Pohľady na Zmŕtvychvstalého.

V nedeľu Pánovho zmŕtvychvstania vysielala RTVS starší slovenský film/1973/ Skrytý prameň. Ide o historický žáner,lebo dej sa odohráva v časoch života a pôsobenia Majstra Pavla z Levoče. Hlavnou postavou je tovariš/Š.Kvietik/,ktorý dostal od svojho majstra a zamestnávateľa Pavla /C.Filčík/ úlohu zhotoviť sochu apoštola Pavla. Tovariš bol najprv v rozpakoch,preto mu majster Pavol dal takúto radu:"Nepoznáme jeho podobu,ale musíme neustále naňho hľadieť.".Citát považujem za nadčasový,najmä vzhľadom na liturgické obdobie Veľkej noci. Cirkev vtedy viac pripomína myšlienku Zmŕtvychvstalého. Mohla by pritom použiť analógiu:"Nepoznáme jeho podobu/ako Zmŕtvychvstalého/,ale musíme naňho neustále hľadieť". Akým spôsobom? Použijeme hru slov,ktoré by mohli byť vhodným námetom na rozjímanie. 1,Pohliadni! Pohliadnuť znamená vyššie vzhliadnuť a lepšie sa na niečo zapozerať,nie povrchne. Je vhodné,pritom uviesť slová apoštola Pavla:"Ak ste teda s Kristom vstali z mŕtvych,hľadajte,čo je hore,kde Kristus sedí po pravici Boha!"/Kol 3,1/. Dnes je skoro zriedkavosťou dvihnúť myseľ a srdce vyššie ako sú naše útrapy a sklamania. V sile Zmŕtvychvstalého by sa nám to mohlo podariť. Zodvihnúť hlavu a viac sa zahľadieť na Toho,ktorý vyniesol naše hriechy na Kalváriu a tam ich zničil tým,že priniesol dokonalú obetu,ktorej sa už žiadna nevyrovná. Táto obeta je dostatočným dôvodom,aby sme zodvihli svoj život vyššie a neuviazli v pesimizme a dezilúzii nad sklamaniami z pozemskej/ne/spravodlivosti. 2,Ďalšia výzva,vychádzajúca z tajomstva vzkriesenia má takúto podobu: Zohľadni! Význam slova nás vedie k myšlienke,podľa ktorej by sme niečo mali brať viac do úvahy. Viac,ako všetko ostatné. Božie slovo nás vyzýva slovami Apoštola národov:"Veď vieme,že Kristus vzkriesený z mŕtvych už nezomiera,smrť nad ním už nepanuje"/Rim 6,9/. Svätopisec nás takto upozorňuje,aby sme svoje životné zápasy len tak ľahko nevzdávali. Ba,dokonca,aby nás nerozhodil ani nutný odchod z tohto sveta. Zmŕtvychvstalý Pán je dostatočnou motiváciou na to,aby sme povstávali z pádov a odhodlali sa opäť k zmysluplným bojom s hriechom. Uveriť v Krista znamená uveriť v život. Dnes letí slogan:Tam,to žije!/vzrušenie,zábava,rozptýlenie/. My,ktorí sme uverili v Zmŕtvychvstalého,voláme na jeho adresu:V ňom/Kristovi/, to žije!. A to v hojnosti. Ak v nás života ubúda,máme siahnuť po živom Kristovi,ktorý na nás hľadí zo všetkých oltárov sveta. 3,Napokon ešte jedna výzva:Vyhliadni si!/budúcnosť/. Skutky apoštolov tento problém navodili/Sk 2,36-41/. Po Petrovej kázni sa niektorí poslucháči spýtali apoštolov:"Čo máme robiť,bratia?" A dostali odpoveď:"Zachráňte sa z tohoto zvrhlého pokolenia!" Peter naznačoval poslucháčom ich možné výhliadky. Chcel ich priviesť k tomu,aby sa rozhodli jednoznačnejšie dištancovať sa od tých,ktorí reprezentujú zvrhlosť,morálnu dekadenciu a úpadok,ktorý zabíja človeka zvnútra. V sile zmŕtvychvstania sme schopní nájsť takúto deliacu čiaru,ktorá nám umožní poznanie a rozoznanie dobra od zlého. A nielen to! Zároveň dostaneme silu,aby sme sa mohli dobra pridržiavať. Ten,kto sa dobra evanjelia pridržiava,ten sa stáva verným Ježišovým svedkom. Stačí sa porozhliadnuť po svete zmýšľania ľudí,a vieme,aké sú výhliadky. A stačí sa nadýchnuť atmosféry vzkriesenia,aby sme našli svoje miesto v živote. Vyhliadnime si miesto pri Ježišovi už tu,na zemi. Je isté,že tento krok ľutovať nebudeme.

Podoby slávy.

Zo svojich školských čias si pamätám na to,ako učitelia ohodnotili moju odpoveď slovami:"no.žiadna sláva!" Niekedy nám to musia povedať kompetentní,inokedy sami cítime,že sme neboli stopercentne disponovaní na  nejakú činnosť. Jednoducho-žiadna sláva!. Pri liturgii Omše na pamiatku Pánovej večere/Zelený štvrtok/ som si zvlášť všimol úvod. V úvodnom speve dominuje výrok sv. Pavla:"Hľadajme slávu v kríži nášho Pána Ježiša Krista"/Gal 6,14/. Hĺadať slávu v kríži? No,žiadna sláva! Všade inde by sme ju hľadali,ale v kríži? Diskutabilná záležitosť. Lenže nie je sláva ako sláva. V kríži nemôžeme hľadať slávu,ktorá hýbe pozemským svetom. V Ježišovom kríži nič také nenájdeme. Pozemská sláva nemá nič spoločné so slávou,ktorá žiari z Kalvárie. Pre slávu kríža je potrebný pohľad viery. Ten spôsobí,že pozemská sláva,vyjadrená v peniazoch,oceneniach,výsadách,priazni médii je sotva slabým odvarom voči Ježišovej obeti kríža. Sláva pozemská sa týka iba jedného človeka,alebo nejakej skupiny ľudí,no sláva kríža obsiahla celé ľudstvo. Pozemská sláva zaisťuje záujem vplyvných ľudí,ale iba do istého času. Sláva kríža je nepominuteľná a zabezpečuje záujem všetkých ľudí,ktorí túžia po spáse. Pozemská sláva je často podnetom k závisti,sláva kríža motivuje k intenzívnejšiemu nasledovaniu chudobného Ježiša. Sláva tohto sveta má konečnú na smrteľnom lôžku,kým sláva Ukrižovaného preniká nebesia.

Ústretový krok.

Pri sporoch medzi jednotlivcami a rôznymi skupinami sa najskôr skúma,či nie je niekto,kto by urobil ústretový krok. Aby aspoň na piaď ustúpil zo svojich nekompromisných požiadaviek. Niekedy sa to podarí,inokedy protivníci zotrvávajú na svojich  pozíciach tvrdošijne a radikálne. Predstavme si kauzu okolo Ježiša z Nazareta. Bol odsúdený a mal zahynúť ako najhorší zlosyn. To nikto nebol schopný urobiť ústretový krok,aby Ježiša obišiel hrdelný trest? Ale,áno! Aj keď vypočítavo a trochu chaoticky,ale Pilát sa pokúsil dohodnúť sa so Židmi,ktorí nepripúšťali ohľadom Ježiša nijaké úľavy. Navrhol im v súvislosti s Učiteľom amnestiu. Židia tento návrh odmietli a radšej si žiadali amnestovať "zbojníka" Barabáša/Jn 18,1-19,42/. Sám Ježiš odmietol akýkoľvek ústretový krok. Dokázal to tak,že vykročil vojenskej eskorte v ústrety a zvolal:"Koho hľadáte?". Z jeho strany išlo o ústretový krok,ak by bol medzi zatýkajúcimi vojakmi niekto,kto by cúvol a odmietol Ježiša zajať. Ježiš akoby dodával vojakom odvahu pri úkone,ktorým boli poverení židovskými pohlavármi. Nechce ústretový krok v zmysle zmeny rozsudku na poslednú chvíľu. Dielo vykúpenia musí byť dokonané. Tak sa aj stalo. Pán robí ústretový krok pre našu vieru. Činí tak nadčasovou otázkou:"Koho hľadáte?". Koho hľadáme vo svojom živote,keď hovoríme o Bohu? Boh nechce,aby sme "zjemňovali" svoje túžby a uverili v Boha,ktorý "ušiel" z kríža,lebo niekto bol ústretový a pozmenilm ortieľ na-nevinný! Veľkonočné trojdnie nám pomôže,aby sme sa zorientovali a nehľadali Mesiáša bez kríža.

Z jedného cesta.

Každý kuchár vie,že sa jedlo nemusí vždy vydariť. Nech robíte,čokoľvek,niečo ovplyvniť nemôžete. Nie raz sa stane,že gazdiná konštatuje:"piekla som z jedného cesta". Tým chce povedať,že pri pečení,varení zachovala rovnaký postup,no niečo sa vydarilo a je k svetu,ale niečo neobstojí a skonzumuje sa potichu,bez ovácii ,doma,iba za asistencie najbližších rodinných príslušníkov. Aj o ľuďoch platí to isté:sú dvaja/súrodenci/ z jedného hniezda/dostali rovnakú výchovu/,ale nie sú "z jedného cesta"/každý z nich je iný/. Táto pravda platí aj o apoštoloch. O rozdielnostiach medzi nimi hovorí evanjelium/Mt 26,14-25/. Všetci navštevovali rovnakú-Ježišovu školu. A predsa je tu rozdiel. Nie sú z rovnakého cesta. Všimnime si ten podstatný rozdiel. Judáš ide za veľkňazmi a ponúka sa pre službu zrady. Hovorí im:"Čo mi dáte a ja vám ho vydám?" Ostatní apoštoli idú za Ježišom a ponúkajú sa pre službu lásky slovami:"Kde ti máme pripraviť veľkonočnú večeru?" Judáš je najmä sebec:čo mi dáte...? Jeho spolubratia myslia na svojho Majstra: kde ti máme pripraviť...? Pri Pánovom stole nemá miesto ten,kto myslí iba na seba. Preto Judáš už nemal odvahu dlhšie stolovať s Pánom a s učeníkmi,a preto z ich spoločenstva odišiel,aby dokonal dielo zrady.  Nikto mu v tom nebránil...Spoločenstvo s Ježišom vychováva človeka pre ušľachtilosť a potreby služby pre núdznych,a to kvôli Kristovi,ktorý všetkých vykúpil svojou krvou. Veľkonočné trojdnie nás učí najmä v oblasti odvrátenia sa od sebectva a prijatia mentality solidarity a vďačnosti nášmu Pánovi.

Separovanie darov a prejavov dôvery.

Počas pozemského života sa nám ponúkajú mnohé pozemské veci. Niektoré sú zvlášť vábivé,že im je ťažko odolať. Človek časom zistí,že nemôže mať všetko. Musí sa naučiť separovať/výraz,ktorý je v dnešnej dobe "in"/. Najčastejšie to cítime,keď chceme duchovne rásť. Zistíme,že niektoré veci nám prekážajú. Presvedčíme sa,že keď sa chceme pohnúť z miesta,musíme zvoliť cestu zriekania sa. Cítime,že niečo je nám na obtiaž,že nás spomaľuje na ceste k Bohu. Východisko je potom jediné-zbaviť sa niečoho. Aj toho, na čom sme si tak zakladali. Božie slovo záveru pôstneho obdobia nám predstavuje postavu Judáša-zradcu. Prijal toho dosť,a pritom odmietol sa niečoho zbaviť. Niečoho,čo bolo preňho nebezpečné. Najprv prijal od Pána "smidku chleba"/Jn 13, 21-33/. Stalo sa tak pri spoločnom stolovaní. Bol to prejav Ježišovej lásky,hoci vedel,že ju podáva svojmu zradcovi. Prijať smidku chleba od Pána znamená prijať jeho pokrm a nasledovať ho. Tak všetci veríme v rámci našej eucharistickej viery. Kto ho raz prijme,ťažko sa tohto pokrmu vzdáva. Je pravda,že mnohí od stola odchádzajú,ale to je len do vtedy,kým si nedajú do poriadku svedomie a neurobia poriadok vo svojej duši. Sila atmosféry "smidky Pánovho chleba",mnohých aj po rokoch,priviedla naspäť,do stavu prijímajúcich. Bez tohto pokrmu sa veriacemu dýcha ťažko. Judáš prijal mešec. Bol quasipokladníkom apoštolského zboru. Slovensky povedané-capa urobili záhradníkom. Požíval dôveru svojich spolubratov. Oni verili,že je spoľahlivý. Mal na starosti ekonomiku Dvanástich,ale disponoval aj prostriedkami,z ktorých podporovali chudobných. Je evidentné,že bol nepoctivým správcom. Nestal sa hodným dôvery prvého spoločenstva Ježišových nasledovníkov. Nezabúdajme ani na to,že mu "vymerali tridsať strieborných". Židovským pohlavárom stačilo investovať toľko málo,aby našli a podplatili zradcu. S takouto "províziou" nemožno vstúpiť do Božieho kráľovstva. Keby zostal žiť a prijímať z Pánovej ruky,keby rozumne spravoval apoštolský mešec almužny a dobrodení,keby bol odmietol "judášsky groš" za účelom zrady Pána Ježiša,mohol nájsť pokoj svojej duše a istotu na ceste spásy. Ale takto...nie! Ježišova obeta na kríži nás vyzýva,aby sme sa odhodlali separovať v duši. Zakoreniť sa v tom,čo je osožné a zavrhnúť akékoľvek zlo,aj keď má na sebe kožuch ovce na oklamenie ľudského spoločenstva.

Hovoriť alebo konať ?

Z hľadiska riešenia nejakej problému,poznáme dva typy ľudí. Sú ľudia,ktorí radšej o veci rozprávajú a iní radšej konajú. Tí prví  pôsobia motivačne,aby nadchli masy pre dobrú vec. Sú to tzv.tribúnoví rečníci. Druhú skupinu predstavujú ľudia,ktorí si na slová nepotrpia. Držia sa starej latinskej zásady:exempla trahunt. V Jánovom evanjeliu, v dvanástej kapitole sa píše o Ježišovej návšteve v Betánii, v dome Lazára. Ako quasirečník tu vystupuje Judáš Iškariotský. Verejne kritizuje Máriu,ktorá vzala vzácny,drahý nardový olej a pomazala ním Ježišove nohy. Jej počínanie komentoval slovami:"Prečo nepredali tento olej za tristo denárov a nerozdali ich chudobným?"/Jn 12,1-11/. Po týchto slovách si určite niektorí,ktorí to počuli, povzdychli,že má pravdu. Utrúsili poznámku:"Má pravdu. Toľká škoda!". Našli sa možno takí,ktorí ho začali obdivovať za to,že má sociálne cítenie a že použitie vyššie uvedeného oleja považuje za mrhanie. Mária zostala bez slov. No,jej počin bol silný. Vzala olej,pomazala ním Ježišovi nohy a poutierala ich svojimi vlasmi. Všetci,ktorí to videli,museli to považovať za veľkú symboliku. Všetci,snáď,nie. Lebo niektorí si určite povedali,že sa predvádza. Aký je rozdiel,či efekt v konaní Judáša a Márie? Veľký. Som si istý,že po Judášových slovách nastala v miestnosti dusná atmosféra. Na druhej strane,konanie ženy je sprevádzané príjemným efektom:"...a dom sa naplnil vôňou oleja". Konanie ušľachtilo zmýšľajúceho človeka je sprevádzané "jemnou vôňou Božej milosti",ktorá naplní celú atmosféru v okolí. Dobré konanie má následovníkov. Prekračuje prah jedného domu a vstupuje tajomne do ďalšieho. Nezabránia tomu ani falošným tónom znejúce "káravé a sociálne  reči" niektorých jednotlivcov,judášovského charakteru. Ak Boh koná skrze nás,nikto a nič nemôže natrvalo zamedziť učinok,ktorý vyvolá Bohom požehnávané dielo.

Pánov vstup do Jeruzalema.

V našich mestách,ale aj vo svete sa konajú rôzne podujatia. Niekde na námestí sa zhromaždia ľudia a organizujú napríklad nejakú spomienkovú akciu. Ihneď sa k nim pridávajú sympatizanti,ktorí ich prídu podporiť,lebo sa im dôvod stretnutia pozdáva a súhlasia s ním. Hneď vo vedľajšej ulici sa zhromaždia oponenti. S tými,ktorí sú vedľa nesúhlasia a dávajú najavo svoj antipatie a pohoršenie. Pozornosť verejnosti ešte doplnia tzv.nezávislí diváci,ktorí si pootvárajú okná a len tak nezaujato sledujú,čo sa pod ich oknami deje,bez toho,žeby mali na vec nejaký názor. Evanjelium zachytilo Ježišov triumfálny vstup do Jeruzalema,tesne pred jeho umučením/Lk 19,28-40/. Je evidentné,že táto udalosť sa nemohla konať bez odozvy vo vtedajšej spoločnosti. Vytvorili sa tri skupiny ľudí. 1,najprv treba spomenúť Ježišových priaznivcov resp. tých,ktorí v neho uverili. Svoj postoj dávajú najavo. Sú viditeľní,neschovávajú sa a mohutne prevolávajú:"Pokoj na nebi a sláva na výsostiach". Ktovie,či to nie je ich prvé,oficiálne prihlásenie sa ku Kristovi ako k Mesiášovi?. Chcú niečo urobiť na Božiu slávu. Ježišov pochod do Jeruzalema je pre nich vítanou príležitosťou. Všetci by sme mali mať ambíciu niečo urobiť na Božiu slávu. Nerozmýšľajme nad veľkosťou skutku. Do tých bežných,každodenných ,vložme úmysel vykonaťsvoje dielo tak,aby oslávilo Boha. Aj v bežných okolnostiach života môžeme Bohu prevolávať na slávu. Naše aktivity sa môžu stať akousi formou manifestácie,ktorá nás zaradí do zástupu Pánových priaznivcov,najlepšie učeníkov. 2,v Ježišovej blízkosti sa nemohli neocitnúť jeho oponenti-farizeji. Celé toto predstavenie považovali za premrštené. Bolo to pre nich veľké sústo,lebo zástupy vzdávali Ježišovi úctu aká patrí Najvyššiemu. Podĺa nich to bolo cez čiaru a kolidovalo to s rúhaním. Zareagovali tak,že Ježiša vyzvali,aby svojich prevolávajúcich priaznivcov umlčal. Povedali mu:"Učiteľ,napomeň svojich učeníkov". Nie sme často v podobnej situácii? Predstúpime pred Pána,plní pohoršenia a chceme,aby niekoho napomenul a umravnil. Zdanlivo sa vtedy staviame Pánovi na odpor. Akoby sme nesúhlasili s jeho konaním vo svete a chceme docieliť,aby svoje rozhodnutia pozmenil. Inokedy,v pokore srdca,prosíme Pána,aby zmenil srdcia ľudí a napomenul ich,aby sa vrátili na správnu cestu. A tak modlitba za obrátenie hriešnikov,by mala byť každodennou súčasťou našej duchovnej aktivity. 3, v texte evanjelia nachádzame ľudí,ktorí sú v Ježišovej kauze nezaujatí. Ide o ľudí,ku ktorým poslal Ježiš dvoch svojich učeníkov,aby od nich prevzali osliatko,na ktoré chcel  vysadnúť. Možno nám pripadajú ako ľudia,ktorí si na svojich domoch pootvárajú okná,aby zo zvedavosti pozreli na ulicu a zistili,čo sa tam deje. Ktovie,či vedeli,kto je Ježiš z Nazareta a načo vôbec tento potulný učiteľ potrebuje práve ich osliatko? A nevieme ani to,či sa z nich stali Ježišovi prívrženci,alebo zostali na pozícii nestranných zvedavcov. Prežívame finále pôstu. V duchu navštívme Ježiša v Getsemanskej záhrade,kde sa duchovne pripravuje vykonať svoje veľkonočné dielo. Nezostaňme nezaujatými. Staňme sa aktívnejší v prežívaní tajomstiev Pánových posledných dní jeho  pozemského poslania. Atmosféra Golgoty nás musí zaujímať do takej miery,že nezostaneme ľahostajní voči Ježišovej vykupiteľskej smrti nielen cez sviatky,ale po celý život. Sám Učiteľ národov-sv. Pavol sa nechal počuť. V tejto súvislosti napísal:"Draho ste boli kúpení. Oslavujte teda Boha vo svojom tele"/1 Kor 6,20/. Veľký týždeň nech nám pripomenie hlbku Ježišovej obety a podnieti k väčšiemu záujmu o vec svojej viery.