Čaro kameňa.

Niektorí ľudia hovoria,že sa radi "zahryznú" do práce. Vyjadrujú tým zanietenie,zápal,nadšenie pre istý druh činnosti. Pred niekoľkými rokmi som počul vyjadrenie akademického sochára. Použil výraz :"zahryznúť" sa do kameňa. Pripadalo mi to smiešne. V duchu som si predstavoval,ako môže dopadnúť človek,ktorý by naozal zahryzol do kameňa. Asi by si rozdrvil všetky zuby...Naopak,sochár,ak sa "zahryzne" do kameňa,môže vytvoriť,vykúzliť úžasné umelecké dielo. A ako je to v evanjeliu? Čo vykúzlili z kameňov tí,ktorí s kameňmi narábili resp. o nich hovorili? Ide o to,kto tie kamene použil a na čo. Napríklad poprední Židia sa nerozpakovali zobrať kamene do ruky a použiť ich ako zbraň,ako nástroj mučenia,ktorého konečným efektom bola krutá smrť. Sv Ján píše:"Židia zdvihli kamene a chceli Ježiša kameňovať"/Jn 10,31/. Ten istý svätopisec píše o žene pristihnutej pri cudzoložstve/Jn 8,1-11/. Židia ju posunuli  Ježišovi,aby potvrdil nad ňou Mojžišov odsudzujúci verdikt. Mal súhlasiť s ukameňovaním ženy-hriešnice. Židia dokázali z vylúdiť z kameňa len a len nástroj vraždenia a násilia. A čo Ježiš a jeho vzťah ku kameňom? Predstavme si ho,ako triumfálne vstupuje na osliatku pred svojim umučením do Jeruzalema/Lk 19,28-40/. Poprední Židia ho požiadali,aby skrotil svojich priaznivcov,ktorí mu prevolávali na slávu. Vtedy povedal pamätnú vetu:"...Ak budú oni mlčať,budú kričať kamene". Ježiš by vykúzlil z kameňa nástroj ohlasovania a prevolávania na slávu Boha,nie zloby a pomsty. Je dôležité,aby sa do nášho tvrdého srdca "zahryzla" Kristava milosť. Jedine ona môže z nás vytvoriť hodnotné dielo pre Božie kráľovstvo.

Mať tak,viac času...

V dnešnej dobe sa pomerne často sťažujeme na to,že máme málo času. Máme rôzne plány a rozvinuté aktivity,ktoré nemôžeme finalizovať,lebo máme málo času. Pred nejakým časom sa zo súťaže vrátila skupina študentov. Na najvyššie priečky nedosiahli,aj keď ambície mali veľké. Keď potom,medzi sebou debatovali a rozoberali svoje vystúpenie,konštatovali toto:"...mať tak,viac času na prípravu...". Niekedy to ľuďom poslúži ako výhovorka,inokedy je taká pravda,že času mohlo byť,na čokoľvek,viac...Keď zomrie mladý človek a odprevádzame ho na druhý svet, prvé,čo si uvedomujeme je otázka: prečo mal/a/ tak málo času na všetko,čo sa týka pozemského života? Dožičili by sme ho mladému človekovi plným priehrštím. A zrazu, nečakaný zvrat. Stalo sa niečo,čo nedokážeme ovplyvniť a už vôbec nie zmeniť. Mladý človek, v rozkvete síl, odchádza na druhý svet. Povieme si: škoda,že nedostal/a/ viac pozemského času. Ostáva nám jediné-prijať a zmieriť sa s rozhodnutím Pána života a smrti. Čo si máme odniesť,ako posolstvo, z tejto udalosti? 1, Zdanlivo,nastala kolízia dvoch skutočností: príbuzní,kolegovia,známi,priatelia ju chceli mať pre seba. Lenže,pre seba ju chcel mať aj Boh. Pre seba a pri sebe. Stalo sa to,čo charakterizujeme ako Božia vôľa. Ľudská vôľa,ktorá je stvorená a daná Bohom, musí ustúpiť,lebo Boh vidí veci inak,ako my. Pre nás na zemi sa chápe smrť mladého človeka ako strata, Boh však získal dušu pre svoje kráľovstvo. Sám sa nechal počuť:"V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo,bol by som vám povedal,že vám idem pripraviť miesto?!"/Jn 14,2/. Boh rešpektuje najhlbšie túžby človeka. On je jediný,ktorý môže nasýtiť dušu k plnej spokojnosti, bez strachu a obáv, že o tieto dary príde. Dnes máme my, tu na zemi, akýsi vnútorný nepokoj v súvislosti s tým,čo sa stalo.  No v nebi máme jednu dušu v plnej duchovnej kondícii a spokojnosti, ktorá presahuje potenciál pozemských dobier. Aspoň tak dúfame a modlime sa v dôvere v Božie milosrdenstvo. 2, Pred časom havarovalo v Afrike lietadlo.  Všetci cestujúci i posádka zahynuli. Medzi nimi boli aj štyria Slováci. Po dôkladnom vyšetrovaní sa zistilo,že piloti neurobili nijakú chybu. Neurobili chybný krok. Napriek tomu, nedokázali lietadlo ovládnuť. Boh rozhodol inak. On vládne všetkému. Niekedy zvykneme povedať, že niekto musí byť "pánom situácie". Niekto musí mať situáciu pod kontrolou. Často si myslíme, že ju máme v pevných rukách a že sa nič nemôže stať. Boh koná po svojom. A veľmi sa neunúva, aby nám veci vysvetlil. Považujeme to za skúšku viery. Ak Boh dopustí nejaké nešťastie, chce tým dať  o sebe vedieť,že opraty prozreteľnosti má vo svojich rukách a že z každého zla, môže vzísť dobro. Človek je stvorený tak,aby mal túžbu po Bohu a aby dosiahol miesto v jeho večnej radosti. Prechádzame síce skúškou viery, no Boh je tajomným spôsobom s nami a pomáha s nesením križa. 3, Pán Ježiš pri rozhovore so Židmi hovorí:"Ak ostanete v mojom slove, budete naozaj mojimi učeníkmi, poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí"/Jn 8,31/. Počas života sme sa presvedčili,že nás často obklopuje omyl, neistota a prežívame aj podstatnú mieru rôznych obmedzení. Sme konfrontovaní s klamstvom, pretvárkou,podvodom...Ona už pozná Pravdu v plnej miere. Ona už žije v Pravde-Bohu. A som si istý, že ak ju spoznala, už by ju nechcela nikdy opustiť. Ona je ďaleko pred nami, lebo sa nechala objať Pravdou, ktorá zamedzí akémukoľvek podvodu a neistote. Človek občas použije výraz-ja mám svoju pravdu. Iné nepripustí. Ona už vie porovnať svoju pravdu o živote s Božou pravdou. Toto poznanie je bez pochybností. Boh teraz vyšiel s pravdou von. Chce,aby sme už tu na zemi objímali jeho pravdu v Božom slove a službe blížnemu. Takto sa priúčame Božej pedagogike a otvárame oči a dušu pre poznanie Božej vôle. Východiskom z tejto situácie pre veriaceho človeka sú slová dnešnej modlitby dňa v rámci sv. omše. Čítame tam: "Všemohúci Bože, vypočuj naše prosby a ochraňuj nás, veď všetku nádej skladáme iba do tvojho milosrdenstva"/ LH II, s.352/. S touto nádejou vytvárame aj toto vzácne eucharistické spoločenstvo. Je to najdokonalejšie pozemské zhromaždenie,ktoré môže vzývať milosrdenstvo nášho Boha a prosiť za dušu mladého človeka,ktorá odišla v ústrety Pánovi. 

Ujať sa.

V slovenčine poznáme minimálne dva významy výrazu-ujať sa. Napríklad,niekto pozrie do črepníka,alebo skleníka a povie :ujalo sa! Ten človek niečo zasial,a ono to klíči,má sa k životu,javí známky života. Druhý význam spočíva v snahe pomôcť niekomu,kto je v situácii núdze. Ako nám dobre padne,keď sme v novom prostredí,a niekto sa nás ujíma a pomôže s prvými krokmi. Evanjelium hovorí o tom,že Ježiš vedie náročnú debatu so Židmi. Okrem iného konštatuje,že "moje slovo sa vo vás neujíma"/Jn 8,31-42/. Môžeme to pochopiť v obidvoch,vyššie uvedených významoch. Ježišovo slovo niektorí Židia odmietajú,preto sa v nich neujíma a neprináša ovocie,nežije v nich. A ďalej platí,že Boh sa chce ujať ľudí a viesť ich v skúškach viery a spásy a v rôznych pokušeniach života t.j. v situáciách,ktoré sú náročné. Veľmi pekne to vyjadrila Panna Mária vo svojom chválospeve slovami:"ujal sa Izraela,svojho služobníka"/Lk 1,46-55/. Blížia sa Veľkonočné obrady a na Veľký Piatok budeme počuť v našich kostoloch toto:"Modlime sa k Bohu Otcu všemohúcemu....aby sa ujal utláčaných..."/KVETNA NEDEĽA A VEĽKONOČNĚ TROJDNIE,s.68/. Je možné,že sa nachádzame v situácii,kedy potrebujeme zmierenie sa s Bohom,aby sa v nás Božie Slovo ujalo viac,a nie,aby živorilo. Je možné,že niekto práve teraz čaká,aby sa niekto ujal jeho situácie a pomáhal mu modlitbou,alebo konkrétnym skutkom lásky. Zmysel tejto činnosti je zrejmý. Vyjadril ho Rabbi z Nazareta takto:"Ak ostanete v mojom slove,budete naozaj mojimi učeníkmi,poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí"/Jn 4,31/. Nech sa Pravda sama ujme celého sveta okolo nás,ale aj toho nášho,vnútorného,aby sme už viac neotročili hriechu/porov Rim 6,6/. 

Svedectvo.

V živote sa stretávame so svedectvami rôznej intenzity a významu. Niektoré svedectvá sa stávajú pre nás akousi normou,niektoré sú vágne a veľa pre nás neznamenajú. Bolo tesne pred prezidentskými voľbami. Tie sa dostali do finále. Zostali dvaja kandidáti. Mnohí ĺudia boli touto situáciou dezorientovaní,či sklamaní. Ktosi sa dal v tejto situácii do reči so skupinkou predstaviteľov početnej menšiny,žijúcej na Slovensku a bezcieľne sa pohybujúcej v centre mesta. Zaznela otázka:"Idete voliť,a ak áno,tak koho?". Jeden zo skupiny,evidentne patriaci do vedenia tejto komunity,urobil krok vpred a oznámil"Šak,idzeme volic....povedzeli nam,že treba volic totu...Papučovu! ./rozumej aktuálnu víťazku prezidentských volieb na Slovensku/". Alebo iná situácia. Telefonicky sa ozval akýsi díler s vitaminovými doplnkami. Presne vedel,čo potrebujem,vzhľadom na môj vek a eventuálne choroby,ktoré mávajú ľudia v tomto štádiu života. Nezabudol pripomenúť,že má pripravenú" špeciálnu ponuku",ktorá sa ku bežnému smrteľníkovi nedostane. Voči prvému i druhému svedectvu mám výhrady. Nepresvedčili ma. V prvom prípade ide skôr o bezradnosť a v druhom o "učebnicovosť",ktorej chýba spontánnosť a úprimný úmysel. Nie je svedectvo ako svedectvo. Ježiš hovorí v evanjeliu,že je Božím Synom a presviedča poslucháčov,aby mu uverili/Jn 5,31-47/. Uvedomuje si,že je potrebné svedectvo,ktoré má najvyšší kredit postavenia. Preto hovorí:"...sám Otec,ktorý ma poslal,vydal o mne svedectvo". Otcovo svedcectvo má najdokonalejší kredit uveriteľnosti. Aké svedectvá považujeme v živote za relevantné? Napríklad:ak niekto hovorí z vlastnej skúsenosti,ak má v nejakom odbore dlhodobejšiu prax, ak už sa v minulosti  ukázali jeho názory ako hodnoverné,ak nezvykne hovoriť do vetra,ak má za sebou aj zodpovedajúci mravný profil atď. Niekedy majú títo nositelia svedectva pre nás význam podstatný,inokedy majú iba tzv.poradný hlas a rozhodujeme sa samostatne. Paradoxné je,že Boh má na pozíciu svojho svedka nároky,ktoré sú často nevyspytateľné a pre nás až nepochopiteľné. Aj ten najúbohejší človek,môže,ako Boží posol,urobiť viac,ako študovaný,dobre vyzerajúci a skvele nahodený jedinec,ktorý,akoby práve teraz vystúpil zo žurnálu. Áno,o Synovi vydáva svedectvo sám Otec,ale aj úbožiak,na pokraji záujmu spoločnosti. Otec,ktorého nikto nevidel/Ani jeho tvár ste nevideli -Jn 5,37/ a úbožiak,ktorého málokto berie vážne/Celý si sa v hriechoch narodil a nás poúčaš?-Jn 9,34/. Aj nás si Boh môže vyvoliť,aby sme vydali svedectvo. Kritéria spĺňame. Narodili sme sa v hriechu,sme hriešni,no napriek tomu učíme,lebo to tak Boh chce.

Mokrý variant.

Hádam,netreba nikomu vysvetľovať,aké je náročné pripraviť akciu. Je jedno,akú. Napríklad rodinnú,pracovnú,alebo inú. Vždy chceme,aby veci do seba zapadali. Každý dobrý organizátor vie,že musí byť pripravený na plán "B". Hovoríme tomu aj "mokrý variant". To,keby pršalo a nedali by sa rozvinúť aktivity v exteriéroch. "Mokrý variant" prichádza do úvahy ako druhá možnosť. Evanjelium hovorí o tom,ako v blízkosti rybníka Betsata bolo zhromaždených veľa chorých ľudí/Jn 5,1-3. 5-16/. Voda v rybníku mala liečivý charakter. Exponovaná situácia nastala vtedy,keď sa voda zvírila. Človek,s ktorým sa Ježiš rozprával,sa snažil dostať k nej už tridsaťosem rokov. Zatiaľ bez výsledku. Pán jeho dlhoročnú snahu ocenil priamym uzdravením:"Vstaň,vezmi si lôžko a choď". Obišiel tzv. mokrý variant. Postihnutý bol uzdravený bez toho,žeby prišiel do kontaktu s liečivou vodou. Napriek tomu,v poradí dôležitosti je na prvom mieste,mokrý variant. Kto chce žiť večne,musí s tým počítať,že voda krstu,voda liečivých spásonosných účinkov,je potrebná ku spáse. "Hydroliečba" darmi Ducha pri krste,vytvára predpoklady k tomu,aby človek zabojoval o večný život. Pri rozhovore s Nikodémom Ježiš túto myšlienku potvrdil slovami:"ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha,nevojde do Božieho kráľovstva"/ Jn 3,5/. Mokrý variant sa javí nie ako alternatíva,ale ako priorita pre tých,ktorý hľadajú večný odpočinok v Pánovom kráľovstve.

Vďaka nám ľudia žijú.

Pamätám si scénu z jedného staršieho filmu. Dej sa odohrával v čase končiacej sa druhej svetovej vojny. V tom čase sa už domov vracali otcovia,synovia,bratia. Istej matke sa nevrátil jediný syn. Už ho aj oplakala,keď v tom ktosi vbehol do domu a skríkol:"Tvoj syn žije!" Ťažko opísať svetlo radosti,ktoré sa objavilo v jej očiach. Podobenstvo o márnotratnom synovi nám prináša zaujímavý postreh otca,ktorý vyšiel v ústrety staršiemu synovi. Reagoval tak na jeho neochotu vstúpiť do domu/Lk 15,1-3. 11-32/. Privítal ho slovami:"...lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil...". To je to isté,akoby skríkol:tvoj brat žije!. To isté povedal Ježiš kráľovskému úradníkovi,keď ho ten prosil o uzdravenie syna. Ježiš ho poslal domov s dovätkom:"Choď,tvoj syn žije!"/ Jn 4,43-54/. Počas života sa modlíme za mnohých konkrétnych ľudí. Vďaka nám "žijú". ˇAno,možno aj fyzicky. Ale hlavne ich viera/aká taká/,možno aj nádej,aj sila v životných ťažkostiach. Aj my,žijeme,lebo sa niekto za nás modlí. Žije naše povolanie,naša ochota pre obetu,pre nesenie kríža...Všetci "nesieme" životy iných ľudí,a oni žijú ,aby splnili svoje poslanie,ktoré dostali od Boha. Boh sa necháva počuť:žiješ,lebo niekto za teba prosí a obetuje sa.

Menej je viac.

Z titulu môjho povolania pomerne často pochovávam mŕtvych. V niektorých prípadoch,mám pocit,že rodina nebohého sa chce akoby predviesť. Dajú si záležať na rečiach. Obyčajne homília ich zaujíma menej,ale reči,komentáre pred obradom,to sú často rétorické preteky. Zvlášť,keď ide o človeka,ktorý zastával funkcie rozmanitého charakteru. Akoby mali ambíciu niečo ešte dorozprávať,dovysvetľovať,akoby to nestihli počas pozemského života. Pohrebné obrady sú na to,ako stvorené. Na druhej strane, ľudia,ktorí žili pokojný,statočný život,bez turbulencii,nemajú úmysel nechať o sebe veľa hovoriť. To urobil už dávno predtým ich spôsob života. Veľké životy a hodnoty nepotrebujú veľa slov. Stačí málo. Všetko podstatné  sa zmestí do niekoľkých slov. Akékoľvek komentáre sú už potom zbytočné. Ako príklad môžeme použiť úryvok evanjelia o farizejovi a mýtnikovi/Lk 18,9-14/. Ježišov favorit mýtnik, povedal pamätnú vetu:"Bože,buď milostivý mne hriešnemu". Ďaleko neodišiel ani márnotratný syn,ktorý po sa po dobrodružnej anabáze vrátil domov,k otcovi a odrecitoval slová kajúceho charakteru:"Otče,zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojim synom"/Lk 15,1-3. 11-32/. Málo slov s veľkým obsahom a posolstvom. Prečo? Preto,lebo ten podstatný zápas sa odohráva vo vnútri ľudskej duše. Ten zápas sa v duši vybúri a výsledkom je posolstvo tohto zápasu,ktoré sa dá vyjadriť stručne,podstatne,jadrne. Pokúsme sa v tomto svätopôstnom čase vybojovať nejaký zápas o dobro. Možno ho dlhšie odkladáme,no teraz môže ísť o vhodný čas. Pokúsme sa potom sformulovať posolstvo,ako výsledok nášho vnútorného zápasu. Môže ísť o pomôcku pre náš duchovný rast vo svetle slávenia Zmŕtvychvstania Pána.