Reakcie

 

        V modernej dobe sa máloktorá organizácia alebo máloktoré spoločenstvo zaobíde bez toho, aby skúmala či skúmalo reakcie na svoju činnosť a aktivity. Nazývame to spätná väzba. Čo môže byť reakciou?

Niekedy hovoríme, že organizmus človeka na niečo zareagoval. Pozitívne alebo negatívne. Vo väčšine prípadov ak sa chcú spoločenstvá či organizácie posunúť vpred, nemôžu ignorovať reakcie zvonku. Tie potom zozbierajú, sebakriticky vyhodnotia a určia ďalšie výstupy do života.

Uprostred veľkonočných sviatkov môže zaznieť aj takáto otázka: „Aké boli reakcie na Ježišovo ukrižovanie a jeho smrť na kríži?“

Odpovedzme na ňu z pozície niektorých skupín obyvateľstva, ktoré s Ježišom viac či menej komunikovali.

1.) Ježovi neprajníci – najmä farizeji a veľkňazi

Nie je ťažké domyslieť si, čo v nich vyvolala správa o Ježišovom odsúdení a jeho smrti na kríži. Muselo sa im uľaviť. Možno si zhlboka vydýchli a povedali si (po 3-ročnom účinkovaní Pána Ježiša): „Konečne!“ Zbavili sa ho raz a navždy. Jeho pamiatka zahynie. Pohltia ju iné problémy a starosti doby a regiónu. Možno si povedali: „Konečne máme pokoj!“

        Ak takto uvažovali, tak uvažovali nesprávne. Hlboko sa mýlili. Ježiš je práve ten, ktorý priniesol pokoj. Bez neho pokoja niet. Hovoríme o pokoji, ktorý je potrebný pre ľudskú dušu, ale aj o pokoji vo vzťahoch medzi jednotlivcami, spoločenstvami alebo krajinami.

Po svojom zmŕtvychvstaní pozdravil svojich učeníkov slovami: „Pokoj vám!“ Táto myšlienka zaznieva v rámci obradov Bielej soboty, kedy kňaz na začiatku eucharistickej procesie spieva trikrát po sebe: „Pokoj vám, ja som to!“ Liturgia až takto zdôrazňuje dôležitosť pokoja, ktorý prináša zmŕtvychvstalý Kristus, a nie to, čo iba pokoj imituje.

 

2.) Ľudia s neutrálnym postojom voči Ježišovi

Mnohí z nich zostali na úrovni indiferentnej. Ježiš bol možno pre nich celkom sympatický, no na druhej strane im nestál za to, aby si popri svojich povinnostiach našli na neho viac času. Keď sa dozvedeli, že zomrel, možno mu venovali zádumčivý pohľad a jedno slovo: „Škoda...“ Ježišove názory im boli sympatické, podnetné a možno až príliš ambiciózne. Tušili, že budú odsúdené na neúspech. Niektorí si pritom vzdychli a povedali: „Škoda, že keď toľko hovoril o slobode, že nám nepomohol dostať sa spod nátlaku okupácie Rimanov a sociálnej biedy, v ktorej sa nachádzame.“

Škoda, že ho nepochopili. V prvom rade im hovoril o slobode pre Božie kráľovstvo. To je základná črta slobody. Ide o to, aby boli schopní nájsť cestu do Ježišovho kráľovstva. Keď hovoril, hovoril aj pre tých, ktorí boli mocní vo svojej dobe, ale hovoril aj tým, ktorí znášali okovy utrpenia. Celá Ježišova náuka je o slobode Božích detí.

Ešte ani dnes, po 2000 rokoch, ju mnohí neprijali. A tak sú vo svete stále mocní a ešte mocnejší, a potom tí, ktorí sú slabí, nemohúci a biedni. Ježišovo zmŕtvychvstanie je však svetlom pre všetkých.

 

3.) Ježišovi priaznivci a jeho najbližší

Počas verejného účinkovania im Ježiš nie raz dôverne prízvukoval, že musí trpieť, zomrieť, ale že na tretí deň vstane z mŕtvych. Ako vieme, veľkú pozornosť tomu nevenovali. Nepripúšťali si, že by ich milovaný Učiteľ mal trpieť ako zločinec a už vôbec nie to, že by mal vstať z mŕtvych. Preto po Ježišovej smrti na Kalvárii zavládol v ich dušiach nepokoj, zmätok, strach a obavy o budúcnosť.

Začali sa zaoberať otázkou, ako vyriešia svoju životnú budúcnosť. Ako a kde využijú tie myšlienky, ktoré im rezonovali v dušiach a ktoré počuli pri Ježišových katechézach. Ježiš sa po svojom zmŕtvychvstaní svojim verným zjavil. Svedčia o tom výroky Sv. písma. Tým boli uistení, že ich Kristus neopustí, aj keď pre ich oči bude neviditeľný.

Súčasná doba vysiela podobné signály. Mnohí sa tvária, že Ježiš je neviditeľný, že nemá dosah na život okolo. Preto vidíme najmä v Európe a aj u nás doma veľa zmätkov, neistoty, napätia, ba aj ozbrojených konfliktov. Všetko by bolo inak, keby ľudia vydávali iné signály – také, ktoré svedčia, že žijú spoločenstvo s Ježišom, ktorý síce zomrel na Kalvárii, ale na tretí deň vstal z mŕtvych. Jedine Zmŕtvychvstalý môže byť nádejou pre nás, ktorí v tejto dobe tápeme a hľadáme oporné body.

Trhliny v projekte zloby

14.apríla 1912 sa potopil vtedy najväčší zaoceánsky parník Titanic. Pred polnocou narazil na ľadovec a celý sa ponoril do hĺbín oceána. Vrak objavili ho až v r.1985. Na palube bolo cca 2200 ľudí, zachrániť sa podarilo cca 700. Vedci, špecialisti, odborníci sa začali zaoberať technickými príčinami potopenia lode. Niektorí z preživších si spomenuli, že loď sa rozlomila na polovicu a tak sa potopila. Expertíza ukázala, že v strednej časti sa vytvorili trhliny, menšieho či väčšieho rozsahu , a práve v tejto časti sa Titanic prelomil. 

Všade tam, kde sa vytvoria trhliny, skutočné i tie v prenesenom slova zmysle, vzniká nebezpečenstvo. Niet pochýb, že diabol má plán, podľa ktorého chce človeka odviesť od Boha a priviesť do zatratenia. Teda tam, kde patrí aj on sám. Tento plán má však trhliny. Boh o nich vie. Každoročne nás o tom presviedčajú sviatky Veľkej noci. Čo o tom vieme povedať?

1.,Človek má schopnosť "ísť cez bolesť". Znamená to, že aj za cenu istých obmedzení a nedostatku niečoho, môže napredovať. Vtedy, akoby bolesť zatajoval a obetavo kráčal ďalej. 

Boží Syn išiel cez bolesť. Priniesol za nás vrcholne bolestivú obetu kríža. Ale , keď vystúpil na drevo kríža, zvolal:"Dokonané je!". Bol si vedomý toho, že už zadosťučinil za naše hriechy a to najvyššou krvavou obetou. Diabol nestihol dokončiť svoj zákerný plán. Boh vedel o trhline v ňom. Krvavá obeta Božieho Syna vyrazila diablovi z ruky všetky tromfy. A teraz dôležitá otázka pre nás: aké veľké sú naše hriechy, keď ich mohla zmyť iba najvznešenejšia krv-krv Baránka Božieho, ktorý je nevinnosť sama. 

2.,Nie raz sa vyjadríme takto:už to nie je, čo bývalo. Takto sa väčšinou vyjadrujú ľudia, ktorí sú vo vyššom veku alebo reagujú na určité problémy, ktoré ich postretli. Ale takto zvykneme charakterizovať aj napr. niektoré nové výrobky po stránke výdrže a odolnosti.

Boží Syn ukázal, že jeho láska nedegraduje. Od jeho čias je rovnako vitálna, účinná, plnohodnotná. Sám diabol sa na nej popálil. Prehral na cele čiare, lebo na účinky tejto vznešenej a dokonalej lásky, ktorá žiari z kríža, nenašiel nijakú protizbraň. Ježišova láska nepotrebuje renováciu, nežiada sa jej aktualizácia, nepotrebuje nové dáta, ktoré by zdokonalili jej výkon. Ona je jedinečná, nestráca renomé, na rozdiel od tých, ktorí ju premrhali /Judáš/. Ten, kto sa pre ňu rozhodne, moc zla ho nezdolá a ani nenájde  trhliny, ktoré by mohli spôsobiť potopenie vo viere.

3.,Krížova cesta z Kolosea v Ríme. Uvažovali sme nad meditáciami Sv. Otca Františka. V istej časti príhovoru vyjadruje znepokojenie nad mentalitou dnešných čias. Kritizuje zmýšľanie ľudí, ktorí všetko prepočítavajú, zhodnocujú, porovnávajú. Sv. Otec hovorí, že chýba nezištnosť v konaní človeka. 

Kristus tak nekonal. Išiel na doraz. Dal všetko, celý svoj život a jeho jedinou slávou bola sláva nebeského Otca. Podľa jeho vzoru sa neskoršie vyjadrili apoštoli podobne:"Hľa, my sme opustili všetko a išli za tebou...".

Pravá láska si nenecháva rezervy. Buď je alebo chýba. Veľkonočný čas nás učí nezištnosti, lebo Ježišov príklad obety je hoden nasledovania. Jeden z Ježišových učeníkov zlyhal, lebo prepočítaval a na účte mu pribudlo na krátko 30 strieborných. Kto prepočítava praktickej v láske, ten sa prepočíta. Čerpajme vodu z prameňa spásy. Toho prameňa, ktorý sa nám bohato otvoril pri Ježišovom zmŕtvychvstaní a chce sýtiť naše duše. Je výsledkom nezištnej a neprekonateľnej lásky, ktorou Boh miluje človeka. 

 

Čo s ním?

V čase, keď sa stal Pán Ježiš známym , rešpektovaným a nepriehľadnuteľným učiteľom-rabbim,  židovskí pohlavári si začali klásť vážnu otázku. Pri poradách a debatách sa pýtali:Čo s ním?. Jeho popularita prerástla do takých rozmerov, že sa rozhodli konať a zastaviť ho. Ale konať sa rozhodli aj Ježišovi najbližší, ešte pred tým, ako sa rozutekali.Títo sa nepýtali čo s ním, ale skôr ich zaujímalo /logicky/, čo bude teraz s nami? Čo bude s nami, keď nám "Ženícha vezmú" a my zostaneme sami. Spomeňme zopár príkladov takéhoto uvažovania.

1.,Apoštol Peter. Pri príchode ozbrojenej kohorty, ktorá mala Ježiša zatknúť, zazmätkoval a určite dezorientovaný mečom odťal istému Malchusovi ucho. Pán ho za to napomenul a postihnutého uzdravil. Chcel tým naznačiť, že cesta meča nie je správna.

 Peter až neskôr pochopil, že správna je jedine cesta meča Božieho slova. Tej sa potom úspešne venoval až do konca svojho života. Kým bojoval mečom hmotným, dosiahol jedine to, že oddelil od seba určité časti ľudského tela. Ale, keď začal bojovať  mečom Božieho slova, docielil omnoho viac. Oddelil dobro od zla a hlavne zjednocoval Krista-Hlavu s jeho údmi, ktorými sme my. Musel prejsť vyššie uvedenou životnou skúsenosťou, aby túto pravdu pochopil.

2.,Judáš s ozbrojencami. Ježiša vyrušili v stave modlitby a vnútornej prípravy na udalosti, ktoré mali nastať. Čítame, že prišli sebavedomo. Mali lampy, svetlá a všetci boli pre istotu ozbrojení. A čo bolo pre nich dôležité-mali zo sebou zradcu-Judáša, ktorý ich neomylne k Ježišovi viedol. V Božom slove čítame, že po úvodnej konfrontácii sa stalo niečo zvláštne. Všetci pred Ježišom cúvli a popadali na zem. Určite to nebol pripravovaný scenár. Ešte aj ozbrojené komando, ktoré nepozná zľutovanie, preukázalo chvíľkovu slabosť a padlo na kolená pred Ježišom. Akoby nevedeli, čo s ním. 

Sú len dve možnosti v živote- buď niekoho k Bohu privádzame alebo opačne, odvádzame. Ak odvádzame, tak potom zrádzame tie hodnoty, pre ktoré sme boli stvorení. Nestačí iba formálne pred Pánom z času na čas pokľaknúť na spôsob Judáša a tých, ktorých viedol. Favorizujeme spôsob Petra, ktorý po tom,čo Ježiša zaprel, svoj čin oľutoval a stal sa z neho príkladný apoštol až do posledných chvíľ. Pochopil, že zmyslom jeho poslania, tak ako nás všetkých, je privádzať ľudí k Ježišovi. 

3.,Pilát. Ten sa dostal do nechcenej situácie. Musel riešiť Ježiša, na ktorom nevidel nijakú vinu. Povedali mu, že je to burič. Chcel mať túto kauzu čím skôr za sebou. V tejto situáciu pravdu nehľadal, nevložil sa celý do diania tak, aby ju odhalil. Určite si pomyslel, že musí riešiť vážnejšie veci, ako ja táto kauza, ktorá zdvihla veľkňazov zo stoličky. Rozhodol sa pre kompromis. Ježiša dal zbičovať, nasadil mu tŕňovú korunu a predviedol ho pred židov. Možno si myslel, že takýmto  čiastkovým trestom zadosťučiní ich požiadavke. No, mýlil sa.

  S hriechom nemôžeme bojovať čiastočne. Nedocielime nič. S hriechom sa nevypláca uzatvárať kompromisy. Tento zápas, celoživotný zápas, si žiada dôraz, modlitbu a v prípade pádu schopnosť vstať a pokračovať. Sotva nájdeme dôležitejšiu skutočnosť, ako je zápas s hriechom. Keď sa pýtame-čo s ním /s Ježišom/ v našom živote, tak len toľko, že on za naše hriechy zadosťučinil a to tak, že položil svoj život. Iba jeho milosť nám pomôže zachovať si čistý štít života až do konca.

Paradoxy Ježišových posledných dní

1.,Sväté Písmo spomína, že v istom čase, na popud veľkňaza, sa Židia rozhodli, že Ježiša zabijú. Ich rozhodnutie bolo pevné a bolo výsledkom dlhodobého posúdenia Ježišovho účinkovania vo vzťahu k Zákonu. Židia konštatovali, že je najvyšší čas, aby ho umlčali definitívnym spôsobom, lebo podľa nich je to rúhač. Paradoxom je to, že on, ktorý je Pán času, sa nechal vtesnať do pozemskej kategórie času a ponúkol svoj život. 

Znamenať to môže o.i. aj to, že je najvyšší čas, aby sme do svojho každodenného harmonogramu času zaradili Ježiša. Nie podľa zásady "ad libitum" /podľa ľubovôle/, ale ako nemennú pozíciu pre Učiteľa z Nazareta, ktorý nás obmyl svojou obetou od hriechov a vykúpil nás.

2.Židia pripravili pre Ježiša vražednú schému smrti. Pozostávala z postupných krokov. Najprv zatknutie ozbrojenou kohortou vojakov, potom nemilosrdný výsluch u židovských pohlavárov a u Piláta, následne hrdelný rozsudok a nakoniec kruté mučenie a smrť. Paradoxom je to, že Ježiš, ktorý je sám Život a ktorý prehlásil, že priniesol život v hojnosti, prijal bez odporu túto brutálnu schému násilia. 

Východiskom môže byť naše pevné rozhodnutie, ktoré spočíva v tom, že sa budeme vyhýbať schéme hriechu, ktorú pre nás pripravil diabol. Tou by sme mali opovrhovať a osvojovať si zákon života, ktorý vychádza z Ježišovej lásky evanjelia. Tok tejto lásky je neobmedzený, lebo Pán nikdy neprestane človeka milovať. 

3.,Ježiš Kristus zvykol apoštolov upozorňovať na to, Židia "naňho vložia ruky", čo znamená najkrutejšiu formu násilia. Učeníci sa tejto predstave bránili zo všetkých síl. Paradoxom je to, že práve on vkladal svoje láskavé ruky napr. na deti, aby ich požehnával. Vkladal ruky na tých, ktorí boli slepcami, podal ruku topiacemu sa Petrovi. Ani dnes nekoná inak. Vkladá svoje sväté ruky napr. na tých, ktorých skrze Ducha Svätého pomazal a povolal ku kňazstvu. 

Jedinou schodnou cestou pre nás je nedovoliť, aby sa nás dotkli ruky zloby tak, aby sme sa stali opovrhovateľmi Božích milostí. Aj my vložme ruky do požehnaných diel, ktoré budú pokračovateľmi diela Božieho. Naše ruky a srdce nech pokračujú v diele Stvoriteľa a Vykupiteľa, ktorý všetko pretvára do podoby Božieho kráľovstva.

Kristus-Svetlo sveta

Občas sa stane, že večer vypnú svetlo, prípadne nastane nejaká porucha elektrického zariadenia. Všetci sme takúto situáciu zažili a nebola príjemná. Keď je to iba na krátko, dá sa to prežiť bez šomrania, ale keď ide o dlhodobý výpadok prúdu a svetla, je to horšie. Zaskočí to človeka, ktorý sleduje televíziu, číta pri svetle knihu, pracuje sediac za počítačom alebo niečo majstruje vo svojej dielni.  Ale všetci vieme, že skôr či neskôr poruchu odstránia a všetko sa vráti do pôvodného režimu.

Niečo podobné prežívame pri smrti blízkeho človeka. Akoby zmizlo všetko svetlo z nášho prostredia a pritom vieme, že toto svetlo sa už neobnoví, lebo mŕtvi sa  späť nevracajú. 

Kristus túto situáciu pozná a vie, že smrť človeka zasiahne najmä jeho blízkych. Nechce , aby pozostalí zostali bez duchovného svetla nádeje, preto hovorí:" Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života" /Jn 8,12/. A liturgia pohrebných obradov k tomu dodáva:"Odpočinutie večné daj mu Pane, a svetlo večné nech mu svieti. Nech odpočíva v pokoji". Symbolika svetla , najmä pri pohrebe, je veľmi výrazná a dôležitá. 

Čo sa vzťahuje na svetlo?  Ktoré životné situácie?

1., Niektorí ľudia kladú veľký dôraz na osvetlenie vo svojom prostredí. Prečo? Niektorí pre efekt, estetiku, modernosť vo svojom životnom štýle. Iní to robia z praktického hľadiska, aby sa mohli orientovaťvo tme a bezpečne sa pohybovať, keď už je vonku tma.

Boh nám dal osvetlenie pre život. Sú to jeho prikázania. Neurobil to pre efekt, ale preto, aby sme sa naučili rozlišovať medzi dobrom a zlom. To, čo je pred Bohom dobré v našom živote, je čnosť. A to, čo je hriech, treba zavrhnúť a dušu očistiť. Na posúdenie takých dôležitých skutočností potrebujeme svetlo z hora. Sami by sme to nedokázali. Božie osvetlenie je veľkým darom od Pána, ktorý nechce, aby sme tápali, ale s istotou a nádejou kráčali životom.

2.,Občas zažijeme niečo, čo sa nám nepozdáva a s čím nie sme spokojní. Napr. hodnotíme určitú situáciu a nachádzame iba negatíva. Ale po čase si spomenieme, že tam bolo predsa len aj niečo pekné a zaujímavé a povieme, že svetlým javom udalosti bolo to a to...Svetlo najviac vynikne v tme. Bohu vďaka, ešte stále nachádzame vo svojom prostredí ľudí, ktorí sú pre nás svetlom. Majú skúsenosť, vedia poradiť,majú ochotu pomôcť, pričom túto pomoc prejavia v konkrétnych skutkoch. Ale nezabúdajme na to, že aj od nás sa očakáva, že sa staneme svetlom pre iných. Môžeme sa stať akoby lúčom Božieho svetla, ktoré vstupuje so sféry nášho prostredia. 

3.,Niekedy zažijeme určitú patovú situáciu. Máme sa rozhodnúť, ale nevieme ako, na základe akých kritérii. Zrazu niekto príde a povie nám:urob to takto a takto...O takom človekovi hovoríme, že vniesol svetlo do nášho života, lebo my sme sa iba motali v nekonečnom kruhu a nenachádzali sme cestu. Aký chudobný by bol náš život,  keby sme nepoznali Kristovo evanjelium?! Ono je svetlom, ktoré ukazuje cestu spásy. Kristus je ten, ktorý nám dáva veľa svetla, aby sme nezanedbali cestu do večnosti. To Božie svetlo má charakter posily. Je určené pre dušu, aby videla. A keď vidí, aby pookriala. A keď pookreje, aby nasledovala toho, ktorý chce spasiť našu dušu. Najväčším umením v živote je toto svetlo-Krista nasledovať a podrobiť sa jeho tajomnému pôsobeniu.  Jeho milosť nás vnútorne pretvára na kandidátov večného života. Z toho vyplýva, že z tohto sveta nemusíme odchádzať akoby do temnoty, ale ideme za Svetlom, ktoré vnímajú všetci, ktorí v neho uverili.

Ježišova redukcia

V bežnej komunikácii občas použijeme výraz redukovať. Vyjadruje činnosť, na základe ktorej sa niečo zmenšuje, znižuje, či obmedzuje. Stránky evanjelia nám ponúkajú situácie, podľa ktorých sám Ježiš n iečo znižuje, či obmedzuje v správaní ľudí okolo seba. Inými slovami-krotí ich vášne a učí ich triezvejšiemu pohľadu na svet.

  Spomeňme napr. bohatého mladíka /Mt 19, 16-22/. Ten pribehol k Ježišovi a sebavedomo oznámil, že už od detstva zachováva Božie prikázania. Ale keď mu Pán povedal, aby celý majetok predal a chudobný ho nasledoval, sklamaný odišiel domov. Jeho nadšenie vyhaslo , musel odísť a stráviť Ježišovu požiadavku.

Nezabudnime na apoštolov Jakuba a Jána, ktorí mali prezývku Synovia hromu, lebo prchkejšie reagovali na určité situácie. Ježiš putoval s učeníkmi do Jeruzalema. Hľadali nocľah u samaritánov, ale zbytočne, lebo  tí ich odmietli. Zebedejovi synovia mali v úmysle toto mesto zničiť ohňom, lebo ich milovanému učiteľovi neposkytli lôžko. Ale Ježiš ich za takéto zmýšľanie pokarhal /Lk 9,52-56/.

V konečnom dôsledku treba reagovať na časť evanjelia, v ktorej sa hovorí o cudzoložnej žene /Lk 8,1-11/. Farizeji ju hnali pred Ježiša a plní zúrivosti chceli mu nanútiť, aby odsúhlasil nad ňou trest smrti ukameňovaním. On však túto pascu prehliadol a pokoril ich falošnú horlivosť , preto sa zahanbení ihneď stiahli. 

Čo nám dnes odkazuje Ježiš v súvislosti s touto myšlienkou?

1.,Aby sme, najmä v pôstnom čase, redukovali bujarosť na radosť. Na bujarosť je dôvodov veľa, ale na radosť je potrebné dokázať žasnúť. 

Včera sme putovali s farnosťou do jubilejného chrámu v Poprade. Kazateľ vo svojom príhovore citoval slová ístého českého herca/Alois Švehlík/, ktorý nedávno zomrel. Keď s ním este pred smrťou robili interview a pýtali sa, čo by mali súčasní ľudia zmeniť na svojom živote, povedal, že by sa mali naučiť žasnúť. Napr.žasnúť aj nad maličkosťami.

 A my dodávame, žeby sme mali žasnúť nad tajomstvami viery, nad Božím tajomstvom eucharistie, nad Božím slovom...Všetko dnes prijímame akosi technicky, strojene a rutinne, bez toho, aby sme  sa učili hlbšiemu pohľadu. Ak by sme toho boli schopní, spoznali by sme viac vnútornej radosti, ktorá nemá nič spoločné s bujarosťou.

2.,Väčší dôraz by sme mali dať na-uveriť ako overiť. Nečudujme sa, že máme v sebe tendenciu overovať aj to, čo  nariadil Boh. Sme na každom kroku konfrontovaní s podvodom a klamstvom a z dôveryhodných zdrojov počúvame, že máme všetko overovať. Mnohí idú tak ďaleko, že by si radi overili aj Ježišovo evanjelium, miesto toho, aby uverili. Koľkí ľudia , celkom obyčajní, sú nám vzorom preto, lebo uverili jednoducho a nekomplikovane. Nestrácali čas s overovaním a prikývli Ježišovi a jeho evanjeliu. Na to sú iní, aby zvonku overovali, či sme v súlade s Božou  náukou a či to, v čo sme uverili, vidno aj na našom živote. Jednoduchosť a otvorenosť v prijatí Krista, bude pre nás silnou vstupenkou do Božieho kráľovstva. 

3.,Našim cieľom je aj vykorenenie bezuzdnosti zo života a nasadenie si "uzdy". Keď sa správame bezuzdne, niekto iný nad nami vládne. Ale, keď máme tu správnu uzdu na svojom správaní, potom s pomocou Božou  sami vládneme nad sebou. 

Nie raz sa stáva v rodinách, že tam najmä večer, prebieha zápas o televízny ovládač. Ten, kto sa ho zmocní, je pánom nad všetkými v obývačke a rozhoduje o tom, čo sa bude sledovať, hoci dnes technika umožňuje aj iné alternatívy. 

Keď máme v duši ovládač-evanjelium, tak potom ani netúžime po tom, aby sme ovládali iných. Stačí, keď máme v duši pokoj, lebo ovládame seba samého. Takýto človek je potom skutočne slobodný a nepodlieha rôznym démonom doby. Ak nechceme, aby nám "uzdu" nasadila zloba, tak potom majme pod Božou kontrolou svoj život tak, aby sme sa nechali preniknúť iba Ježišovými myšlienkami a milosťami.

Redukujme pôžitkárstvo tak, aby sme mali úžitok z evanjelia. Kroťme svoje túžby, ktoré majú charakter neviazanosti a viažme sa radšej priateľstvom s Bohom. Prajme ľuďom okolo seba. Buďme prajní, aby si neprajníci vylámali zuby na našej obetavosti, ktorej sa môžeme naučiť od Krista.

Pútnici nádeje,

Prežívame jubilejný rok. Mottom je : Pútnici nádeje. Čím je človek starší a skúsenejší, tým viac si uvedomuje, že je pútnik. Nič viac a nič menej-iba pútnik. Zvlášť citlivo túto myšlienku prežívame vtedy, keď niekoho blízkeho pochovávame. Aj v liturgii niekedy pozemský život nazývame jednoducho-pozemská púť. Tá, ako vieme, má svoj začiatok a koniec a aj svoju dynamiku. Čo je pre  pozemskú púť charakteristické? 

1.,Pre púť je typická určitá náročnosť. Nevedie rovnými cestami, ale často kľukatými, pričom niekedy stúpa, aby vzápätí klesala. Púť nás učí vyrovnať sa s nerovnosťami v teréne. 

Ani život neobsahuje iba vychádzkovu trasu. Niekedy treba vystúpiť na vrcholný bod-na kríž a pri ňom istý čas zotrvať. A zasa inokedy klesať a to po ťarchou rôznych povinností a skúšok. Životná púť preverí každého, či je súci vystúpať až k poslednej bráne, na ktorú zaklope ten, kto sa už naspäť nevráti. Kým žijeme na zemi, tak vykročíme, aby sme sa po čase vrátili. Sme zvyknutí na návraty. Musíme si zvykať na to, že raz sa cesta naspäť zatvorí a zostane iba tá vpred. Preto sme pútnikmi nádeje, lebo dúfame, že cesta vpred vyústi do večnej radosti s Kristom, ktorý nás osobne na pozemskú púť vyslal. 

2.,Sú aj pútnici individualisti, ale väčšinou sa na púť vydáva určité spoločenstvo. Cesta je potom družnejšia, veselšia, obohacujúca. Vtedy neputujeme osamote, keď sa pridružíme najmä k tým, ktorí sú slabší a nedokážu sa celkom samostatne zorientovať. Vtedy nám nie je ľúto, že už nebudeme na čele, lebo naše prvenstvo je isté v tom, že sa ujímame tých, ktorí z rôznych dôvodov zaostávajú. Ak ich nemôžeme sprevádzať osobne, tak ich aspoň nosíme v srdci a modlime sa, aby neklesali v náročnosti svojej situácie. Aspoň jeden z týchto dvoch spôsobov je pre nás realizovateľný: buď sme pri niekom blízko a tak pomáhame alebo otvoríme náruč svojho srdca a pojmeme tých, ktorí sú odkázaní na pomoc iných. Či v jednom alebo druhom prípade, nie sme ako pútnici nádeje osamotení. 

3.,Púť má svoj cieľ. Pútnici sú s ním vopred oboznámení a snažia sa rozložiť sily tak, aby doputovali. Málokto putuje iba tak, že nevie kam ide...My putujeme za Kristom, aby sme sa presvedčili, či Boh naozaj splní to, čo sľúbil-slávu. Ide o slávu, ktorá sa nezhoduje s pozemskou. Pozemská vyprchá, ale Božia nepozná degradáciu a ani nijaký nedostatok, či defekt. Boh sľúbil takú slávu, ktorú nijaké kategórie pozemského sveta nepoznajú. Boh je teda Pán slávy. Každá iná je iba imitácia a nedokonalý odblesk toho, čo nás vo večnosti čaká. Kam teda putujeme ako pútnici nádeje? K Pánovi slávy, ktorého kráľovstvo je hodné akejkoľvek obeti tu na zemi. Preto aj tých, ktorých vyprevádzame na večnosť nazvyme kandidátmi osláveného života. To sa naplní vtedy, keď Boh uzná, že sme ho dôstojne a pravdivo oslavovali svojim životom na zemi.