Nedá sa to obísť?

 

        Počas cesty autom môžeme natrafiť na dopravnú nehodu alebo na prácu na ceste. Keďže dnes sa každý ponáhľa, v takom prípade sa pýtame: „Musím čakať? Nemôžem to obísť?“

        Iná situácia vznikne, keď nás zastavia v aktivite nejaké zákony, a nemôžeme ísť za svojím cieľom. Vzápätí nám napadne otázka: „Nedá sa to obísť?“

        Sme zvyknutí na to, že všetky prekážky pri dosahovaní našich cieľov sú také, ktoré sa dajú obísť.

        Evanjelium hovorí, že nastal čas, aby Pán Ježiš začal učeníkom vyjavovať „...že musí mnoho trpieť....že ho zabijú...“ (Mt 16, 21 – 27)

        Apoštol Peter ho začal od takéhoto osudu odhovárať: „To sa ti nesmie stať!“ Akoby sa chcel opýtať Ježiša: „Nemôžeš to obísť? Neexistuje iná, schodnejšia cesta?“ Z tohto vzniká otázka: „Nie je Božie tajomstvo ťažké a neprijateľné pre život?“ Božie slovo hovorí o tom, že viacerí ohlasovatelia Božieho odkazu si uvedomili náročnosť v službe ohlasovania a pritom sa nebáli vyjadriť navonok túto dilemu vo svojom svedomí.

1.)           Je to prorok Jeremiáš. (Jer 20, 8)

Prorok prináša trpkú ponosu: „Kedykoľvek hovorím, len kričím: „Násilie a lúpež!“ volám, veď Pánovo slovo mi slúži na hanbu a výsmech celý deň!“

        Prorok prežíva smútok a trpkosť nad tým, že obsah ohlasovania je takmer vždy výhražný. Tak rád by hovoril niečo ľúbivé, ale Boh ho upozorňuje na to, aby hovoril presne to, čo je Božia vôľa. Takéto ohlasovanie bolo primerané dobe a situácii.

        Sú tu však novozákonní ohlasovatelia, ktorí odovzdávajú Božiemu ľudu myšlienky evanjelia. Aké sú tie myšlienky? Sv. opát Kolumbán píše: „Ak si smädný, pi z prameňa života. Ak si hladný, jedz chlieb života. Blahoslavení lační po tomto chlebe a smädní po tomto prameni, lebo stále jedia a pijú a ešte túžia jesť a piť. Lebo je veľmi príjemné, ak sa niečo stále je a pije a stále sa lačnie a smädí po tom, stále sa to vychutnáva a stále sa  po tom túži. Preto hovorí kráľovský prorok: „Skúste a presvedčte sa, aký príjemný, aký dobrý je Pán.“ (LH IV, s. 130) A vzápätí pokračuje: „Preto bratia, máme právom túžiť, hľadať a stále milovať „prameň múdrosti“, slovo Boha v nebesiach, veď v ňom sú, ako hovorí Apoštol, skryté všetky poklady múdrosti a poznania, a volá smädných, aby z nich čerpali.“

2.)           Prorok Jeremiáš (Jer 1, 6 – 9)

Prorok tu poukazuje na svoju neschopnosť a určitú obmedzenosť voči službe Slova. Dokazujú to jeho myšlienky: „Ach, Pane, veď neviem hovoriť, mladučký som.“ Ale Pán mi riekol: „Nehovor, mladučký som, lebo pôjdeš všade, kde ťa pošlem, a povieš všetko, čo ti prikážem...Vtedy vystrel Pán ruku a dotkol sa mi úst. A Pán mi riekol: „Hľa, vložil som svoje slová do tvojich úst!“

        Špičkové pracovisko, ktoré sa zaoberá srdcovými a cievnymi chorobami vyhlásilo, že v prípade mladých športovcov treba robiť častejšiu diagnostiku, a to preto, lebo sú vystavení maximálnej tréningovej záťaži, ktorá spôsobila, že mnohí z nich skolabovali a zomreli. Ak by žili normálnym životom, pravdepodobne by prežili plnohodnotný život. No priveľká záťaž na organizmus odhaľuje skryté chyby srdca, ktoré môže kedykoľvek skolabovať.

        Božie slovo odkrýva skryté chyby života i mylné nastavenia duše. Aby život neskolaboval, je potrebný Boží dotyk tak, ako ho absolvoval Jeremiáš. Záťaž súčasného štýlu života je veľká a spôsobuje kolaps a dezorientáciu. Božie slovo je ako vhodná diagnostika, ktorá poukáže neomylne na slabšie body života. Boh je ten faktor, ktorý sa svojím slovom dotýka nedostatočne vybavených úst ohlasovateľa a neochotných sŕdc prijímateľa, aby vytvoril plnohodnotné zázemie pre pôsobenie Božej milosti.

3.)           Sv. Pavol (1Sol 3, 10)

„Vo dne v noci sa vrúcne modlime, aby sme mohli uzrieť vašu tvár a doplniť to, čo ešte chýba vašej viere.“

        Ohlasovateľ napriek veľkému úsiliu vidí, že ovocie jeho služby nie je 100%-tné. Od adresátov evanjelia by čakal viac. No do tej pomyselnej plnosti niečo chýba. Má pocit, že život prijímateľov jeho služby nie je primeraný úsiliu jeho vytrvalosti. Prečo je to tak? Preto, lebo Boh si necháva posledné slovo. Aby si človek nemyslel, že všetko zdolá sám, že je sebestačný pri hlásaní Božieho posolstva. Boh je tu na to, aby povedal definitívne slovo podľa vlastného uváženia, a nie podľa toho, ako sme si to predstavovali my. Bez Božieho zásahu nemôžeme hovoriť o plnosti. My sa často modlíme a prosíme na nejaký úmysel. Robíme to preto lebo Boh to tak chce, ale záverečný produkt vypočutia modlitieb je v Bohu.

        V ktorejsi rodine majú takýto štedrovečerný zvyk a tradíciu. Deti sedia za stolom, jedlo je už pripravené tiež, ale nikto sa ničoho nedotkne, všetci čakajú, kým neprídu rodičia, nezapália sviečku a nevyzvú k modlitbe.

        V službe ohlasovania sledujeme určitú hierarchiu. Služobník slova pripraví Slovo, spracuje ho, modlitbou prosí o účinnosť (ako Pavol) a zároveň robí duše prijímateľov hladnými a otvorenými pre pokrm Božieho slova. Ale ani to nestačí. Musí prísť Pán a zapáliť svetlo účinnosti a prijatia. Nikto iný to nedokáže, iba Boh. Ľudia majú žiť v očakávaní, modliť sa a prosiť, aby zostúpil Boží duch a zavŕšil dielo spásy.

       

        Hľadanie alternatívnej cesty do večnosti je odsúdené na neúspech. Cesta prijatia evanjelia je totiž jedinečná a úspešná. Uisťuje nás o tom sv. Peter: „Radujete sa, hoci sa teraz, ak treba, trochu aj rmútite pre rozličné skúšky, aby vám vaša vyskúšaná viera, omnoho vzácnejšia ako pominuteľné zlato, ktoré sa tiež skúša ohňom, bola na chválu, slávu a česť vtedy, keď sa zjaví Ježiš Kristus.“ (1Pt 1, 6 – 8)