Pamätám si scénu z jedného staršieho filmu. Dej sa odohrával v čase končiacej sa druhej svetovej vojny. V tom čase sa už domov vracali otcovia,synovia,bratia. Istej matke sa nevrátil jediný syn. Už ho aj oplakala,keď v tom ktosi vbehol do domu a skríkol:"Tvoj syn žije!" Ťažko opísať svetlo radosti,ktoré sa objavilo v jej očiach. Podobenstvo o márnotratnom synovi nám prináša zaujímavý postreh otca,ktorý vyšiel v ústrety staršiemu synovi. Reagoval tak na jeho neochotu vstúpiť do domu/Lk 15,1-3. 11-32/. Privítal ho slovami:"...lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil...". To je to isté,akoby skríkol:tvoj brat žije!. To isté povedal Ježiš kráľovskému úradníkovi,keď ho ten prosil o uzdravenie syna. Ježiš ho poslal domov s dovätkom:"Choď,tvoj syn žije!"/ Jn 4,43-54/. Počas života sa modlíme za mnohých konkrétnych ľudí. Vďaka nám "žijú". ˇAno,možno aj fyzicky. Ale hlavne ich viera/aká taká/,možno aj nádej,aj sila v životných ťažkostiach. Aj my,žijeme,lebo sa niekto za nás modlí. Žije naše povolanie,naša ochota pre obetu,pre nesenie kríža...Všetci "nesieme" životy iných ľudí,a oni žijú ,aby splnili svoje poslanie,ktoré dostali od Boha. Boh sa necháva počuť:žiješ,lebo niekto za teba prosí a obetuje sa.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára