Čo môžem urobiť?

V živote človeka existujú tzv. mimoriadne situácie. Denne sa dozvedáme o rôznych biedach ľudí a ťažkostiach, v ktorých sa ocitajú. Niekedy nás niektoré správy zasiahnu výnimočne hlboko. Dokonca až tak, že aj hodiny po ich vypočutí rozmýšľame, zvažujeme, ako by sme reagovali. Rozmýšľame, aké máme formy pomoci, čo môžeme urobiť. Takéto správy zaznievajú v médiách a týkajú sa sveta profánneho, ale aj života Cirkvi. Bieda niekedy tak vstúpi do srdca človeka, že ani nezaspí, kým nenájde v rámci svojich možností spôsob pomoci.

         Na pomyselnej stupnici aktivity máme niekoľko stupňov možností pomoci. O aké ide?

1   1.) Urobiť aspoň niečo.

Evanjelium hovorí, že raz prišiel k Pánu Ježišovi otec a prosil o uzdravenie svojho syna, ktorý bol posadnutý nemým duchom. Pozdravil Ježiša a svoju prosbu začal slovami: „Ak niečo môžeš,...zľutuj sa a pomôž nám.“ (Mk 9, 22) Za touto prosbou ešte nevidíme u muža plnohodnotnú vieru. Svedčí o tom určitá pochybnosť v jeho slovách: „Ak niečo môžeš....“Pritom Ježiš môže všetko, lebo je Božím Synom.

Často hovorievame: „Robím, čo môžem.“ Istý človek, vysokoškolsky vzdelaný, prišiel o prácu. Na pracovisku prebiehala generačná výmena. A tak, hoci ešte nemal dôchodkový vek, musel zostať doma, kým si niečo nenájde. Bola zima. Všade napadalo hodne snehu. Niektorí ľudia si ho všimli, že pravidelne, každý deň, odmetá sneh z rizikovej cesty v blízkosti obydlia. O tento úsek sa nikto nestaral. Často tam dochádzalo ku kolíziám. Keď sa ho ľudia na to pýtali, prečo to robí, lebo si všimli, že ich cesta je v poriadku, odpovedal takto: „Robím aspoň niečo užitočné. Je to málo, ale je to užitočné.“ Robil to z vlastnej vôle, zadarmo, využíval čas.

Paradoxne, myslíme si niekedy, že to, čo robíme, je málo. No pritom robíme maximum pre danú vec, pre situáciu, v ktorej sme sa ocitli. Z mála môže Boh vytvoriť niečo veľké a hodnotné.

2   2.)  „Rob aj ty podobne.“ (Lk 10, 37)

Nikto z ľudí nemôže konať tak účinne, ako Kristus. On je Boh, my sme len hriešne tvory. Nemôžeme byť identickí v konaní s Bohom, no môžeme konať podobne ako On.

         Počas života vidíme v kostoloch alebo v iných objektoch nádherné umelecké diela. Sochári a maliari vytvorili nádherné podobizne veľkých a významných ľudí. Keď sa na niektoré zahľadíme, povieme: „To je on!“ Tým chceme vyjadriť, že podoba konkrétneho človeka s jeho obrazom je udivujúca. Na iné diela pozrieme a povieme: „Podobá sa naňho.“ Podoba s daným človekom nie je síce 100%-tná, ale je verná. Ak aj niekto nepovie na náš život a skutky: „To je On!“ (rozumej Kristus) Stačí, ak povedia: „Podobá sa naňho!“ (na Krista) Toto je pekné vysvedčenie o našich skutkoch. Kristus je naším ideálom a ak konáme ovplyvnení jeho náukou, tak potom náš život nápadne pripomína a pripodobňuje sa Ježišovmu.

     3.) „Urobte všetko, čo vám povie.“ (Jn 2, 5)

Ide o Máriine slová, ktoré povedala na svadbe v Káne Galilejskej, kde Pán Ježiš premenil vodu na víno. Povedala to obsluhujúcim.

         Urobiť všetko, čo chce od nás Boh, predpokladá, že budeme s ním v kontakte a budeme počúvať jeho hlas.

         Občas počujeme na adresu konkrétneho človeka toto: „On mi už nemá čo povedať. Poznám ho dobre. Bez jeho komentárov sa zaobídem.“ Z tohto postoja hovorí životná skúsenosť, no my takto nemôžeme zmýšľať o Ježišovi. Ak by sme sa aj od neho nedozvedeli nič nové, potrebujeme jeho slovo, aby nás utvrdilo v dobrom alebo poukázalo na našu životnú odchýlku od pravdy evanjelia. Boh nám má vždy čo povedať. Jeho slovo sa síce nemení, ale náš život podlieha náladám a rôznym zmenám. Potrebujeme Ježiša počuť, aby nás usmernil v myslení i v konaní. Kto sa usiluje žiť podľa jeho slov, ide cestou spásy.

         Raz prišiel za Pánom Ježišom ktosi s  otázkou: „Učiteľ dobrý, čo mám robiť, aby som obsiahol večný život?“ (Mk 10, 17) S takou istou máme vždy predstúpiť pred Kristovu tvár. Z každého stretnutia s ním pre nás vyplynie nové poslanie. Aj vtedy, keď sa s ním stretávame pri slávení eucharistie. „Učiteľ dobrý, čo mám robiť?“ Pán Ježiš nám predostrie pred náš duchovný zrak podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi a odpovie: „Rob aj ty podobne.“ Nepovie síce konkrétny návod, ale ukáže na cestu a prostriedky, ktoré máme k dispozícii. To je dostatočná výbava, aby sme konali v intenciách Božieho Syna  jeho kráľovstva.

Môžem zabiť brata?

Pred niekoľkými dňami som navštívil známych. Vychovávajú tri deti. Sú to chlapci,ktorí sú ešte riadni nezbedníci. S výnimkou najstaršieho,ktorý už navštevuje ZŠ. Ten už je vážnejší,čo mladším bratom dáva patrične na vedomie. Tí dvaja mladší sa spolu hrali s plastovými pištoľmi-detskými hračkami. Lietali po dvore,pokrikovali,imitovali výstrely s patričným zvukovým efektom. Po čase sa mladší z nich pritúlil k matke a so slzami v očiach,zronený položil matke otázku:"Kedy ja budem môcť konečne zastreliť Jurka/jeho staršieho brata,stredného z bratskej trojice/? Doteraz ma zastrelil vždy iba on. Kedy budem môcť konečne ja?" Detská ponosa vyvolala medzi dospelákmi salvu smiechu. Pred večerom sa bratia išli umyť a nastúpili pravidelnú cestu do kostola na sv.omšu. Hneď mi prišiel na myseľ úryvok evanjelia,ktorý hovorí o konflikte medzi bratmi:"Brat vydá na smrť brata a otec dieťa"/Mt 10,16-23/. Poznáme prípady,kedy je medzi bratmi  veľa nenávisti a rozporov,nielen z z dôvodov náboženských. Najmä majetkové ,prípadne politické rozpory bývajú impulzom k obojstrannej nevraživosti. Neraz sme svedkami situácie,kedy brat by bol schopný zniesť brata z tohto sveta. Kedy sa tak nestane? Vtedy,ak sa zachovajú podľa príkladu vyššie uvedených súrodencov. Ak odložia akékoľvek zbrane nenávisti a objavia sa svorne v kostole na bohoslužbách,prípadne v spovednej miestnosti. Vtedy sa nebudú zaujímať,ako ublížiť bratovi,ale naopak-ako mu vyjsť v ústrety a ako mu poslúžiť.

Schopnosť poslúžiť.

Prebiehali MS v hokeji. Doma,v obývačke sedel pri TV chlapec,ktorý mal počas zápasu na sebe kompletnú hráčsku výstroj. Rodičia mu ju zohnali,hoci vedeli,že hrať hokej nikdy nebude,že nevie ani korčuľovať  a že je iba fanúšik. Ak by ste ho postavili na ľad,nebol by schopný ani korčuľovať. V dedine žil človek,ktorý bol známy tým,že je dobrý remeselník a že všetko,čo chytí do ruky opraví. V jeho garáži bolo množstvo šrubiek,matíc,klincov a rôzneho iného materiálu. Vedel presne,kde sa čo nachádza. Všetko tam malo svoje miesto,nič tam nebolo iba na parádu. Kniha Genezis prináša biblický príbeh o Jozefovi/ Gn 41 a 42/. Egyptská krajina začala hladovať. Bezradný ľud prišiel za faraónom s otázkou:čo má robiť? Faraón iba stručne odpovedal:"Choďte k Jozefovi..."Jozef mal všetko:moc,postavenie,prostriedky,prehľad,dobrú výchovu,čnosti...Tieto dannosti nemal iba na parádu. Nemal ich len preto,žeby sa chcel s nimi chváliť a predvádzať. Využíval ich na dobré ciele,nie preto,žeby bol fanúšikom faraóna,hoci mu za mnoho vďačil. Vedel presne,kde čo má. Poznal ľudí a ich potreby. Keď k nemu niekto prišiel,ústretovo povedal:"Ja som Jozef!" Neodťahoval sa od služby. A dodal vzápätí:"No,poďte ku mne". Akoby chcel povedať:"Prišli ste správne. Ja som ten,ktorý vám môže a chce pomôcť". Uvedomil si,že toto všetko čo má,nemá iba na ozdobu a vonkajší efekt. Priznal to svojim bratom,keď sa im dal spoznať. Povedal:"...Boh ma poslal pred vami do Egypta na vašu záchranu". Keby tak všetci ľudia v Cirkvi svorne dokázali konštatovať:"Ja som Jozef!" A to bez ohľadu na to,ako sa volajú. Nejde tu totiž ani tak o konkrétne meno,ako o službu a ochotu v nej vytrvať. Aj Cirkev tak jozefovsky volá :"No. poďte ku mne". Volá,lebo má všetko potrebné k spáse. Nerobí to pre efekt,preto,aby sa vynášala,ale preto,že jej poslaním je ponúkať ľuďom prostriedky spásy. V Cirkvi by mali byť iba Jozefovia.Nielen menom,ale najmä ochotou pomáhať tým,ktorí hľadajú cestu spásy.

Horlivosť.

Určite všetci poznáme situáciu,kedy niekoľkými slovami,slabikami, vyjadrime podstatu nejakého javu. Nedávno mi ktosi povedal na adresu iného človeka toto:"Veď,vieš,že on je do všetkého taký-hrr,hrr.." Hrr,hrr,ako oficiálna definícia by neobstálo v nijakej vede. Ale,v bežnej komunikácii to stačí na to,aby sme takto charakterizovali človeka,ktorý sa hrnie do všetkého,ale máločo z toho zvládne a dotiahne do konca. Na druhej strane si predstavme počínanie človeka,ktorý dokáže byť motivátorom vysokej kvality. Už po prvých jeho slovách sa vám chce vyskočiť a ísť a konať niečo hodnotné. Priam počujete,ako vás nabáda:hor sa!vstaňme a poďme! Pri čítaní úryvku z diela sv. Benedikta sa dozvedáme čo to o horlivosti. Svätec píše svojim spolubratom,že existuje správna horlivosť od Boha,ktorá "oddeľuje od chýb"/porov. LH III.,s.1644/. Dobrú horlivosť nemôžeme dávať do súvisu s vyššie uvedeným-hrr,hrr...No, s tým-hor sa!,určite áno. Kto chce byť horlivý,nemôže byť hrr,hrr do všetkého. Vtedy urobí málo dôkladných a dokonalých vecí. Hrr,hrr na to nestačí,ale ani prílišné otáľanie. A tak je dobre,že niekedy počujeme akoby -hor sa!. Treba byť rýchly,pohotový pri konaní dobra,ale s jasným úsudkom a zacieľením na konkrétnu skutočnosť. Ten,kto je hrr do všetkého má možno dobrý základ pre to,aby sa naučil zjednotiť pohotovosť s myšlienkou a úsudkom. Vtedy môžeme povedať,že s takýmto prístupom horlivosti  vykonáme v službe evanjelia veľkú službu.

Pastieri a ovce.

Kedysi som sa zoznámil s rodinou,ktorá mala neveľkú farmu. Všetci,celá rodina sa venovala "gazdovke". Raz v lete,počas návštevy,mi povedali,že majú posilu. Vrátil sa mladší syn domov zo školy.Ukončil semester a školský rok. Hneď ho využili a "pridelili ho" k ovciam.aby ich pásol. Išli sme ho teda pozrieť,lebo nebol ďaleko. Priblížili sme sa k nemu. Vôbec nás nezbadal. Bol to čohosi zabraný. Keď sme prišli bližšie,zistili sme,že oči má zabodnuté do mobilu a na ušich mal slúchadlá. Ovce mu boli ukradnuté. Vôbec sa o nich nestaral. Ktosi mu strhol z uší slúchadlá. Keď nás zbadal,iba sa usmial a povedal:"Aha,urobili zo mňa pastiera". Jeho otec zvolal:"Kdeže,z teba by pastier nebol". Ježiš sa stretával s ľuďmi a všimal si,že sú znechutení a sklamaní. Evanjelista napísal,že zástupy "boli zmorené a sklesnuté ako ovce bez pastiera"/Mt 9,32-38/. Ovce potrebujú pastiera. Ale nie hocijakého. Nie takého,ktorý povie:"Aha,urobili zo mňa pastiera". Nemôže byť dobrým pastierom ten,ktorého iní "urobili pastierom" a sám sa o to nepričinil. On vlastne ani nechcel pastierom byť...A tak urobí jediné,čo vie:dá si na uši klapky,aby nemusel počuť,aké sú nároky na tých,ktorí majú zastávať pastiersky úrad...Nemôže byť dobrý pastier taký,ktorý nie je zvedavý na to, čo mu vraví Boh a na to,aké požiadavky a potreby majú tí, za ktorých je zodpovedný.Skôr pripomína študenta,ktorého prinútili pásť ovce,hoci on nemá k tomu nijaký vzťah. A tak zaujme postoj ignoranta,ktorý sa dištancuje od všetkého "pastierskeho diania". Ostáva jediné:proste Pána žatvy...

Rovnovážny stav.

Priaznivci športu poznajú výraz-presilovka. Najmä v hokeji nastáva takáto situácia dosť časato. Kedy? Vtedy,keď rozhodca vylúči hráča. Pomer síl na ľade sa zmení. Jedno mužstvo bude mať výhodu. Bude mať o jedného hráča na viac. Súper naopak. Vylúčený hráč mu bude chýbať. Mužstvo,ktoré bude hrať presilovku Má skvelú možnosť dať gól. Ale,omnoho viac sa cení,keď dá niekto gól v rovnovážnom stave. Keď je pomer síl na ľade vyrovnaný. A vôbec,v živote sa cení,ak sa niekto pričiní o vyrovnaný stav,keď odstráni zo života situácie,ktoré by niekoho znevýhodňovali. Rovnovážnosť je znakom možnosti stability a všeobecného  rastu. Čuduj sa svete,takéto situácie obľubuje Sväté Písmo. Spomeňme za všetky kráľa Dávida. Biblia podrobne zachytila zločin,ktorého sa dopustil na Hetejčanovi Uriášovi. A to len preto,že sa mu zapáčila jeho manželka Betsabe/2 Sam 11,1-27/. Bol ohavný zločin,ktorý kráľ spáchal zo zaslepenej vášne. Lenže,Dávid ukázal,že je mužom pokánia. Jeho syn Absolón sa rozhodol,že prevezme násilne do rúk moc a stane sa samozvaným kráľom. Dávid so svojimi ľuďmi pred ním uteká. Počas pochodu kráča okolo zástupu istý muž menom Semei a pokrikuje,zlorečí a hádže na kráľa kamene. Kráľovi ľudia ho chcú umlčať,no Dávid ich zastavil,lebo vedel,že musí niesť trest a že si ho musí odpykať/2 Sam 15.16,1-13/. Pekný príklad vyrovnanosti v živote. Kráľ sa pričinil o vyvážený stav. Ak predtým konal v zaslepenosti,tak teraz koná v jasnom rozume a s úmyslom čistého pokánia. Pokánie je veľkým darom pre jednotlivca,ale aj pre celé spoločenstvo Cirkvi. S obdivom som v nedeľu hľadel na početné zástupy pútnikov,ktorí stúpali na Mariánsku horu v Levoči. Boli to tisícky ľudí,ktorí sa pričinili o rovnovážny stav vo svojom živote a zároveň vo svojej rodine. V pokore, v modlitbe, v rozjímaní niesli svoje previnenia k pútnickému kostolu Návštevy Panny Márie,kde sa konala už v poradí 772 púť. Veĺmi to kontrastovalo s niektorými stretnutiami a podujatiami excentricky založených ľudí,ktorí cítia nutkanie na seba poukazovať a to s veľkým krikom,okázalosťou,pred zrakmi médii. Na druhej strane pútnici,akoby vnútorným zrakom videli Semeiho,ktorý kráča okolo a obviňuje ich z ich previnení...Nie huriavkom,či okázalosťou,výstrednosťou,ale kajúcim pochodom a modlitbou dali najavo,že sa chcú zmeniť a robiť pokánie. Koľkí ľudia priniesli domov myšlienku zmierenia a pričinili sa v rodine o rovnováhu? Nedajú sa spočítať. 

Demonštrácia sily

5. júla 2019 odzneli vo večerných správach dve dôležité informácie:

1. Američania slávili Deň nezávislosti. Pri tejto príležitosti vystúpil ich prezident, Donald Trump. V príhovore povedal okrem iného, že USA nikdy neboli také silné ako teraz. Svoje slová potvrdil aj tým, že vydal nariadenie, aby sa v uliciach hlavného mesta objavili tanky a vo vzdušnom priestore lietadlá, ktoré preleteli ponad hlavami zúčastnených. Využil príležitosť a demonštroval arogantným spôsobom obrovský mocenský potenciál svojej krajiny.

2. Na Slovensku sa konali oslavy slovanských vierozvestov – sv. Cyrila a Metoda. Z úst viacerých účastníkov týchto stretnutí odznela priamo alebo nepriamo aklamácia: „Nikdy sme neboli takí silní, ako keď sme uverili v Ježiša Krista.“ Slováci tiež takýmto spôsobom demonštrovali svoju silu. No nie vonkajšiu, mocenskú, militantnú, ale hlbokú, vnútornú, ktorá vyplýva z prijatia viery.

Evanjelium sv. Lukáša hovorí o tom, ako sa k Ježišovi vrátilo 72 učeníkov. Prišli k Ježišovi, aby mu referovali o svojich počiatočných pastoračných úspechoch. V rámci eufórie, v ktorej sa vrátili, zazneli z ich úst aj tieto myšlienky: „Aj zlí duchovia sa nám poddávali.“ (Lk 10, 1 – 12. 17 – 20)

To je to isté, ako keby povedali: „Nikdy sme neboli takí silní ako teraz.“  Pán Ježiš ich eufóriu určitým spôsobom schladzuje a prízvukuje, že omnoho viac sa majú radovať z toho, že ich mená sú zapísané v knihe života; že uverili v Mesiáša, Božieho Syna a že v tom je ich skutočná sila.

Prečo je to tak?

   1.) Ježiš Kristus je normou a motívom nášho konania. Veľa vecí v živote robievame kvôli nejakému konkrétnemu človeku. Povieme vtedy: „Robím to iba kvôli nemu.“ Myslíme tým príbuzného alebo niekoho, komu niečo dlhujeme, alebo sa niekomu sa chceme zavďačiť. Toto v plnom rozsahu môžeme povedať o Ježišovi z Nazareta. On je náš príbuzný (adoptívny brat); jemu mnoho dlhujeme, lebo za našu spásu zomrel na kríži. Zároveň sa mu chceme odvďačiť, lebo nás nekonečne miluje. Svet nám nemôže dať plnohodnotné a dlhodobé normy a motívy správania. Jediný, kto tak môže urobiť, je Ježiš, Boží Syn. Kvôli nemu robíme všetky dobré diela, všetky aktivity a činnosti, ktoré poslúžia našim bratom a sestrám na ceste spásy.

Kto má v Ježišovi motív svojho konania, nepríde o svoju odmenu, ktorá presahuje časný život.

  2.) Ježiš Kristus je jediný, ktorý ukončil naše hľadanie a duchovné živorenie. Ak sme ho objavili, nemusíme už hľadať dokonalejšiu skutočnosť, ale máme žiť vo svetle najdokonalejšieho daru: daru Spasiteľa a Vykupiteľa.

V živote kresťana je prítomná istá forma pokoja, ktorý vyplýva z nájdenia jeho zdroja. Najlepšie to vyjadrili učeníci, ktorí sa medzi sebou dohadovali o osobe Mesiáša, pričom v neho uverili a povedali si: „Našli sme Mesiáša.“ (Jn 1, 41)

Skupina turistov chodievala každý rok na spoločnú dovolenku na to isté miesto. Stretávali sa tam už zopár rokov. Ako dôvod tejto praxe okrem iného uviedli aj to, že v tomto turistickom zariadení nájde každý jeden z nich to, čo potrebuje. Prejavilo sa to tak, že po návrate z náročnej túry, si každý vybral to svoje: niekto sprchu, iný silnú kávu, ďalší sa ponúkol kofolou alebo čapovaným pivom a niekto si len-tak sadol a istý čas meditoval. Každý z nich našiel „to svoje“. Nikomu nič nechýbalo.

Ježiš Kristus je ten, ktorý obsahuje všetky vyššie uvedené skutočnosti: poskytuje sprchu duchovnej očisty, ponúka posilňujúci pokrm a stimul na konanie dobrých skutkov, osviežuje duchovným nápojom a pokrmom v eucharistii alebo ponúka možnosť len-tak sedieť a vnímať svoju prítomnosť a v rozjímaní prežiť hlboké úprimné priateľstvo človeka s Bohom.

  3.) V Ježišovi Kristovi a jeho milosti sa dokážeme vysporiadať aj s najväčším zlom, t. j. hriechom. Spomeňme si, koľkokrát sa stalo, že sme ako žiaci alebo ako študenti prišli za niekým v rodine s prosbou: „Pomôž mi s úlohou.“ Dobre sme vedeli, za kým treba ísť, lebo sme oslovili takých, ktorí boli lepší, dokonalejší, skúsenejší ako my.

S vedomím hriechu prichádzame za Ježišom. Prichádzame za ním s prosbou: „Pomôž mi s tým!“ Množstvo ľudí príde aj v tomto roku, v tomto čase na Mariánsku horu do Levoče. Idú, aby zažili spoločenstvo s Božím Synom a s jeho Matkou. Idú k nemu, aby sa mu poklonili a aby sa vysporiadali s najťažšou úlohou – s oslobodením sa od hriechu.

Všimnime si skúsenosť zo života. Dieťa, ktoré sa hrá vonku, spadne, zašpiní sa, okamžite uteká k matke so slzami v očiach a prosí o očistenie: „Mama, očisti ma!“

Tí, ktorí sú znečistení hriechom a špinou tohto sveta, prichádzajú k Božej Matke a prosia ju, aby ich očistila skrze milosť Ježiša Krista. Toto je spôsob, ktorý nám zabezpečí rovnováhu v živote. Ide o Božie dielo, ktoré v nás robí veľké divy a znamenia. Do konca sveta bude veľa tých, ktorí sa budú chcieť očistiť, lebo dostanú milosť pokánia a kajúcich sĺz. Pritom vedia, že Božia láska je nemenná a že zostáva s nami do konca života.

      Po každej sv. omši, po každej spovedi, po modlitbe si môžeme povedať: „Teraz sme najsilnejší!“ Keď žije človek s Bohom a aj po páde sa vracia k nemu, stáva sa silnejším a silnejším. Nepotrebujeme lietadlá a tanky,aby sme demonštrovali silu. Potrebujeme žiť v tej milosti, ktorú nám sprostredkovali solúnski bratia. Potrebujeme len prijímať a odovzdávať svedectvo viery. V tom sa prejavuje osobnosť a vnútorná sila kresťana, ktorý neprestáva čerpať z nadprirodzenej studnice milosti.