Ježišova charizma

 

 

         Z náboženskej oblasti života do spoločenskej prenikol pojem „charizma“. My, veriaci, týmto termínom označujeme istý dar Ducha Svätého. V profánnej sfére pod týmto pojmom chápeme isté fluidum, čaro osobnosti, ktoré silno vplýva na okolitý svet.

         Je isté, že Pán Ježiš sa vyznačoval čarom osobnosti počas svojho pozemského života. Málokto zostal vo vzťahu k nemu neutrálny. Jeho charizma sa dotýkala najmä obyčajných ľudí a hriešnikov. Evanjelium zachytilo scénu, v ktorej Pán Ježiš povolal mýtnika Matúša, a potom si sadol s ním a s inými hriešnikmi za jeden stôl. (Mt 9, 9 – 13)

         Hriešnici túžili stretnúť osobnosť s charizmou, ktorá by im porozumela.
Aj takouto cestou môže človek spoznať a stretnúť Boha.

         Prorok Ozeáš nás povzbudzuje takto: „Usilujme sa poznávať, poznávať Pána: jeho príchod je istý ako zornica.“ (Oz 6, 3) K prorokovi sa ideovo pripája starozákonný Jób slovami: „Len z počutia som ťa poznal doteraz, no teraz ťa vidím vlastnými očami.“ (Jób 42, 5) Čo spôsobuje v človeku čaro Ježišovej osobnosti?

1.) Ježiš mení človeka.

Pri istej príležitosti prišli za Ježišom apoštoli s takýmto poznaním: „Pozri, my sme opustili všetko. A išli sme za tebou. Čo z toho teda budeme mať?“
(Mt 19, 27) V tomto výroku cítime akoby učeníci boli „zabanovaní“
za predchádzajúcou etapou života. Akoby ešte neboli stotožnení s dramatickou zmenou života, ktorá súvisí s poznaním Pána Ježiša. Na hore Tábor,                          pri Ježišovom premenení, ich počujeme ústami Petra povedať: „Pane, dobre je nám tu.“ (Mt 17, 4) Ide tu o svedectvo, ktoré svedčí o zmene a o ich raste,
ktorý spôsobila Ježišova prítomnosť.

         Väčšinou je to tak, že ľudí prijímame tak, ako sme ich poznali alebo ako ich poznáme teraz. Nedávame či nedoprajeme im nijaký potenciál nápravy a polepšenia. Mnohých robíme vo svojom srdci, ale i verejne ľuďmi, ktorí stratili potenciál.

         Vždy pred nejakým športovým podujatím robia tréneri nomináciu hráčov. Pozývajú takých, ktorí majú v istej činnosti potenciál. Nomináciu pre Božie kráľovstvo robí sám Ježiš. Musíme si dávať pozor na to, aby sme zo záverečnej nominácie nevypadli my. Možno aj preto, že z našej nominácie dôležitosti vypadli ľudia, ktorých považujeme za neperspektívnych.

2.) Ježiš nás vedie k poznaniu reality života.

Ľudia si niekedy práve toto najviac vytýkajú. Povedia: „Si mimo reality.“ Akoby povedali: „Vôbec nevieš, o čo tu ideš; vôbec nevieš, o čom je tento svet.“

     Firma „Apple“ vyvinula špeciálne okuliare novej dimenzie. Človek, ktorý

si ich nasadí, si môže nastaviť trojaké videnie: môže vidieť realitu bez príkras, môže vidieť v kombinácii s virtuálnym svetom alebo si môže nastaviť výlučne virtuálnu optiku. Okrem istých výhod v tejto praxi sledujeme tendenciu človeka nechať sa unášať svetom, ktorý je mimo reality.

Niektorí ľudia si pochvaľujú plavbu na jachte. Hlavne možnosť nechať sa

unášať vetrom. Dnes vidíme najmä u mladých nechať sa unášať fikciou,
a tak utiecť od reality, ktorá je niekedy aj bolestivá a neradostná. Hovoríme,

že unikáme pred touto skutočnosťou.  

Do tejto situácie vstupuje Kristus, ktorý nás chce naučiť nastaviť realitu evanjelia. Nechce, aby sme pred realitou života utekali a žili vo virtuálnej atmosfére. Žiada, aby sme urobili projekciu jeho náuky do sveta, v ktorom žijeme. Niektorí ľudia z jeho čias to pochopili. Mnohí z nich nevediac, že tak konajú, sa ho pýtali: „Čo povieš ty?“ (Jn 8, 1 – 11) Oni nevedomky poslúžili realite evanjelia, a to tým, že chceli nechať pôsobiť Boha na život človeka na zemi. Na to však nepotrebujeme zvláštne okuliare, ale iba ochotu spoznať a prijať Božiu vôľu.

 

3.) Ježiš niekedy človeka zahanbí, aby ho postavil na správnu cestu.

Pri istej príležitosti priviedli k Ježišovi ženu pristihnutú pri cudzoložstve. Chceli, aby Ježiš potvrdil nad ňou rozsudok smrti. Ježiš však týchto horlivcov usvedčil z ich vlastnej hriešnosti. Oni, zahanbení, postupne poodchádzali.
(Jn 8, 1 - 11) Ktovie, koľkým z nich toto zahanbenie pomohli k lepšiemu životu.

         Istý čerstvý maturant odišiel po skončení školy do zahraničia zarobiť si na VŠ. Pricestoval do krajiny, ktorá nebola katolícka, skôr pravoslávna. Prišiel tam a chcel sa začleniť medzi domácu mládež. Prišiel tam s tým, že vyhlasoval o sebe, že je neveriaci. Hoci bol pokrstený, vieru stratil počas SŠ. Keď sa tamojší rovesníci od neho dozvedeli, že je neveriaci, začali sa ho strániť. Pýtali sa ho: „Ako môžeš hovoriť, že Boh nie je?“ Nevedeli to pochopiť a neboli to katolíci. Mal problém s tým, aby ho akceptovali. Neskoršie sa vyjadril, že toto zahanbenie mu pomohlo, aby sa k viere vrátil, lebo aj tak nič lepšie nenašiel.

         Čaro Ježišovej osobnosti nás niekedy zahanbí, aby sme si urobili poriadok v hlave i v srdci.

 

         Niektorí majú šťastie, že vo svojom pracovnom prostredí nájdu osobnosti s charizmou. Je to jednoduchšia a schodnejšia cesta pre ich život, pretože takúto autoritu ľahko akceptujú. Väčšinou je to tak, že v živote nachádzame také autority, u ktorých takáto charizma nie je taká viditeľná. Všeličo by sme im vytýkali. O to väčšia zásluha je na našej strane, že máme možnosť rásť v schopnosti prijať takú autoritu, ktorá si to možno nezaslúži. Ak chceme robiť svoju prácu dôkladne, musíme sa o to pokúsiť. Často my rastieme pod vplyvom okolností takej autority, ktorá v skutočnosti autoritou nie je. Sám Ježiš o tom hovorí svojim učeníkom toto: „Preto robte a zachovávajte všetko, čo vám povedia, ale podľa ich skutkov nerobte, lebo hovoria, a nekonajú.“ (Mt 23, 1 – 3)