Zázemie pre službu Kristovi

 

 

            Čo rozumieme pod pojmom „zázemie“? Jednoducho povedané, je to miesto, kde je nám dobre. Je to domov, rodina, priateľstvo, bezpečie. Zázemie v zmysle materiálnom tvorí dom, izba, stôl, kreslo. V zmysle duchovnom a ľudskom ide o vzťah k Bohu, ale aj o harmóniu vzťahov ľudí, ktorí spolu žijú na základe manželských a rodinných pút.

            Evanjelium nám vďaka apoštolom prináša správu o dvojakom zázemí. Jeden z apoštolov povedal Ježišovi: „Pozri, my sme opustili všetko a išli sme za tebou.“ (Mk 10, 28) Tento výrok obsahuje dvojaké zázemie. Prvé je vyjadrené slovami: „...my sme opustili všetko...“ Znamená to, že opustili prostredie, v ktorom vyrastali a v ktorom mali už vypracované isté schémy myslenia a konania. Druhé zázemie je vyjadrené takto: „...išli sme za tebou.“ Apoštoli sa museli prvého zázemia vzdať alebo ho aspoň zredukovať, lebo Ježiš im ukázal zázemie, ktoré je kvalitatívne iné. Ide o prostredie, zázemie, ktoré vytvoril on. Apoštoli prvé  opustili, lebo to druhé – Ježišovo – si ich získalo.

            Začiatkom leta vstupujú do služby v Pánovej vinici novokňazi. Už sa rozhodli pre to Ježišovo zázemie. Ono sa pre nich stane doživotnou realitou. Ako sa získava? Otázka je dôležitá pre nich, ale aj pre každého, kto zatúži po hlbšom priateľstve s Kristom.

1.)  Je potrebné správne pochopiť Božiu slávu.

Podľa svedectva evanjelia prišli za Pánom Zebedejovci – Jakub a Ján. Svoju žiadosť sformulovali v tom zmysle, že chcú zaujať popredné miesta v jeho sláve. (Mk 10, 32 – 45)

Paradoxne, pri inej príležitosti v čase Ježišovo bdenia v Getsemanskej záhrade, dostali za úlohu spolu bdieť s Ježišom. Mali sa modliť. Nezmohli sa na to a zaspali. Ich Majster im to vyčíta: „To ste nemohli ani hodinu bdieť?“ (Mt 26, 36 – 42) V prvom prípade túžili po vrcholnej sláve v Ježišovej blízkosti, ale druhá situácia ukázala, že ešte majú čo doháňať. Súčasťou zázemia s Pánom Ježišom je aj ochota s ním komunikovať, modliť sa a znášať trpké životné situácie. Nejde teda o takú slávu, ako si možno predstavovali trochu naivne Zebedejovi synovia a s nimi aj iní. Pánovou najväčšou slávou je jeho kríž a obeta, ktorú na ňom dokonal. Nič hodnotnejšie na zemi nie je.

            Nedávno sa konalo v Budapešti významné futbalové podujatie. Išlo o finále Európskej ligy. Stretli sa futbalisti AC Rím a FC Sevilla. Víťazstvo si vydobyla Sevilla. Rimanom sa ušli „iba“ strieborné medaily. Ich tréner, Portugalčan José Mourinho, si síce medailu prevzal, ale vzápätí ju hodil medzi fanúšikov. Pre nich mala veľký význam, pre Mourinha nijaký. Bol taký presýtený slávou a úspechmi, že druhé miesto znamenalo pre neho porážku.

            Tí, ktorí chcú nasledovať Pána Ježiša, budú musieť prijať fakt, že kríž, t. j. miesto trestu a porážky v Ježišovej dobe, sa javí ako víťazstvo, ktorému sa žiadne iné nevyrovná. Nezahadzujme kríž a obetu ako nejaký balast, ktorý pre nás nič neznamená. Ježišova sláva sa naplno prejavila v jeho kríži na Kalvárii.

2.)  V Ježišovom zázemí má dominovať jednota pier a sŕdc.

Jedna z liturgických modlitieb na túto jednotu poukazuje: „Bože,... daj, aby sme v srdci stále rozjímali o tom, čo v modlitbe vyslovujeme perami.“ (LH III, s. 1218) Pery a srdce modliaceho sa by mali znieť súzvučne. Medzi pery a srdce by sa nemalo dostať nič rušivé. Srdce modliaceho sa počuje aktivitu pier a chce sa zapojiť a uviesť počuté do praxe života. Srdce nechce zostať pozadu.

            V rodine, v ktorej vychovávajú niekoľko detí, dôverne poznajú situáciu, kedy opakujú po sebe určité úkony. Jeden napodobňuje druhého, napríklad mladší staršieho. To platí v dobrom i v zlom.

            V atmosfére modlitby chce srdce konať podľa vzoru pier. Ak sa to potom udeje, môžeme hovoriť o takmer ideálnej spolupráci jazyka a srdca, myšlienky a skutku a vnútra človeka s jeho vonkajším angažovaním sa. Dobrá modlitba pohýna srdce, aby konalo v súlade so svedomím, cez ktoré hovorí Boh.

3.)  Zázemie s Ježišom vyžaduje pravú múdrosť.

Pán Ježiš sa v Getsemanskej záhrade modlil takto: „Otče môj, ak je možné, nech ma minie tento kalich...“ (Mt 26, 36 – 42) Niekto by konštatoval, že by bolo múdrejšie a užitočnejšie pre svet, keby Ježiš nebol zomrel. Takto uvažujú ľudia v múdrosti tohto sveta. No tá Božia múdrosť myslí na iné. Na tento rozdiel majstrovsky poukázal sv. Gregor Veľký. Napísal: „Múdrosť tohto sveta je: maskovať srdce úskokmi, zastierať zmysel slovami, falošné vydávať za pravé a pravé označovať za falošné. Naproti tomu múdrosť spravodlivých je: nič navonok nepredstierať, slovami odkrývať zmysel, milovať pravdu taká, aká je, chrániť sa lží, nezištne konať dobro, zlo radšej znášať, ako robiť, nehľadať nijakú pomstu za krivdu, potupu pre pravdu pokladať za zisk. Ale táto jednoduchosť spravodlivých je na posmech, veď múdri tohto sveta považujú čnosť čistoty za hlúposť. Lebo všetko, čo sa koná nevinne, bez akejkoľvek pochybnosti, pokladajú za pochabosť. A všetko, čo na nejakom skutku pravda schvaľuje, znie telesnej múdrosti bláznivo.“ (LH III, s. 261)

            Múdrosť sveta a múdrosť svätá nenájdu vždy spoločnú reč. Ten, kto chce Krista nasledovať, má dôjsť k presvedčeniu, že múdrosť pozemského sveta je pravdivá len vtedy, keď vedie k múdrosti podľa evanjelia. Traja mudrci od Východu sú toho jasným dôkazom.

           

            Význam zázemia s Ježišom potvrdili tí učeníci, ktorí na hore Tábor zažili Ježišovo premenenie. Jeden z nich zvolal: „Pane, dobre je nám tu.“ (Mt 17, 1 – 9) Nech je Pánovo zázemie viery pre nás najvyššou autoritou. Nejde iba o pocit blaha, ale o takú blaženosť, ktorá presahuje hranicu časnosti a večnosti.