Svelo

Vždy, keď sa prechádzame večerným mestom a vidíme v oknách svetlo, povieme: títo sú doma. A možno nám napadne myšlienka niekoho z týchto ľudí na krátko navštíviť. Svetlo je určitým lákadlom a motivujúcim prvkom na komunikáciu a vytvorenia čo i len krátkodobého spoločenstva.

Počas svojho života odprevadíme na večnosť mnoho ľudí, dúfajúc, že niekto vyprevadí aj nás, keď príde čas. Keď sa táto rozlúčka deje v rámci sv. omše, môžeme povedať, že Boh je "doma", že vidíme jeho svetlo, ktoré nás priviedlo do spoločenstva v jeho chráme. Aj Kristus často vyjadroval určité veci na príklade svetla. Čo sa nám vybaví z bežnej praxe života, keď počujeme výraz svetlo?

1.,Núdzove svetlo. Ono nie je plnohodnotné, ale má postačiť na to, aby sme zvládli základnú orientáciu okolo seba. Nikto nepovažuje núdzove svetlo za plnohodnotné a to preto, lebo to plnohodnotné už zažil a vie ich porovnať. 

Tie pozemské svetlá oproti svetlu večného života sa nedajú porovnať. Predstavujú len provizórium, lebo Božie svetlo, ktoré ešte nepoznáme, nám dokonalým spôsobom osvetlí Boží príbytok, ktorý sa nikdy nepominie. Aj tu na zemi vidíme zárodky Božieho svetla. Majú nás pripraviť na plné prežívania spoločenstva s Bohom. Vo svetle slávenia sv.omše vidíme, že Boh má s nami súcit, že prežíva s nami všetky situácie a že nás miluje viac, ako si myslíme.

2.,Svetlo rámp. Ide o výraz, ktorý naznačuje, že niekto prežil celý život alebo jeho časť na výslní popularity. Toto svetlo nie je zárukou zisku večného svetla. Niekedy platí, že ľudia tichého možno nenápadného života, si zaslúžia večnosť viac ako tí, ktorí si pozemského života užívali naplno.

 Svetlo rámp tu na zemi, však môže nadobudnúť svoju hodnotu vtedy, ak za výslnie považujeme spoločenstvo s Bohom. Viera otvára Božiemu svetlu dvere do nášho srdca. Vnútro takého človeka svieti zvláštnym jasom do takej miery, že sa stáva svetlom pre nohy ľudí, ktorí sa nachádzajú v jeho okolí. Svetlo príkladu dobrého človeka, ktorého sme mali možnosť poznať je viac, ako svetlo rámp, ktoré má charakter neistoty.

3.,Svetlo na konci tunela.Tento výraz používame vtedy, ak sa nám ukazuje a naznačuje riešenie určitého problému. Dlho sme sa vytrápili, ale nakoniec sa nám črtá východisko, ktoré síce nie je ešte stopercentné, ale pre nás má cenu spásy. Boha počas života vnímame ako nejaké svetielko pred nami. Vieme o ňom, ale neponáhľame sa za ním, lebo nám svietia pozemské svetlá radosti, ktoré sa javia ako dostačujúce. Pritom, ale to Božie svetlo neprestávame vnímať a postupom času sa ono stáva pre nás bližším , reálnejším a takým, ktoré  začína viac upútavať našu pozornosť. Ide o situácie, keď sme sa pozemského sveta presýtili a on už nám nemá veľa čo dať, najmä vtedy, keď sa objaví vyšší vek , prípadne zdravotné problámy. Boh čaká až dovtedy, kým sa celí neobrátime tvárou k Božiemu svetlu, lebo iba odtiaľ sa môžeme dočkať uznania, úľavy a prijatia v dokonalel láske. 

Pri pohrebných obradoch spievame:svetlo večné nech /mu/jej svieti, nech odpočíva v pokoji. Ide o svetlo, ktoré nedráždi zrak, ktoré nás nenúti žmúriť , čo je naša reakcia na ochranu oka. Naopak. Božie svetlo je príjemné . Pozýva nás , aby sme s otvorenými očami vnímali krásu Božieho domova. Boha je doma aj dnes. Je to svetlo nádeje pre toho za koho sa modlíme a vyprevádzame do atmosféry Božieho kráľovstva.

Chlieb

Slovo chlieb je v našich podmienkach dobre udomácnené. Chápeme ho ako pokrm, ktorý nechýba na našich stoloch a bez neho by bol ten náš stôl akýsi prázdny...Mohli by sme ho nahradiť niečim iným, ale plnohodnotná náhrada by to nebola...Chlieb zvykneme spájať aj s niečim iným. Chlieb je súčasťou dvojice pojmov, ktoré mali alebo majú pre človeka určitý význam.Napr.

1.,Chlieb a soľ. Patria spolu, najmä vtedy, keď na Slovensku vítame týmto starobylým zvykom vzácnych hostí. V tomto prípade ide o krásnu biblickú symbiózu. Chlieb je Kristus /Ja som pravý chlieb, ktorý zostúpil z neba/. A soľ, to sme my /Vy ste soľ zeme/. Chlieb a soľ patria k sebe a my patríme Kristovi /Ste moji priatelia /. 

2.,Chlieb a voda. Ide o pokrm biednych. Vždy, keď chce niekto zachovať pôst, siahne po tejto osvedčenej dvojici. Tá nikdy nesklame. Ježiš počas svojho verejného účinkovania tento biedny pokrm neraz okúsil, lebo sa sám identifikoval s tými najbiednejšími. Pre nás však pripravil výdatný pokrm svojho Tela a Krvi. Je to pokrm pútnika. Nechcel, aby sme hynuli, preto pre nás pripravil tento pokrm, ktorému sa nijaký iný nevyrovná. Pripravil nám exkluzívny pokrm človeka, ktorý chce dosiahnúť Božie kráľovstvo.

3.,Chlieb a hry./Panem et circenses-rímsky satirik Juvenál/. Ide o štýl života starých Rimanov, ktorý viedol k rozkladu ríše. Chlieb a zábava, teda to, čo nasýti zmysly a iba to, nič viac. Takýto štýl života musí viesť k  morálnemu úpadku. Ale,Chlieb a Slovo, to  vedie k posväteniu a pozdvihnutiu prázdneho života. Život bez Chleba a Slova je živorením. Hry áno, ale s mierou. Chlieb a Slovo možno prijímať bez miery až do posledného výdychu. Možno ich prijímať až do vtedy, kým sa nám netvoria brány večnosti a kým v plnej kráse neuzrieme Chlieb a Slovo z tváre do tváre.

Deň otcov

 

            Sme zvyknutí na to, že oslavujeme Deň detí, Deň matiek, ale došlo už aj na otcov.
Aj otcovia majú svoj deň. Platí to aj napriek tomu, že niekedy svoj deň nemajú, t. j., že sa im niekedy nedarí, lebo keď sa nedarí, povieme: „Dnes nemám svoj deň.“ Veľkosť otca spočíva v tom, že aj keď mu všetko nevyjde tak, ako by chcel, zostáva autoritou s dobre nastaveným charakterom.

            Veľa sa o otcovi dozvedáme z evanjelia, z podobenstva o márnotratnom synovi
(Lk 15, 11 – 32). Ide o prototyp otca, ktorý môže byť vzorom pre všetky generácie otcov.
Čo o ňom čítame?

1.) Otec má veľké zázemie

Má rodinu, deti, služobníctvo, majetok. Ide o obraz dobrého otca, ktorý má veľké srdce. Je dôležité, aby každý otec také mal. V ňom majú miesto deti, ktoré aj odchádzajú, málo sa vracajú. Mnohé z detí odchádzajú nielen fyzicky, ale aj duchovne a ich návrat je v nedohľadne. Aj takí v srdci otca zostávajú a len tak ľahko sa nevykorenia.

            Srdcovou záležitosťou otca je to, aby vtlačil do atmosféry svojho domu prvok služby. Služobníctvo v dome byť nemusí, ale postoj vzájomnej služby a pomoci áno. Ide jeden z najväčších darov, ktorý môže človek nadobudnúť v atmosfére otcovského domu.

            Veľkosť charakteru otca nezávisí od toho, či zanechá veľký majetok. Najväčšou cennosťou sú vzťahy: K Bohu a k blízkym. Táto cennosť je nadčasová, prechádza naprieč generáciami a nikdy nestratí svoju platnosť a v rozmnoženej miere sa vráti späť.

2.) Otec má čo dať

Mladší syn požiadal o svoj podiel majetku. Dostal ho a vybral sa do sveta. Mešec mal na začiatku plný, ale nebol celkom zle na tom ani po stránke hodnôt, lebo potom, čo finančne skolaboval a dostal sa na dno, veľmi rýchlo precitol. Cesta návratu bola už len otázkou času. Vedel dobre, že otec má čo dať - materiálne i duchovne, lebo potreboval požiadať otcovskú autoritu o „generálny pardon“, t. j. o odpustenie.

            Je to v kompetencii otca, aby udelil márnotratníkom z rodiny amnestiu a otvoril svoju náruč. Previnilci majú vedieť, že otec má čo dať a otec vie, že milosrdenstvo udelí, lebo dokáže milovať hĺbkou svojej lásky. Takáto výmena darov je veľmi užitočná a produkuje čisté, „dýchateľné“ prostredie, ktoré je základom zdravého života. Otec sa môže najviac pričiniť o „dýchateľnú“ atmosféru, keď dokáže svojich usmerniť a povzbudiť.

3.) Otec sa môže stať dôvodom návratu tých, ktorí sa stratili a zablúdili v živote.

Otec môže byť „magnetom“ návratu pre tých, ktorí sa vyselektovali z domáceho prostredia. Aj v športe sa uznáva výhoda domáceho prostredia. Márnotratníci sa vracajú domov, lebo vedia, aký význam má domáce prostredie. V duchu týchto myšlienok konal márnotratný syn, ale aj jeho starší brat. Ten sa síce na súrodenca hneval, pričom sa tváril,
že do domu nevkročí, ale príliš ďaleko neodbehol... pre istotu.

            Otec je teda prameňom tých hodnôt, o ktoré môžu deti vo svete prísť. On je akoby obnoviteľný zdroj, ktorý vyznáva ľudskosť, čestnosť, spravodlivosť, ale najviac ponúka lásku, ktorá sa identifikuje s milosrdenstvom. Otec má pracovať na sebe tak, aby mal vždy čo dať a ponúkať svojim najbližším. Dobrý otec nemáva prázdne srdce a nič nemení na veci, že je niekedy prísne a kladie nároky. Tým sa otcovská dobrota nevyčerpáva. Naopak, zvýrazňuje svoj potenciál.

            Tieto myšlienky by mohli pomôcť dvom typom ľudí: otcom, ktorí zatrpkli a zanevreli a márnotratným potomkom, ktorí vystavili stopku otcovej láske. Deň otcov sa môže stať veľkým dňom, lebo sa z neho môže stať deň zblíženia. Bez pochopenia významu Dňa otcov by nikto zo zainteresovaných nemohol povedať, že má svoj deň.

 

Ježiš vždy prekvapí

Už dlhšie obdobie sledujeme v televízii reklamu, ktorá má titul: Slovensko prekvapí. Hlavnou myšlienkou je to, aby sme kladne reagovali najmä na prírodnú krásu našej krajiny a  /znova/objavili miesta, ktoré sa oplatí navštíviť. 

Skúsme túto myšlienku parafrazovať a aplikovať na Pána Ježiša, lebo on zvykol prekvapiť, ako o tom svedčí evanjelium. Pekný príklad nám ponúka návšteva Ježiša zmŕtvychvstalého v spoločenstve zhromaždených apoštolov /Jn 20, 19-23/. Čo je v tejto udalosti prekvapujúce? 

1., Učeníci sa so strachu pred Židmi zamkli a tŕpli čo bude ďalej. V tom vošiel Ježiš. Mnohých prekvapilo, že vošiel aj napriek tomu, že dvere boli zamknuté. Viac si treba všímať, že svojou prítomnosťou zbavil učeníkov strachu. Po jeho návšteve a zoslaní Ducha sa stali inými ľuďmi. Stali sa z nich osobnosti, ktoré už nepoznajú strach a sú pripravení ohlasovať verejne evanjelium. 

Keď majú ľudia z niečoho strach alebo obavy, vytvárajú spoločenstvo, chcú byť čo najviac spolu. Stáva sa to aj vtedy, keď niekoho vyprevádzajú na večnosť. Sú si vedomí, že sa na tomto svete s ním nestretnú a nie je im ľahostajné, čo bude s tým, ktorý odišiel na večnosť. Je užitočné, aby sme vtedy nezamkli dvere pred Pánom, lebo on chce vojsť, utešiť nás a priam apoštolsky nás pozdraviť: Pokoj vám!. Fyzická smrť je nevyhnutná, ale Boh nás uisťuje, že všetko je v jeho réžii a že mu máme dôverovať, lebo pripravuje večnosť pre každého, kto sa usiloval žiť spravodlivo.

2.,Ďalší dôvod Ježišovho prekvapivého správania spočíva v tom, že sa zjavil svojim najbližším, ale neukázal sa tým, ktorí ho odsúdili a mučili. Nezjavil sa, aby im povedal:Aha, tu som!. Navštívil tých, ktorí budú v jeho diele pokračovať a všetci neprajníci uvidia, že dielo evanjelia sa neskutočne vzmáha. 

On nás navštevuje aj v smútkoch a krížoch života, aby nám naznačil, že s nami počíta  s tým, že svojim postojom v náročných situáciách budeme ohlasovať evanjelium. Veľkosť našej viery sa ukazuje aj vtedy, keď treba znášať bôľ a všetky protivenstvá, ktoré do života prídu a navštívia nás. Máme tak ukázať, že sa odovzdávame do jeho rúk dôverujúc jeho prozreteľnosti. Ježiš nám zanecháva takmer identický odkaz, aký poskytol apoštolom, keď povedal: Posielam vás...Aj my môžeme prispieť k tej myšlienke, že sa evanjelium vzmáha a rastie.

3.,Ježiš niekoho prekvapí aj tým, že ukázal apoštolom rany-ruky a bok t.j. znaky svojho umučenia. Niektorých prekvapí, že ich neschoval. Naopak, chcel ukázať, aká je cena nášho vykúpenia. 

My, ľudia sa snažíme schovávať stopy po ranách, ktoré nám uštedril život. Svoje bolesti schovávame vo svojej duši hlboko. Môžu to byť aj bolesti súvisiace so stratou blízkeho človeka. Ježiš nám chce povedať, aby sme ich nasilu neschovávali a volá nás k sebe /Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení a ja vás posilním.../. Najlepší spôsob ako liečiť  životné zranenia spočíva v otvorení sa Kristovi. Nie v uzatvorení sa do seba, ale v odhodlaní zveriť svoje ťažkosti posvätnej prítomnosti Krista. 

Ježišovi učeníci boli pred jeho príchodom akoby väzňami, lebo nevedeli aká bude budúcnosť. Po jeho návšteve sa všetko zmenilo. Stali sa z nich slobodní a odvážni ľudia. On vždy prekvapí, lebo tam, kde je smútok a beznádej, on prináša pokoj a nádej. Poskytnime  Kristovi viac možností, aby v nás pôsobil. Jeho pôsobenie  v nás bude nielen prekvapivé, ale hlavne užitočné z hľadiska večného živita.

PRIAMY PRENOS

 

          V bežnej praxi života sa stretávame s výrazom: prenos. Týka sa napríklad vysielania v televízii. Môže ísť o priamy prenos z určitého podujatia: športového, kultúrneho alebo náboženského. Určitý prenos zažívame aj vtedy, keď sa mysľou prenesieme tam, kde fyzicky nie sme prítomní, ale v duchu navštívime napr. rodný kraj alebo také miesta, kde sme zažili pokoj a radosť.

          Koľkokrát nám aj pri homílii kňaz pripomenie, aby sme sa v duchu premiestnili. Napríklad na Kalváriu alebo do Jeruzalema či Betlehema. Tzn. tam, kde žil a účinkoval sám Ježiš.

          V liturgii sv. omše môžeme objaviť myšlienku, podľa ktorej nás Boží Duch „prenáša zo smrti do života a z biedy do blaženosti.“ Duch Svätý má túto úžasnú silu, ktorú chce využiť na naše duchovné dobro. Určite ide o priamy prenos, no nie tak, ako si myslíme, že sa to udeje v sekunde. Ide o proces, ktorý má svoje zákonitosti. Ktoré sú to?

 

1.)   Začína objavením niečoho, čo sa nachádza na druhom brehu. Objavíme tzv. druhý breh života.

Objavíme život s Kristom, ktorý bude hodnotnejší, bohatší, radostnejší a hlavne život s nádejou na Božie kráľovstvo. Objaviť Krista a krásu i dôstojnosť života s ním znamená objaviť povestný druhý breh. Ten, kto ho neobjavil, má vieru, ktorá je statická, neutrálna, chýba jej dynamika. Prejavom zdravia našej viery je to, že pátrame a hľadáme takú atmosféru, ktorá nás bude napĺňať, ktorá nás nevyhladuje, ale naopak, ponúkne pastvu pre dušu, a nielen pre oči.

 

 

 

2.)            Ten, kto objavil „druhý breh života“, hľadá spôsob a prostriedky, ako sa tam dostať a preskúmať ho.

Na danú situáciu je priliehavá otázky: „Ako sa tam dostanem?“ Možno ti pomôže služba Cirkvi, ktorá ti v Božom slove ukáže cestu, ako na to. Možno zažiješ prajnosť zo strany tých, ktorí už ten breh dobyli a podelia sa s tebou o svoje skúsenosti a zároveň ti poradia. Možno ti Boží Duch vnukne v modlitbe, čo máš urobiť, aby si postupnými krokmi získal sebadôveru a nenechal sa znechutiť vlastnými zlyhaniami na ceste k lepšiemu životu. Boh mlčať nebude, ale ti bude vysielať z druhého brehu signály a povzbudenia, aby si nestratil vytrvalosť a dôveru.

 

3.)      Ak objavíš povestný druhý breh – život s Kristom, postaraj sa o to, aby si už oň neprišiel.

Nech Kristus zostane pre teba trvalou hodnotou. Neopúšťaj tak ľahko to, čo si s pomocou Božieho Ducha nadobudol. Vždy, keď sa niekto stratí alebo zablúdi a zavolá telefonicky o pomoc a radu, povedia mu: „Zostaň tam, kde si, aby sme ťa našli.“ Vždy, keď človek objaví Boha, počuje vnútorný hlas: „Zostaň tam, kde si, lebo Boh si ťa našiel a ty si našiel Boha.“ Na základe tvojho postoja môžu druhý breh objaviť aj iní. Budú pokušenia, aby si sa vrátil alebo hľadal s nepokojnou dušou niečo iné. V tom prípade treba zopakovať výrok Ježišových učeníkov: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života.“ (Jn 6, 68)

Tento prenos, ktorý režíruje Duch Svätý, je neomylný. Možno nie je až taký priamy, ako by sme chceli (často je kľukatý), ale môžeme mu bezvýhradne dôverovať, lebo je spoľahlivý. Nikto nedokáže viesť dušu ako Ten, ktorý je posielaný Otcom i Synom. On nás vždy posiela v ústrety životu a bez neho by sme ani skutočný život neobjavili.

Naliehavý prípad

Mnohí ľudia z titulu svojej profesie vedia čo to znamená, keď sa povie, že ide o naliehavý prípad. Ide o niečo, čo je aktuálne, náročné a súrne. Odklad takejto situácie by mohol spôsobiť určité škody. Materiálne, ale aj iné. 

Evanjelium nám pripomína dynamický dialóg medzi Ježišom a Petrom /Jn 21,15-19/. Z tejto dynamiky vyplýva, že ide o naliehavý prípad. Pán pripravuje apoštola na to, že raz zaujme  miesto ako viditeľná hlava spoločenstva, ktoré uverilo v Krista ako v Mesiáša. Nečudujme sa intenzite otázok typu-máš ma rád? Ježiš na Petra nalieha, aby vyznal svoj k vzťah k nemu a aby toto vyznanie znieslo najnáročnejšie kritéria. Prečo je to také dôležité, aby ten, kto nasleduje Pána mal silnú vieru?

1.,Ten, kto uveril, má mať s Pánom osobný vzťah, nie  iba neutrálny. S neutralitou sa stretávame skoro na všetkých úrovniach spoločenského života, ale v oblasti viery je neprijateľná. Možno táto otázka bude dôležitá pri vstupe do večnosti pre každého z nás. Ježiš sa nás bude pýtať ako veľmi sme ho milovali na tomto svete...To, čo je osobnejšie je zároveň dôvernejšie, citlivejšie, hlbšie a také, ktoré poznačí život človeka do hĺbky. Láska ku Kristovi sa potom zračí zo  skutkov, ktoré môžu podať dobrú vizitku o našom spoločenstve s Ježišom. Milovať jeho nadovšetko má byť ambíciou všetkých, ktorí uverili. 

2.,Ježiš nalieha na Petra preto, aby ho presvedčil, že iba s ním, s jeho milosťou, zdolá príkoria pozemského života. Všetky zápasy viery sa zdolávajú na princípe lásky k Bohu. Je to paradoxné, lebo všetky mocenské zápasy  vo svete majú v sebe o.i. aj akcent nenávisti. Ale ten, kto bojuje o dobré veci v duchu evanjelia, má mať v duši usadenú takú lásku, ktorá vychádza od Boha. S nenávisťou v duši nemôžeme bojovať o lepší svet. Ukázal to sám Ježiš, keď bol ukrižovaný na Kalvárii. Nenávidieť máme hriech, takže láska ho potom vytláča preč z nášho zmýšľania a konania. Preto sa Ježiš domáha čistej lásky zo strany apoštola Petra a povzbudzuje aj nás, aby sme sa k jeho svedectvu lásky priblížili.

3.,Iba ten, kto miluje evanjeliovou láskou dokáže Ježiša nasledovať. Aj toto zohráva dôležitú úlohu pri bráne večnosti.  Bol on pre nás takým vzorom, že sme ho nasledovali?  Nie nadarmo potom Ježiš Petra povzbudzuje slovami: Poď, za mnou! Iba ten, kto oplýva Kristovou láskou vie, že ho Pán volá. Najprv vo sviatosti krstu, potom napr. pri povolaní ku kňazstu alebo manželstvu, ale aj pri všetkých náročných rozhodnutiach . Všade tam je prítomný Boh, ktorý sa pýta, či ho milujeme, či mu dôverujeme a či ho chceme nasledovať...Výsledkom  lásky k Bohu je naše úsilie nasledovať Krista a nasledovanie Krista je možné iba na základe tej lásky, ktorú sa učíme osvojovať si z evanjelia.

 Ide významnú a povzbudivú udalosť, ak sme v živote poznali človeka, ktorému by sme mohli napísať na epitaf myšlienku tohto znenia: Miloval Boha a ľudí a snažil sa nasledovať Krista.  V tejto jedinej vete je zahrnutý zmysel celého životného snaženia. Nech je on našim cieľom tu na zemi i vo večnosti.

Otvorené nebo

Niektorí ľudia, ktorí si kúpili nový dom alebo byt oceňujú na ňom najmä výhľad. Vždy, keď niekto príde k nim na návštevu , pochvália sa týmto výhľadom na okolie. 

V Skutkoch apoštolov čítame o prvomučeníkovi Štefanovi/ Sk 7,55-60/. Ten, tesne pred svojou smrťou zvolal pred svojimi mučiteľmi:"Vidím otvorené nebo..." My tento jeho "výhľad" oceňujeme a obdivujeme. Tento uhol pohľadu je unikátny. Tu nejde iba o fyzický pohľad, ale o nastavenie viery a srdca. Na živote niektorých ľudí sledujeme to, že konajú a žijú tak, akoby už teraz videli otvorené nebo. Máme aj my, bežní ľudia, takéto možnosti?

1.,V slovníku dnešného človeka sa často objavuje slovo-sieť. V akom význame? Ak sa niekomu darí a prosperuje vo svojom podnikaní, môže vlastniť celú sieť zdrojov, ktoré mu prinášajú zisky. Naopak, keď sa niekomu v živote nedarí a má veľké existenčné problémy, majú mu pomáhať sociálne  záchytné siete , ktoré mu ponúkajú dávky na prežitie. Štát má za úlohu takéto možnosti vytvoriť. A nezabúdajme na siete, prostredníctvom ktorých dnes komunikujeme.

Či sa niekomu darí alebo nie, Boh má pre každého pripravené siete pomoci a povzbudenia. Sú to siete Božieho slova a eucharistie. Z Ježišovho poverenia ich Cirkev rozprestiera všade tam, kde pôsobí. Od čias Ježiša až do dnes, pripravuje pokrm Božieho slova a Tela, aby pomáhala ľuďom k spáse. Ak tieto prvky registrujeme a využívame ich, potom aj o nás platí, že vidíme otvorené nebo na Božie dary a milosti, ktoré sú pre veriaceho človeka nenahraditeľné.

2.,Obeta. Všade vo svete je veľa zla. Aj to najhoršie zlo a tým je vojna. Ale vidíme aj ušľachtilé príklady ľudskosti a obety. Denne sa môžeme stretnúť s dobrotou ľudského srdca v malej alebo väčšej miere. Je to dielo, ktoré nazývame obeta. 

Ak toto ľudia konajú, napodobňujú Krista, ktorý jediný zmysel svojho verejného účinkovania vložil práve do tohto pojmu. Jeho obeta vyvrcholila na Kalvárii, keď sa obetoval za naše vykúpenie. 

Svojou obetou, či už je veľká alebo menšia, sa pripodobňujeme Kristovi/ neprišiel som, aby ma obsluhovali, ale preto, aby som slúžil/. Nájsť zmysel života v obetavosti, je jeden z vrcholov pozemského života. Ten, kto sa na takéto dielo podujíma, otvára nebo nielen pre seba, ale aj pre iných, na spôsob sv. Štefana. Koľkí ľudia otvorili nebo nám a koľkým ho môžeme otvoriť my?! Keď vidíme okolo seba akúkoľvek biedu, môžeme konať a zmierňovať ju, či už biedu materiálnu alebo duchovnú. 

Boh skrze nás otvára nebo pre iných. Ak niekto koná dobro, robí tak preto, aby ľudia videli, že on nás nenecháva bez pomoci ale dáva nám milosti svojej pokladnice. Platí teda, že nebo je stále otvorené preto, aby rozdávalo ale aj preto, aby prijímalo tých, ktorí ho iným otvárali za pozemského života.