Demonštrácia sily

5. júla 2019 odzneli vo večerných správach dve dôležité informácie:

1. Američania slávili Deň nezávislosti. Pri tejto príležitosti vystúpil ich prezident, Donald Trump. V príhovore povedal okrem iného, že USA nikdy neboli také silné ako teraz. Svoje slová potvrdil aj tým, že vydal nariadenie, aby sa v uliciach hlavného mesta objavili tanky a vo vzdušnom priestore lietadlá, ktoré preleteli ponad hlavami zúčastnených. Využil príležitosť a demonštroval arogantným spôsobom obrovský mocenský potenciál svojej krajiny.

2. Na Slovensku sa konali oslavy slovanských vierozvestov – sv. Cyrila a Metoda. Z úst viacerých účastníkov týchto stretnutí odznela priamo alebo nepriamo aklamácia: „Nikdy sme neboli takí silní, ako keď sme uverili v Ježiša Krista.“ Slováci tiež takýmto spôsobom demonštrovali svoju silu. No nie vonkajšiu, mocenskú, militantnú, ale hlbokú, vnútornú, ktorá vyplýva z prijatia viery.

Evanjelium sv. Lukáša hovorí o tom, ako sa k Ježišovi vrátilo 72 učeníkov. Prišli k Ježišovi, aby mu referovali o svojich počiatočných pastoračných úspechoch. V rámci eufórie, v ktorej sa vrátili, zazneli z ich úst aj tieto myšlienky: „Aj zlí duchovia sa nám poddávali.“ (Lk 10, 1 – 12. 17 – 20)

To je to isté, ako keby povedali: „Nikdy sme neboli takí silní ako teraz.“  Pán Ježiš ich eufóriu určitým spôsobom schladzuje a prízvukuje, že omnoho viac sa majú radovať z toho, že ich mená sú zapísané v knihe života; že uverili v Mesiáša, Božieho Syna a že v tom je ich skutočná sila.

Prečo je to tak?

   1.) Ježiš Kristus je normou a motívom nášho konania. Veľa vecí v živote robievame kvôli nejakému konkrétnemu človeku. Povieme vtedy: „Robím to iba kvôli nemu.“ Myslíme tým príbuzného alebo niekoho, komu niečo dlhujeme, alebo sa niekomu sa chceme zavďačiť. Toto v plnom rozsahu môžeme povedať o Ježišovi z Nazareta. On je náš príbuzný (adoptívny brat); jemu mnoho dlhujeme, lebo za našu spásu zomrel na kríži. Zároveň sa mu chceme odvďačiť, lebo nás nekonečne miluje. Svet nám nemôže dať plnohodnotné a dlhodobé normy a motívy správania. Jediný, kto tak môže urobiť, je Ježiš, Boží Syn. Kvôli nemu robíme všetky dobré diela, všetky aktivity a činnosti, ktoré poslúžia našim bratom a sestrám na ceste spásy.

Kto má v Ježišovi motív svojho konania, nepríde o svoju odmenu, ktorá presahuje časný život.

  2.) Ježiš Kristus je jediný, ktorý ukončil naše hľadanie a duchovné živorenie. Ak sme ho objavili, nemusíme už hľadať dokonalejšiu skutočnosť, ale máme žiť vo svetle najdokonalejšieho daru: daru Spasiteľa a Vykupiteľa.

V živote kresťana je prítomná istá forma pokoja, ktorý vyplýva z nájdenia jeho zdroja. Najlepšie to vyjadrili učeníci, ktorí sa medzi sebou dohadovali o osobe Mesiáša, pričom v neho uverili a povedali si: „Našli sme Mesiáša.“ (Jn 1, 41)

Skupina turistov chodievala každý rok na spoločnú dovolenku na to isté miesto. Stretávali sa tam už zopár rokov. Ako dôvod tejto praxe okrem iného uviedli aj to, že v tomto turistickom zariadení nájde každý jeden z nich to, čo potrebuje. Prejavilo sa to tak, že po návrate z náročnej túry, si každý vybral to svoje: niekto sprchu, iný silnú kávu, ďalší sa ponúkol kofolou alebo čapovaným pivom a niekto si len-tak sadol a istý čas meditoval. Každý z nich našiel „to svoje“. Nikomu nič nechýbalo.

Ježiš Kristus je ten, ktorý obsahuje všetky vyššie uvedené skutočnosti: poskytuje sprchu duchovnej očisty, ponúka posilňujúci pokrm a stimul na konanie dobrých skutkov, osviežuje duchovným nápojom a pokrmom v eucharistii alebo ponúka možnosť len-tak sedieť a vnímať svoju prítomnosť a v rozjímaní prežiť hlboké úprimné priateľstvo človeka s Bohom.

  3.) V Ježišovi Kristovi a jeho milosti sa dokážeme vysporiadať aj s najväčším zlom, t. j. hriechom. Spomeňme si, koľkokrát sa stalo, že sme ako žiaci alebo ako študenti prišli za niekým v rodine s prosbou: „Pomôž mi s úlohou.“ Dobre sme vedeli, za kým treba ísť, lebo sme oslovili takých, ktorí boli lepší, dokonalejší, skúsenejší ako my.

S vedomím hriechu prichádzame za Ježišom. Prichádzame za ním s prosbou: „Pomôž mi s tým!“ Množstvo ľudí príde aj v tomto roku, v tomto čase na Mariánsku horu do Levoče. Idú, aby zažili spoločenstvo s Božím Synom a s jeho Matkou. Idú k nemu, aby sa mu poklonili a aby sa vysporiadali s najťažšou úlohou – s oslobodením sa od hriechu.

Všimnime si skúsenosť zo života. Dieťa, ktoré sa hrá vonku, spadne, zašpiní sa, okamžite uteká k matke so slzami v očiach a prosí o očistenie: „Mama, očisti ma!“

Tí, ktorí sú znečistení hriechom a špinou tohto sveta, prichádzajú k Božej Matke a prosia ju, aby ich očistila skrze milosť Ježiša Krista. Toto je spôsob, ktorý nám zabezpečí rovnováhu v živote. Ide o Božie dielo, ktoré v nás robí veľké divy a znamenia. Do konca sveta bude veľa tých, ktorí sa budú chcieť očistiť, lebo dostanú milosť pokánia a kajúcich sĺz. Pritom vedia, že Božia láska je nemenná a že zostáva s nami do konca života.

      Po každej sv. omši, po každej spovedi, po modlitbe si môžeme povedať: „Teraz sme najsilnejší!“ Keď žije človek s Bohom a aj po páde sa vracia k nemu, stáva sa silnejším a silnejším. Nepotrebujeme lietadlá a tanky,aby sme demonštrovali silu. Potrebujeme žiť v tej milosti, ktorú nám sprostredkovali solúnski bratia. Potrebujeme len prijímať a odovzdávať svedectvo viery. V tom sa prejavuje osobnosť a vnútorná sila kresťana, ktorý neprestáva čerpať z nadprirodzenej studnice milosti.