Je to v génoch?

Sú situácie,kedy na adresu istých ľudí povieme:"Majú to v génoch". Tým chceme vyjadriť skutočnosť,podľa ktorej sa nejaká vlastnosť,dobrá či zlá,opakuje v živote jednotlivcov v jednej rodine. Akoby sa životom,tej ktorej rodiny, tiahla línia,ktorá diktuje ľuďom ,že sa majú správať podľa rovnakého vzorca. Božie slovo evanjelia hovorí,že za Ježišom prišli najvyšší židovskí predstavitelia a položili mu otázku:"Kto ti dal túto moc?"/Mt 21,23/. Dôvod sa nám viac ozrejmí,keď si prečítame stať o rodokmeni Pána Ježiša/Mt 1,1-17/. Nájdeme v ňom množstvo mien. Sú tam takí,ktorí znesú visačku dokonalosti,ale aj takí,o ktorých hovoríme,že mali pochybnú povesť. Možno práve toto mali veľkňazi dobre naštudované a nevedeli pochopiť,že z takého "zmiešanca" sa vykľul veľký divotvorca z Nazareta. Možno si rozhorčene povedali,že Ježiš nemá mať prečo "v génoch" takéto schopnosti,nakoľlko jeho predchodcovia neboli vždy čistí. Boh,ak  nechce,nemusí sa riadiť nejakým "genetickým kódom". On môže začať písať v človekovi novú kapitolu života. Ak dá človek súhlas na to,že pôjde cestou pokánia. Nepozerajme za seba. Každý deň si vzbuďme ochotu konať ako noví ľudia,nezaťažujúci sa minulosťou,nech už bola akákoľvek.

Odkiaľ má moc?

Istý kňaz pristúpil v nemocnici k lôžku ťažko chorého človeka. Dozvedel sa o ňom,že je vo vážnom stave. Pozdravil a povedal,že chce pripraviť jeho dušu na večnosť. Chorý vzdoroval. Zavolal:"Kto vám dal právomoc,že takto môžete v nemocnici konať?!" Kňaz odpovedal:"Boh". Pacient mu na to:"To je málo. Musíte mi ukázať papier aspoň od primára!" Aj pri smrteľnom sa môžu vyskytnúť úsmevné príhody. Evanjelium hovorí,že k Ježišovi pristúpili veľkňazi a starší. Neprišli v dobrom. Začali vyzvedaťa pýtať sa:"Akou mocou toto robíš? A kto ti dal túto moc?"/Mt 21,23-27/. Vyznelo to tak,akoby žiadali od neho splnomocnenie,pečiatku,úradne overený doklad. Alebo aspoň zverejnenie zdroja,keď robí také veci,ktoré bežný človek nerobí. Sme svedkami paradoxu:sám Boh sa má podriadiť žiadosti človeka.Človek vyžaduje od Boha legitimáciu dôveryhodnosti. Niektorí ľudia to,našťastie,nepotrebujú. Mám v pamäti človeka,ktorý sa priam zázračne zmenil a obrátil na základe úprimného pokánia. Odkedy sa mu to stalo,neustále opakuje:"Boh je mocný. Zmenil môj život". Škoda,že veľkňazi nemali o takéto svedectvá najmenší záujem.

Osobnosť Jána Krstiteľa.

Udalosťou pre rodinu je to,keď deti začnú chodiť do školy. Doma sú v napätí. Najmä rodičia zvedaví,ako si dieťa zvykne,ako sa bude správať,ako sa bude učiť atď. Raz sa stretli viacerí rodičia,ktorí si odovzdávali skúsenosti z tejto oblasti. Jeden z rodičov poznamenal:"Ten náš/syn/ je všade tam,kde sa niečo zomelie. A to v dobrom i v zlom". Mnohí rodičia si pri tejto vete povzdychnú a spomenú na svoje deti,ktoré už odrástli,sú dospelé,majú svoje rodiny,ale kedysi tiež boli tam,kde sa niečo  zomlelo...Ján Krstiteľ bol človek,ktorý sa vždy nachádzal tam,kde mal byť. Okolo neho sa vždy "niečo mlelo". Všetko podstatné,akékoľvek pohyby v spoločnosti išli cez neho,hoci bol tým najjednoduchším človekom. Ako sa to prejavilo? 1,Hoci bol na púšti,ľudia ho navštevovali vo veľkých počtoch. Sv. Matúš to vyjadril slovami:"Vtedy prichádzal k nemu Jeruzalem a celá Judea i celé okolie Jordánu"/Mt 3,1-12/. Ján mal byť na púšti,akoby izolovaný od vonkajšieho sveta. Stal sa však pravý opak. Okolie Jordánu sa stalo jeho zásluhou vyhľadávaným miestom. Tu sa ukazuje,že dobro bude vždy vyhľadávané,aj keď mu ľudia vymyslia sebadokonalejší úkryt. Dobro sa nedá len tak ľahko utajiť. A nielen dobro v zmysle fyzickom,ale aj atmosféra,ktorá pomáha nájsť zmysel života a ponúka duchovný rast. Ľudia budú vždy cítiť duchovný hlad a zvláštnym zmyslom viery sa vždy dozvedia,kde sa môžu nasýtiť. Napríklad kostol je dobre izolovaný pred vonkajšími vplyvmi,no hladujúca a hľadajúca duša tento priestor objaví a nájde primerané dobro,ktoré prevýši akékoľvek iné dobrodenia tohto sveta. 2,Evanjelia hovoria,že Ján bol v žalári. Napriek tomu počul o Kristových skutkoch/Mt 11,2/. Znova sme svedkami určitého paradoxu. Mysleli by sme si,že do väzenia by sa také informácie nemali dostať. Vidíme,že áno. Aj človek,ktorý sa nachádza vo väzení hriechov,sa môže dozvedieť,že Kristus robí veľké veci. Aké? Napríklad také,ktoré vymenoval Ježiš,ako posolstvo pre Jána vo väzení:"slepí vidia,chromí chodia,malomocní sú čistí,hluchí počujú a chudobným sa hlása evanjelium". Ak sa toto posolstvo dozvie človek vo väzení hriechov,zaraduje sa,že sa môže z tohto väzenia dostať von,že môže byť znova slobodný. Boh to tak zariadil,aby aj väzni počuli o Ježišovom milosrdenstve. A to väzni vo vlastnom a v prenesenom slova zmysle. Ten,kto je vo väzbe hriechu sa najprv pýta slovami Jána Krstiteľa:"si to ty,ktorý máš vstúpiť do môjho života?, si to ty,ktorý máš moc ma oslobodiť a zbaviť jarma hriechu?" Po tomto počiatočnom oťukávaní medzi väzňom-hriešnikom a Bohom,sa postupne rodí dôvera človeka v absolútnu moc Boha,ktorý chce zachrániť každého človeka. 3,Ján sa napokon stretáva s Ježišom. Ježiš má zvláštnu požiadavku. Chce,aby ho Ján pokrstil/Mt 3,13-17/. Tak,ako pokrstil všetkých na znak pokánia. Ježiš nijaké pokánie nepotreboval,no preukázal hlbokú pokoru.  Preukázal ju často. Preukázal ju vtedy,keď mal zaplatiť daňový peniaz,alebo keď v pokore vystúpil na drevo kríža ako najväčší zločinec. Na Jána musela Ježišova pokora silno zapôsobiť. Človek si uchová v pamäti veľa vecí,ale to,čo si cení najviac je pokora,ktorú videl na živote iného človeka. Nič tak pozitívne nepôsobí,ako skúsenosť pokory. Napríklad,keď sa postavíme do radu medzi penitentov. Alebo vtedy,keď berieme svoj životný kríž a nesieme ho v pokore srdca,či vtedy,keď nás úspech neoddiali od pokorného zmýšľania,podľa ktorého,nič nedosiahneme bez Božej pomoci. Ak sa usilujeme byť pravými veriacimi,vždy sa niečo okolo nás zomelie. Naše svedectvo pritiahne pozornosť okolia. Máme byť pritom neochvejní ako Ján. Tak,ako Ježiš svojou prítomnosťou potvrdil dôveryhodnosť Krstiteľa,tak potvrdí aj naše svedectvo viery. Niekedy občas aj tu na zemi,ale hlavne v hodine nášho príchodu do Božieho kráľovstva.

Hľadanie na doraz.

Nedávno v Ostrave v nemocnici úradoval vrah. Vybral strelnú zbraň a zavraždil niekoľko,nič netušiacich ľudí. Tí,ktorí videli masaker na vlastné oči,vyzdvihli konanie istého pána,ktorý bol so svojou dcérou na vyšetrení. Keď zbadal,čo sa deje,postavil sa pred svoju dcéru ako štít. Guľlky zo zbrane ho zasiahli. Stihli ho ešte operovať,no zomrel. V povedomí ostal ako hrdina. Zachránil život svojmu dieťaťu. Týmto činom povedal o láske k dcére viac,akoby celé hodiny rozprával v rovine teórie. Miloval celým srdcom. Niet pochýb. Posvätné texty hovoria o láske k Božiemu Slovu. Prizvukujú,že to vôbec nie je ľahké. Prečo? Sv.Ambróz píše:"Preto objím toho,ktorého si hľadala. Pristúp k nemu,a zažiariš. Chyť ho a popros,aby hneď neodišiel. Zaprisaj ho,aby sa nevzdialil. Lebo Božie Slovo beží. Namyslený ho nezachytí,nedbalý neudrží. Nech vyjde tvoja duša v ústrety jeho slovu. Vydaj sa po stopách nebeskej reči,lebo rýchlo unikne"/LH I.s.1070/. Človek dnešnej doby má problém toto Slovo zachytiť. Je totiž povrchný,nedôsledný. V oblasti viery nie je zodpovedný. Je chvíľkový,rýchlo síce vzplanie,no chýba mu schopnosť uživotnenia Slova v praxi. Dosť často sa vyhovára,že nie je na to doba. Mal by sa čo najviac priblížiť k méte,ktorú mu stanovuje prorok Jeremiáš. Ten napísal:"Ja poznám zámer,ktorý mám s vami. Sú to myšlienky pokoja,a nie súženia. Dám vám budúcnosť a nádej. Budete ma hľadať a nájdete ma,ak ma budete hľadať celým svojim srdcom"/Jer 29,11-13/. Ak dokáže niekto milovať svoje dieťa až do krajnosti,tak potom je v silách človeka,s Božou pomocou až do krajnosti hľadať Božie Slovo. V roku Božieho Slova máme pripravený program. Hľadanie Božieho Slova si vyžaduje celého človeka. Sme na to pripravení? Najmä teraz, v advente ,sa odpútajme od plytkosti života a zatúžme po hlbke Božieho Slova. Pocítime pokoj,vyžarujúci z blízkosti Boha,ktorý chce navštíviť všetkých ľudí dobrej vôle. Mnoho ľudí trávi dovolenky v "inej rečovej oblasti". Priučia sa tak cudzej reči,spoznajú inú kultúru,rozšíria si vedomosti. Práve teraz je vhodný čas navštíviť "inú rečovú oblasť" Sv. Ambróz nás pozýva,aby sme vykročili "po stopách nebeskej reči". Máme možnosť sa jej priučiť,spoznať kultúru spásy a rozšíriť svoju dušu pre prijatie Mesiáša.

Byť súdny alebo radšej nábožný?

Nedávno mi staršia osoba porozprávala zo svojho života toto: bola navštíviť svojho syna. Oslavoval päťdesiatku. Pri odchode ho matersky napomenula a vyzvala,aby častejšie navštevoval kostol a viac sa modlil. Odpovedal asi v tomto zmysle:"ale mama,ja sa budem modliť až vtedy,keď pôjdem do dôchodku,zatiaľ mi súdnosť nechýba". Mama pokrútila hlavou a smutne sa rozlúčila so slovami:"len,aby si sa dôchodku dožil!". Na druhý deň sa vybral do práce. Vyšiel z domu a padol mŕtvy na zem. Už ho neprebrali. Dostal masívny infarkt. Nie,nechcem zdôrazniť,že takto skončí každý,kto sa nemodlí a nenavštevuje bohoslužby. Ale je to aspoň také memento na dni adventu...Táto skutočná udalosť mi napadla,keď som čítal nádherný úryvok z Liturgie hodín. Jeho autorom je sv. Peter Chryzológ/LH I,s 107/. Čítame tam:"...aj keď sa láska v túžbe vidieť Boha nevyznačuje nejakou súdnosťou,prezrádza veľkú nábožnosť". Sú situácie,kedy si niektorí ľudia myslia,že nábožnosť je na úkor súdnosti. U sv.Matúša čítame Ježišove slová,podľa ktorých Jánovi Krstiteľovi chýba súdnosť,lebo "neje a nepije" a samotnému Ježišovi vytýkajú,že mu chýba nábožnosť,lebo "je a pije" a nedrží si súdny a diskrétny odstup od pozemských dobier/Mt 11,16-19/. Tento fakt svedčí o tom,že najmä farizeji nepochopili poslanie Jána Krstiteľa a už vôbec nie Ježiša z Nazareta. Každý,kto je súdny vo viere ,nemôže byť bezbožný. A ten,kto pestuje pravú nábožnosť,nemôže mu chýbať súdnosť a nadhľad. Láska,ktorá ide za svojim cieľom,môže byť "nerozumná" v istom slova zmysle. Neviaže sa totiž na nijaké frázy,obmedzenia,systémy a pozemské zákonitosti. Súdny človek,dá svojmu životu Lásky voľný priebeh.

Finišman prorockej štafety.

Štafetové preteky atlétov sú azda najdramatickejšie. Tím musí mať štyroch,relatívne vyrovnaných pretekárov. Obvykle je to tak,že ako posledný vybehne na trať ten najlepší. Ten,ktorý má najväčšiu výdrž,ktorý má síl za dvoch. Aj proroci mali svoju štafetu. Určite sa netýkala športu,ale ohlasovala príchod Mesiáša. Proroci sa zhodli v tom,že hlásali prísľub Mesiáša daný Bohom a v tom,že treba žiť v nasmerovaní na jeho príchod. Ján Krstiteľ sa zhostil úlohy finišmana štafety prorokov na výbornú. Sám Mesiáš na jeho adresu povedal:"Medzi tými,čo sa narodili zo ženy,nepovstal nik väčší ako Ján Krstiteľ"/Mt 11,11/. On "dohmatol" až na Mesiáša. Fyzicky sa s ním stretol. Rozprávali sa spolu. Sekera,voda a odvaha-to sú atribúty Ježiša a Krstiteľa. Ján,keď oznamoval,že strom,ktorý nebude prinášať ovocie vytnú,konštatoval,že "sekera je už priložená na korene stromov"/Mt 3,1-12/. Ktovie,či tušil,že tá Herodesova bude priložená k jeho hlave...Žiaľ,svet na požiadavku radikalizmu evanjelia,odpovedá radikalizmom militantným a zničujúcim. Krstiteľ vylial v Jordáne vodu na Ježiša,ktorý sa práve objavil na scéne verejného účinkovania. Tým naznačil,že tento Ježiš z Nazareta raz vyleje vodu a krv duchovného Jordána zo svojho prebodnutého boku na celá ľudstvo,aby ho vykúpil. Nezabudnime na fakt,že Ján všetkým oznámil skutočnosť,podľa ktorej:"...ten,čo príde po mne,je mocnejší,ako som ja". Musel mať odvahu,keď ukázal na Učiteľa z Nazareta a vysvitlo,že ten "mocnejší" je označený ako "Baránok Boží"...Baránok predsa nemôže predstavovať nejakú silu a moc...Ba predsa. Jedine Baránok môže "sňať" hriechy sveta. Ján to urobiť nemohol,hoci bol vnútorne silným človekom. Nuž,finiš,ako sa patrí. Ján si pozíciu korunného proroka plne zaslúžil.

Nová cesta.

Každý človek občas hľadá cestu. Mám na mysli turistickú trasu alebo cestu za prácou za povinnosťami.Sú situácie,kedy hľadáme cestu,ktorá je najkratšia. Nemáme veľa času,ponáhľame,chceme byť,čo najrýchlejšie v cieli. Inokedy problematiku času neriešime. Neponáhľame sa. Našim cieľom je nájsť trasu,ktorá je malebná,s možnosťou vystúpiť z auta a pokochať sa pohľadom na okolie. Snáď najčastejšie volíme cestu,ktorá je najvhodnejšia. Nie je malebná ani škaredá,nie je ani dlhá ani krátka. jednoducho je to cesta,ktorá je "naša",lebo ako jediná vedie do cieľa. Nemáme počas nej nejaké špeciálne pocity. Len po nej kráčame,lebo je naša. Keď sv.Augustín vykladá žalmy,hovorí:"...Bohu bolo málo,aby svojho Syna urobil iba ukazovateľom cesty,on ho urobil cestou,aby si šiel pod vedením toho,ktorý kráča vlastnou cestou"/LH I,s.98/. Sám Ježiš potvrdzuje túto myšlienku,keď nás k sebe pozýva :"Poďte ku mne všetci,ktorí sa namáhate a ste preťažení,a ja vás posilním"/Mt 11,28/. Kristus chce našu životnú púť "prešliapať" s nami. On ju už prešiel,a teraz ju chce absolvovať s každým z nás. Všimnite si rozdiel,keď sa pýtate niekoho na cestu. Jeden ukáže smer a povie:"myslím si,že je to táto cesta". Z jeho slov cítiť aj neistotu,pripúšťa,že sa môže mýliť. Iný povie s istotou:"je to táto cesta,lebo ju dôverne poznám". Ježiš je pre nás takouto istotou. Pozná našu cestu,lebo ju "ušil" na našu mieru. Spoznávame ho na nej? Spoznávame,že kráča s nami? V kriminálnych filmoch sme často svedkami procesu identifikácie. Za nepriehľadným plexisklom stojí niekoľko mužov. Sú očíslovaní. Díva sa nich obeť,ktorá má identifikovať prípadného násilníka. Po pozornom sledovaní povie:"je to tento" a povie číslo. Ježiša už takto určili ako kapitálneho zločinca. Ukázali naňho a povedali:"tento poburuje ľud..." A bol aj primerane potrestaný. Spôsobom najsurovšim,primeraným vtedajšej dobe a /ne/kultúre. Paradoxné je to,že odvtedy milióny ľudí ukázalo naňho rukou a povedalo:"práve toho,Ježiša z Nazareta,chceme nasledovať". Páči sa im jeho cesta. Presvedčili sa,že on je Cestou. Že je to cesta malebná,nakoľlko kríž len môže byť malebný. Presvedčili sa,že je to cesta najpriamejšia. Tá na Kalváriu bola síce kľukatá,ale nie fyzicky najdlhšia. Na jej úpätí je víťazstvo. Iba cesta víťazná môže byť naša a Ježiš je jediným skutočným víťazom. My sme zvíťazili spolu s ním.