Chorý v rodine

Vždy, keď navštívim chorého človeka, som svedkom zvláštnej a chvályhodnej situácie. Chorý sa stáva centrom diania v rodine a domáci mu venujú zvláštnu pozornosť. Snažia sa mu čo najviac uľaviť v jeho ťažkom položení: zoženú mu polohovaciu posteľ, snažia sa zachovať ticho, uvariť na čo má chuť, poumývať ho atď. Chorý človek mobilizuje blízku i vzdialenú rodinu, ba i svojich známych a priateľov. Vytvára okolo seba akoby posvätnú atmosféru. V rámci nej sa všetci priúčame určitým zákonitostiam, ktoré majú všeobecnú platnosť. O čo ide?

1.,Ťažko chorý človek je odkázaný na iných. Sám si už pomôcť nedokáže. Odkázanosť- to veľká zmena v živote, ktorej sa všetci chceme vyhnúť. Ruky, ktoré kedysi pomáhali iným, ochabnú a chorý čaká na to, že sa ho ujmu ruky tých, ktorým môže dôverovať. Ruky, ktoré držia chorého a slúžia mu, si zaslúžia uznanie pred ľuďmi i pred Bohom.  Chorý takto akoby ponúkal možnosť pre iných, aby získavali hodnoty pre večnosť, aby sa posväcovali. 

Súčasťou slova odkázaný je výraz-odkaz. Odkázaný trpiaci odovzdáva svojmu prostrediu odkaz, aby ľudia pamätali na to, že koniec ich života môže byť sprevádzaný takouto atmosférou. Trpiaci človek nie je trpiacim iba pre seba, ale jeho situácia sa dotýka všetkých, ktorí vnímajú jeho situáciu. 

Situácia chorého ukazuje na to, že v istej fáze života je človek odkázaný už iba na Boha. Keď zlyháva všetko , čo súvisí s odbornou liečbou, prichádza na scénu už iba Boh. A ten buď urobí zázrak tak, že sa chorému uľaví alebo urobí ešte väčší zázrak a to takým spôsobom, že chorého vovedie do svojho kráľovstva vo večnosti.

2.,K lôžku chorého sa treba zohnúť. Vzpriamení by sme mu veľmi nepomohli. Akýkoľvek prejav obetavosti voči nemu je sprevádzaný akousi poklonou. Niekto si to uvedomuje, iní nemusí, ale tento úklon robí automaticky. Ak v trpiacom vidíme samotného Krista, ten úklon bude presvedčivejší a pozornejší. Kristus túto myšlienku viackrát potvrdil. Najmä týmto výrokom:čokoľvek ste urobili jednému z mojich najmenších bratov, mne ste to urobili...Pri lôžku chorého akoby sme adorovali Krista, ktorý sa nám predstavuje v osobe chorobou poznačeného a zomierajúceho človeka. Je to preto, lebo on sám trpel na Kalvárii a niekomu ponúka možnosť, aby sa s ním v utrpení spojil a vytvoril pevné puto, ktoré ani smrť nemôže rozdeliť.

3.,V športovej terminológii existuje výraz-divácky záujem. Miera úspešnosti určitého podujatia sa meria záujmom diváka. Keď je veľký záujem divákov, podujatie sa považuje za úspešné.

 Chorí nepotrebuje divácky záujem zvedavcov. Tí mu veľmi nepomôžu. Úspešnosť jeho životného zápasu je podmienená tými, ktorí mu poslúžia pravidelným servisom. Ďalej tými, ktorí sa zmobilizujú k modlitbe nielen za jeho uzdravenie, ale aj za to, aby jeho duša mohla v čistom šate milosti doputovať do Božieho kráľovstva. V prípade chorého myslíme na jeho úľavu fyzickú, ale aj duchovnú. 

Boh chce, aby trpiaci mali okolo seba posluhujúcich. Vytvára sa tak spoločenstvo, ktoré je ním požehnané. Je to spoločenstvo, ktoré síce prežíva bolesť, plače, smúti, ale v prítomnosti Krista vidí svetlo, ktoré znamená nádej. Nech je Kristus svetlom pre každého, kto trpí, ale aj pre toho, kto mu pomáha niesť bremeno utrpenia a zomierania.

Na istý čas alebo navždy?

Vždy, keď sa ocitneme v živote pred nejakou zmenou, zamestnáva nás najprv otázka:je to iba na čas alebo navždy? Istý človek odchádzal do dôchodku. Na pracovisku sa lúčil so spolupracovníkmi a v záverečnej reči pripomenul, že ho pred 40-imi rokmi poslali na toto pracovisko s tým, že  ide tam iba na čas. Nakoniec tu strávil celý svoj produktívny život. Iní ľudia-manželia, spomínajú, že žijú v tom istom bytovom dome 50 rokov. A pritom, keď doň prichádzali, vraveli si, že to bude iba na čas, iba dovtedy, kým si "nenájdu niečo lepšie". Podobných príkladov je isto veľa. 

V okamihu,keď začne človek uvažovať o večnosti, jedna z prvých otázok znie:bude to iba na čas alebo sa už naozaj nevrátim? Z večnosti návratu niet, ale Boh svojim verným sľubuje , že nebudú ľutovať a túžiť po návrate, lebo on naplní všetky ich hlboké túžby. Ďalšia otázka môže znieť takto: čo musím urobiť, aby som si blaženosť s Bohom zaslúžil? Je to veľký zoznam? Ani nie, lebo Samaritánovi z evanjelia stačilo na večnosť iba to, aby sa na istý čas venoval obeti prepadnutia a lúpeže. Ako sa to prejavilo?

1.,Samaritán sa na čas vzdal svojich plánov. Bol rozbehnutý za svojim cieľom, ale keď videl ľudskú bytosť v úbohom stave, cestu prerušil. Zrazu zistil, že jeho plány znesú odklad, ale situácia obete je vážna a neodkladná. Večnosť si zaslúži človek, ktorý aspoň niekedy, povýši situáciu života svojho blížneho nad svoju. A primerane tomu aj zmýšľa a koná. Boh tento prístup vysoko oceňuje a otvorí  preň dokorán vstup do svojho kráľovstva.

2.,Samaritán na čas prijal cestu iného človeka za svoju. Vcítil sa do situácie obete a nezostal voči nej chladným. Pre nás je blížšie rojčiť a uvažovať tak, že chceme radšej zdieľať osud  víťazného  človeka, ktorý sa nachádza v epicentre popularity. Ale "obuť si topánky" chorého a trpiaceho človeka, nedokáže každý. Je to dôležité preto, lebo touto cestou išiel aj Pán Ježiš /lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí/. Počas svojho verejného účinkovania sa venoval najmä tým najúbohejším z ľudskej populácie. Táto črta života mnohým otvorí oči a začnú vnímať svet iným pohľadom. Toto "prevtelenie" sa do situácie obetí vedie k zmene života a k úsiliu viac slúžiť a obetovať sa. 

3.,Samaritán sa zaviazal na istý čas platiť trovy obete, kým sa nepostaví na  vlastné nohy. Zaplatil trojako:1,tak, že ho ošetril vlastnými rukami, 2,tak, že mu venoval svoj drahocenný čas a 3, tak, že za ňho platil trovy v hostinci. Všetci raz za čas stojíme pred takouto výzvou. Nemusí ísť o všetky tri položky naraz a už vôbec nie v takomto poradí.Niektoré sa prelínajú či zbiehajú do súvislej činnosti alebo je medzi nimi časový odstup. Je isté, že nebo rado prijme takých, ktorí dokázali "platiť" za iných a to rozmanitým spôsobom. Ten, kto stráca pre službu iným, nadobúda a získava z pohľadu večnosti.  Ani jediná, čo i len minimálna obeta podobného charakteru, nevyjde naprázdno, ale zapíše sa do knihy života. /biblický pohár studenej vody/, /čokoľvek ste urobili jednému z mojich najmenších, mne ste urobili/. 

Človek, ktorého osloví takáto forma zmýšľania a konania, už sa nepýta, či to bude trvať iba  istý čas alebo dlhšie. Je mu jasné, že takéto nastavenie zmýšľania môže sa pre ňho stať  novým zmyslom života a istou cestou do Božej slávy. Kto to skúsi raz, neodmietne pomôcť aj inokedy. Toto je cesta nasledovania Krista, ktorá sa zastaví až v Božej večnosti.

Chudoba

 

            Svetové metropoly ponúkajú dvojaký pohľad na svet. Prvý pohľad je pohľad bohatých. Vidno to na architektúre, na udržovanom vonkajšom prostredí, na oblečení ľudí, na automobiloch vysokej kvality a hlavne ceny. Za touto časťou mesta je hranica, ktorá mení vzhľad mesta. Za (pomyselnou) hranicou sa nám núka iný pohľad. Vstúpime totiž do sveta chudobných. Všetko má zrazu nádych všednosti, ošumelosti, dekadencie a akejsi nemožnosti posunúť sa vyššie, tam, kde slnko svieti akosi jasnejšie. Svet bohatých v kontraste s chudobnými, medzi ktorými cítime a vidíme akoby neprekonateľnú hranicu. Na svete je to tak, že jedni robia iných chudobnými. A to nie iba materiálne, ale aj duchovne.

            Evanjelium nám v príbehu o milosrdnom samaritánovi ponúka názorný príklad (Lk 10, 25 – 37).

1.) Dozvedáme sa, že „úradovali“ zbojníci.

Kohosi vystriehli, ozbíjali, doráňali a odišli preč. Prisvojili si jeho majetok a spôsobili vážne zranenia.

            Aj dnes sme svedkami podobných situácií. Jedni oberajú iných a osvojujú si ich majetok, zásluhy a berú im aj chuť do života. Dokážu ožobračiť človeka kompletným spôsobom. Spôsobujú im ujmu, ktorá sa nedá vyčísliť. Takáto vynaliezavosť nepozná hranice morálky. O človeka majú záujem len preto, aby ho oklamali a ožobračili. Vnášajú do sveta nežiadúci prvok chudoby, ktorá spôsobuje to, že iní nemajú čo do úst, ale aj to, že ľudia v ich okolí strácajú zmysel života. Je veľmi ťažké bojovať s touto všeobecnou formou chudoby, ktorá je typická najmä pre tzv. civilizovaný spôsob života.

2.) Na scénu vstupujú iní dvaja ľudia, a to nezávisle od seba – kňaz a levita.

Obidvaja sa pri pohľade na drastickú scénu zachovali rovnako. Tvárili sa, že nič a nikoho nevidia a išli si svojou cestou. Oni sú reprezentantmi tých, ktorí spôsobujú určitú formu chudoby. Prečo? Tvárili sa, že sa nestalo nič také, aby nemohlo prísť ešte horšie. Klamú sami seba tým, že si hovoria: „Veď sa nájde niekto, kto im pomôže...“ Sami seba ospravedlňujú tým, že sa veľmi ponáhľajú a ich povinnosti sú vážnejšie ako je situácia dobitého človeka na ceste do Jericha. Výsledkom takéhoto postoja alibizmu je oslabenie ochoty pomáhať a angažovať sa v prospech bezmocných a trpiacich. Koľká chudoba je v ľuďoch, ktorí majú možnosti, prostriedky, a nevyužívajú ich na angažovanie sa v zápase s biedou tohto sveta. Týmto konaním biedu nielen ešte zväčšujú, ale aj sami seba robia chudobnými a prázdnymi na možnosť realizovať svoje dary, ktoré dostali preto, aby iných sýtili.

3.) Nezabúdajme na hostinského.

Samaritán mu zveril dobitého človeka do opatery. Nezostal mu nič dlžný, samaritán mu zaplatil. Ktovie, či by bol ochotný pomáhať, keby mal konať nezištne, t. j. bez odmeny meranej v peniazoch. Svet potrebuje ľudí s nezištnými úmyslami a s presvedčením, že pozemská odmena nie je pre nich motívom. Charaktery ľudí s nesebeckými úmyslami sú veľmi žiadané. Vďaka nim sa bieda, ktorá nadobudla veľké rozmery, zjemňuje.

4.) Samaritán

Samaritán, keď videl, čo sa stalo, zosmutnel. Nie preto, že musel svoje aktivity prerušiť, ale pre rozpoloženie obete. Ľudská obeť nemusí vždy ležať na zemi ako v príbehu z evanjelia. Poznáme obete, ktoré sú na nohách a vykonávajú svoje rutinné povinnosti. No vnútorne sú ubití svetom, ktorý im zobral radosť, nádej i chuť robiť čosi navyše. Sú to mobilní pacienti tejto doby. Aj oni potrebujú stretnúť samaritána – jednotlivca alebo spoločenstvo, ktoré „obviaže ich rany“ a zverí do vhodnej opatery. Byť obeťami sebectva, násilia  a neúcty byť môžeme i nemusíme. Ale samaritánmi sa môžeme stať vždy, lebo bieda sveta má stále fatálnu podobu a trvanie.

 

Od dojmu k istote

 

          Dnes sa veľa hovorí o tom, aký dôležitý je prvý dojem. Existujú celé štúdie, ktoré dávajú cenné rady, ako sa pripraviť na pohovory v súvislosti s určitou školou alebo zamestnaním. Treba sa pripraviť čo najlepšie, lebo prvé momenty môžu výrazne ovplyvniť ďalšiu etapu života.

          Do nedele 29. júna 2025 prebiehali na Slovensku Majstrovstvá Európy hráčov do 21 rokov. Tréner mužstva, ktoré nepostúpilo do vyšších úrovní turnaja, povedal: „Nejdeme ďalej, ale aj posledný dojem z vášho vystúpenia je dôležitý.“ Takto motivoval svojich zverencov, aby „neodflákli“ posledný zápas, hoci postúpiť už nemohli.

          Čo na to my a pohľad na sv. Petra a Pavla očami vyššie uvedenej teórie? Prvý dojem – nič zvláštne. Pavol prenasleduje kresťanov a Peter Ježiša trikrát zrádza. No dôležitý je posledný dojem. Ba vlastne, už to nie je dojem, ale istota, svedectvo, pravda. Obidvaja položia za Krista svoj život. Toto je dielo nie ľudské, ale dielo Božej milosti. Čo to znamená pre nás?

1.) Každý človek má možnosť rastu.

Boh sa o to postará, aby zabezpečil podmienky rastu. Najideálnejší rast je rast popri niekom. Je dobré komunikovať s niekým, kto je ľudsky a duchovne vyššie a učiť sa od neho. Treba sa vystríhať takých ľudí, ktorí žijú a pôsobia úpadkovo a môžu stiahnuť so sebou aj iných. Najoptimálnejší rast je rast popri Kristovi (učte sa odo mňa). Skutočná viera v Krista je zárukou duchovného rastu, ktorý končí až pred bránami Božieho kráľovstva.

2.) Sv. Peter a Pavol sú individuality, ktoré raz-dva získali pozíciu autority, ale nezapreli, že sú aj „tímoví hráči“, t. j. ľudia, ktorí majú zmysel pre spoločenstvo.

V umeleckých hudobných telesách pôsobia aj ľudia, ktorí majú zvláštny status – sú sólistami. Ide o profesionálov, ktorí keď treba, sa „schovávajú“ do orchestra, t. j. zaradia sa medzi ostatných. Ale keď je potrebné, tak odohrajú sólové party, ktoré ich od ostatných odlíšia.

          Peter bol súčasťou kolégia Dvanástich. Keď však bolo potrebné spoločenstvo usmerniť, vždy si rád zobral slovo. Pavol vynikal neskutočnou individuálnou horlivosťou, ale vždy rád zdôrazňoval, že je „posledným z apoštolov.“ Obidvaja boli silnými osobnosťami, ale pritom zostali pokornými ľuďmi a apoštolmi. Ako kresťania sme v živote neraz vydaní napospas neprajníkom, a tak rastieme do pozície osobností. V spoločenstve však cítime zázemie a podporu.

3.) To, čo mal pôvodne Pavol, bolo postavenie.

Mal postavenie na vysokej úrovni. Pre kresťanov bol  veľmi nebezpečný. Bol vzdelaný, múdry, ale predstavoval určitú hrozbu, lebo na jeho cestách ho sprevádzala ozbrojená stráž. A čo Peter? Jeho pozícia neznamenala nejaké postavenie významného typu. Šéfoval partii rybárov, ktorá bola vo svojej činnosti viac či menej úspešná. Uňho nešlo o postavenie, ale o spôsob obživy. Obidvaja toto všetko zanechali kvôli Kristovi. Pavol postavenie, Peter zdroj obživy. Dalo sa v ich prípade stratiť ešte viac? Apoštoli si boli vedomí toho, že sa zriekli množstva vecí, a tak sa pýtali Ježiša: „Čo za to dostaneme?“ Ježiš si volí takých, ktorí kvôli nemu pôjdu novým životom a položia ho na nových základoch. Tak veľmi dôverujú Ježišovi, v ktorého uverili celým srdcom. Život podľa evanjelia je novým životom. Každý deň zahoďme ten starý, založený na materiálnych dobrách. Ježiš nás pozýva k vyšším cieľom, ktoré akékoľvek svetské postavenie zatienia.

SRDCE

Symbol srdca môžeme nájsť bežne na veciach každodenného života. Niekedy je použitý až v takej miere, že ho považujeme za sprofanizovaný.

 Naše-ľudské srdce môže aj "zradiť". Tento výraz použijeme najmä vtedy, keď skolabujeme  a zradí nás zdravie. Sviatok Božského srdca Ježišovho nám chce pripomenúť, že ono nás nezradí nikdy. Naše ľudské srdcia raz vypovedia službu, ale Ježišovo nám bude slúžiť stále a to aj napriek tomu, že bolo zasiahnuté kopijou vojaka na Kalvárii. Z toho vyplývajú pre nás určité povzbudenia.

1.,"Poďme k srdce Ježišovmu". Sú to slová piesne, ktorú poznáme ako súčasť liturgie. Vnímame ju ako pozvanie Cirkvi a  zároveň upozornenie, že náš život speje do večnosti.

 Z evanjelia vieme, že apoštol Ján dostal výsadu sedieť blízko pri Ježišovi. Stalo sa tak pri Poslednej večeri, keď na túto skutočnosť poukázal evanjelista. Veľmi sa nám odporúča, aby sme doslova po každej večeri pobudli pri Ježišovom srdci, t.j.. aby sme sa večer stíšili a počuli tlkot Pánovho srdca. Skúsme túto prax pestovať pravidelne a to až do vtedy, kým definitívne nespočinieme v blízkosti Ježišovho srdca vo večnosti. A môžeme si pri tom pomôcť slovami liturgickej piesne :"Sem srdce k Srdcu dones, by vzbĺklo plameňom.." Naše srdce nech má trvalé miesto v blízkosti toho Božského...

2.,Božské srdce buď s nami, kraľuj panuj nad nami". Tu sa nedovolávame iba nejakého krátkodobého stavu, ale voláme po trvalej Božej záštite. Ak panuje v našom srdci smútok, strach, nepokoj, hnev, potrebuje zmeniť atmosféru v srdci. Preto musí Ježišovo srdce panovať nad nami, lebo iba ono môže dať nášmu vnútru radosť, nádej, odvahu a lásku. Iba ono môže vyhnať hriech a nastoliť atmosféru čistoty, obety a nezištnej služby. 

3.,Srdce na dlani. Takto vyjadrujeme prajnosť človeka voči druhému. Povieme, že niekto ma srdce na dlani. Dal by všetko, čo má. Dokáže sa bezhranične obetovať.

 Apoštol Tomáš dostal neslýchanú možnosť. Zmŕtvychvstalý Ježiš k nemu pristúpil a povzbudil ho, aby vložil ruku do jeho boku...Ježišovo srdce sa akoby ocitlo v Tomášovej dlani..On mohol právom povedať, že vnímal tlkot jeho srdca.

Ide o najkrajšie vysvedčenie , keď môžeme o niekom povedať, že mal srdce na dlani. Nie srdce prázdne, ale bohaté na dobré skutky a také, ktoré iných povzbudí k tejto činnosti, ako k zmyslu života. Človek, ktorý objavil zmysel života v dávaní svojho srdca, našiel niečo, čo ho bude sprevádzať na ceste do večnosti. Ako novodobí Tomášovia sa dotýkajme Ježišovho tela t.j. prijímajme ho s úctou pod spôsobom chleba a vína tak, aby sme sa jeho srdcom inšpirovali a ponúkali to svoje, ktoré sa naplňa Božou dobrotou.

Srdciari

Výraz -srdciari sa u nás bežne používa  minimálne v troch významoch:1,srdciari-lekári, špecialisti na kardiodiagnózy, 2.,srdciari-pacienti, ktorým zlyháva srdce a 3.,srdciari-ľudia, ktorí konajú určitú prácu s veľkým zanietením. Stojí za to, aby sme k týmto najčastejším výkladom slova-srdciar vložili ešte jeden. Išlo by o človeka, ktorý je ctiteľom Ježišovho Božského srdca. Tým by mal byť každý z nás, ktorí sme uverili, že v ňom sú uložené všetky duchovné poklady nebeských milostí. Čo z toho pre nás vyplýva?

1.,Nosíme v sebe Ježišovo srdce, lebo on nás stvoril, on je darcom srdca, ktoré nosíme v hrudi. Naše srdce je darom Božského srdca Ježišovho. 

Staršie generácie našich predkov pestovali intenzívny kult Božského srdca. Vo svojich spálňach mali akýsi provizórny oltárik a na ňom dve dominantné sochy. Jedna bola socha Božského srdca Ježišovho a druhá socha Panny Márie. Takto vyznávali, že Ježišovo a Máriino srdce je pre nich všetkým. Určite takto vyprosili budúcim generáciam veľké milosti. 

Aké je naše srdce? Komu alebo čomu ho venujeme? Sv. Písmo hovorí, že Boha máme milovať "celým srdcom". Pestujeme vôbec takúto myšlienku a považujeme za dôležitú? Naše srdce je veľkým Božím darom. Komu alebo čomu ho zasvätíme a čím naplníme srdce, ktoré túži niekomu patriť? Sám Boh túži po našom srdci, ale chce ho vlastniť celé, nie iba rozdelené a povrchné.

2.,Kdesi v literatúre som čítal vetu, podľa ktorej môže niekto aj "zomierať na lásku". Ak sa nám vidí, že toto pomenovanie je príliš naturalistické, použime iné. Napr. že niekto je "chorý na lásku". Znamená to jedno jediné, že niekto žije a nemôže nemilovať. Toto dokáže Ježišovo srdce, ktoré bilo za hriešnikov a mučiteľov ešte  aj na kríži na Kalvárii. On nedokázal inak, iba milovať tou najčistejšou láskou, ktorá sa nevyprázdnila obetou kríža, ale žije stále. 

V bežnej praxi života počujeme takéto výrazy: zomieram od hladu, zomreli na krásu/ športovci/ atď. Ale "zomierať na lásku" znamená vždy znova a znova začínať od znova, ak treba odpúšťať a nedovoliť, aby nám niekto evanjeliovú lásku ukradol zo života. Vtedy sa k Ježišovej láske dostaneme veľmi blízko.

3.,Ježišovo srdca nás učí nadšeniu za evanjelium. V určitých súvislostiach používame výraz, podľa ktorého sa určitým veciam venujú už iba nadšenci. Tým chceme povedať, že nejakej činnosti sa venuje iba torzo ľudí a aj to na báze dobrovoľníctva. Ale slovo- nadšenci má aj iný význam. Vyjadruje nevšedný interes o istú vec. Je to viac ako iba bežný záujem. Hlásať evanjelium sa nedá inak ako s nadšením. Takéto nadšenie prináša radosť, pôžitok, ale aj trvalo naplňa dušu a dáva zmysel životu. Ježiš vystúpil až na kríž, aby nám ukázal mieru svojej obety. Tam sa jeho srdce otvorilo pre našu požiadavku spásy a pozýva nás, aby sme sa venovali evanjeliu s takým nadšením, ktoré otvorí aj naše srdce pre potreby bratov.

JEŽIŠOVA AUTORITA

Predstavme si hromadnú fotografiu. Je na nej napríklad veľa žiakov. Sú odfotení z diaľky. Je takmer nemožné niekoho z nich identifikovať. Niektorý z nich, už ako dospelý, vám povie: „Na fotografii som aj ja, skús ma nájsť.“ Ťažká, ba až nereálna úloha.

Na obrázku je iná skupina ľudí. Nie je ich veľa, ale sú odfotení vo víťaznej a slávnostnej pozícii a hlavne detailnejšie. Ide o družstvo víťazov. Ktorýsi z nich vám povie: „Jeden z nich som aj ja.“ Je to jeden z víťazného tímu, v ktorom všetci pre úspech rovnako pracovali a obetovali sa. 

V evanjeliu zaznela otázka z úst Pána Ježiša: „Za koho ma pokladajú zástupy?" (Lk 9, 18-24). Učeníci poznajú odpoveď. Hovoria: „Za Jána Krstiteľa,....za Eliáša,...vstal z mŕtvych jeden z prorokov...“ Ide o odpovede, ktoré vynášajú Ježiša veľmi vysoko, medzi absolútne izraelské osobnosti. No táto pozícia je nedostačujúca. To je to isté, akoby nútili Ježiša konštatovať: „Som jeden z nich.“ O level vyššie vystúpil Peter, keď určil presne jeho poslanie a pôvod. Povedal: „Ty si Boží Mesiáš!" Ježišova autorita je absolútna a nevyrovná sa jej ani jeden predstaviteľ židovského národa či dejín sveta vôbec. Pánova dominancia lásky sa prejavila v konkrétnych situáciách.

 

1.)      Pán Ježiš rozmnožil chlieb a nasýtil mnohotisícový zástup poslucháčov.

Skôr, ako k tomu došlo, povedal apoštolom: „Vy im dajte jesť!“ (Lk 9,11-17). Vystupuje ako autorita, na základe ktorej presviedča svojich učeníkov o veľkom potenciáli, o ktorom ešte veľa nevedia, ale neskôr pochopia. V budúcnosti budú lámať eucharistický chlieb a chlieb Božieho slova, aby sýtili tých, ktorí sú hladní. Medzi hladujúcich patria všetci, ale nie všetci požiadajú o Boží pokrm. Iba tí, ktorí sa presvedčia, že na nasýtenie duše chlieb hmotný nestačí. Duša si pýta pokrm z Pánovho stola, lebo  je nastavená tak, aby sa sýtila nebeským pokrmom. Z toho vyplýva poznatok, podľa ktorého môžeme jeden druhého urobiť sýtejším, a to nielen vtedy, keď mu odkrojíme krajec chleba. Robíme tak aj vtedy, keď mu ponúkneme oporu svojho života, ktorý je formovaný eucharistickou zbožnosťou.

2.)     Pán Ježiš sa svojou autoritou pýta učeníkov: „A vy ma
za   koho pokladáte?"

Opäť zaznieva to „vy“. Pán Ježiš tak naznačuje, že úloha apoštolov v službe evanjelia nebude zanedbateľná. Práve naopak. Na ich pleciach sa ocitne dielo ohlasovania v celej Cirkvi. 

„Za koho ma pokladáte?“ pýta sa Pán. Akého Ježiša chcete ohlasovať? Akú vieru odovzdáte ďalším generáciám? Je dôležité, aby viera bola autentická, bez príkras a falošných tónov; aby vystihovala presne absolútnu dominanciu Pána Ježiša, ako Kráľa zeme i neba, ktorý však dvíhal najmä biednych a chudobných. 

Pousilujme sa o to, aby v nás bol stvárnený Kristus - Kristus trpiaci, učiaci, obetujúci sa; Kristus, ktorý je s človekom v každej situácii; Kristus, ktorí sýti; Kristus, ktorý vytvára okolo seba spoločenstvo lásky; Kristus, ktorý lieči, potešuje a posilňuje. Takýto model Ježišovho obrazu premietnutý do praxe života je vhodný nasledovania a odovzdania iným. 

3.) „/vy/ ste mojimi priateľmi."(Jn 15,15).

         To “vy“ naznačuje mimoriadnu úlohu apoštolov, lebo: „..im oznámil všetko, čo počul od nebeského Otca.“ Vyjavil im najdôležitejšie tajomstvo všetkých čias - tajomstvo spásy. Svet sa zaujíma o rôzne záhady a tajomstvá a snaží sa ich odhaľovať. A teší sa z toho, ak sa mu podarí preniknúť do hĺbky rôznych záhad, s ktorými si generácie pred nami nevedeli dať rady. 

S tajomstvom spásy by si ľudia nedali rady, keby k nim neboli poslaní apoštoli. Každá doba má svojich apoštolov, t. j. ľudí, ktorí či už oficiálne alebo spontánne podávajú pravú Kristovu náuku. Tajomstvo spásy je nevyčerpateľné a potrebuje aj spôsob účinného podávania Božieho posolstva. Platí však to, čo je alarmujúce: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo."(Mt 9,37). Na odhaľovanie tajomstiev spásy určil Ježiš samostatné povolanie - sviatosť kňazstva. Na odhaľovanie  tajomstiev sveta máme  dobrodruhov a renomovaných vedcov. Na odhaľovanie tajomstiev spásy sú určení tí, ktorí sú poslaní samotným Kristom. Na to stačí, aby sme všetci dodali už len jednu vetu: „Jeden z nich som ja.“