Nikdy nie si sám.

Niektoré filmy s tzv.akčnou tématikou,prinášajú obraz osamelého hrdinu,ktorý bojuje proti presile. Je obdivuhodné,ako zdoláva svojich nepriateľov,likviduje ich rad radom,až kým nenadobudne postoj spokojnosti a určitej satisfakcie za spôsobené krivdy. Starý Zákon miestami spomína kráľa Dávida,akoby osamelého hrdinu/1 Sam 21 a 22/. Dávid je na úteku a navštívi kňaza Achimelecha. Ten,keď ho zbadal,stŕpol a spýtal sa:"Prečo si sám a nik nie je s tebou?". Takto reagoval na skutočnosť,podľa ktorej mal Dávid so sebou iba sluhov,a nie ozbrojencov. Achimelechovi to bolo čudné,lebo Dávid bol známy a uznávaný muž. Je dosť ľudí,ktorí sú presvedčení,že bojujú za dobré veci,ale veľa spojencov nemajú. Cítia sa ako akční hrdinovia alebo ako Dávid,ktorý nemal istý čas pri sebe ani ozbrojeného strážcu. Dávid,však nebol bezbranný.1, Od kňaza Achimelecha žiadal chlieb. Ten mu odvetil,priam,nadčasovým spôsobom:"Nemám po ruke obyčajný chlieb,ale iba posvätný chlieb". Kto chce obstáť v duchovnom zápase na tomto svete,nepostačí mu iba plná dóza na pečivo z pekárne. Do boja sa rôznymi prejavmi zla je to málo. Na to nestačí iba  obyčajný chlieb,potrebujeme ten posvätný,ktorý vzniká na eucharistickom oltári. Achimelech sa týta Dávida,či sú jeho sluhovia čistí,t,j. či zachovali rituálnu,telesnú čistotu. Aby eucharistia priniesla v živote prijímajúceho účinok,je potrebná čistota úmyslu a čistota vnútra. Rituálna,telesná nestačí. V kladnom prípade aj jednotlivec,sýtený pokrmom zhora,nadobúda veľkú vnútornú silu a môže vzdorovať presile zloby. 2,Dávid vedel,že musí mať pri sebe aj skutočnú zbroj. Dopytoval sa na meč. Kňaz mu ponúkol meč,ktorý zostal po Goliášovi,ktorého Dávid kedysi zabil v súboji. Dávid vyjadril uspokojenie,čo dokumentoval slovami:"Nijaký iný sa mu nevyrovná". Každý veriaci potrebuje takúto výzbroj. Nehľadajme,ale,Goliášov meč,veľmi by nám nepomohol. Užitočnejšou a účinnejšou zbraňou je meč Božieho Slova. Božie Slovo v praxi života. Pripraví o silu nejedného goliáša na tomto svete. Ono je väčšie a silnejšie tak,že mu neodolajú nijakí sebevedomí a ozbrojení jednotlivci,oplývajúcimi pozemskou výzbrojou lži ,podvodu a násilia. Dávid vedel,čo potrebuje,aby prežil. Aby sme prežili,zostávajúc na hodnotách viery,vieme,akú výzbroj potrebuje naša duša. A vieme,kde ju bez problémov nájdeme.

Cítiť sa komfortne.

Niektorí naši rodičia a starí rodičia vyrastali v situácii materiálneho nedostatku. Niekedy doslova biedili,inokedy prežili ako tak. Dnešná generácia tento stav nepozná. Istý človek mi rozprával o svojom detstve. Bolo ich niekoľko detí. Tí starší,chlapci,si v nedeľu odovzdávali kabát-zimník,ako štafetu. Na prvú omšu v nedeľu ráno si ho obliekol starší brat. Po bohoslužbách musel,ale utekať domov,lebo už naňho čakal mladší brat,ktorý si chcel ten istý kabát obliecť na druhú svätú omšu. Vtedy sa to považovalo za normálne,dnes by mnohí ukazovali preplnené šatníky hábami,ktoré už nik nechce nosiť. Môj známy hovorí,že vtedy sa nik nesťažoval na to,že mu kabát veľmi nesedí,lebo nebol kúpený na jeho postavu. Čo na tom,že sa v ňom necítil komfortne? Hlavné bolo to,že splnil svoj účel-bol riešením do zimy. V Prvej Knihe Samuelovej so zatajeným dychom čítame o zápase Dávida s Goliášom/1 Sam 17/. V čase,keď sa proti sebe postavili Izraeliti a Filištínci,situácia vyústila do zápasu dvoch:statného Filištínca menom Goliáš a mladíka menom Dávid. Na ich fyzický nepomer reagoval izraelský kráľ Saul tak,že navliekol Dávidovi svoje brnenie,aby aspoň trocha pôsobil navonok bojovne. Dávid vyzeral možno ako strašiak a preto,že sa necítil v brnení dobre,radšej si ho vyzliekol a spoľahol sa na to,čo bolo preňho prirodzené-pastiersky výzor,prak a kamene. Týmto vyzbrojený Filištínca porazil. Svet nás rozmanitým spôsobom motivuje,aby sme si navliekli jeho zbrane, aby sme boli násilnejší,aby sme odplácali zhorším za zlé alebo aby sme aspoň pasívne súhlasili s /ne/morálkou doby. Tvrdí,že nepotrebujeme ani bojovať,stačí ,keď si len "oblečieme výzbroj " tohto sveta a hneď budú všetci vedieť,že nie sme proti...Svet nás chce odiať do svojho odevu,chce,aby sme hrali v jeho dresoch,pod jeho zástavou...Pre nás,kresťanov to nie prirodzené. Možno sa v odeve evanjelia nebudeme cítiť ktovie ako komfortne,ale svoju bezpečnosť skôr či neskôr oceníme. V rúchu evanjelia a sviatostí sme pre Zlého,prakticky nezdolateľným protivníkom. Vráťme sa k tomu,čo je pre nás vlastné a z čoho má nepriateľ strach. Nenosme odev tohto sveta,lebo nám nesedí a navyše degraduje našu vieru.

Hierarchia hodnôt.

Z detstva si pamätáme na situácie,kedy sme sa dožadovali niečoho od svojich rodičov. Potrebovali sme ich dovolenie,aby sme mohli navštíviť nejaké podujatie,niekam ísť s kamarátmi alebo sme potrebovali peniaze na niektoré veci. Rodičia pomerne často reagovali na naše naliehanie tak,že povedali:dobre,ale najprv urobíš to a to a až potom môžeš ísť...Dôležité je tu slovo-najprv. Pán Ježiš poúča svojich učeníkov slovami:"Pokrytec,vyhoď najprv brvno zo svojho oka!"/Mt 7,1-5/. Znova sa tam objavuje slovo-najprv. Čo znamená? Je výchovné,lebo nás učí hierarchii hodnôt. Na celý život si máme pamätať,že v poriadku dôležitosti sú na prvom mieste povinnosti,až potom zábava. Vychováva nás,aby sme si pamätali,že niektoré veci si musíme zaslúžiť,vybojovať,vyobetovať. A napokon nás vedie k presvedčeniu,že niektoré veci nám "chutia sladšie",keď pred nimi vykonáme tie ťažšie,náročnejšie. Možno aj dnes na nás čaká niečo,čo má charakter-najprv...Povzbudení touto Božou myšlienkou sa náročnejšej veci ujmime,aby sme si vychutnali to,čo súvisí so zábavou a s odychom.

"Nebojte sa!"

         Z času na čas zažijeme niečo nevšedné. S odstupom času sa môže stať z tohto okamihu životná chvíľa. Vieme, že už viackrát sa opakovať nebude.

         Istý človek rozprával, že mal možnosť sadnúť si a povoziť sa v automobile, ktorý šoféroval automobilový pretekár. Išlo o vyhodnotenie nejakej súťaže a jednou z cien bola aj jazda v aute pretekára. Dodnes na to spomína. Išlo o životný zážitok. Jeho poslucháči mu hneď položili otázku: „Nebál si sa?“ Odpovedal: „Nie. Viac som sa bál vtedy, keď som si sadol vedľa začínajúceho šoféra, ktorým bol môj syn.“

         Je to tak. Keď sme v opatere akéhokoľvek odborníka, strach sa pominie, lebo sme v dobrých a istých rukách. Pán Ježiš sa nám prihovára v evanjeliu: „Nebojte sa ľudí.“ (Mt 10, 26 – 33)

         Počas života stretneme niekoľko ľudí, ktorí nám ublížia alebo chcú nám urobiť zle. Niekedy ide o jednorazový atak, inokedy dlhodobý. Po čase túto zlobu odhalíme a psychicky a duchovne sa na to pripravíme. Jednoducho, povieme, že sme si zvykli a odoláme. Pôsobenie zlého človeka nie je definitívne. Škodí len dovtedy, kým mu Boh túto schopnosť neodoberie. V týchto momentoch prosíme Boha, aby nám „odňal tento kalich“. Prosíme o to, aby sme sa zlého človeka zbavili. Ak sa tak neudeje, tak vieme, že musíme prosiť inak. Svoju prosbu formulujeme do podoby  - aby sme dokázali niesť svoj kríž. Ak sa niekto opýta: „Nebojíš sa?“ Odpovieme: „Nie, lebo sme v rukách Božích, t. j. v rukách ozajstného Majstra, ktorý dopustí, ale neopustí.“

         Prečo musíme znášať v živote útoky zo strany iných ľudí?   

     1.)  „To som ja, nebojte sa.“ (Jn 6, 16 – 21)

Pán Ježiš sa nám týmito slovami predstavuje a hovorí, že vie o našom utrpení, o našich bolestiach, vzdychoch a slzách. Ak je skutočnosť taká, že Boh nám necháva kríž na pleciach, potom to znášanie bolesti musí mať hlbší význam. Taký, ktorý presahuje rámec pozemského sveta. Ide o jeden zo spôsobov, ktorým sa nám Boh predstavuje slovami: „To som Ja!“

         Predstavme si situáciu zo života. Vo svojej súkromnej zbierke objavíme staršiu fotografiu. Na nej sú žiaci zo ZŠ. Je to fotografia, ktorá má niekoľko desiatok rokov. Ukážeme ju známym a povieme: „Hľadajte, kde som ja.“ Vo väčšine prípadov to nedokážu. Napokon musíte ukázať prstom a povedať: „Toto som ja.“

         Aj Boh sa nám predstavuje v znášanom utrpení. Prihovára sa nám: „Neboj sa, to som Ja!“ Potom nám umožní, aby sme uprostred utrpenia s istotou prežívali jeho blízkosť.

    2.)  „Tento človek bol naozaj Boží Syn.“ (Mk 15, 39)

Tieto slová vyriekol stotník na kalvárii, lebo sa stal svedkom Ježišovej hrdinskej agónie na kríži. Vyjadruje nimi obdiv voči trpiacemu a umierajúcemu Spasiteľovi.

V utrpení a bolesti, ktorú znášame od iného človeka, môžu ľudia spoznať trpiaceho Krista. Na adresu trpiaceho človeka povedia s obdivom: „Je to Boží syn, lebo znáša útoky neprajníkov.“  Niektorí ľudia si na tento hrdinský obdiv musia počkať až do okamihu predsmrtného utrpenia. Iní tým prechádzajú za života. To všetko preto, aby aj zlomyseľníci videli, že je tu prítomný Kristus, ktorý trpí s trpiacim človekom. Kristus od trpiaceho nikdy neodchádza. Takto s obdivom pozerajme na človeka, ktorý znáša akékoľvek utrpenie zo strany iných ľudí.

    3.)  „Pokoj vám! Ja som to! Nebojte sa!“

Slovami veľkonočnej vigílie Pán Ježiš upokojuje atmosféru v apoštolskom zbore. Vstupuje do ich spoločenstva ako nositeľ trvalého pokoja. Chce, aby tento dar pokoja  prijali aj uprostred hrôz a mučení, ktoré v budúcnosti zažijú pri ohlasovaní evanjelia.

K výzve pokoja sú zaviazané najmä autority. V pohnutých časoch a situáciách je požiadavka na príslušnú autoritu, aby zabezpečila pokoj. Stáva sa to napríklad pri športových zápoleniach, na štadiónoch. Vtedy vyzvú kapitána družstva, aby k rozhnevaným ľuďom prehovoril. Mocou svojej autority má zabezpečiť pokoj.

Apoštoli potrebovali Pánov pokoj, lebo počas života zakúsili aj veľa nepríjemností a útokov. Ježišov pokoj im dodal odvahu a silu. Ide o zvláštnu formu Ježišovho pokoja. Ježišov pokoj nie je pokojom od niekoho alebo od niečoho. Pokoj  na základe Kristovej prítomnosti predstavuje najväčšiu posilu pre trpiaceho človeka. Nie nadarmo pri liturgii sv. omše kňaz adresuje veriacim výzvu: „Pokoj Pánov nech je vždy s vami!“

Každému z nás, ktorí sa ocitneme v ťažkej situácii dobre padne počuť slová: „Neboj sa!“ Obyčajne ich povie človek, ktorý je naším priateľom alebo ten, kto našiel riešenie nášho problému či človek, ktorý chce vniesť optimistického ducha do situácie.

Takéto slovo má veľký vnútorný dopad. Buďme pre iných, ktorý prežívajú útlak takýmito oporami! Dodajme im odvahy, aby sa nebáli, keď uverili Kristovi. Tak, ako uverili apoštoli Ježišove výzve pokoja, aj my dodajme pokoja a odvahy tým, ktorí sa na nás spoliehajú.

Kňazská úloha/Joz 3,4,5/.

Pred niekoľkými dňami som si v TV so záujmom pozrel krátky šot z lekárskeho prostredia. Išlo o unikátne zábery z operačného zákroku. Chirurg sedel za počítačom a vydával pokyny robotovi,ktorý vykonával zákrok onkologickému pacientovi. Lekár robota navigoval na základe obrazovky a stroj vykonával jemnú,delikátnu operáciu. Ktovie,možno ide o budúcnosť v chirurgickej praxi a v budúcnosti sa nad našim operačným stolom nebude skláňať živá postava lekára,ale bezduchý,dobre naprogramovaný stroj,ktorému sa ruky netrasú. Pri istej príležitosti som stretol známeho. Pracuje ako údžbár,ktorý všetkému rozumie a všetko opraví. Takých veľa nie je. Znova utekal opraviť nejakú práčku a s úsmevom kričal:"Pokazila sa. Robí to,čo sa jej zachce a nie to,čo má". V prípade aj sebedokonalejšieho stroja môže takáto situácia vzniknúť. Kňaz má konať nie to,čo sa mu zachce v službe,ale to,čo má. Napriek tomu nie je bezduchým,dobre naprogramovaným strojom,on má konať to,čo chce Boh. Má pri tom uplatniť svoje charizmy,dary,inštinkty,dannosti a aj slobodnú vôľu. Všetko má vložiť do služieb Božieho poriadku spásy. V Božom slove Starého Zákona nájdeme ideové premostenie do praxe života. Pomôžeme si textami z Jozuovej knihy/Joz 3,4,5/. 1,"Ľud  prechádzal oproti Jerichu a kňazi,ktorí niesli archu zmluvy ,pevne stáli na suchej zemi uprostred Jordána,kým neprešiel celý Izrael po suchom riečisku na druhý breh Jordána". Predstavme si situáciu,kedy navštívime nejakú frekventovanú inštitúciu. Vo vestibule sa nachádza miesto pre informátora,ktorý má disponovať informačným potenciálom. Denne prejde okolo neho mnoho ľudí a každý chce nejakú pomoc. Informátor má byť zorientovaný človek,ktorý má dať na javo,že je zžitý s prostredím a stojí pevne,sebavedome a úctivo na svojom mieste. Kňaz je človek,okolo ktorého prejde veľa ľudí. Tí majú rôzne požiadavky. Mal by každému vyhovieť,ale vždy sa to nedá. Má vedieť podať vysvetlenie,má usmerniť a povzbudiť. Už len tým stojí na pevnom a akoby suchom bode života,na Kristovi,a  má upozorňovať ľudí,aby išli tou istou cestou. Má ich upozorniť,aby si "nezmočili" nohy krokom do prostredia,ktoré sa nachádza mimo suchého riečiska. Kňaz svojim viditeľným/aj vizuálne/ postojom čnie do diaľky a upozorňuje "okoloidúcich",kde sa nachádza bezpečné miesto milosti,o ktoré treba zabojovať a následne si ho udržať. 2,"...vody,ktoré pritekali zhora,sa zastavili na jednom mieste ako priehrada ...tie,čo boli poniže,odtiekli...až úplne zmizli". Prvý bod,nad ktorým sme uvažovali vyššie,nachádzal situáciu kňaza,akoby v statickej polohe. V druhom bode ho viac vnímame dynamicky-kňaz v pohybe,ktorý vykonáva pre dobro služby. Výsledkom tohto pohybu môže byť skutočnosť,podľa ktorej určití ľudia,akoby pred ním,pred tajomstvom,ktoré reprezentuje,zastali. V úcte a pokore pred Bohom. Mnohí zastavili,čo i len na nejaký čas,horúčkovitý workoholizmus a stali sa vnímavejší pre podnety Ducha. Iní pribrzdili pri vyhľadávaní záhaľky a morálne nepriateľného konania. Ďalší zostali ako prikovaní,keď im Boh zobral v rýchlom slede,niekoho z radov príbuzných alebo priateľov na večnosť. Každopádne,nie je to nič zvláštne,keď pred kňazom niekto zastaví svoje plány a ambície,lebo cíti,že ho to zastavil sám Boh,aby ho pritiahol bližšie k sebe. Od kňaza "poniže" niektoré vody odtečú. Väčšina z nás absolvovala väčší či menší operačný zákrok. Po zákroku nám do rany zaviedli drenáž,aby odtekala "zlá krv",aby sa rana vyčistila. Kňaz môže spôsobiť,aby z človeka "zlá krv "odtekala. Spravuje,akúsi duchovnú drenáž v podobe sviatostí uzdravenia,ktoré dušu očistia a pripravia na prijatie iných darov od Pána. Keby tak ľudia,týmto možnostiam kňaza,viac dôverovali! Niektorí sa takejto situácii vyhýbajú,lebo podmienkou je zmena zmýšľania a následne zásadná zmena života. 3,Synovia Izraela...od nasledujúceho dňa jedli z úrody zeme nekvasený chlieb a pražené zrno..ako jedli z úrody zeme,prestala manna...". Vo svojej zbierke fotografii som objavil jednu,ktorej myšlienka naväzuje na našu úvahu. Na fotografii je mladá rodina,ktorá sa odfotila pre nedeľnom obedňajšom stolovaní. Na druhej strane bolo rukou napísané:Náš prvý obed v novom dome. Pre rodimu ide o historickú udalosť. Teší sa,že je vo svojom,že nie je odkázaná na iných. Kuchyňa a jedálnička v dome patria k základnej výbave. Je to centrum rodinnej pohody,stretania a hlavne nasýtenia sa. Takto možno priblížiť atmosféru v Izraeli po tom,čo zastal "na svojom" a konečne prijali iný pokrm...Prvá hostina v novom domove...Preddavok nového domova nám odovzdávajú kňazi v eucharistii. Ľudia pred Kristom tento pokrm nepoznali. My už áno. Dostali sme veľké výsady a milosti. Sme v spojení s večeradlom a tajomstvom poslednej večere

,ktorej obsah je pre nás prvým pokrmom z hľadiska dôležitosti a dokonalosti. Stali sme sa novými stravníkmi pri Ježišovej hostine,na ktorej nás predišli jedine apoštoli. Stolovanie s Pánom je pre nás vrcholným bodom pozemského života. Už nechceme prijímať staré hriešne podnety. Manna starého pokrmu je už pre nás nestráviteľná. Po tom,čo sme boli obmytí Ježišovou krvou,máme prijímať iba Pánov pokrm z oltára. Na prázdny oltár je smutný pohľad. Prosme Pána žatvy,aby sa postaral o to,aby miesto pri oltári nebolo  nikdy smutnosamotné...

Boh je náš.

Pamätám si na scénu z istého historického filmu,ktorý mapoval život anglickej panovníčky Alžbety I. Angličania v čase ja vládnutia viedli vojnu so Španielmi. Panovníčka sa na brehu mora s vojakmi rozlúčila a morálne ich povzbudila. Jej loďstvo odplávalo do boja. Ona aj so zvyškom armády čakala na výsledok boja. Nad  morom sa vznášala hustá hmla,takže nebolo skoro nič vidno. Konečne,po čase zbadali v diaľke loď. Zo začiatku ju neboli schopní identifikovať. Ľudia stojaci so svojou panovníčkou na brehu netrpezlivo čakali,aká loď sa vynorí. Boli dohodnutí,že keď bol boj úspešný,loď bude mať vztýčené biele plachty. V opačnom prípade čierne. Vtom ktosi zvolal,že vidí biely plachty na stožiari. Boj bol úspešný. Ľudstvo od nepamäti skúmalo,aký je Boh. Akoby cez hmlu sledovalo znaky,prostredníctvom ktorých sa Boh prejaví. Bude to "náš Boh"? Alebo nejaký cudzí,nám vzdialený element? Najvýraznejšiu odpoveď dal Boh vtedy,keď poslal Syna,aby sa v plnosti času narodil ako človek a vstúpil do ľudskej rodiny.  Vtedy mnohí pochopili,že už nemusia zízať akoby cez hmlu neistoty a skúmať identitu Boha. Pochopili,že Boh je nám blízky,že je to náš Boh,ktorý sa zjavil,žil v ľudskom spoločenstve a priniesol posolstvo spásy. Všimnime si len takú drobnosť. Keď sa stretávame s textom modlitby Otče náš.../Mt 6,7-15/,hneď v úvode,pri oslovení,hovoríme-Otče náš...Nestačí povedať iba Otče,ale učíme sa doplniť výraz na -Otče náš...Buďme si istý,že Boh nie je cudzím prvkom v našom živote. Je náš.Je taký,že vie o nás všetko,cíti s nami,podporuje a pomáha nám na našich cestách,aby sme sa neodklonili od cesty spásy. Po uvedomení si tejto pravdy je nám ľahšie na duši,lebo sme uverili,že je s nami ten,ktorého očakávali ľudia všetkých generácii. Sú ľudia,ktorí ešte stále pre hmlu nevedomosti nevidia stopy Boha prítomného v živote človeka. Nevidia zdvihnuté biele zástavy Baránka,ktorý porazil vzbúrenca diabla. No sú,Bohu vďaka aj takí,pre ktorých sú Ježišove víťazné znaky nad všetko jasné a zreteľné. Kríž a prázdny hrob na Kalvárii hovoria zrozumiteľnou rečou pre každého,kto má otvorenú myseľ a srdce.

Dvere.

Moji známi mi kedysi rozpovedali úsmevnú príhodu. Bývajú v bytovke. Iba nedávno menili na nej vchodové dvere. Spomenutá rodina máva časté návštevy. Od výmeny vchodových dvier,každá z návštev,len čo vkročí do bytu povie:"Máte niečo s dverami?". Keď sa domáci začudovane pozrú,dostanú odpoveď:"Nedajú sa zatvoriť". Keď si túto frázu vypočuli asi desaťkrát,pochopili,že vchodové dvere nie sú nastavené dobre a že je potrebné ich prestaviť. Pán Ježiš odporúča svojim poslucháčom,aby často "zatvorili za sebou dvere a modlili sa..."/Mt 6,16-18/. Stretávam pomerne dosť vnútorne "rozbitých" ľudí. Mnohým poviem:"Máš niečo s dverami?" Keď sa na mňa začudovane pozrú,odpoviem im týmto citátom:zatvor za sebou dvere a modli sa. Prichádzajú aj ľudia sklamaní a znechutení pomermi v práci. a v spoločnosti. Poskytnem im tú istú radu:zatvor za sebou dvere a modli sa. V tomto zmysle "zatvoriť dvere" znamená odstaviť na istý čas vplyv vonkajších rušivých prvkov. Veľmi to pomáha. Ide o blahodarnú kúru duše,aby pookriala a nadýchla sa do ďalšieho života. Tento recept je všeobecne platný. Vždy,keď potrebujeme lepšie "nastaviť" svoj život,svoj výkon naordinujme si sebakritickú ironickovážnu otázku: máš niečo s dverami? Ak ti nič nebráni,vojdi do svojho vnútra a zatvor dvere,aby si bol chvíľku sám s Bohom.