Cesta je v živote človeka dôležitým fenoménom. Pri istej príležitosti sa stretli dvaja príbuzní. Medzi prvými zaznela otázka:"A čo je u vás nové?" Odpoveď znela:"Predstav si, urobili nám novú cestu".
Bola to radostná správa, nad všetky ostatné. Ten, kto zažil iba rozbité cesty alebo skoro žiadne, vie oceniť novú komunikáciu.
Skupina Olympic má v piesni Otázky tento text:"Kolik je na zemi cest, kterou mám se dát vést, nebo už myslet mám na návrat".
Vždy, keď zomrie pokrstený človek, môžeme povedať, že máme novú cestu k Bohu. Lebo každý človek, reprezentuje nejakú cestu k Bohu, pokrstený ešte výraznejšie. Na jeho živote môžeme objaviť také črty, ktoré môžu motivovať k hľadaniu a nachádzaniu Boha. Ako veľmi vhodné, nám prichádzajú na myseľ slová evanjelia:" Uvidíš väčšie veci ako toto"/Jn 45-51/. Ktoré sú osvedčené cesty, vedúce k Bohu? Vymenujme niektoré tak, ako ich uvádza biskup sv. Ján Zlatoústy.
1.,Cesta odsúdenia hriechu. Žijeme o.i. v dobe rôznych žalôb, viac či menej opodstatnených. Registrujeme ich v celkovej atmosfére spoločnosti. Aj takáto môže byť cesta k spravodlivosti a pravde tu na zemi. Existuje aj žaloba na seba, keď svedomie sa stáva mojim žalobcom. Aj to je cesta k Pravde-k Bohu. Žaloba na seba pred Bohom môže byť spásonosná a môže nám otvoriť dvere do večnosti.
2.,Cesta odpúšťania. Vyznieva to ako slovná hračka, ale má to veľký význam. Odpúšťanie, môže byť spúšťačom niečoho hodnotného napr. pokoja v duši a vo vzťahoch. Odpúšťanie znamená spúšťanie duchovne ozdravovacieho procesu. Ostáva spúšť tam, kde niet odpúšťania. Vo vzťahoch musí víťaziť láska podľa vzoru Ježiša Krista. On je náš brat a prevyšuje nás svojou láskou. Tak, ako sa učia mladší súrodenci od starších, tak je pre nás Ježiš učiteľom evanjeliovej lásky.
3.,Cesta modlitby. Väčšina ľudí o seba dbá. Nielen o seba, ale aj o iných. Modlitbou sa vychovávame k tomu, aby sme neboli ľahostajní tam, kde treba konať pre potreby dobra. Modlitba nie cesta k pasivite, práve naopak, robí nás akčnými pre vyššie veci ako iba pozemské. Ak chceme o seba alebo o iných dbať, modlitba je vynikajúcou cestou a účinným prostriedkom ako uskutočniť službu lásky v praxi. Dbať o seba neznamená venovať sa iba zovňajšku, ako kto vyzerá navonok, ale zaujímať sa najmä o interiér duše.
4.,Almužna. Obsah tohto slova je nám známy: dať niekomu niečo nezištne alebo podeliť sa s ním. Rozdaj alebo rozdaj sa. Almužna nemusí znamenať iba veci materiálne. Ona nás môže viesť k myšlienke rozdať sa so svojimi schopnosťami pre tých, ktorí trpia aj duchovnou núdzou. Tí, ktorí sa rozdávajú pre odovzdanie viery sú v tomto pomyselnom rebríčku na poprednom, ak nie prvom, mieste. Chudoby a biedy, nielen materiálnej, je okolo nás stále dosť. Požiadavka almužny sa ukazuje z hľadiska dôležitosti ako požiadavka doby na prvom mieste.
5.,Poníženosť. Ponížený nie je iba ten, kto je niekým utláčaný. Ponížený je ten, kto uzná, že ho niektorí ľudia a skutočnosti presahujú. A hlavne, že ho presahuje tajomstvo Božej prítomnosti medzi nami. A preto nie je správne toto tajomstvo zavrhovať, ale sa mu pokloniť. My, veriaci tak robievame najmä vtedy, keď prijímame Pánovo slovo a Telo. Ak ho prijímame s poníženosťou duše, prinesie nám veľa potechy a uistenia o tom, že Boh nás nikdy neopúšťa. S pokorou treba prijať aj skutočnosť, že ľudia nachádzajú svoju cestu k Bohu vo večnosti. Vždy, keď sa s niekým na tejto ceste lúčime, majme v duši okrem primeraného smútku aj radosť z toho, že nám Pán ukázal novú cestu. Povedzme: máme novú cestu!. Ukazuje sa, že je schodná a stabilná. Poslúži nám, ak chceme Krista nasledovať.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára