V každom športovom odvetví sú takí, ktorí výkonostne vyčnievajú, ale aj takí športovci, ktorí zaostávajú. Na ich adresu zvykne povedať komentátor takýto výrok:oni si idú vlastné preteky. Niektorí preto, lebo sú výkonostne nedostižní a nikto na nich nemá alebo opačne, poriadne zaostávajú .
Evanjelium nám prináša dramatický príbeh dvoch Ježišových učeníkov/Lk 24,13-35/. Videteľne sa oddelili od Jeruzalemskej etapy života a idú si vlastnou cestou. Čím je charakteristická?
1.,Utek. Niekto by konštatoval, že utekajú. Iní by povedali, že dokonca zbabelo. Nezdá sa, že ide o klasický útek v panike. Skôr ide o výsledok racionálneho zhodnotenia situácie. Už ich nič neviaže k Jeruzalemu, ba ani k udalostiam, ktoré sa tam odohrali, ba ani k učeníkom, ktorých opustili. Už nenachádzajú styčné plochy s Ježišom, lebo vedia, že bol ukrižovaný a tým sa pre nich všetko skončilo. Príbeh s Ježišom bol síce pekný, ale neskončil hapyendom.
Mnohí si v živote volia útek. Chcú zanechať osoby, ktoré ich sklamali a chcú opustiť miesta, ktoré im pripomínajú niečo zlé, či nepríjemné. Nemožno im to zazlievať. Ale sú aj ľudia, ktorí zostávajú.Napr. rodičov môžu sklamať deti. No rodič zostáva rodičom a neustále na svoje deti myslí a ak je veriaci, tak sa za ne modlí. Len tak ľahko z toho pokrvného vzťahu neunikne. Sú ľudia, ktorí napriek sklamaniam zostávajú. Zostávajú na ceste prinášania obiet a konania dobrých skutkov. Niekedy zostať znamená nastúpiť na cestu nebeskej odmeny.
2.,Smútok. Z Jeruzalema odchádzajú zarmútení. Ich smútok je poctivý, nefalšovaný. Je až taký dramatický, že kvôli nemu nespoznajú Ježiša, ktorý sa k nim pripojil. Smútok má mať v živote človeka miesto. Smútok, žiaľ a zármutok sú naše reakcie na určité situácie, ktoré nám priniesli určitú bolesť. Ale majú mať svoju dôstojnosť a určité hranice. Lebo, keď ich ženieme do krajnosti, môžu nám zatieniť pohľad na Boha a môžu znamenať hriech nedôvery voči Božej prozreteľnosti. V tom prípade môže ísť o víťazstvo Zlého, ktorý vháňa človeka do zúfalstva a bráni mu, aby sa otvoril Božej nároči a jeho milosrdenstvu.
3.,Ježiš má v našej viere rásť, tak, ako rástol v očiach emauzských učeníkov. Najprv bol označený ako "jediný cudzinec", ktorý nevie čo sa stalo. Neskoršie bol uznaný za hodnoverného spolupútnika a vyslúžil si pozvanie k stolu, lebo "sa zvečerieva". Ale vrchol uznania Ježišovi vystavili v titule "proroka mocného v čine i v reči pred Bohom". Vidíme, ako Ježiš v ich viere rástol. Ani pri odchode z Jeruzalema nezostali pasívni, ale debatovali, skúmali a hľadali východiská.
Boh sa nám môže javiť ako cudzinec, ktorý si našu dôveru nezaslúži, lebo sa len tak vplietol do nášho života a prišiel akoby bez pozvania. Inokedy si vyslúži náš čiastočný záujem, ale len vtedy, keď sa zvečerieva nad našim životom. A to sa deje v chorobe, v životných krízach či neúspechoch. Inokedy si vystačíme bez neho. Ale, keď na sebe pracujeme, môžeme ho vnímať ako najmocnejšieho , lebo nám odpúšťa hriechy a očisťuje od všetkej zloby a dáva nám pocítiť úľavu v skúškach. Rokmi a skúsenosťami by mal Ježiš u nás rásť do rozmerov Pastiera, Vodcu a Mesiáša, ktorý jediný nám môže otvoriť dvere Božieho kráľovstva.
Každý z nás ide životom vlastnou cestou. No Boh nás na nej čaká. Chce sa k nám pripojiť, aby nás utvrdil v dobrom, aby nás napomenul, keď hazardujeme so spásou, aby nás uistil, že len s ním náš život nadobúda zmysel. On sa tak znížil, že našu cestu prijal za svoju s výnimkou hriechu. My prijmime tú jeho cestu za svoju, aby sme ho mohli nasledovať a tak pozdvihnúť svoj život na úroveň hľadania večného života.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára