KRÁĽOVSKÉ KLENOTY

         Z času na čas sa stretávame s tým, že niekto organizuje výstavu korunovačných klenotov. Majú vzácnu hodnotu, lebo sú vyrobené z drahých kameňov, no majú aj historickú hodnotu, pretože sa uchovávajú v priebehu niekoľkých generácií.

         Korunovačné klenoty sú určené pre panovníka, ktorý je uvedený do svojho úradu. Panovník ich určite nenosí každý deň, len pri výnimočných príležitostiach.

         Sviatok Ježiša Krista, Kráľa, nám ponúka myšlienku Ježišových klenotov, ktoré sú ozdobou jeho kráľovstva. Tento nebeský kráľ ich udeľuje nielen tým, ktorí majú vznešený pôvod, ale najmä tým, ktorí dostali vznešený dar sviatosti krstu a vytrvali v krstnej milosti až do konca.

         Keď Boh udeľuje klenoty svojho kráľovstva, nedáva ich iba na určitý čas, ale zveruje ich človeku navždy. Čo to znamená pre Božie kráľovstvo? Čo považujeme za jeho klenoty, ktoré sú výsadou človeka, ktorý dosiahol spásu?

         Pri odpovedi si pomôžme citátom z listu sv. Pavla, apoštola, Kolosanom (Kol 1, 12 – 20).

1.                Medzi klenoty, ktoré sú uznávané v Ježišovom kráľovstve, patrí podiel so

svätými. V pozemskom živote sa stretávame bežne so slovom podiel. Ľudia mávajú svoje podiely na nejakom majetku, na nejakej pôde, na pozemku alebo vo finančnej inštitúcii.

Aj keď môže ísť o značné sumy, tieto podiely nie sú nikdy isté. Prečo? Človeka môže niekto okradnúť, oklamať. Nemá istotu, či ich stihne využiť a keď ich využije, je otázne, či ich využije správne. Naopak, v Božom kráľovstve máme istotu vo svojich podieloch. Tak, ako ju majú všetci svätí. Stav istoty si ani nedokážeme predstaviť, a to preto, lebo tu, na zemi, sa o všetko bojíme. V Ježišovom kráľovstve nájdeme s určitosťou také podiely, ktoré nám nikto nevezme.

2.     Ježiš vyznačuje tých, ktorí smerujú do jeho kráľovstva tým, že „sú vytrhnutí z tmy“.  

V bežnej komunikácii použijeme výraz: „to nás nevytrhne z biedy“. Predstavme si, že dostaneme nejaký dar, príspevok, a ten sa nám máli... Vtedy iba smutne konštatujeme, že je to pekné, ale že nás to nevytrhne z biedy, t. j. nenasýti naše potreby. To, čo nás naozaj vytrhlo z absolútnej biedy zatratenia, to je Ježišova obeta na Kalvárii. Vytrhla nás z tmy a postavila na svetlo.

Kedysi som videl v televízii dokument, ktorý hovoril o výstave rôznych

umeleckých diel. Išlo najmä o obrazy, sochy a iné umelecké predmety. Výstava bola zostavená z diel, ktoré sa našli v prítmí kláštorov, na pôjdoch sídel kniežat alebo v tmavých kútoch starobylých kostolov. Roky, ba desaťročia, možno aj stáročia sadal na ne prach, a nikto si ich nevšímal. Atmosféra prítmia tiež urobila svoje. A zrazu ich niekto objavil, očistil a ponúkol na svetle.

Presne tak, ako nás postavil nás do svetla Boh, keď nás hriešnych vytrhol

z tmy hriechu a postavil na svietnik. Robí to tak neustále, pretože naše miesto „nie je pod mericou“, ale na svetle. Boh niekedy z nás robí pomyselnú výstavu vlastnej dokonalosti a ušľachtilosti.

3.     Výsadou ľudí, ktorí odchádzajú, do Ježišovho kráľovstva, je aj to, že

sú im odpustené hriechy. Občas počujeme, ako sa niekto vyjadril slovami: „Neustále pripomína staré hriechy.“ Prakticky to znamená, že niekto niekomu ešte neodpustil. Mal by, ale ešte to neurobil, ešte je len na ceste. Každý hriech je starý, lebo pochádza od diabla. Toho diabla, ktorý oklamal už našich prarodičov na prahu života. Staré hriechy môže zmyť iba nová milosť v Kristovi. Tá účinkuje iba v novom človeku, ktorého novosť sa prejavuje v zmýšľaní a skutkoch podľa evanjelia. Hriech sa nijako nedá zosúladiť s novým životom.

Hriech treba zavrhnúť, hriešnosť ako dispozíciu človeka oplakávať a prijať s pokorou a zápasiť s ňou zbraňami pokánia. Vtedy nastáva situácia, podľa ktorej aj napriek našim obmedzeniam sa nám brána do Ježišovho kráľovstva otvára.

       

Pre nás, putujúcich, je brána Božieho kráľovstva ešte vzdialená. Nemáme moc ani schopnosti, aby sme do tejto atmosféry nazreli. Klenoty tohto vznešeného kráľovstva ešte obdivovať nemôžeme. No poznáme cesty, ktorými kráčali nositelia klenotov Božieho kráľovstva. Tieto cesty nás učia, povzbudzujú, usmerňujú. Kto ich objaví a osvojí si ich, môže chovať v srdci nádej, že tá jeho cesta do Božieho kráľovstva je spravodlivá a správna.

Odtiene vzťahov.

Vzťah k ľuďom môžeme vyjadriť na pomyselnej stupnici. Tá má rôzne odtiene a intenzitu. Napríklad:každý z nás už počul dobre mienenú radu:tomu/človeku/ sa radšej vyhni.Iná situácia vzniká,keď sme nútení okolnosťami s niekým komunikovať oficiálne,úradne. Nie je tam nič hlbšie. Azda najväčšie zastúpenie majú dlhodobo pestované vzťahy a väzby,ktoré nazývame rodinnými alebo priateľskými. Niektoré z týchto polôh sa prelínajú,doplňajú a vytvárajú akési pomyselné medzistupne. Výnimkou nie sú ani vzťahy s Bohom. Potvrdzuje to evanjelium,ktoré je "meračom" stupňa našej pripútanosti k Ježišovi. Porovnajme si to. Začnime s mýtnikom Zachejom/Lk 19,1-10/. Biblická správa o ňom hovorí,že "zatúžil vidieť Ježiša". Nič viac,nič menej. Akoby sa chcel iba otestovať a zistiť,čo s ním urobí jedno nezáväzné stretnutie so známym a populárnym učiteľom z Nazareta. Išlo,snáď,iba o tzv.testovaciu jazdu. Iný je prípad,ktorý sa týka ľudí,ktorí pokročili ďalej ako Zachej. Rozhodli sa,že sa dotknú aspoň jeho odevu/Mk 5,27-28/. Ide o ženu trpiacu  vážnymi neduhmi. Ona už nejde iba testovať Ježiša. Ona je presvedčená o Ježišovej moci. Doteraz mala zábrany. Tie však práve teraz prekonala. Nemieni s Ježišom viesť dlhé reči,chce iba jedno-aby ju uzdravil,veď uzdravil už toľkých...Za akýsi pozemský vrchol možno považovať scénu z Matúšovho evanjelia/Mt 12,46-50/. Tam sa píše,že ktosi pribehol k učiacemu Ježišovi a povedal mu,že v blízkosti je jeho Matka a iní príbuzní a majú záujem sa s ním porozprávať. Je jasné,že tu ide o ľudí,ktorí sú s Ježišom v pravidelnom kontakte. Rozprávať sa s ním je pre nich samozrejmosťou a potešením. Čo si môžeme priať tu na zemi viac,ako práve toto? Ježiš však,odmeňuje a vyhodnocuje každý pokus o zblíženie sa s ním. Všimol si pozorovateľa Zacheja a vyzval ho,aby opustil strom a prijal ho vo svojom dome. S láskou odhalil ustráchanú a nenápadnú chorľavú ženu,ktorá sa s vierou dotkla jeho odevu. Poslal ju preč so slovami,že je uzdravená a že k uzdraveniu jej dopomohla jej vlastná viera. Iné zdroje nám hovoria,že Ježiš neodmietol komunikovať s tými,ktorí chceli od neho omnoho viac,ako iba bežnú komunikáciu. Písmo hovorí,že učeníkom v súkromí porozprával a vysvetlil viac,ako iným ľuďom/Mt 4,26-34/. On zachytí aj najjemnejší záchvev záujmu. Nič mu neunikne. Ani prosiace oči bez slov,ani žalostné vzlykanie ani sústredená krátka modlitba. Kto už dostal niečo od neho ,môže očakávať,že dostane ešte viac,ak s ním v kontakte vydrží a zotrvá.

Zachejove metamorfózy.

Pri oslavách sa dnes vo veľkom používa technika. Napríklad tak,že sa premietajú fotografie z rôznych období života oslávenca s namixovanou hudbou a primeraným,najmä vtipným,komentárom. Ozvláštní to celú atmosféru a vnesie do nej uvoľnenie a pohodu. Nad jednotlivými zábermi si môžeme prečítať krátky komentár. Napríklad:jubilant ako škôlkar,alebo ako žiak,či študent. Prípadne záber zo sobáša alebo taký,ktorý zachytáva rôzne pracovné etapy oslávenca. Predstavme si známu evanjeliovú postavu-mýtnika Zacheja. Božie slovo akoby o ňom "premietalo" film a ten ho nachádza v rôznych polohách/Lk 19,1-10/. Napríklad Zachej na mýtnici t.j. pri výkone svojho povolania. Súčasníci by sa zhodli,že ide pravdepodobne o tvrdého,nekompromisného a hlavne chamtivého človeka. Kto by povedal,že sa raz zmení na nepoznanie? Málokto. Ďalšia pozícia Zacheja je jeho krátkodobý "pobyt" na strome. Zdá sa nám,že tam hore už nie je taký suverénny a chladnokrvný. Cítime,že ho už "načala" Božia milosť. Paradoxne,on chcel vidieť Ježiša,no práve on sa stal viditeľným očiam verejnosti a najmä Ježiša. Ježiš naňho upozornil,keď ho požiadal,aby zostúpil zo stromu. Na strome bol akoby na polceste. Od mýtnice sa vzdialil,ale ešte neabsolvoval posledný krok. Ten ho čakal,paradoxne,v jeho vlastnom dome. Ježiš mu ukázal,že práve tam je ideálne miesto na spoločné stretnutie. A to je veľmi dôležitá destinácia v jeho živote:Zachej za stolom spolu s Ježišom vo vlastnom dome. Spása ho našla v jeho vlastnom príbytku. Nepotreboval nejaké exotické prostredie. Boh,akoby,rešpektoval to naše úslovie:všade dobre,doma najlepšie. Najlepšie pre spásu. V kostole sme doma. Stolovanie s Pánom je vrchol života. Ak s ním zdieľame eucharistický stôl,našli sme spásu a už nič dokonalejšie nemusíme hľadať,okrem večnosti. Ak prišla spása do domu Zacheja,čo  bráni,aby prišla aj do toho nášho?

Veľkosť viery

         V Poprade, v jednom obchodnom centre, je čierno-biela fotografia v nadľudskej veľkosti. Ide o fotografiu mladého muža, ktorý je oblečený v elegantnom obleku. Na nej je nápis: Vráťme eleganciu do ulíc!

         Nie je tomu tak dávno, čo sa konali na Slovensku na viacerých miestach protestné zhromaždenia obyvateľstva s názvom: Za slušné Slovensko. Inými slovami povedané – vráťme do ulíc aj slušnosť.

         Mnohé mestá na Slovensku sa zviditeľňujú tým, že zverejňujú svoje kultúrne pamiatky. Tým poukazujú na svoju starobylosť, na svoj pôvod a historické korene. Mohli by sme povedať: Vráťme kus histórie do našich moderných ulíc!

         Takto by sme mohli pokračovať ďalej. Naozaj – nikdy nie medzi nami dosť elegancie, vkusu, noblesy, ale aj slušnosti a histórie. Okrem toho tie naše ulice – tzn. aj vzťahy, potrebujú ešte omnoho viac.

         V centre nášho liturgického slávenia je dnes sv. Martin, biskup z Tours. Z jeho životopisu vyplýva, že na svojej ceste viery a povolania nič nepoľavil. Z ničoho, ani vtedy, keď ho jeho pohanský otec poslal do armády, lebo sa mu zdal veľmi utiahnutý a tichý. Nepoľavil ani vtedy, keď ho ariáni, t. j. bludári, vyhodili z mesta.

Jeho vernosť Kristovmu hlasu je obdivuhodná. Jeho viera je taká cenná, že by sa mala vrátiť do dnešných ulíc a do súčasných vzťahov. Elegancia, slušnosť, kultúra, história – to sú vzácne prvky života, ale nestoja za veľa, ak s nimi nejde ruka v ruke viera v Ježiša Krista.

         Témou dnešných čias je slogan: Vráťme vieru v Boha do našich ulíc, do nášho prostredia! Ako sa to má prejavovať?

1.)  Viera má mať vlastnú stavbu a architektúru. Má obsahovať niektoré

prvky spoločné a niektoré individuálne, ktoré sú vlastné každému. Základ musí byť spoločný, lebo nemôžeme hovoriť o zdravom základe, ak neveríme v Ježiša – Vykupiteľa a Mesiáša.

Včera, na sviatok Výročia posviacky Lateránskej baziliky v Ríme, sme

počuli slová sv. Pavla, apoštola. V Prvom Liste Korinťanom píše: „Lebo nik nemôže položiť iný základ okrem toho, čo je už položený. A je ním Ježiš Kristus.“ (1Kor 3, 9 – 11, 16 – 17)

     Pri športových pretekoch, napríklad v lyžiarskych disciplínach, ktoré sú

určené pre zrakovo znevýhodnených športovcov, je dôležitá funkcia tzv. „vodiča“. Preteká vždy v tandeme. Vpredu je lyžiar, ktorý má fungujúci zrak a hneď za ním lyžuje ten, ktorý je zrakovo obmedzený. Ten, ktorý je vpredu, navádza, naviguje hendikepovaného športovca, aby šiel v jeho stope. Ten mu musí dôverovať.

     Ježiš Kristus je ten, ktorý nás vedie, lebo my, postihnutí dôsledkami

dedičného hriechu, bez neho len tápeme a blúdime. On si praje, aby sme šli v jeho stope, lebo tá je istá a dokonalá. V nástrahách tohto života je spásonosne dôležité, aby Pán Ježiš bol podstatnou súčasťou nášho života. To, čo je vo viere naše vlastné, sú situácie, ktoré individuálne prežívame. Sú neopakovateľné, jedinečné. Záleží na tom, ako ich vyhodnocujeme, či skúmame, čo nám chce Boh povedať.

V týchto dňoch si pripomíname 30-te výročie tzv. Nežnej revolúcie. V médiách vystupujú a hovoria viacerí aktéri vtedajších udalostí. Jeden z nich ma zaujal takýmto výrokom: „To, čo sa deje, sme vedeli. Vedeli sme, že sa rúca starý svet, ale nevedeli sme to podstatné – podľa čoho, podľa akej schémy budeme žiť v budúcnosti.“

Prax ukázala, že tieto obavy boli opodstatnené. Na živote nás veriacich najlepšie vidno, podľa čoho sa má uberať život – podľa akej schémy, podľa akej náplne.

Všimnime si sv. omšu – keď kňaz číta evanjelium, používa slová: „Čítanie z evanjelia podľa Matúša, Marka, Lukáša a Jána“. To nie je povedané iba tak. Cirkev nám tým hovorí, že máme žiť podľa schémy Božieho slova. Ak budeme žiť podľa slov evanjelia, náš život bude ako svetlo. Najmä pre tých, ktorí ešte stále tápu a nevedia, akou schémou života sa majú riadiť.

2. V oblasti prežívania viery je pre nás dôležitá pamiatka. Počas týchto dní sme pamätali na svojich príbuzných zosnulých. Denne máme pamätať na svojich dobrodincov, rodičov, vychovávateľov, máme pamätať na svoje sľuby, predsavzatia. Pamiatku na niekoho vzácneho nosíme vo svojom srdci.

V prvom rade nás má zaujímať pamiatka „par excellence“ - t. j. pamiatka Ježišovho umučenia a zmŕtvychvstania. Nejde o neaktuálnu, neživú, staromódnu udalosť. Ide o slávenie najsvätejšej obety, ktorá sa odohrala na Kalvárii. My si ju nekrvavým spôsobom sprítomňujeme na oltári. Ak sme prítomní tejto veľkej udalosti, tak ju v pravom slova zmysle slávime. Slávenie predpokladá čisté úmysly, aktivitu ducha a vonkajšie prejavy v podobe modlitby a spevu. Nech toto slávenie nie je iba povrchným a plytkým náhľadom na svet. Vždy pri vstupe do chrámu si vzbuďme úmysel, že sv. omšu chceme sláviť. Ak ju budeme sláviť, aj Boh raz oslávi nás. Slávenie môže byť rozšírené na viaceré činnosti.

         Predstavme si situáciu, keď navštívime nejakú banku alebo iný peňažný ústav. Hneď pri vchode nás privíta pracovníčka a spýta sa nás, čo potrebujeme. Keď to povieme, podľa obsahu našej požiadavky nás pošle k príslušnému stolíku, kde sedí pracovník ústavu. On sa našou témou bude zaoberať. Keď povieme v chráme Pánovi, čo je obsahom našich túžob, snov a prianí, on nás potom naviguje k príslušnému stolu Cirkvi. Buď je to stôl eucharistie, o ktorom Cirkev v omšovej piesni spieva: K stolu Božej láskavosti. Alebo nás pošle k stolu Božieho slova. Prípadne nám ukáže stôl pokánia či stôl spoločnej modlitby. Všetko toto Cirkev slávi. Viera človeka toto všetko potrebuje. Kristus je ako rozsievač, ktorý rozsieva rôzne duchovné dobrodenia plným priehrštím.

3. Viera predstavuje možnosť ponoriť sa do ticha. Posvätné ticho je silnou Existuje aj iné posvätné mlčanie. Napríklad, pri hrobe svojho blížneho. Existuje aj podnetné a hľadajúce mlčanie pri kríži – našom vlastnom alebo pri obeti blížneho. Veľký význam má aj ticho, ktorým reagujeme na nenávisť a aroganciu neprajníkov Cirkvi. Prípadne ticho, ktoré je výsledkom pokoja v duši a reakciou na bujaré a ostentatívne samochvály tohto sveta, ktorý popiera Boha. Takéto ticho je dnes vyhľadávané. Vo vzorovej podobe nám ho ponúkol sám Ježiš, keď sa ocitol na výsluchu pred veľradou a Pilátom, vo chvíľach osobnej modlitby, v situácii, keď dav hučal, aby odsúdil cudzoložnú ženu, keď narazil na tvrdosť srdca príslušníkov židovského národa alebo vtedy, keď mlčky prijal burácanie mestskej luzy, ktorá vykrikovala: Ukrižuj ho! V posvätnom tichu sa stávame silnejšími a duchovnejšími. Na jeho základe dokážeme preraziť aj najväčšie decibely tohto sveta.

         Viera v Ježiša Krista sv. Martina celkom napĺňala. Celkom ho pohltila. Aj nás pohlcuje chrám – nielen preto, že je veľký, ale podmaňuje si nás svojou posvätnou atmosférou. Tá vzniká vtedy, keď sa všadeprítomná Božia veleba stretáva s pokorou človeka. Taká situácia nastáva pri sv. omši či pri inom slávení Cirkvi, ale aj v každodennom živote. Viera tu nadobúda svoju jasnosť, výdatnosť, hĺbku. Takúto vieru sa pokúsme vrátiť do ulíc našich miest, aby spolu s ňou prekvitala elegancia, slušnosť a kultúra každého človeka.

Správna forma a obsah.

Predstavme si nasledujúcu situáciu. Nejaký človek príde na isté miesto niečo vybavovať. Nerešpektuje poradie a ide rovno k pracovníkovi,ktorému hneď všetko vysype pri okienku. Ten si ho vypočuje a povie,že rozumie o čo ide,ale požiada ho,aby sa postavil do radu a počkal na svoje poradie. Ako môžeme charakterizovať takéto počínanie? Takto:obsah je správny,ale forma nie. Forma by bola v poriadku vtedy,keby klient zaujal miesto v poradí a tak počkal na riešenie svojich záležitostí. A teraz skúmajme inú situáciu. Človek stojí v rade a čaká. Možno aj dlhší čas. Keď príde konečne ku kompetentnému pracovníkovi,dozvie sa,že svoju vec tu nevybaví. Že musí ísť do vedľajšej kancelárie. Tentokrát platí,že forma je síce správna,možno až naivná,ale obsah nesedí s úradovňou,v ktorej sa nachádza. Optimum je nájsť správnu formu a dať jej správny obsah. Alebo opačne. Evanjelium hovorí o tom,ako nejaký človek oslovil Ježiša so svojim problémom/Lk 12,13/. Poprosil Pána,aby kontaktoval prosebníkovho brata s tým,že sa má s ním podeliť o dedičstvo. Forma je správna. Pána Ježiša kontaktujeme so svojimi ťažkosťami. Prečo by nemohol vnuknúť niekomu,aby prehodnotil svoj vzťah k blížnemu? /povedz môjmu bratovi/. S obsahom však Ježiš nesúhlasí. Nie je tu na to,aby riešil čisto pozemské záležitosti. A už vôbec nie materiálne. Prosebník mal dobrú príležitosť,aby z blízka konverzoval s Učiteľom z Nazareta. Nevyužil ju. Porozmýšľajme,o čo budeme Pána prosiť,keď máme denne výborné príležitosti s ním byť. Formy kontaktu dobre poznáme,ale obsah nás mätie,lebo vieme že on je Všemohúci. Preto vymýšľame,fantazírujeme,niekedy až do absurdných prosieb. Predstavme si,že konzumujeme nejaké chutné jedlo. Je to niečo,čo milujeme za každých okolností. Vtedy každé sústo v ústach premieľame  a dávame chuťovým pohárikom zabrať. Neponáhľame sa ,ale vychutnávame. Toto by mohlo byť pre nás pomôckou pri prosiacej modlitbe. Dobre premyslime,čo môžeme od Boha žiadať. On síce môže všetko,ale my nevieme,čo je pre nás užitočné. A ak by sme prosili nad rámec,nech to Boh očistí a pripraví pre večný život.

POHŔDANIE

         Na rozhraní TANAP-u a PIENAP-u sa nachádza turistická atrakcia Bachledka. Turista má k dispozícii náučný chodník vo výške 24 metrov a v dĺžke vyše 1200 m. Človek má pocit, že chodí po stromoch. Má ich doslova pod nohami a cíti, že má nad nimi akúsi moc. Všetky stromy, dreviny sú mu podriadené. Prinajmenšom dovtedy, kým neprejde po celom chodníku.

         V evanjeliu sa spomína sudca. Ježiš mu dáva prívlastok „nespravodlivý“. Je tu zverejnená aj jeho charakteristika. Nespravodlivý je preto, lebo: „Boha sa nebojí a ľudí sa nehanbí.“ (Lk 18, 1 – 8) Je to človek, ktorý všetkým okolo seba pohŕda. Pri jeho charakteristike máme pocit, akoby chodil „po ľuďoch“. Pozerá sa na nich „z výšky“. Myslí si, že má absolútnu moc. Veľmi nám pripomína jeho skorumpovaných kolegov, niektorých z nich, aj na dnešnom Slovensku a aj všade inde vo svete. Z krátkej, ale výstižnej charakteristiky sudcu vyplýva, že pohŕda človekom, svojím povolaním i spravodlivosťou.

1.)  Pohŕdanie človekom

Najväčšie poníženie zažíva človek vtedy, keď mu dajú ostatní pocítiť, že pre nich nič neznamená. Okolie si o ňom myslí, že v ňom nie je nič hodné povšimnutia.

         Z obdobia Vianoc mám aj takúto skúsenosť. Vo vianočnom čase je možné vykonať posvätenie príbytkov. Niekde nastane aj takáto situácia. Pri návšteve kňaza niektorí ešte len vstávajú z pohoviek, odtrhujú oči od televízie a v teplákových súpravách s neporiadkom na stole vítajú kňaza. Právom sa môže cítiť ohrdnutý. V iných príbytkoch je to naopak. Byt akoby sa krátkodobo zmenil na „svätyňu“. Ľudia sú dôstojne oblečení, všade navôkol je poriadok, nijaké zvyšky jedla, na stole svieca a biely obrus. O nich možno konštatovať, že sú pripravení prijať človeka, ktorý prinesie do ich príbytku požehnanie.

Vôbec nie je ľahké prijať do života ťažko prijateľného človeka, a to z rozličných dôvodov. Ak nepohrdneme príležitosťou prijať v ňom samotného Krista, prinesie nám to požehnanie. Nielen jednorázovo, ale aj vo všeobecnosti, do života. Všade tam, kde človek nepohŕda človekom, ale pokúša sa ho prijať do svojho srdca, vytvára sa čisté a pokojné prostredie, ktoré v prenesenom slova zmysle môžeme nazvať „svätyňou“. V blížnom spoznávame Ježiša Krista.

2.)  Pohŕdanie svojím povolaním

Povolanie, práca, zamestnanie, to všetko je v prvom rade zdroj zisku. Ľudia chcú zarobiť na živobytie, a to je správne. Je však dosť ľudí, ktorí svojou prácou pohŕdajú. Keď ňou prestanú pohŕdať, zmení sa na obetu. Sám Ježiš nepohrdol potupou kríža a atmosférou kalvárie, ba ani zločincami po svojom boku. Tým priniesol najdokonalejšiu obetu, ktorá obnovuje celý svet. Do svojho povolanie či poslania pozvime Ježiša! Zmení to náš pohľad na situáciu. Človek tzv. „bežného zamestnania“ môže urobiť po stránke spásy pre iných viac ako ľudia vo veľkých a moderných kanceláriách s drahým vybavením a s vysokým príjmom. Ten, ktorý nosí v sebe Krista, nemusí nosiť špičkový oblek. Koho vedie Duch Svätý, nebudú ho viesť koristnícke a dehonestujúce záujmy až do takej miery, že od rozkoše nevie, čo s majetkom. Ten, kto cez svoje povolanie zaváži pred jednoduchým človekom (vdova z dnešného evanjelia), toho odvážia vysokou hodnotou pre Božie kráľovstvo.

3.)  Opovrhnutie spravodlivosťou

Spravodlivosť je čnosť a stav, podľa ktorého treba dať každému to, čo mu patrí. Túto definíciu potvrdil sám Ježiš, keď sa prihovoril židom: „Dávajte cisárovi, čo je cisárove a Bohu, čo je Božie.“ (Mt 22, 21)

         V evanjeliu evidujeme presný opak. Sudca z evanjelia je človek, ktorý sa „Boha nebojí a ľudí sa nehanbí.“ Pohŕda Bohom i ľuďmi. Pre sudcu má byť spravodlivosť posvätná. Ide o súčasť jeho identity.

         Evanjeliový sudca spravodlivosť sprofanizoval, zdehonestoval, ponížil. A to pred očami verejnosti. Všetci sa máme usilovať dať každému, čo mu patrí, a to tak, ako keby sa naň díval Boh. On je totiž spravodlivosť sama. Mnohí dnešní nositelia pozemskej spravodlivosti sú nositeľmi nešťastia, lebo spôsobujú boľavé krivdy a nenesú vždy zodpovednosť za bezprávie, ktoré spôsobili svojím korupčným správaním. Spravodlivosť sa udomácňuje výchovou už od detstva.

         Istá osoba často spomínala na atmosféru svojho detstva. Boli viacerí súrodenci. Nežili v hojnosti, práve naopak. Len-len, že prežili. Jednako si tá osoba spomína na svoju matku, ktorá: „nezabudla na nikoho, keď niečo rozdávala pri stole.“

         Spravodlivý človek nezabúda, že Boh naňho nezabudol a zahrnul ho veľkými milosťami vo sviatosti krstu. Nezabúda, že Boh ho sýti pri eucharistickom stole a nechce z toho nikoho vynechať. Alebo pri spovedi dostáva hojné milosti rozhrešenia.

         Už od detstva máme mať v sebe zásady spravodlivého pohľadu na život. Upozorňuje nás na to apoštol národov, ktorý píše: „Spravodlivý bude žiť z viery.“ (Rim 1, 17)

         Nestúpajme pohŕdavo po ľuďoch! Kráčajme radšej po zemi a všímajme si človeka ako zápasí o svoje dobro. Všímajme si však aj Boha, ktorý nám ponúka všetko potrebné ku spáse! Dielo Boha a snaha človeka nevedú k pohŕdaniu, ale k úcte. Ona je opakom pohŕdania. Dielo Boha a obetavý život človeka si zaslúžia skutočnú úctu.

Hlavné a vedľajšie.

Každý deň máme niečo vybaviť. Niektoré veci sú urgentné. V rebríčku priorít sa nachádzajú na prvom mieste. Neznesú odklad. Milovníci efjednotky/F1/ to môžu chápať ako "pole position" v ich dennom programe. V prvom rade sa snažíme o to,aby sme práve tieto splnili čo najskôr a čo najdokonalejšie. Ale,nezabúdajme,že skoro všetci máme ešte niektoré povinnosti,ktoré majú status "popri tom". Znamená to,že popri hlavných činnostiach chceme vybaviť aj iné tzv.drobnosti,ktoré stihneme "popri tom". Máme teda,jasnú schému-1,hlavné záležitosti a 2, záležitosti popri nich. Keď si prečítame úryvok evanjelia od sv. Lukáša/10,1-9/,objavíme stať,ktorá nám približuje atmosféru poslania učeníkov. Ježiš im práve dáva inštrukcie. Sú dosť podrobné,ale hlavne zvláštne. Hovorí im,že "žatva je veľká,ale robotníkov málo". Oznamuje im,že ich posiela ako "baránkov medzi vlkov". Tieto a iné informácie ich majú presvedčiť,že ich poslanie ohlasovať evanjelium majú prijať ako prioritu,a nie ako niečo "popri inej činnosti". Službu evanjelia nemožno vykonávať plnohodnotne,ak sa koná iba "popri niečom". Ak je na programe až ako ďalšia v poradí,stráca na účinnosti. Prosme,aby tí dnešní ohlasovatelia Božích právd prijali službu z rúk biskupa ako výnimočnú,jedinečnú,neopakovateľnú...Nech majú na starosti aj iné okolnosti,no práve služba evanjelia nech svieti  v ich živote vysoko nad všetkým ostatným. Toto je však iba časť myšlienky. Čo adresáti Božieho posolstva? Aký majú zaujať postoj voči Božiemu slovu? Môžu sa uspokojiť s prijatím "ad libitum"? Pre nich platí to isté. Prijať Božie slovo má byť doslova témou dňa. Pripomína im to sám Apoštol národov,ktorý píše:"Bratia,pripomínam vám evanjelium,ktoré som vám hlásal a vy ste ho prijali,zotrvávate v ňom a prostredníctvom neho dosahujete spásu"/1 Kor 15,1/. Ohlasovanie evanjelia nie je atrakciou,nejakým predplateným servisom. Nepodáva sa ako televízna šou s možnosťou materiálnej výhry. Výhra to je. Ale týka sa večného života,ako nás upozorňuje sv.Pavol. Ohlasovanie Slova,jeho počúvanie a uskutočňovanie je záležitosťou spásy. A teda,nemôže byť inou,ako podstatnou skutočnosťou v živote služobníka oltára a každého pokrsteného človeka. Že "popri tom" stihneme aj iné veci,to je záležitosť našej šikovnosti. Nikdy však nie na úkor ohlasovania spásy.