo. A to až dovtedy, kým nás on sám nebude hostiť vo svojom kráľovstve. Hovorí: „Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja.“ (Jn 14, 3)

            Prežívať trvalú prítomnosť je veľká milosť. On nás môže takto neustále formovať. Jeho stála prítomnosť je navonok zvýraznená červeným svetielkom
pri bohostánku.  Sv. omša je Božie dielo, ktoré nás formuje podľa Ježišovho vzoru. A mohlo by ešte viac, keby sme neprichádzali na sv. omšu na poslednú chvíľu a neodchádzali so spevom: „Choďte v mene Božom!“ Na Božiu prítomnosť sa treba „naladiť“ tak, ako hudobníci ladia pred vystúpením svoje hudobné nástroje. Svoj čas má aj chvíľa, keď necháme v sebe doznieť to, čo Boh do nás zasial.

Dnes máme možnosť kúpiť si vitamíny a doplnky výživy, ktoré sa vyznačujú efektom postupného predĺženého uvoľňovania. Účasť na eucharistii možno predĺžiť poďakovaním, ktoré nemusí byť rušené lomozom odchádzajúcich z kostola, ktorí v rýchlosti nemôžu nájsť ani dvere. Privítanie i rozlúčka so vzácnym hosťom majú svoju dôstojnosť i hĺbku. Platí to pre obe strany.

            Účastník bohoslužieb si neomylne nájde svoje miesto v kostole a hneď k nemu zamieri. Každý kresťan má mať svoje miesto v živote, v ktorom oslávi Boha dlhodobo. Boh pri ňom vytrvá v milostiplnej atmosfére tak, ako pobudol Ježiš

pri návšteve v dome Márie a Marty.

Chorý v rodine

Vždy, keď navštívim chorého človeka, som svedkom zvláštnej a chvályhodnej situácie. Chorý sa stáva centrom diania v rodine a domáci mu venujú zvláštnu pozornosť. Snažia sa mu čo najviac uľaviť v jeho ťažkom položení: zoženú mu polohovaciu posteľ, snažia sa zachovať ticho, uvariť na čo má chuť, poumývať ho atď. Chorý človek mobilizuje blízku i vzdialenú rodinu, ba i svojich známych a priateľov. Vytvára okolo seba akoby posvätnú atmosféru. V rámci nej sa všetci priúčame určitým zákonitostiam, ktoré majú všeobecnú platnosť. O čo ide?

1.,Ťažko chorý človek je odkázaný na iných. Sám si už pomôcť nedokáže. Odkázanosť- to veľká zmena v živote, ktorej sa všetci chceme vyhnúť. Ruky, ktoré kedysi pomáhali iným, ochabnú a chorý čaká na to, že sa ho ujmu ruky tých, ktorým môže dôverovať. Ruky, ktoré držia chorého a slúžia mu, si zaslúžia uznanie pred ľuďmi i pred Bohom.  Chorý takto akoby ponúkal možnosť pre iných, aby získavali hodnoty pre večnosť, aby sa posväcovali. 

Súčasťou slova odkázaný je výraz-odkaz. Odkázaný trpiaci odovzdáva svojmu prostrediu odkaz, aby ľudia pamätali na to, že koniec ich života môže byť sprevádzaný takouto atmosférou. Trpiaci človek nie je trpiacim iba pre seba, ale jeho situácia sa dotýka všetkých, ktorí vnímajú jeho situáciu. 

Situácia chorého ukazuje na to, že v istej fáze života je človek odkázaný už iba na Boha. Keď zlyháva všetko , čo súvisí s odbornou liečbou, prichádza na scénu už iba Boh. A ten buď urobí zázrak tak, že sa chorému uľaví alebo urobí ešte väčší zázrak a to takým spôsobom, že chorého vovedie do svojho kráľovstva vo večnosti.

2.,K lôžku chorého sa treba zohnúť. Vzpriamení by sme mu veľmi nepomohli. Akýkoľvek prejav obetavosti voči nemu je sprevádzaný akousi poklonou. Niekto si to uvedomuje, iní nemusí, ale tento úklon robí automaticky. Ak v trpiacom vidíme samotného Krista, ten úklon bude presvedčivejší a pozornejší. Kristus túto myšlienku viackrát potvrdil. Najmä týmto výrokom:čokoľvek ste urobili jednému z mojich najmenších bratov, mne ste to urobili...Pri lôžku chorého akoby sme adorovali Krista, ktorý sa nám predstavuje v osobe chorobou poznačeného a zomierajúceho človeka. Je to preto, lebo on sám trpel na Kalvárii a niekomu ponúka možnosť, aby sa s ním v utrpení spojil a vytvoril pevné puto, ktoré ani smrť nemôže rozdeliť.

3.,V športovej terminológii existuje výraz-divácky záujem. Miera úspešnosti určitého podujatia sa meria záujmom diváka. Keď je veľký záujem divákov, podujatie sa považuje za úspešné.

 Chorí nepotrebuje divácky záujem zvedavcov. Tí mu veľmi nepomôžu. Úspešnosť jeho životného zápasu je podmienená tými, ktorí mu poslúžia pravidelným servisom. Ďalej tými, ktorí sa zmobilizujú k modlitbe nielen za jeho uzdravenie, ale aj za to, aby jeho duša mohla v čistom šate milosti doputovať do Božieho kráľovstva. V prípade chorého myslíme na jeho úľavu fyzickú, ale aj duchovnú. 

Boh chce, aby trpiaci mali okolo seba posluhujúcich. Vytvára sa tak spoločenstvo, ktoré je ním požehnané. Je to spoločenstvo, ktoré síce prežíva bolesť, plače, smúti, ale v prítomnosti Krista vidí svetlo, ktoré znamená nádej. Nech je Kristus svetlom pre každého, kto trpí, ale aj pre toho, kto mu pomáha niesť bremeno utrpenia a zomierania.

Na istý čas alebo navždy?

Vždy, keď sa ocitneme v živote pred nejakou zmenou, zamestnáva nás najprv otázka:je to iba na čas alebo navždy? Istý človek odchádzal do dôchodku. Na pracovisku sa lúčil so spolupracovníkmi a v záverečnej reči pripomenul, že ho pred 40-imi rokmi poslali na toto pracovisko s tým, že  ide tam iba na čas. Nakoniec tu strávil celý svoj produktívny život. Iní ľudia-manželia, spomínajú, že žijú v tom istom bytovom dome 50 rokov. A pritom, keď doň prichádzali, vraveli si, že to bude iba na čas, iba dovtedy, kým si "nenájdu niečo lepšie". Podobných príkladov je isto veľa. 

V okamihu,keď začne človek uvažovať o večnosti, jedna z prvých otázok znie:bude to iba na čas alebo sa už naozaj nevrátim? Z večnosti návratu niet, ale Boh svojim verným sľubuje , že nebudú ľutovať a túžiť po návrate, lebo on naplní všetky ich hlboké túžby. Ďalšia otázka môže znieť takto: čo musím urobiť, aby som si blaženosť s Bohom zaslúžil? Je to veľký zoznam? Ani nie, lebo Samaritánovi z evanjelia stačilo na večnosť iba to, aby sa na istý čas venoval obeti prepadnutia a lúpeže. Ako sa to prejavilo?

1.,Samaritán sa na čas vzdal svojich plánov. Bol rozbehnutý za svojim cieľom, ale keď videl ľudskú bytosť v úbohom stave, cestu prerušil. Zrazu zistil, že jeho plány znesú odklad, ale situácia obete je vážna a neodkladná. Večnosť si zaslúži človek, ktorý aspoň niekedy, povýši situáciu života svojho blížneho nad svoju. A primerane tomu aj zmýšľa a koná. Boh tento prístup vysoko oceňuje a otvorí  preň dokorán vstup do svojho kráľovstva.

2.,Samaritán na čas prijal cestu iného človeka za svoju. Vcítil sa do situácie obete a nezostal voči nej chladným. Pre nás je blížšie rojčiť a uvažovať tak, že chceme radšej zdieľať osud  víťazného  človeka, ktorý sa nachádza v epicentre popularity. Ale "obuť si topánky" chorého a trpiaceho človeka, nedokáže každý. Je to dôležité preto, lebo touto cestou išiel aj Pán Ježiš /lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí/. Počas svojho verejného účinkovania sa venoval najmä tým najúbohejším z ľudskej populácie. Táto črta života mnohým otvorí oči a začnú vnímať svet iným pohľadom. Toto "prevtelenie" sa do situácie obetí vedie k zmene života a k úsiliu viac slúžiť a obetovať sa. 

3.,Samaritán sa zaviazal na istý čas platiť trovy obete, kým sa nepostaví na  vlastné nohy. Zaplatil trojako:1,tak, že ho ošetril vlastnými rukami, 2,tak, že mu venoval svoj drahocenný čas a 3, tak, že za ňho platil trovy v hostinci. Všetci raz za čas stojíme pred takouto výzvou. Nemusí ísť o všetky tri položky naraz a už vôbec nie v takomto poradí.Niektoré sa prelínajú či zbiehajú do súvislej činnosti alebo je medzi nimi časový odstup. Je isté, že nebo rado prijme takých, ktorí dokázali "platiť" za iných a to rozmanitým spôsobom. Ten, kto stráca pre službu iným, nadobúda a získava z pohľadu večnosti.  Ani jediná, čo i len minimálna obeta podobného charakteru, nevyjde naprázdno, ale zapíše sa do knihy života. /biblický pohár studenej vody/, /čokoľvek ste urobili jednému z mojich najmenších, mne ste urobili/. 

Človek, ktorého osloví takáto forma zmýšľania a konania, už sa nepýta, či to bude trvať iba  istý čas alebo dlhšie. Je mu jasné, že takéto nastavenie zmýšľania môže sa pre ňho stať  novým zmyslom života a istou cestou do Božej slávy. Kto to skúsi raz, neodmietne pomôcť aj inokedy. Toto je cesta nasledovania Krista, ktorá sa zastaví až v Božej večnosti.

Chudoba

 

            Svetové metropoly ponúkajú dvojaký pohľad na svet. Prvý pohľad je pohľad bohatých. Vidno to na architektúre, na udržovanom vonkajšom prostredí, na oblečení ľudí, na automobiloch vysokej kvality a hlavne ceny. Za touto časťou mesta je hranica, ktorá mení vzhľad mesta. Za (pomyselnou) hranicou sa nám núka iný pohľad. Vstúpime totiž do sveta chudobných. Všetko má zrazu nádych všednosti, ošumelosti, dekadencie a akejsi nemožnosti posunúť sa vyššie, tam, kde slnko svieti akosi jasnejšie. Svet bohatých v kontraste s chudobnými, medzi ktorými cítime a vidíme akoby neprekonateľnú hranicu. Na svete je to tak, že jedni robia iných chudobnými. A to nie iba materiálne, ale aj duchovne.

            Evanjelium nám v príbehu o milosrdnom samaritánovi ponúka názorný príklad (Lk 10, 25 – 37).

1.) Dozvedáme sa, že „úradovali“ zbojníci.

Kohosi vystriehli, ozbíjali, doráňali a odišli preč. Prisvojili si jeho majetok a spôsobili vážne zranenia.

            Aj dnes sme svedkami podobných situácií. Jedni oberajú iných a osvojujú si ich majetok, zásluhy a berú im aj chuť do života. Dokážu ožobračiť človeka kompletným spôsobom. Spôsobujú im ujmu, ktorá sa nedá vyčísliť. Takáto vynaliezavosť nepozná hranice morálky. O človeka majú záujem len preto, aby ho oklamali a ožobračili. Vnášajú do sveta nežiadúci prvok chudoby, ktorá spôsobuje to, že iní nemajú čo do úst, ale aj to, že ľudia v ich okolí strácajú zmysel života. Je veľmi ťažké bojovať s touto všeobecnou formou chudoby, ktorá je typická najmä pre tzv. civilizovaný spôsob života.

2.) Na scénu vstupujú iní dvaja ľudia, a to nezávisle od seba – kňaz a levita.

Obidvaja sa pri pohľade na drastickú scénu zachovali rovnako. Tvárili sa, že nič a nikoho nevidia a išli si svojou cestou. Oni sú reprezentantmi tých, ktorí spôsobujú určitú formu chudoby. Prečo? Tvárili sa, že sa nestalo nič také, aby nemohlo prísť ešte horšie. Klamú sami seba tým, že si hovoria: „Veď sa nájde niekto, kto im pomôže...“ Sami seba ospravedlňujú tým, že sa veľmi ponáhľajú a ich povinnosti sú vážnejšie ako je situácia dobitého človeka na ceste do Jericha. Výsledkom takéhoto postoja alibizmu je oslabenie ochoty pomáhať a angažovať sa v prospech bezmocných a trpiacich. Koľká chudoba je v ľuďoch, ktorí majú možnosti, prostriedky, a nevyužívajú ich na angažovanie sa v zápase s biedou tohto sveta. Týmto konaním biedu nielen ešte zväčšujú, ale aj sami seba robia chudobnými a prázdnymi na možnosť realizovať svoje dary, ktoré dostali preto, aby iných sýtili.

3.) Nezabúdajme na hostinského.

Samaritán mu zveril dobitého človeka do opatery. Nezostal mu nič dlžný, samaritán mu zaplatil. Ktovie, či by bol ochotný pomáhať, keby mal konať nezištne, t. j. bez odmeny meranej v peniazoch. Svet potrebuje ľudí s nezištnými úmyslami a s presvedčením, že pozemská odmena nie je pre nich motívom. Charaktery ľudí s nesebeckými úmyslami sú veľmi žiadané. Vďaka nim sa bieda, ktorá nadobudla veľké rozmery, zjemňuje.

4.) Samaritán

Samaritán, keď videl, čo sa stalo, zosmutnel. Nie preto, že musel svoje aktivity prerušiť, ale pre rozpoloženie obete. Ľudská obeť nemusí vždy ležať na zemi ako v príbehu z evanjelia. Poznáme obete, ktoré sú na nohách a vykonávajú svoje rutinné povinnosti. No vnútorne sú ubití svetom, ktorý im zobral radosť, nádej i chuť robiť čosi navyše. Sú to mobilní pacienti tejto doby. Aj oni potrebujú stretnúť samaritána – jednotlivca alebo spoločenstvo, ktoré „obviaže ich rany“ a zverí do vhodnej opatery. Byť obeťami sebectva, násilia  a neúcty byť môžeme i nemusíme. Ale samaritánmi sa môžeme stať vždy, lebo bieda sveta má stále fatálnu podobu a trvanie.