Istý človek sa zaoberal históriou svojho rodu. Zostal prekvapený, keď zistil, že v dome, v ktorom sa narodil a prežil detstvo i mladosť, kedysi dávno bývali cudzí ľudia. Pôvodne si myslel, že v tomto dome odjakživa žili iba jeho pokrvní predkovia. Ale, nebolo to tak. Po sto rokoch rod, ktorý toto miesto okupoval vymrel a prisťahovali sa iní, ktorí tam zapustili koreňe. Po nich, časom, prídu ďalší. Nikto si nemôže byť istý, že jeho rodina zapustí korene na jednom mieste navždy.
Odchádzame jednotlivo zo svojho miesta do večnosti a nechávame ho iným. Je to tak od nepamäti. Pozemský život nám nemôže poskytnúť trvalú stabilitu, lebo ho opúšťame každý, skôr či neskôr. Nie je jednoduché zanechať a opustiť niečo, na čo sme zvyknutí. Ale ide o zákonitosť, ktorú zmeniť nedokážeme. V evanjeliu čítame o tom, ako na Ježišovu výzvu, rybári pri Genezaretskom mori zanechali svoju profesiu a vykročili za ním.
1.,Zanechali siete, rybolov a svojich pokrvných a vykročili za Učiteľom z Nazareta. My si viac všímame to, že niečo alebo niekoho zanechali, ako to, že získali oveľa viac. Niekedy je lepšie oželieť fakt zanechania niečoho a všimnúť si iné benefity.
Bohu dôverujme viac, keď nám pripomína myšlienku, podľa ktorej "ani oko nevidelo, ucho nepočulo a do ľudského srdca nevystúpilo to, čo nám Pán pripravil". Pozemské zisky a hodnoty stratia svoj lesk úplne a to pre nevídaný lesk Božieho kráľovstva. Strata pozemských dobier skoro každého zarmúti. Je to prirodzené, vzhľadom na našu pripútanosťk hodnotám tohto sveta. Je užitočné, ak sa naučíme počas života vnímať dary večnosti, ktoré nám v hojnej miere predstavil Ježiš Kristus. On kvôli tomu obetoval aj svoj život.
2.,Odchodom na večnosť niečo zanechávame, aby sme dosiahli väčšie veci, ale to neznamená, že pozemský svet máme zavrhovať. A to preto, lebo práve v ňom sme vytvárali hodnoty pre večnosť, nielen pre seba, ale aj pre iných. Nech bol pozemský svet akokoľvek riskantný a možno aj nespravodlivý, ale tak či tak bol miestom našich dobrých skutkov a obiet, ktoré sa vyznačovali určitou náročnosťou. Práve tieto obety sa stali našim platidlom pre Božie kráľovstvo. Učme sa Bohu ďakovať za každý prežitý deň. Nemusí byť z nášho pohľadu nejako veľmi úspešný, či vydarený, ale ponúknime ho Bohu ako svoju obetu, ktorá bude mať dosah pre večnosť, kam definitívne smerujeme.
3.,Zanechávame svet, na ktorý sme si zvykli. Je to preto, lebo nás Pán volá-poď, za mnou!. Jeho volanie bolo silné a tak nástojčivé, že mu neodolali ani tvrdí rybári , pri ktorých sa Ježiš zastavil a povolal ich. Božie volanie pre večnosť je najsilnejšie, nik mu neodolá. Ono je definitívne a nedá sa zvrátiť. Poznal som ľudí, ktorí v mladosti emigrovali napr. do Ameriky. Ale, keď sa dožili vysokého veku, žiadali si zomrieť vo vlasti a preto sa tam vrátili. Volanie rodného kraja bolo pre nich extrémne silnou pozvánkou na návrat.
Spomeňme si na to, koľko krát nás Pán volal počas pozemského putovania. Volal nás, lebo nás chcel nasýtiť pokrmom slova a tela. Volal nás, lebo nás chcel odvrátiť od riskantných ciest, ktorými sme sa neuvážene a dobrodružne pustili. Volal nás, lebo chcel, aby sme sa v určitých situáciách obetovali a pomáhali iným v biede. Volal nás, lebo si prial, aby sme s ním boli viac v kontakte a živšie s ním komunikovali. Niektoré výzvy sme nepočuli, na niektoré sme nereagovali, lebo sme sa tvárili, že ani neexistujú...Volanie na večnosť je volaním všetkých volaní. Máme sa v živote nastaviť tak, že takéto zaznie aj nad našim životom. Je to veľké tajomstvo a milosť, keď žijeme vo viere orientovaní na bod zlomu. Kým nenastane,lámajme chlieb dobra okolo seba. Lámajme v sebe prílišnú pripútanosť k materiálnym veciam až do tej miery, že večnosť sa pre nás stane predmetom našej vrcholnej túžby. V každom z nás je Bohom zakódované volanie po spravodlivosti, pokoji a láske a to v miere absolútnej. Toto volanie bude vypočuté iba v atmosfére Božieho kráľovstva. Tam smerujú naše pohľady, keď pochovávame blízkeho človeka.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára