Všetci si pamätáme na momenty v živote, keď sme sa
stretli s ľuďmi, s ktorými sme sa dávno nevideli. Väčšinou bývajú
takéto stretnutia rýchle, spontánne a nezriedka aj srdečné. Majú rýchly
priebeh, lebo aktéri sa zvyknú niekam ponáhľať. Najzaujímavejší býva záver
stretnutia a rozlúčka. Existuje napr. takáto forma: „A keď pôjdeš okolo,
kedykoľvek sa zastav!“
Ide o starý dobrý trik, ako uniknúť zo stretnutia. Nie
všetci to myslia vážne. Raz sa ktosi rozhodol, že bývalého kolegu vezme za
slovo. Naozaj išiel o niekoľko dní okolo, ale nikto nebol doma. Po čase
išiel znovu okolo, no nikto neotváral. Naveľa sa telefonicky spojili a bývalý
kolega mu povedal: „Nie sme doma, ale zastav sa kedykoľvek inokedy.“
Skúsenosť nás učí, že kedykoľvek neznamená vždy naozaj
kedykoľvek. Aj kedykoľvek má svoje limity a obmedzenia.
(Mt 7, 7) V evanjeliu nachádzame takúto Ježišovu
myšlienku: „Klopte a otvoria vám.“ No zároveň zisťujeme, že to neplatí
vždy. Nie je totiž klopanie ako klopanie. Aj výraz „klopte“ má svoje limity a obmedzenia.
Na inom mieste v evanjeliu čítame: „Keď hospodár vstane a zatvorí dvere
a vy zostanete vonku, začnete klopať na dvere a volať: Pane, otvor
nám. A on vám povie: Ja neviem, odkiaľ ste.“ (Lk 12, 22 – 30)
Aj klopanie môže prísť neskoro. Nemôžeme sa spoľahnúť na to,
že naše klopanie môže byť vypočuté kedykoľvek. Čas na klopanie pred Bohom nie
je neobmedzený. Najmä pre mladých je pojem „neobmedzený“ veľmi príťažlivý.
Napríklad – neobmedzené dáta. Boh je síce vo svojej moci neobmedzený, ale pre
naše klopanie stanovil určité podmienky a hranice. Aké?
1.) Klopanie spoločenstva (Jer 38, 4 – 6. 8 – 10)
Starozákonný
pisateľ uvádza, že neprajníci chytili proroka Jeremiáša a hodili ho do
starej cisterny. Tá bola určená na vodu, no žiadna tam nebola. Bolo tam iba
bahno. Jeremíáš zapadol do bahna. Istý muž, Abdelmelech, zašiel za kráľom a žiadal
vyslobodenie Jeremiáša. Kráľ mu nariadil, aby si zobral 30 mužov a proroka
z cisterny vytiahli.
Voda znamená život. Keď chýba, alebo keď jej niet, zostane
iba bahno. Aj to vyschne. Mnohí si myslia, že nachádzajú v rôznych živloch
tohto sveta skutočný život. Zostávajú však prekvapení, keď zistia, že namiesto „do
života“ sa dostali „do bahna“. Napríklad v morálnom slova zmysle. Ale na
scéne sa objavujú aj iní, ktorí klopú a prosia o ich záchranu. Boh
ich počuje a vypočuje.
V niektorých farnostiach prebieha podujatie s názvom:
„Modlime sa za mesto“. Ľudia z farnosti sa dohodnú na určitej hodine a vtedy
sa modlia nielen za farnosť, ale aj za celé mesto. Teda aj za inovercov či
neveriacich. V tom momente nastáva situácia, že duchovne silné
spoločenstvo klope na dvere milosrdenstva a Boh aj takéto klopanie počuje
a naň prihliada. V silách každého spoločenstva je, aby takéto
aktivity uviedlo do praxe.
2.) Klopanie prácou a oslavou
Nejedna
rodina sa pred letnými prázdninami rozhodla, že leto strávi spolu. Aspoň
niekoľko dní alebo týždňov. Jednotliví členovia nechávajú bokom svoje
individuálne záležitosti a všetko robia spoločne. Napríklad prácu i oslavu.
V evanjeliu čítame o tom, ako hospodár najímal
robotníkov do svojej vinice. Robil to celý deň. Tak dosiahol, že tí, čo u neho
robili, robili spolu. (Mt 20, 1 – 16)
Ak si určití ľudia prácu posväcujú, klopú na Pánove dvere.
Koľkí to robia tak, že pri prekročení prahu pracoviska prosia za celé pracovné
spoločenstvo! Robia to každý deň. Keby sa našli takíto viacerí, ako veľmi by to
napomohlo na zlepšenie vzťahov na pracovisku!
Hospodár okrem ponuky práce pozýva ľudí aj na oslavu.
Napríklad na svadobnú hostinu (Mt 22, 1 – 14) Aj oslavou sa môže spoločenstvo
zapojiť do duchovného klopania na Pánov príbytok. Oslavy jednotlivých častí
ľudského života by sa mali konať s mierou. Na druhej strane, oslava
Pánovho života môže byť bez miery. Neraz to robíme opačne. Oslavy človeka často
idú do krutých extrémov a oslava Božej prítomnosti býva často chvíľková,
chaotická, náladová a povrchná. I práca i oslava môže patriť „do
arzenálu“ prostriedkov, prostredníctvom ktorých sa dostávame bližšie k Bohu.
Človek pracuje a oslavuje celý život. Ak týmto
činnostiam dáme duchovnú náplň, môžeme si byť istí, že ide o klopanie pred
Božou tvárou, ktoré on vypočuje.
3.) Klopanie na bránu milosti sa očakáva najmä od
tzv. „vylepšených“ či „polepšených“ ľudí
Všetci
máme radi vylepšené veci okolo seba. Napríklad pracovné náradie, rôzne
materiály, prístroje, atď. Kedysi pri tankovaní na čerpacej stanici istý
zamestnanec každému klientovi položil otázku: „Prajete si benzín normálny, či
ten vylepšený?“ (samozrejme, drahší) Človeku „nesedí“ výraz vylepšený, iba ak
berieme do úvahy skrášľovacie plastické procedúry. Znie to tak, akoby bol
človek robotom. Skôr sa hodí výraz „polepšený“, zmenený, t. j. taký, ktorý sa
obrátil a zdokonalil svoj život.
Pán Ježiš kedysi skúšal bohatého mladíka, ktorý mal záujem
Ježiša nasledovať. (Mt 19, 16 – 22) Učiteľ z Nazareta ho vyzval, aby sa
najprv zriekol majetku, a až potom sa vrátil a nasledoval ho. Mal sa
vrátiť premenený, zdokonalený chudobou, odbremenený od materiálnej záťaže.
Nevedno, či sa mu to podarilo.
Duchovná aktivita „polepšených ľudí“ môže priniesť veľa dobra.
Ich modlitby a obety sú milé Bohu a môžu vyprosiť veľa ovocia. Po
každej spovedi sa dvíhame, meníme a rastieme. Vždy, keď si vstúpime do
seba, vytvárame podmienky na to, aby sme sa stali Bohu milšími. Všetci, ktorí
sme sa vrátili „z horších ciest“ a hodláme kráčať iba po tých „evanjeliových“,
sa stávame „novými ľuďmi“. Naše obrátenie vyznieva ako vážne klopanie na srdce
Pánovho piedestálu. Takéto klopanie má právo zaznieť kedykoľvek. Boh pri ňom
nikdy nepovie: „Nepoznám vás.“ Práve naopak! Povie: „Poďte, požehnaní, do môjho
kráľovstva!“
Sú situácie, kedy narýchlo odbavíme známeho slovami: „Niekedy
sa zastavím.“ Nie je isté, či sa tak aj stane. Ak to povieme Bohu, mali by sme
to brať vážne. Boh má otvorené dvere a citlivo reaguje na naše klopanie. Nebude
však čakať donekonečna. Kým sme tu a žijeme v tomto ľudskom
spoločenstve, spájajme sa a zjednocujme sa v snahe dobyť Božie
kráľovstvo. Pre seba i pre celý svet.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára