Doživotné bremeno

 

         Slovenčina pozná výraz „mať to z krku“. Čo to znamená? Keď máme pred sebou ťažkú úlohu, snažíme sa ju zdolať čím skôr. Dôvod je jednoduchú – chceme to „mať z krku“; aby to bolo čím skôr za nami. Školopovinné deti majú niekedy problém s motiváciou do učenia, a tak im povieme: „Vydrž ešte niekoľko dní, týždňov...a budú prázdniny. Oddýchneš si a budeš to „mať z krku“.“ Ani my, dospelí, nie sme výnimkou. Určité nepríjemné veci chceme mať čím skôr za sebou – napríklad vyšetrenie u lekára. Chceme to „mať z krku“. Logické sú potom otázky typu: „Koľko ešte? Koľkokrát ešte? Ešte dlho?“ Atď.

         Čosi z tohto zmýšľania musel mať v sebe aj taký veľký človek, akým bol sv. Peter. Raz pristúpil k Ježišovi s otázkou: „Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší? Azda sedem ráz?“ (Mt 18, 21) Tiež chcel poznať hranicu, kvótu, ktorú chcel naplniť a „mať túto záležitosť z krku“. Tým nepriamo priznal, že sa touto problematikou zaoberá, že mu nie je ľahostajná. Možno čakal od Ježiša, že mu povie nejakú normu, ktorú v odpustení naplní a bude pokoj. Táto matéria, najmä u toho, kto má o odpustenie prosiť, nie je jednoduchá. Nie je jednoduchá ani pre toho, kto má odpustiť, kto má prosbu prijať a zadosťučiniť odpusteniu.

1.) Je potrebné pestovať atmosféru zmierenia.

Niekedy zaznieva medzi ľuďmi otázka: „Čím sa živíš?“ Môže to znamenať dopyt na tvoj jedálny lístok alebo otázka môže smerovať na tvoje zamestnanie, t. j. zdroj obživy. My môžeme túto otázku rozšíriť a prehĺbiť do takejto podoby: „Čím živíš svoju dušu?  Čo je pokrmom tvojho vnútra?“ Odpoveď znie: „Svoju dušu chcem živiť pokrmom zmierenia, t. j. chcem pestovať mentalitu zmierenia.

         My to nechápeme vždy správne. Niektorí z nás chápu pojem zmierenia ako zmierenie sa s hriechom – nebojujú s ním, nerobia si primerané výčitky svedomia, nerozlišujú medzi dobrom a zlom, jednoducho povedané – zmierili sa so životom v područí hriechu. Toto nie je správna atmosféra zmierenia. Tá totiž predpokladá pravidelnú úkon zmierenia sa s Bohom. Kto má ambíciu zmierovať sa s Bohom, vytvára minimálny priestor na to, aby pestoval nenávisť a robí veľa pre to, aby dokázal odpúšťať v ľudskom spoločenstve, lebo si je vedomý toho, že Boh jemu odpúšťa neustále.

2.) Odložiť zbrane natrvalo.

V jednom belgickom meste je súsošie dvoch vojakov,  ktorí si podávajú ruky. Ide o vojakov, ktorí bojovali na opačných stranách. Jeden je Brit, druhý Nemec. Ide o reakciu na prvé Vianoce v čase 1. svetovej vojny v r. 1914. Vianoce našli vojakov v zákopoch. Počas Štedrého dňa a na Prvý sviatok vianočný vojaci bojujúci proti sebe vyšli zo zákopov a podávali si ruky. Dávali si darčeky, debatovali, ponúkali si stravu a údajne si zahrali provizórne aj futbal. Išlo o pekný a hlboký moment. Netrval však dlho. Prišli rozkazy a boje potom pokračovali v krvavej dráme. Odloženie zbraní bolo iba chvíľkovou idylkou.

         Sv. Pavol nás vyzýva: „Ale teraz odložte aj vy všetko: hnev, rozhorčenie, zlobu, rúhanie i mrzké reči zo svojich úst.“ (Kol 3, 8) Apoštol vyzýva, aby ľudia odložili zbrane, ktoré zabíjajú dušu – veď človek ak niečo odloží, mieni sa k tomu vrátiť tak, ako sa to stalo na bojisku 1. svetovej vojny. Pavol myslí nie na chvíľkové poľavenie v zlobe ale jeho výraz – odloženie – rešpektuje definitívne vzdanie sa úmyslu pomstiť sa a akokoľvek ubližovať.

3.) Zveriť svoju situáciu Bohu.

Na ktoromsi cvičisku klusali na jednom koni dvaja ľudia. Bola to matka s malým synom. Chlapča – už školopovinné – už sedelo vpredu, matka sedela za ním. Uzdu držali obidvaja. Dieťa tak malo pocit, že ono vedie koňa. V skutočnosti to bola matka, ktorá viedla uzdu skúsenou rukou. Nebolo by dobré, keby vodcovskú schopnosť prenechala dieťaťu.

         Človek rád používa výraz: „beriem spravodlivosť do svojich rúk“. Dotyčný chce prevziať riešenie situácie do vlastných rúk, hoci uzdu spravodlivosti má držať Boh. Niekedy je to tak, že ľudia pod záštitou spravodlivosti robia kroky, ktoré vedú k pomste. Človek má blízko k pomstychtivosti, no Boh nikdy. Boh koná spravodlivo, nie pomstychtivo. Z toho vyplývajú aj naše časté otázky: „Prečo Boh nekoná? Prečo nezasahuje tak, ako by sme chceli? Prečo otáľa, keď vo svete je veľa krívd a nespravodlivosti?“ Boh koná spravodlivo, lebo chce, aby sa ľudia zmenili a napravili. To je jeho spôsob vedenia uzdy spravodlivosti, hoci aj nám necháva kompetencie, aby sme sa snažili v zmysle zákona o spravodlivosti.

 

Existuje nejaký benefit v zmysle odpustenia blížnemu? Najlepšou odpoveďou je citát z Ježišových myšlienok: „Získal si svojho brata.“ (Mt 18, 15 – 20) Nemusí to hneď znamenať, že si si získal svojho brata, ale získal si brata a ponúkol si možnosť zmierenia a cestu spásy. Odpustením pomáhame iným, aby sa dostali z bludiska života na cestu istoty.