Vydávať svedectvo

 

         V istej rodine vychovávali niekoľko detí. Niektoré z nich boli vlastné, niektoré adoptované. Po istom čase sa známi a priatelia pýtali rodičov, aký je medzi deťmi rozdiel. Nemysleli vek, ale spôsob správania a vlastnosti. Rodičia odpovedali, že niektoré vlastnosti majú takmer rovnaké, ale v niektorých sa úplne odlišujú.

         Boh má svojho jednorodeného Syna, Ježiša Krista, ale má aj adoptívne potomstvo, t. j. nás všetkých, lebo Ježiš Kristus prelial svoju krv za všetkých ľudí. Tu platí biblické: „Sme jeho ľud a ovce z jeho stáda.“ (Ž 100) Ježiš Kristus je Božím Synom prirodzenosťou, my na základe milosti, ktorú nám získal Ježiš Kristus svojím veľkonočným dielom. O tejto pravde máme v živote vydávať svedectvo. Ako sa to prejavuje?

1.)             Bohatstvo

Predstavme si scénu z evanjelia, ktorá hovorí o tom, ako za Ježišom prišiel bohatý mladík. (Mt 19, 16 – 22) V novéne, ktorú sa modlievame pred sviatkom Najsv. Srdca Pána Ježiša, je takáto myšlienka: Stretli sa 2 bohatí. Jeden bol bohatý na pozemský majetok (mladík) a druhý na lásku (Ježiš). Mladík bol bohatý majetkom, ale ešte chudobný na lásku, lebo veľmi lipol na svojom majetku. Na druhej strane Ježiš je bohatý na lásku, lebo on sám je Láska. Je však chudobný majetkom. (Syn človeka nevie, kde by hlavu sklonil.)

         Ježišovo bohatstvo je nepominuteľné, dokonalé, absolútne. Naše vidiny pozemského bohatstva sú často naivné, lebo stoja na vratkom základe. Skutočné svedectvo vydáva ten, kto chce nasledovať Ježišovu lásku. Ten sa stáva bohatým na vyššie skutočnosti, lebo odumiera pre pozemské pocty a ideály. Ak chceme bohatnúť pre Božie kráľovstvo, potrebujeme si osvojiť črty Ježišovej lásky: obetavosť, modlitbu a pokoru.

2.)             Samota a dýchanie

Raz sa pýtali novokňaza, či sa neobáva samoty. Odpovedal: „Ja som rád sám, lebo poznám niekoho, kto pre mňa dýcha.“ „Kto je to?“ pýtali sa ho. „Je to ten, ktorý sa skrýva za dvierkami bohostánku; je to ten, ktorý ma povolal; je to ten, ktorý mi dal milosť, že sa v mojich rukách na oltári on sám zjavuje v malom kúsku chleba. On pre mňa dýcha, lebo za moje hriechy priniesol najvyššiu obetu na Kalvárii.“

         Dýchajme jeden pre druhého! Pomáhajme si, doprajme si úctu a úspech! Ak budeme vedieť, že jeden pre druhého dýcha, bude to pre nás povzbudenie, že netrpíme samotou, lebo tú za nás znášal Ježiš, keď dokonával na kríži.

         V čase korony mnohí ľudia ochoreli na dýchacie cesty. Mnohí z nich na to aj zomreli. Istý človek, keď videl, ako sa jeho otec trápi na dýchacom prístroji trápi, povedal: „Čo by som dal za to, keby som mohol zaňho dýchať!“

         Dýchať za niekoho znamená niesť aj jeho kríže, a tak trochu nasledovať Šimona z Cyrény. Najkrajšie to vyjadril sv. Pavol: „Neste si vzájomne bremená, a tak naplníte Kristov zákon.“ (Gal 6, 2)

         Dýchať pre niekoho alebo za niekoho znamená dopriať mu života, vyzdvihnúť ho na úkor seba. Poznáme ľudí, ktorí žijú vieru v Boha nedostatočne, akoby v náhradnom režime, akoby cez dýchací prístroj. Veľmi im chceme pomôcť a dýchať s nimi. Takýmto spôsobom chceme naštartovať u nich proces samostatného dýchania, aby vieru prijali do vlastných rúk a konali ako dospelí vo viere. Táto samostatnosť viery je ďalším svedectvom o Božom kráľovstve.

 

3.)             Hovoriť o Božích tajomstvách

Pán Ježiš nám prízvukuje: „Čo vám hovorím vo tme, hovorte na svetle, a čo počujete do ucha, rozhlasujte zo striech.“ (Mt 10, 26 – 33) Pán Ježiš nechce, aby sme sa tejto zodpovednosti zľakli. Pripomína nám... „Nehovorte veľa ako pohania.“ (Mt 6, 7) Veľký muž Cirkvi, sv. Pavol, vyznáva: „...lebo ak som aj vo vyjadrovaní neobratný, v poznaní nie.“ (2Kor 11, 1 – 11) Ježiš nás upokojuje, že pri ohlasovaní a vydávaní svedectva nám nemá ísť o kvantitu slov, ani o vynikajúcu znalosť jazyka, ale o spoločenstvo s Pánom a poznanie, ktoré z toho pre nás vyplýva.

         Zákazník si v obchode kupoval oblek. Vyskúšal jeden, nesedel mu. Požiadal o druhý, ani s tým nebol spokojný. A keď mrzuto vrátil tretí, už nevládal zakryť sklamanie, a tak povedal predavačke: „ Robíte všetko na jedno kopyto.“ No ona mu oponovala: „To nie je na jedno kopyto, to je náš štýl, ktorým sme známi všade na svete.“

         2000 rokov Cirkev ohlasuje to isté, evanjelium Božieho Syna, Ježiša Krista. Mnohí hovoria: „Hlásate stále to isté na jedno kopyto.“ No my oponujeme: „To je náš spôsob, ktorým hlásame Slovo.“ Cirkev to koná oficiálne pri liturgickom zhromaždení, ale aj individuálne, cez osobné životné príbehy svojich veriacich. To je jej štýl, aj keď je povinná vždy hľadať cesty do duše človeka. Nie tým, že zmení obsah ohlasovania, ale tak, že hľadá vhodné spôsoby, ktoré sa môžu inovovať a prispôsobiť dobe.

         Každopádne, tí, ktorí dostali za úlohu ohlasovať Slovo, majú mať ucho pri Ježišovej hrudi neustále, ale zároveň nemôžu byť hluchí ani voči životu ľudí, ktorý má v každej dobe svoje charakteristiky.

         Aj keď sme ľuďmi, ktorí majú rôzne vlastnosti a prístup k životu, spája nás Ježišova láska. Zjednocuje nás od okamihu prijatia sviatosti krstu a sprevádza nás celým životom pri vydávaní svedectva. Boh si vždy nájde spôsob, ako ohlásiť svoje slovo a vyberá si aj nás, aby sme boli otvorení pre prijatie úlohy sprostredkovateľov Božích právd Božieho kráľovstva.